Choď na obsah Choď na menu
 


Čítanie na pokračovanie: Ten pravý, ktorého nechcem (1.úryvok)

3d-ten-pravy.jpg
Prenesme sa do nádherných talianskych Benátok, kde je leto v plnom prúde a romantika čaká na každom rohu a v každej kvapke vody. Lucy tam spoznáva Natea a hneď jej bolo jasné, že on je TEN PRAVÝ. Očarení prvou láskou sa pobozkali pod Mostom vzdychov pri zapadajúcom slnku. A to – podľa legendy – im malo zaručiť večnú lásku.

Ich vzťah však nevydrží, a po desiatich rokoch o sebe nič nevedia. To sa zmení, keď sa Lucy presťahuje do New Yorku a legenda ich opäť spojí. Znovu. A zase. A zase.
Ale čo ak Nate nie je TEN PRAVÝ? Ako sa ho zbaví?
Veď navždy môže byť príšerne dlho...

 

Ten pravý, ktorého nechcem – 1.ÚRYVOK

Prológ
Benátky, Taliansko, 1999

Letná horúčava vytvára akýsi trblietavý opar, vďaka ktorému Benátky vyzerajú skutočne ako na Canalettových obrazoch. Kupola katedrály Svätého Marka sa čnie nad pastelovými budovami s ošúchanou omietkou a starodávnou eleganciou. Rapot vodných taxíkov. Davy turistov. Deti pobehujú po námestí a rozháňajú holuby, muži v elegantných oblekoch a značkových slnečných okuliaroch sedia a fajčia, turistická sprievodkyňa s farebným dáždnikom približuje históriu skupinke nemeckých turistov. A v tomto ľudskom mravenisku sa ponevierajú aj dvaja tínedžeri. Lenivo si tkajú cestičku cez mačacie hlavy, jej ruka je omotaná okolo jeho bokov v obopnutých džínsoch, on ju letmo objíma okolo obnažených pehavých ramien. Ona líže zmrzlinu, on poťahuje z cigaretky. Ona sa smeje na nejakom vtipe, ktorý jej medzi šlukmi povedal. On rozhadzuje rukami a robí detinské grimasy.

To som ja a Nathaniel.

Pred hodinou sme vyliezli z postele a práve sa začína naša nedeľa v Benátkach – rovnako, ako každá nedeľa v Benátkach. Dáme si espresso, zmrzlinu a stratíme sa v spleti uličiek, ktoré pretínajú bludisko vodných kanálov.

Som tu už celé leto, napriek tomu sa mi vždy podarí stratiť sa. Opúšťame námestie a zahneme za roh, potom za ďalší roh a ďalší, až sa ocitneme na trhovisku, kde predávajú slávne benátske sklo a masky.

„Hej, čo táto?“ Pozriem na Nathaniela, ktorý si k tvári priložil jednu z masiek. Je z veľkých ružových pierok a zdobia ju drobné zlaté peniažteky. Vystrúha absurdne teatrálnu poklonu. „Pristane ti,“ poviem a potichu sa chichocem.

„Robíš si zo mňa srandu?“ Stiahne si masku a zvraští čelo.

„Z teba? Nikdy!“ Skúšam sa tváriť urazene a pritom sa rozosmejem. Pošteklí ma na nose pierkom. „Rozmýšľam, že by som ju kúpil mame.“

Položí masku, kde ju našiel a vyberie inú. Táto je groteskná, má dlhý zakrivený nos a malé prasacie očká. „Čo povieš na túto?“ Nie, tú prvú. Na sto percent.“ Otrasiem sa. „Si si istá?“ „Absolútne,“ snažím sa napodobniť jeho americký prízvuk, ale zvíťazí môj ostrý manchesterský. Nate sa nad mojím nevydareným pokusom iba pousmeje. „Som na tebe závislý..,“ uškrnie sa, „...ale na tvojom americkom prízvuku ešte musíme popracovať.“ Protestujem: „No dovoľ, je rozhodne lepší než tvoj britský!“ „Ou-kaj, luv, ešte sa tu poobzerajme,“ odpovie a znie trochu ako londýnsky robotník a trochu ako lancashirský sedliak. Vyprsknem do hlasného smiechu. Pritiahne si ma k sebe a umlčí ma bozkom.

„Bolo to naozaj až také zlé?“ „Katastrofálne,“ poviem a snažím sa tváriť vážne. Nathaniel predstiera, že som sa ho dotkla a otočí sa, aby zaplatil za masku.

Zostanem stáť v žiari slnečného svetla a šťastne sa sama pre seba usmievam. Chvíľku ho pozorujem, ako si poťahuje z cigarety a skúša s obchodníkom zjednávať cenu. Potom sa obrátim a dovolím svojmu zraku, aby sa bezcieľne túlal po trhovisku. Nemám v pláne niečo kupovať – všetky suveníry už mám – ale za pozeranie nič nedám...

