Choď na obsah Choď na menu
 


Čítanie na pokračovanie: Princezná a horal

warrenhoral.jpg
Princezná a horal je ďalší vzrušujúci príbeh z populárnej trilógie o troch princeznách.

Na ceste zo Škótska prepadnú koč princeznej Mercedes neznámi muži. Zachráni sa iba ona a po dlhom blúdení lesom požiada o pomoc v hostinci. Je bez peňazí, otrhaná a špinavá, preto jej rozprávaniu nik neverí.

V tom čase sa v hostinci zastaví i Daniel MacKinnon, ktorý sa po rokoch vracia na svoj statok. Keď ho Mercedes požiada o pomoc, podujme sa, že ju dopraví do Londýna. Prenasledovatelia sú im v pätách, no princezná musí čeliť ešte jednému nebezpečenstvu - zakázanej vášni, ktorá vzplanie medzi ňou a Danielom...

 

Začítajte sa do novinky Princezná a horal:

„Utekajte, vaša výsosť! Bežte!“ 
Princezná Mercedes sa vrhla do lesa a predierala sa húštím a nízko visiacimi konármi, nedbajúc na pálčivé škrabance na ramenách a tvári. Bežala, hoci pľúca mala v jednom ohni a v tenkých hodvábnych topánočkách, nevhodných do drsného, nerovného terénu, ju boleli nohy. Keď sa jej okraj sukne zachytil o ostnatý krík, potkla sa a spomalila. Srdce jej búchalo ako vyplašenému vtáčaťu. Prudko sukňou šklbla a na elegantnom zelenom hodvábe sa zjavila diera. Znova sa pustila do behu. Vedela, že prenasledovatelia sú jej v pätách. Majú dlhšie nohy ako ona, iste ju už dobiehajú. 
Pred očami sa jej vynoril nedávny výjav – jej garda statočne bojujúca s bandou hrdlorezov, ktorí si ich vyčíhali pri ceste a prepadli ich koče. 
Všetko prebiehalo pokojne, dokonca nudne, keď zrána v sprievode svojho bratanca pána von Hesseho, svojej komornej a stráží opustila brány Akadémie grófky Hortenzie pre urodzené mladé dámy, sídliacej v zámku na Škótskej vysočine, ktorá jej posledných šesť rokov nahrádzala domov, a vydala sa na dlhú cestu na juh do Londýna. 
V koči podriemkavala s rozčítanou knihou v rukách, keď zazneli výstrely. Kone vydesene erdžali, muži sa rozkričali, koče trhane spomalili a zastali. Ďalšie výstrely, krik stráží, ktorý prehlušili cudzie drsné hlasy, a potom zacvendžali meče. 
Strhla sa bitka. Vtom sa na opačnej strane koča, kam útočníci nemohli dovidieť, rozleteli dvierka. Stál v nich kapitán jej stráže, v očiach odhodlaný výraz. Vytiahol Mercedes z koča a postavil ju na zem. „Chcú dostať vás,“ povedal a ukázal na husté lesy ťahajúce sa do diaľky ako zelený oceán. „Bežte a dobre sa schovajte. Nájdeme vás, keď bude po všetkom.“ 
„Áno,“ dal kapitánovi za pravdu jej bratanec, ktorý vystúpil za ňou. „Urob, ako ti vraví, drahá. Nájdeme ťa, len čo si to s tými banditami vybavíme.“ 
No jediný, kto ju hľadal, boli jej prenasledovatelia. Keď sa naposledy obzrela ku koču, jej stráže napriek odhodlanému odporu bitku prehrali. S hrôzou si uvedomila, že bratanec aj chúďa komorná ležia mŕtvi. 
Zostala celkom sama, nikto ju nepríde zachrániť. 
Potlačila vzlyk a vtedy za sebou začula praskot. Lupiči sa predierali lesom, vo vetre sa niesli ich bezstarostné pokriky. Očividne nepochybovali, že ju čo nevidieť nájdu. 
