Choď na obsah Choď na menu
 


Čítanie na pokračovanie: Ten pravý, ktorého nechcem (2.úryvok)

3d-ten-pravy.jpg
A rovnako je to aj pri tom najnovšom s názvom Ten pravý, ktorého nechcem. Začítajte sa do ďalšej kapitoly z tejto sexi knižky a spríjemnite si chvíle pohody.

Prenesme sa do nádherných talianskych Benátok, kde je leto v plnom prúde a romantika čaká na každom rohu a v každej kvapke vody. Lucy tam spoznáva Natea a hneď jej bolo jasné, že on je TEN PRAVÝ. Očarení prvou láskou sa pobozkali pod Mostom vzdychov pri zapadajúcom slnku. A to – podľa legendy – im malo zaručiť večnú lásku.

Ich vzťah však nevydrží, a po desiatich rokoch o sebe nič nevedia. To sa zmení, keď sa Lucy presťahuje do New Yorku a legenda ich opäť spojí. Znovu. A zase. A zase.
Ale čo ak Nate nie je TEN PRAVÝ? Ako sa ho zbaví?
Veď navždy môže byť príšerne dlho...

 

Ten pravý, ktorého nechcem – 2.ÚRYVOK

Prvá kapitola
Každý hľadá svoju spriaznenú dušu. Otestujte sa v našom teste lásky a zistite, či je ten pravý!

Panebože, také hovadiny. Očami prebehnem po teste v časopise. Je v ňom obrázok páriku, zaľúbenci si láskyplne hľadia do očí a nad hlavami im poletujú amorkovia a srdiečka prestrelené šípom. To hádam nemyslia vážne? Akoby sa dalo zistiť, či je „ten pravý“ zakrúžkovaním jednej z odpovedí na hlúpe otázky typu:

Môj priateľ a ja sme ako:

A)           Batman a Robin

B)           Posh Spice a Beckham

C)           Lindsey Lohan a samoopaľovací sprej

Jednoducho trápne!

Drgne do mňa niekto, kto sa tlačí do úzkeho priestoru vedľa mňa. Odtrhnem oči od časopisu a zistím, že metro zastalo v stanici. Poobzerám sa po preplnenom vozni. Je piatok, popoludňajšia špička, a ja sedím a listujem v časopise, ktorý niekto zabudol na mojom sedadle. Zatvoria sa dvere, súprava sa znovu rozvibruje a pohne. Vrátim sa k časopisu. A tomu hlúpemu testu. Znechutene obrátim stranu. Je tam článok o celulitíde. Zamračím sa. Hm, ten blbý test nakoniec možno nebude až taký hrozný. Určite je zábavnejší než čítanie o tom, ako sa zbaviť pomarančovej kože na stehnách. Uvažujem, keď zbadám odstavec o detoxikácii. Keď tak nad tým rozmýšľam, pomarančovej kože sa podľa mňa aj tak nezbavíte. Celulitídu má predsa každý. Ešte aj supermodelky! Teda, aspoň sa utešujem, že majú. Zblízka si obzerám zrnitý paparazzovský záber zadku Kate Moss v bikinách, ktorý v časopise zväčšili asi miliónkrát. Ak mám byť úprimná, nevidím na jej zadku žiadnu pomarančovú kožu. Vlastne nevidím ani jej zadok. Čím dlhšie si fotografiu prezerám, tým vážnejšie začínam pochybovať, či Kate Moss vôbec nejaký zadok má. Zhrozím sa, keď si uvedomím, čo vlastne robím. Sedím na verejnosti, v newyorskom metre, s nosom zaboreným do fotografie ľavej polovice ženského zadku! Alebo je to pravá polka? Spamätám sa. Prepánajána, Lucy! A ty si myslíš, že nejaký test lásky je trápny? Rýchlo otočím stranu späť na kvíz. Všimnem si, že ešte nie je vyplnený. Nech to trafí šľak, mám ešte päť zastávok. Siahnem do kabelky a vytiahnem pero. Okej, ideme na to...

 

Keď naňho myslíte, lietajú vám v bruchu motýle?

A)           Áno, vždy

B)           Niekedy

C)           Nikdy

Nuž, nenazvala by som to práve motýľmi. Vlastne to bolo už tak dávno, že tie motýle zrejme vyrástli a odleteli preč. Už je to len akási tlmená bolesť. Nemyslím ozajstnú bolesť, ako keď som sa v kine napchávala Toffifee a vypadla mi zo zubu plomba... Pri tej spomienke sa strasiem. Nie, toto je skôr akési občasné hlodanie. Náhle pichnutie. Zakrúžkujem B) Niekedy.