                Oči mi padnú na jeden stánok zastrčený v tienistom rohu. Vlastne to ani nie je stánok, len skladací stolík. Moju pozornosť však upúta starší muž, ktorí za ním sedí. Na hlave má odratý čierny plstený klobúk. Spoza hrubých okuliarov s čiernym rámom, ktoré mu balansujú na špičke nosa, si obzerá nejaký predmet a svieti si naň malou baterkou. Odkradnem sa od Nathaniela a zvedavo pozorujem, čo robí.

                „Buon pomeriggio bello come sei oggi.“ Pozrie sa na mňa a ja sa iba nesmelo usmejem. Som jazykový antitalent. Po troch mesiacoch štúdia renesančného umenia v Benátkach sa moja taliančina stále obmedzuje len na „prosím“, „ďakujem“ a „Leonardo da Vinci“.

„Inglese?“

„Yes.“ Prikývnem a pozriem sa mu do očí. Roztopašne sa mu rozžiaria. „Prečo je také krásne dievča samo?“ Naširoko sa usmeje a odhalí zuby, ktoré sfarbila štyridsaťročná cigarová neresť. Vytiahne jednu z príručného popolníka, z ktorého sa ešte stále dymí, a slastne si potiahne.

„Nie som tu sama.“ Kývnem hlavou smerom k Nateovi, ktorý si necháva baliť svoju benátsku masku. Strčí si ju pod pazuchu, vykročí ku mne a letmo ma chytí okolo ramien.

„Ach, mladí a zaľúbení.“ Pozrieme sa na seba a vystrúhame rozpačité úškľabky. Dedko uznanlivo pokýva hlavou. „Mám tu niečo ako stvorené pre vás dvoch.“ Otočíme sa späť k nemu. V rukách drží niečo, čo vyzerá ako stará minca.

Zmätene ho sledujem. „Uhm... ďakujem.“ Usmejem sa a čudujem sa, čo robí. Zrazu mi zapne. Panebože, dáva nám peniaze. Naozaj vyzeráme tak úboho? Okej, sme študenti a Nate má na sebe odraté džínsy, aj moje šaty si pamätajú lepšie dni, ale predsa...

„To nie je nutné...,“ začínam naliehavo vysvetľovať. „Sme v poriadku. Naozaj.“ A práve, keď sa chystám Natea chytiť za ruku a odtiahnuť ho preč, dedko vloží mincu do nejakej drobnej mašinky, ktorá ju zlomí na dve polovice.

Pozorujem ako do každej polovice vyrazí dierku a prevlečie do nich tenké pásiky kože. Triumfálne ich zdvihne a hojdá s nimi pred našimi očami ako s príveskami. „Pre vás.“ Usmieva sa. „Ste presne ako tá minca,“ vysvetľuje. „Dve polovice jednej celej.“  

Zízam na zúbkovité hrany polovíc, sú ako dve do seba zapadajúce puzzle. Samy o sebe sú to len kúsky zlomenej mince, ale spolu vytvárajú jeden dokonalý celok. „Uau, aké romantické,“ zamrmlem a otočím sa k Nathanielovi, ktorý ma pozoruje s pobaveným výrazom v tvári. Som v rozpakoch.

„Čo? Podľa teba to nie je romantické?“ Vyšteknem a štuchnem ho do rebier.

„Samozrejme, že je,“ smeje sa. „Hovorím ti predsa moja polovička, či nie?“

„Pre vás dvoch len za tritisíc Lír,“ povie zrazu dedko. Otočím sa a vidím, ako v očakávaní naťahuje dlaň.

„Ani romantika nie je zadarmo,“ ironizuje Nathaniel a vyťahuje peňaženku.

A ja hlúpa som si myslela, že dedka dojala naša láska, pritom sa nám celý čas iba pokúšal niečo predať. Uvedomujem si, aká som naivná. Lepšie povedané detinská. Skôr, ako stihnem protestovať, Nathaniel podáva dedkovi bankovku a prevlieka si jeden z príveskov cez hlavu.

„Tak a teraz nás už nič nerozdelí,“ vtipkuje a uväzuje mi okolo krku druhú polovicu mince. „Kamkoľvek pôjdeš, pôjdem s tebou.“

Napriek jeho pokusom o humor cítim, ako mi okamžite klesá nálada na bod mrazu. O pár týždňov odídeme z Talianska späť na naše uznávané univerzity a ja mám z toho už teraz hrôzu. Odkedy sme sa stretli, odrátavam dni, ktoré nám zostávajú, kým sa budeme musieť rozísť.

„No tak.“ Nate si zrejme všimol, ako sa tvárim a objal ma. „Môžeme to predsa ťahať aj na diaľku,“ okamžite ma chlácholí, lebo určite odhadol, čo mi behá po rozume. „Budeme si písať. Môžem ti volávať...“

Spomeniem si na naše internáty v Manchesteri. Nemám ani pevnú linku, nieto mobil. A listy sú možno romantické v knihách, ale v realite nenahradia tvár pritisnutú o jeho krk, nedeľné popoludnia, keď sa delíme o pistáciovú zmrzlinu, ani smiech nad jeho príšerným anglickým prízvukom.