Chcú ju zabiť? Alebo jej urobia niečo horšie? Nebola taká naivná, aby nevedela, že na svete existujú aj horšie veci ako smrť. 
V ušiach jej znelo vlastné prerývané dychčanie, v boku ju ostro pichalo, keď z posledných síl pridala do kroku. 
Ale ktorým smerom má bežať? 
Všade, kam pozrela, vyzeral les rovnako: hustý, zelený, hrozivý. Nijaký chodník ani cestička. Zablúdila. 
Schovajte sa, povedal jej kapitán. 
Ale kam? 
Preletela pohľadom po okolí: stromy, húštie, skaly. Nikde nič, čo by mohlo poslúžiť ako skrýša. 
A potom sa potkla, špička topánočky sa jej zachytila o vyčnievajúci koreň. Inštinktívne vystrela ruky pred seba, aby zmiernila pád, a zletela na zem aká dlhá, taká široká. Neovládla sa, z úst sa jej vydral výkrik. 
Všetko stíchlo – všetko okrem jej divo búšiaceho srdca. Počula, že chlapi zastali a pokrikujú na seba. Potom zmenili smer a začali sa cez podrast predierať k nej. V ústach jej vyschlo. 
To je koniec, preletelo jej hlavou. Zahryzla si do pery, aby sa nerozplakala. O chvíľu ju dostanú. 
A potom ju uvidela – tmavú, úzku štrbinu medzi dvoma obrovskými balvanmi. Vchod bol nenápadný, zhora ho vôbec nebolo vidieť. Keby sa nepotkla a nespadla, nikdy si ho nevšimne. A navyše ho maskoval hrubý kmeň spadnutého stromu. Práchnivejúce drevo pokrýval zamatový koberec lišajníkov, machu a húb. Kmeň bol takmer neviditeľný, svojím zeleno-hnedým sfarbením splýval s okolím. 
Nestrácala čas. Priplazila sa bližšie tichučko ako myška a prekĺzla popod strom. Do nosa jej udrel pach práchniviny a keď zbadala armádu hmýriaceho sa hmyzu, ktorý si v dreve vyhrýzol kľukaté cestičky, naskočili jej zimomriavky. Okamžite mala pocit, že po nej čosi lezie. Keď sa preplazila na druhú stranu, vtisla sa do chladnej štrbiny medzi kameňmi a schúlila sa, aby bola čo najneviditeľnejšia. 
Kdesi blízko, len pár metrov od nej, zapraskal konár. 
Mercedes zamrela. Zavanul k nej pach mužského potu a kože. A potom zacítila vo vzduchu ešte čosi ostré, akoby kovové. 
Krv? 
Roztriasla sa a tuho zažmúrila oči. 
Ťažké kroky v čižmách, praskot vetvičiek. Skôr cítila, než videla, že jej prenasledovateľ prehľadáva okolie. 
„Máš ju?“ začula otázku, keď sa k mužovi pridal jeho kumpán. 
„Nie, niet po nej ani stopy. Muselo to byť nejaké zviera. Tieto lesy sú plné divej zveri.“ 
Dlho bolo ticho. 
„Hľadajme, musí tu niekde byť. Nemohla sa dostať ďaleko.“ 
No neodišli hneď. Prešla ďalšia nekonečná minúta, kým to vzdali a zamierili späť. Mercedes sa nedokázala uvoľniť, ruky a nohy stŕpnuté od strachu ju odmietli poslúchať. 
Netušila, ako dlho sa tam vydesene krčila. V lesnej úžľabine, kde celý deň vládol zelenkastý prísvit, začalo ubúdať svetla, tiene sa predlžovali. 
A potom sa rozpršalo. Až vtedy nabrala odvahu a vyliezla zo skrýše. Šľahajúce kvapky ju pichali, od dlhého čupenia ju bolelo celé telo. Mala čo robiť, aby sa nerozplakala, ovládla sa len silou vôle. Veľmi sa bála, že ju tí muži začujú. Vrátili by sa. 
Keď zistila, že už bude schopná kráčať, opatrne vystrčila hlavu zo skrýše a vykukla, či je naozaj sama. 