Ako dlho ho máte rada?

   A) Menej ako šesť mesiacov

   B) Rok

   C) Dlhšie ako rok

Opäť sa vraciam do minulosti. Stretli sme sa v lete roku 1999. Mala som devätnásť. Takže to bude... v duchu si počítam. Realita je krutá. Okamžite sa snažím zavrieť pred ňou v sebaobrane oči. Fajn, je to už desať rokov. No a čo? Čo je desať rokov? Moja mama pozná môjho otca štyridsať. Pravdaže, ale tvoja mama je zaňho vydatá, upozorní ma tichý vnútorný hlások.

Ignorujem ho a zakrúžkujem možnosť C). Jasné. Ďalšia otázka.

Viete si predstaviť, že sa zaňho vydáte?

A)           100%

B)           50%

C)           Nula

Tak to je jednoduché. Nula. Ak mám byť úprimná, šanca, že sa zaňho vydám je ešte menej ako nula. Ale to nevadí. Som s tým zmierená. Jednoducho je to tak a neprekáža mi to.

Je možné, že v minulosti som nad tým mohla uvažovať. V slabej chvíľke som si možno samu seba predstavovala v bielych šatách (aby som bola presná, v krémových zo starožitnej čipky, s dlhými rukávmi a srdcovým výstrihom) a jeho v cylindri na strapatých blond vlasoch a vo fraku, pod ktorým má obuté svoje conversky. Pod hviezdami tancujeme svoj prvý tanec na „No Woman, No Cry“ – našu najobľúbenejšiu Marleyho pieseň. Odchádzame na medové týždne v jeho starom karavane...

Vrátim sa do reality a uvedomím si, že som mimovoľne okolo A) 100% nakreslila srdiečko. Doriti. Preskakuje mi? Rozčúlene znovu chytím pero a zúrivo srdiečko prečmáram. Niežeby to niečo znamenalo. Niežeby to bola moja podvedomá túžba.

Zrazu zistím, že perom škrtám tak náruživo až som prederavila stránku.

 

Myslia si vaši priatelia, že ste tým chlapom posadnutá?

Moje telo stuhne. Občas naňho myslím, ale nepovedala by som, že som ním posadnutá. Ani náhodou. Neprenasledujem ho, ani nič podobné. Ani ho nebombardujem na Facebooku. Ani si ho pravidelne negooglim. Dobre, priznám sa, raz, možno dvakrát. Tak fajn, budem úprimná, neviem spočítať koľko razy som si ho za tie roky vygooglila. Ale čo je na tom? Veď ktorá baba aspoň raz nešpehovala na nete chalana, do ktorého je zaľúbená? Moment – povedala som zaľúbená? Z ničoho nič sa mi obráti žalúdok ako palacinka na panvici. Prevrátim ho naspäť. Tak som to vôbec nemyslela. To ten hlúpy test – rozmýšľam nad hovadinami.

Zakrúžkujem B) Nie.

Linka metra číslo šesť si razí cestu cez Manhattan a otázky sú postupne čoraz hlúpejšie a nezmyselnejšie. Ale aspoň mi rýchlo ubieha čas. Aha, už som na poslednej...

Ktorý film najlepšie vystihuje váš vzťah?

A)           Príbeh našej lásky

B) Madisonské mosty

C) Nočná mora z Elm street

...keď ma vyruší hlásenie: „Štyridsiata druhá ulica, Grand Central Station“ a uvedomím si, že musím vystúpiť.

Strčím časopis do kabelky a úctivo sa snažím spolucestujúcich presvedčiť, aby mi uvoľnili cestu von z preplneného vozňa. Pravdaže nikto mi nevenuje pozornosť. Už som prišla na to, že v New Yorku na všetky moje britské „Prepáčte“, „S dovolením“ a „Ospravedlňujem sa, dovolíte...“ nikto nereaguje.

Nejde o to, že by boli Newyorčania neokrôchaní. Práve naopak, podľa mňa sú to azda najpriateľskejší a najsrdečnejší ľudia, akých som kedy stretla. Akurát náš britský zvyk za všetko sa ospravedlňovať tu má nulový efekt. Newyorčania skrátka nechápu začo sa dokola ospravedlňujeme. Úprimne povedané, väčšinou si ani ja nie som istá, za čo sa vlastne ospravedlňujem. Jednoducho to robím. Je to akýsi zlozvyk. Ako sa logovať každých päť minút na Facebook.