„Asi áno.“ Prikývnem a skúšam sa pritom tváriť statočne. Nechcem pokaziť prítomnosť strachom z budúcnosti, ale je to ako veľký, čierny oblak, ktorý nad nami visí a čaká, aby mohol zosadnúť.

„Ak chcete byť spolu, budete spolu.“ Obzriem sa a uvedomím si, že starý Talian nás zamyslene pozoruje.

„Obávam sa, že to nie je také jednoduché...,“ začnem, ale preruší ma.

„Nie naopak, je to veľmi jednoduché,“ povie s istotou. „Chcete byť spolu?“

Nathaniel nakloní hlavu na jednu stranu, akoby o tom premýšľal. „Hm... čo ty na to?“ opýta sa ma provokačne a ja ho zo žartu udriem. „To znie ako áno, takže chceme.“ Zaškerí sa a otočí sa späť k majiteľovi stánku.

„Nuž, tak potom...?“ pokrčí ramenami dedko a potiahne si z cigary.

„Musíme sa vrátiť domov,“ vysvetľujem.

„A kde je doma?“

Nathaniel ma o niečo pevnejšie objíme. „Lucy je z Anglicka...“

„A Nathaniel z Ameriky,“ dokončím zaňho.

„Ale teraz ste v Benátkach,“ nenechá sa vyviesť z miery Talian. „Tu sa nemusíte lúčiť. Môžete byť spolu navždy.“ Nakoniec usúdim, že je predsa len milý. A určite aj starosvetský romantik. „Bodaj by.“ Nasilu sa zasmejem a stisnem Nateovi ruku. „Ale nejde to.“ Celkom neočakávane sa Talian nahlas rozosmeje. „Nie! Nie! Ide to,“ zvolá a buchne dlaňami do stola. „Nepoznáte legendu o Moste vzdychov?“

Nathaniel zvraští čelo. „Myslíte ten most tu v Benátkach?“

„Áno ten! Presne ten!“ zvolá vzrušene.

„Prečo sa pýtate? Čo je to za legendu?“ opýtam sa a zrazu horím zvedavosťou. Dedko sa dramaticky odmlčí ako kúzelník, čakajúci na dunenie bubnov, aby z klobúka vytiahol zajaca. Prehovorí, až keď sme obidvaja úplne ticho a očividne zaujatí.

„Tá legenda je veľmi slávna,“ povie vážnym hlasom, v ktorom cítiť tiché, až hrozivé pokánie vyhradené pre kostoly a múzeá. Len s námahou potláčam nutkanie nahlas sa rozosmiať. „Hovorí, že ak sa pobozkáte pod Mostom vzdychov pri západe slnka, na gondole, za zvonenia kostolných zvonov...“

„Fíha, nevyzerá to ako jednoduchá záležitosť,“ šepká mi Nathaniel do ucha s iróniou v hlase, ale odbijem ho. „Tak čo?“ nalieham a otočím sa späť k Talianovi. „Čo sa stane?“

Potiahne si z cigary a vypustí obláčik dymu. Stúpa mu pozdĺž tváre ako dymová clona. Dym sa rozplynie a jeho tmavé oči sa uprene zadívajú do mojich. Napriek neznesiteľnej horúčave mi začnú po chrbte behať zimomriavky a cítim, ako mi na rukách naskakuje husia koža. Nakloní sa bližšie k nám a takmer šepká. „Budete mať večnú a nekonečnú lásku. Budete spolu navždy a nič...“ oči mu behajú striedavo z Nathaniela na mňa... „nič na svete vás nikdy nerozdelí.“

„Nič?“ Opakujem po ňom sotva počuteľným hláskom.

„Niente.“ Presvedčivo prikývne. „Ste spojení na večnosť.“

Nervózne sa zasmejem a pritlačím si prívesok k rozhorúčenej hrudi.

„Páči sa ti, však,“ ukáže dedko na môj nový náhrdelník.

„Oh... ehm... áno.“ Spamätám sa a prikývnem.

Usmeje sa a vydá nám peniaze. Ako po nich siahnem, jeho drsné prsty sa letmo dotknú mojich.

„Grazie,“ zašepkám, podarí sa mi spomenúť na jedno z mála talianskych slovíčok, ktoré ovládam.

„Prego.“ Bodro sa usmeje a poklepe si po klobúku.

Potom ma Nathaniel objíme okolo pliec, otočíme sa a vykročíme naprieč trhoviskom. Prejdeme len pár krokov, keď počujem, ako na nás starý Talian zavolá: „Zapamätajte si –

niente!“ Otočím sa späť, ale je nepochopiteľné, že ho už nevidím. Niet ho, pohltil ho dav, akoby jednoducho zmizol.

 

Prečítajte si viac o novinke Ten pravý, ktorého nechcem.

 

Náhľad fotografií zo zložky Alexandra Potterová

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.