Až potom sa odvážila vyjsť. Bola vďačná za prudký lejak, verila, že ju ochráni. 

„Ešte jedno pivo, pane? Alebo niečo ostrejšie?“ 
Major Daniel James MacKinnon, donedávna príslušník Kráľovského horského regimentu, zdvihol hlavu a pozrel na servírku postávajúcu pri jeho stole. Okamžite pochopil výraz jej tváre a neskrývanú výzvu vo svetlých modrosivých očiach. Dychtivo vypla kypré prsia pod obnosenými šatami z hnedej bavlny a bokmi vlnila so sebadôverou ženy, ktorá si uvedomuje moc svojich pôvabov a nebojí sa ich ukázať. 
Uznanlivo sa pousmial, no nemal v úmysle zvádzanie prijať. „Ďakujem, krásavica, ale nateraz mi stačí toto.“ Zdvihol krígeľ a lenivo zakrúžil jantárovým nápojom. 
Dievča prijalo odmietnutie bez urážky a v širokom úsmeve predviedlo prekvapujúco pravidelný chrup. „Stačí povedať, veď viete. Dnes máme chladnú noc, ani sa nezdá, že je leto. A leje ako z krhly. Za takýchto nocí človeku dobre padne trocha tepla. Len na mňa zavolajte, keby ste si to rozmysleli.“ 
Ešte chvíľu otáľala, zjavne dúfala, že zmení názor, no major vzal pohár a mlčky sa napil. Pochopila. 
Nahlas vzdychla, aby dala najavo sklamanie, a neochotne sa pobrala preč. 
Väčšina chlapov by povedala, že je blázon, ak odmieta mäkkú náruč servírky a teplo jej postele. Za mladších čias by ponuku určite prijal, a veľmi rád. Ale už nebol mladý – aspoň sa tak necítil –, hoci mal len dvadsaťosem. Po rokoch naplnených bojmi, utrpením a stratami v ňom nezostalo nič z mladíka, ktorým býval. Bol muž unavený na tele aj na duši a vracal sa domov, na malebný, modrozelený ostrov Skye. 
Tešil sa, no v kútiku duše cítil obavy, či sa tam ešte bude cítiť doma. Za posledné desaťročie, čo bol v armáde, prišiel o mnohých príbuzných. Najhoršia bola strata matky, ktorá zomrela, kým sa po kolená v blate brodil v zákopovej vojne v Španielsku. O matkinej smrti sa dozvedel z listu až po niekoľkých týždňoch. 
Znova zdvihol pohár, zhlboka sa napil a rozjímal, či predsa len nepovie servírke, aby mu doniesla ďalšie pivo. 
Vtom sa rozleteli dvere, do krčmy vnikol závan vetra a s ním dažďová spŕška. Na prahu sa zjavilo zvláštne stvorenie v šatách, z ktorých kvapkala voda. 
Mladá žena, aspoň sa zdalo. Nedalo sa odhadnúť, koľko môže mať rokov. Dlhé tmavé vlasy premáčané dažďom sa jej lepili k hlave a tvári, vyzerala ako zmoknuté mača. 
A navyše špinavé. 
Šaty na franforce, zničená sukňa ovísajúca v mokrých záhyboch. Len ťažko sa dalo rozoznať, že šaty boli pôvodne smaragdovozelené. Teraz ich pokrývalo blato. Vo vlasoch mala zachytené vetvičky a ihličie, hoci bolo vidieť, že sa ich pokúšala vyčesať prstami. Na nohách tenké zablatené topánočky, cez roztrhnutý švík jej vykúkal malíček. 
Každá hlava vo výčape sa obrátila k dverám, všetky oči sa upreli na zúbožené stvorenie, ktoré vošlo. Vo vzduchu sa vznášal šepot. 