Včera som napríklad prechádzala ulicou, keď do mňa vrazil nejaký chlapík a oblial ma kávou. Neuveríte, ale ospravedlňovať som sa začala ja! Áno ja! Približne miliónkrát! Aj keď to celé bola jeho vina. Táral do mobilu a vôbec nevenoval pozornosť tomu, kadiaľ ide. Pardon, nie do mobilu, ale do cell phone, ako hovoria Američania. Nedá sa nič robiť, žijem predsa v New Yorku.

Pri tej myšlienke mi po chrbte prebehnú zimomriavky. Nemôžem si pomôcť. Vždy, keď sa zahľadím na mrakodrapy, týčiace sa nad mojou hlavou, keď kráčam do práce po Broadwayi, keď mávam na jeden z typických žltých taxíkov (vlastne urobila som to len raz, keďže som švorc, ale predsa...), cítim sa ako vo filme. Som tu už šesť týždňov, ale stále nemôžem uveriť, že je to skutočnosť. Každú chvíľu čakám, že sa spoza rohu vynoria Carrie, Miranda, Charlotte a Samatha a, držiac sa okolo ramien, mi vykročia v ústrety.

Vyjdem zo stanice metra a zastanem pred priechodom pre chodcov, aby som sa pozrela do malej príručnej mapy Manhattanu, ktorú nosím v kabelke. Niektorí ľudia akoby mali v mozgu zabudované vlastné GPS, ako mačky. Ja nie. Stratím sa ešte aj v Tescu. Raz som sa pol hodiny motala okolo lahôdkového pultu a nevedela som nájsť cestu k pokladniam. Fakt. Odvety nemôžem ani vystáť tuniakový šalát.

Otočím mapu hore znak, a potom zase naspäť. Som v koncoch. Mám dohodnuté stretnutie v bare. Akurát nemám ani poňatia, kde ten bar je. Škúlim na mriežku ulíc. Teoreticky všetko vyzerá veľmi jednoducho, ale v praxi som stratená. Akoby nebolo dostatočne komplikované orientovať sa v novom meste, v New Yorku je každá ulica „East“ aj „West“ – východná ulica XY, západná ulica XY. Mám v tom zmätok. Ako mám doparoma vedieť, ktorá je ktorá.

Frustrovane pozerám z jedného konca ulice na druhý a začnem si opakovať svetové strany „sever, juh, východ, západ“, aby som sa sústredila. Robievam to pravidelne – jednoducho zamrznem uprostred ulice a odriekam svetové strany ako básničku.

„Prosím?“

Otočím sa a všimnem si, že vedľa mňa stojí iný chodec a čaká na zelenú. S úžasom na mňa pozerá a pod šiltovkou sa mu dvíha obočie. Panebože, odriekala som si to nahlas?

„Eh...,“ habkám. Narýchlo sa vynájdem a ukazujem na červeného panáčika: „ ...ešte je červená, asi by sme mali počkať na zeleného panáčika.“ Rozpačito na mňa pozerá. „Asi hej,“ povie s pochybami v hlase.

Má výrazný zdĺhavý newyorský prízvuk a všimnem si, že so sebou vlečie čosi, čo vyzerá ako kamera a chlpatý mikrofón. Fíha, poviem si v duchu a premýšľam, čo sa asi chystá robiť. Možno nakrúca film. Alebo niečo iné. Rozhodne to musí byť niečo totálne cool.

Zatiaľ čo ja som všetko iné len nie cool. Nahlas si odriekam svetové strany ako mantru a táram niečo o panáčikoch. Uvedomím si, že sa červenám. V duchu sa modlím, aby rýchlo naskočila zelená. „Aha, už môžeme prejsť,“ oznámim a rozpačito sa usmejem. Rýchlo sa snažím zamiešať sa medzi ľudí.

Vidíte a presne v tomto je čaro New Yorku. Mesto má úchvatnú energiu, ktorá priťahuje zaujímavých ľudí. Zahnete za rok a narazíte na filmový štáb, alebo pouličný stánok s unikátnou bižutériou, alebo na skupinu pouličných tanečníkov, ktorí predvádzajú nejaké skvelé hiphopové číslo. Skrátka nikdy neviete, čo vás čaká.

Niekedy, keď večer vidím farebne vysvietenú Empire State Building, prepadne ma vlna vzrušenia. Očakávanie. Mám pocit, že sa odohráva zázrak. Pre dievča z upršaného Manchestru je New York naozaj rozprávkový. Akurát, že v tejto konkrétnej rozprávke niečo chýba.