Hostinský si na veľkom bruchu napravil zásteru a vykročil spoza dlhého dreveného pultu, ktorý jeho kráľovstvo pretínal na dve časti. „Ako si to predstavujete? Zamokríte mi dlážku! Toto je počestný podnik a také ako vy tu nemajú čo hľadať. Je mi ľúto, ale musím vás požiadať, aby ste odišli.“ 
Mladá žena stála nehybne, no bolo vidieť, že sa trasie na celom tele. „Vy chcete, aby som odišla?“ zopakovala neveriacky. „Veď som sem ešte len vkročila. Trmácala som sa neviem koľko míľ.“ 
Zvláštne, pomyslel si Daniel, keď si vypočul jej odpoveď. Podľa reči to žobráčka nebude, na to má priveľmi kultivovanú výslovnosť. Ani stopa po škótskom prízvuku. Určite Angličanka, usúdil, hoci jej perfektná angličtina neznela celkom prirodzene. Akoby to nebola jej rodná reč, akoby sa ju len naučila. Možno je cudzinka, napadlo mu, no hostinský už pokračoval vo výsluchu. 
„Vravíte míle?“ Chlap sa zamračil. „Ak nemáte peniaze na zaplatenie, nemôžem vám pomôcť. Takže ako? Máte?“ 
Chvíľu naňho hľadela a potom pokrútila hlavou. „Nie. Nikdy pri sebe nenosím peniaze.“ 
Hostinský sa pohojdal na pätách a zopár štamgastov sa rozrehotalo, akoby v živote nepočuli zábavnejší spôsob, ako vyjadriť chudobu. 
„Ľutujem, ale ak nemáte peniaze, musíte môj podnik opustiť.“ 
„Potrebujem hovoriť s miestnym sudcom. Môj koč prepadli lupiči.“ Zachvela sa a oboma rukami si objala trup. „Musím to ohlásiť. Potrebujem strechu nad hlavou, kde si odpočiniem, kým sa nespojím so svojimi priateľmi.“ 
Zuby sa jej rozdrkotali. Nedalo sa odhadnúť, či od zimy alebo od strachu. 
Hostinský si ju premeral. „Povedali ste lupiči? V našich končinách? A kde? Na ktorej ceste?“ 
Potriasla hlavou. „To netuším. Veď vám vravím, išla som v búrke. Bola to hlavná cesta smerom na juh – aspoň myslím. Nič viac neviem.“ 
„A kde sú vaši spolucestujúci? Čo sa s nimi stalo?“ 
Zachvela sa a nohy sa jej podlomili. „Mohla by som si sadnúť, prosím? Budete taký láskavý?“ 
Nepohla sa, aby si priniesla stoličku. Čaká, že jej ju niekto podá, uvedomil si Daniel po chvíli. 
Nikto jej ju neponúkol. 
Vtedy ju zachvátil ďalší nápor triašky, sotva sa držala na nohách. Zamdlie? Vzhľadom na jej stav to bolo možné. 
Daniel, zvyknutý na rýchle rozhodnutia, vstal, schytil susednú stoličku s rovným operadlom, takú istú, na akej sedel on, a odniesol jej ju. Na dlážke zo širokých dosiek hlasno zaduneli jeho kroky v čižmách. Keď okamžite nezareagovala, jemne ju chytil za lakeť a doviedol k stoličke. 
Až vtedy zdvihla hlavu a pohľady sa im stretli. 
Oči mala ako dve tmavé jazierka, hlboké, oduševnené, nádherné. Boli hnedé, ale nebol to bežný odtieň tejto farby. Danielovi pripomínali úrodnú zem a nočnú oblohu s nádychom čiernej a zlatej. Také oči ešte nevidel. Najbližšie prirovnanie, na aké prišiel, bola šálka silnej belgickej čokolády, ktorú pil len raz v živote – čokoláda bola teplá, zmyselná a neopísateľne sladká. No jej očiam sa sýtosťou farby nemohla rovnať ani ona. 
Zvyšok jej zovňajška posúdiť nemohol. Bledú tvár jej pokrývala vrstva blata a postrehol v nej strach. Celkom určite to bol strach, ale nie z neho, to vycítil. 
„Ďakujem,“ zamrmlala potichu, sotva ju počul. 
„Vravíte, že vás prepadli?“ pokračoval hostinský nevraživo. 
„Áno,“ odvetila a otočila k nemu hlavu. 
„A okradli vás.“ 
„N-nie, vlastne nie, oni…“ Hlas sa jej zadrhol a tá troška farby, ktorá jej pred chvíľou vošla do tváre, zasa zmizla. Bola bledá ako smrť. 
„Ale čo od vás chceli, ak vás neokradli? Na to sa vás bude pýtať aj McCrawber. Úradne síce nie je sudca, ale v našom kraji má zákon na starosti on. Divím sa, že tu dnes večer nie je. Poväčšine chodieva. Asi ho odradil ten lejak.“ 
„Áno. Dážď je veľmi studený a nepríjemný,“ prikývla a naskočila jej husia koža. 
Je v šoku, usúdil Daniel. Na bojových poliach to vídal často: mužov, ktorí neboli schopní chodiť ani rozprávať, hoci na prvý pohľad im nič nebolo. Tí chlapi videli viac, než dokázali uniesť. Ktovie, čoho svedkom bola ona? 
„Tak po čom išli tí banditi, ak nie po vašej peňaženke?“ dobiedzal hostinský. 
Sprvu neodpovedala, potom sa trocha spamätala a vystrela plecia. „Radšej by som sa o tom pozhovárala s pánom… s pánom McCrawberom, až ho zavoláte. Dovtedy vás poprosím o vykúrenú izbu, horúci kúpeľ a niečo na jedenie. Odmenu za svoje služby, a veľmi slušnú, dostanete, až sa moja rodina a priatelia dozvedia, čo sa mi stalo.“ 
„Vážne?“ Hostinský si založil ruky. „A kto sú tí vaši priatelia a rodina? Kde bývajú?“ 
Daniel napäto počúval, aby mu odpoveď neunikla. Aj ostatní hostia stíchli. Tá čudná dievčina bola zaujímavejšia ako karty. 
„Moji priatelia sú gróf Lyndhurst – prednedávnom sa stal dokonca arcivojvodom – a jeho žena, jej výsosť princezná Emmaline z Rosewaldu,“ vysvetlila. „Momentálne sa zdržiavajú vo svojej mestskej rezidencii v Londýne. Moja ďalšia priateľka, princezná Ariadne, u nich trávi leto. A čo sa rodiny týka, moji rodičia sú korunný princ Frederick a princezná Marie-Louise z Aldenu.“ 
Ticho, ktoré zavládlo v miestnosti, doslova zvonilo. 
„Alden sa nachádza na kontinente, ak by ste náhodou nevedeli,“ dodala, mylne si vysvetľujúc pohľady ich vytreštených očí. „Je to malá krajina, nie taká známa ako Prusko alebo Rakúsko-Uhorsko. Málokto o nej vie.“ 
Opäť nepadlo ani slovo. 
„Ak mi láskavo poskytnete pero a papier, okamžite svojim priateľom napíšem,“ pokračovala. „Iste tu máte niekoho, kto im moju správu doručí, však?“ 
Hostinský vystrel ruku a ukázal na dvere. „A von!“ zaburácal. 
„Čože?“ Mercedes užasnuto vyvalila oči. 
„Von, povedal som!“ 
„Ale…“ 
„Ďalšie klamstvá nemienim počúvať. Takže vaším otcom je princ?“ 
„Presne tak.“ 
„No iste,“ zatiahol posmešne. „V tom prípade je princ Bonnie môj bratanec a moja mama kráľovná.“ 
Celý hostinec vybuchol do smiechu – chlapi sa rehotali, búchali päsťami o stôl a utierali si slzy. Jediný, kto sa nesmial, bol Daniel. Pozorne sa na dievčinu zadíval, potom preniesol pohľad na ostatných a so zjavným nesúhlasom zvraštil obočie. 
Až do tejto chvíle si nebol istý, či je klamárka, ako o nej usúdil hostinský, a či to, čo tvrdí, je číry výmysel, ale videl na nej, že ona sama svojim slovám verí. To len potvrdilo jeho predchádzajúce obavy, že je v šoku. 