Prechádzam okolo niekoľkých reštaurácií. Je teplá letná noc, otvorili sa verandy a rady stolíkov lemujú ulicu. Vidím, ako za nimi sedia páriky na romantickej večeri a túlia sa k sebe. Opäť pocítim ostré pichnutie pri srdci.

Rýchlo ho strasiem.

Kde bolo, tam bolo, dávno pradávno poznala som jedného princa, akurát „žili šťastne, až kým nepomreli“ nebolo. Ale ako som už povedala, zmierila som sa s tým. Bolo to naozaj už veľmi dávno. Život beží ďalej. Aby ste si nemysleli, chodila som odvtedy s celou armádou chlapov. Tak, s celou armádou možno nie, ale s pár chlapmi určite. Niektorí z nich boli dokonca naozaj fajn. Napríklad môj posledný priateľ Sean. Stretli sme sa na jednom večierku a potom sme spolu chodili niekoľko mesiacov. Ale nikdy to medzi nami nebolo vážne. Nechápte ma zle, bol zábavný, ani sex nebol zlý. Lenže...

Dobre, mám jednu teóriu. Každý sníva o tom, že stretne svoju spriaznenú dušu. Je to akási univerzálna ľudská túžba. Milióny ľudí po celom svete hľadajú pravú lásku, amore, âme soeur, toho jedného špeciálneho človeka, s ktorým strávia zvyšok života.

A ja nie som žiadna výnimka.

Lenže každému sa to nepodarí. Niektorí ľudia strávia celý život hľadaním, ale aj tak pravú lásku nikdy nestretnú. Je to ako ruleta.

Ak sa vám nejakým zázrakom podarí stretnúť TOHO PRAVÉHO, za žiadnych okolností ho nenechajte odísť. Ďalšia príležitosť už nemusí prísť. Muži sú vraj ako autobusy, jeden odíde a čoskoro príde druhý... Spriaznené duše nie. Za minútu ďalšia nepríde. Veď preto sa hovorí „Ten pravý“ alebo „Tá pravá“.

Uznajte, keby takých ľudí bolo kopec, hovorilo by sa im napríklad „jeden z tých pravých“, „jeden zo stovky pravých“, alebo aj „nevyčerpateľné zásoby tých pravých“. Tak či onak, ja som si svoju „zásobu“ už zrejme vyčerpala. Ako vidíte, šťastie stretnúť toho pravého som už mala. Našla som ho a potom zase stratila. Pokazila som to. Alebo to pokazil on. V konečnom dôsledku na tom nezáleží. Detaily nie sú podstatné.

Okrem toho, nie že by som bola nešťastná. Ako sa to hovorí? Radšej milovať a stratiť, než nikdy nemilovať. Ak mám byť úprimná, myslím na to už len zriedka.

A predsa...

V určitých momentoch – keď to najmenej očakávam – sa mi to celé vráti. Spomienky naňho. Na nás. Na dávnu minulosť. Niečo mi ho pripomenie, niečo celkom náhodné ako napríklad test v časopise, či triviálnosť ako reštauračné stolíky na ulici. Niekedy sa neovládnem a rozmýšľam, aký by som mala život, keby nám to spolu vyšlo. Čo keby sme boli stále spolu? Čo keby sme žili šťastne, až kým nepomrieme? Čo keby, čo keby, čo keby...?

Niekedy si dokonca skúšam predstaviť, aké by to bolo, keby som ho znovu stretla. Čo je mimochodom úplne nereálna predstava. Pochybujem, že by som ho vôbec spoznala. Veď to bolo tak dávno. Na ulici by som popri ňom určite prešla bez toho, aby som si uvedomila, že je to on.

Dokelu, čo si to navrávam? Spoznala by som ho okamžite. Dokonca aj v dave. A niekde v hĺbke duše dobre viem, že keby som ho znovu uvidela, cítila by som k nemu presne to isté. Ale to je aj tak jedno. Nehrozí, že by sme sa znovu stretli, však? Pomyslím si a vytriezviem. Naposledy som ho videla pred desiatimi rokmi. Delí nás celé desaťročie. Prišlo nové storočie, čo nové storočie – nové tisícročie. Kto vie, kde je a čo robí...

Moje myšlienky preruší neónové svetlo oproti. Scott’s. To je ten bar! Tak trochu sa mi uľaví a poponáhľam sa. Ako som už povedala, pravú lásku stretnete len raz a ja som už svoju šancu mala. Prestanem sa touto témou zaoberať a vojdem dnu.          

 

Prečítajte si viac o novinke Ten pravý, ktorého nechcem.

 

Náhľad fotografií zo zložky Alexandra Potterová

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.