Čo sa jej na tej ceste prihodilo? Čo ju vydesilo tak, že sa uchýlila k takej komplikovanej a nepravdepodobnej historke? 
Princezná z malého európskeho kráľovstva, o ktorom nikto nikdy nepočul? 
Ale aj tak klobúk dolu, takéto klamstvo hocikto len tak nevymyslí, pomyslel si. 
„Hej vy,“ prekričal hostinský rozosmiatych hostí a vykračoval si ako páv s palcami zakvačenými za zásteru. „Len sa na mňa pozrite. Aj ja mám v žilách kráľovskú krv. Kto mi prinesie korunu?“ 
Rozľahol sa nový výbuch smiechu, taký hlasný, že sa otriasol strop sčernetý od dymu i dlážka. 
Mladá žena na nich ohúrene vytreštila oči, akoby sa svet okolo nej zbláznil. 
Hostinský sa znova otočil k nej, akoby si dodatočne spomenul na dôvod všeobecného veselia. „Ešte si tu, ty tuláčka? Nemáš ani toľko rozumu, ako Boh nadelil husi, aby si pochopila, že máš vypadnúť? Okamžite nech si preč, inak zavolám svojich dobrých sluhov a tí ťa vykopnú.“ 
Zažmurkala a tvár jej smrteľne zbledla. Bolo jej jasné, že atmosféra nebezpečne zhustla. 
Daniel sa pohol z miesta. „To nebude potrebné,“ povedal s pokojnou autoritou v hlase a zastal po jej boku ako ochranca. „Preberám zodpovednosť za túto mladú ženu, ktorá očividne potrebuje pomoc. A teraz zavolajte niektorú zo svojich slúžok, aby dámu odprevadila do izby na poschodí.“ 
Hostinský pri slove dáma odfrkol a vyzývavo sa na Daniela zadíval. „A kto to za ňu zaplatí? Vy?“ 
„Áno,“ prikývol. „Ja.“ 
Chlap otvoril ústa, akoby sa chcel hádať, ale potom ich hlasno zaklapol a mykol plecom. „Sú to vaše peniaze, rozhadzujte, ak chcete.“ 
„Správne – sú to moje peniaze. A teraz zavolajte slúžku.“ 
Hostinský vystrčil spodnú peru a nepriateľsky zagánil. Daniel mu pohľad opätoval. Vedel, že naňho si chlap nedovolí. Na svete sú dve veci, ktoré zvíťazia v každej hádke, sila a peniaze, a on mal v oboch ohľadoch nad majiteľom hostinca jasnú prevahu. 
Chlapík tlmene zahrešil a s dupotom vymašíroval z výčapu, aby splnil rozkaz. 
Keď sa za ním zatvorili dvere, Daniel sa obrátil k dievčine. Pohľady sa im stretli. 
„Som vám veľmi zaviazaná, aj keď netuším, kto ste,“ hlesla. „Zachránili ste mi život.“ 
Než stačil odpovedať, opäť sa zaknísala, no tentoraz ju sily opustili nadobro a stratila vedomie. 
Daniel sa k nej vrhol a v poslednom okamihu ju zachytil, aby neskončila na dlážke. Opatrne sa narovnal s jej bezvládnym telom v náručí. Bola bledá a špinavá, a predsa mu bol jej dotyk príjemný. Chvíľu na ňu skúmavo hľadel a rozmýšľal, ako asi vyzerá pod strapatými vlasmi a všetkým tým blatom. Určite je pekná, usúdil. A keby nie, na veci to nič nemenilo. Potrebovala pomoc, nedokázal by stáť a nečinne sa prizerať, ako ju vyhadzujú a ponechávajú napospas neistému osudu. Spomenul si na slová, ktoré vyriekla tesne pred mdlobami, a úľavu a vďaku, čo sa jej zračili v hnedých očiach. 
„Pre vás všetko, vaša výsosť,“ šepol, hoci ho nemohla počuť. „Nech ste ktokoľvek, je mi to jedno.“ 

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Tracy Anne Warren

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.