Choď na obsah Choď na menu
 


Čítanie na pokračovanie: Závislá od teba


Už v utorok vyjde prvá časť sexi trilógie Závislí od Laurelin Paigeovej, vďaka ktorej sa dostala do rebríčka bestsellerov New York Times a USA Today.

Romantika vám prináša celú 1.kapitolu tejto skvelej knihy.
Laurelin miluje romance podobne ako my všeky, a vždy keď sa v nich vyskytne vášnivé bozkávanie, je v pubertiackom vytržení, čo jej tri dcéry privádza do rozpakov:). Zdá sa však, že manžel sa nesťažuje.
Ak Laurelin práve nečíta alebo nepíše vzrušujúce príbehy, pravdepodobne spieva, pozerá televízne seriály alebo sníva o Adamovi Levinovi.

 

zavisla-od-teba.jpgNa čo sa môžete tešiť v novinke Závislá od teba?

Krásna Alayna Withersová vie, čo znamená prenasledovanie a zákazy približovania, ale to už aj s pomocou terapeutky azda prekonala. V ruke má novučičký vysokoškolský titul a premyslenú celú budúcnosť – získa lepšiu pozíciu v nočnom klube, kde pracuje, a vyhne sa každému mužovi, ktorý by mohol spustiť jej obsedantnú poruchu. Dokonalý plán! Alayna však vôbec nerátala s Hudsonom Pierceom, novým majiteľom klubu. Je inteligentný, bohatý a neuveriteľný fešák – presne typ muža, od ktorého by sa mala držať čo najďalej, ak sa chce vyhnúť prízrakom z minulosti.

Lenže osud to chcel inak a Alayna je už stredobodom Hudsonovho záujmu. Chce ju dostať do postele a vôbec sa tým netají. Keď jej Hudson dá neodolateľnú obchodnú ponuku, už sa mu viac nemôže vyhýbať a jeho magnetizmu sa nedá ubrániť...

Keď zistí, že aj Hudson má svoju temnú minulosť, je už neskoro. Alayna si uvedomuje, že s problematickejším chlapom sa ani zapliesť nemohla. Je však možné, že práve ich minulosť im dá šancu navzájom sa vyliečiť a konečne nájsť skutočnú lásku.

 

Začítajte sa do 1.kapitoly novinky Závislá od teba:

            Ožila som.

            Striedavé záblesky tmy a tlmených svetiel, rytmický pulz klubového mixu Ellie Goulding, pohybujúce sa spotené telá pri tanci vychutnávajúce si jedno druhé... Klub Sky Launch sa mi dostal do krvi a vzrušil ma tak, ako som to už dlho nikomu ani ničomu nedovolila. Bola som tam, miešala drinky, pomáhala čašníkom, starala sa o dídžejov a cítila som väčšiu slobodu než v ktorúkoľvek inú hodinu dňa. Klub mal svoje čaro.

            A pre mňa liečebné účinky.

            Pre všetku tú energiu a živosť bol klub pre mňa bezpečný prístav, miesto, kde som sa mohla pripútať bez obáv, že padnem cez palubu. Nik ma predsa nemohol žalovať za to, že sa priveľmi sústredím na prácu. Šepkalo sa však, že Sky Launch, ktorý bol už nejaký čas predaj, ide niekto kúpiť. Nový majiteľ by mohol všetko zmeniť.

            „Laynie.“ Z myšlienok ma vytrhla Sasha, čašníčka z horného podlažia klubu. „Potrebujem vodku s tonikom, white russian a dvakrát butterball.“

            „Jasné.“ Z police za sebou som vzala vodku.

            „Neuveriteľné! Na štvrtok je tu dosť plno,“ povedala, kým som chystala jej objednávku.

            „Asi preto, že ide leto. O týždeň to tu bude praskať vo švíkoch.“ Nevedela som sa dočkať. Leto v klube bolo super.

            „Vtedy tu býva zábava,“ pridal sa k nám David Lindt, manažér klubu. Na tvár mu dopadlo svetlo z baru a zaiskrili mu oči.

            „Ozajstná zábava.“ Keď som nakladala drinky Sashi na podnos, široko som sa na Davida usmiala a žmurkla naňho. V bruchu som pritom pocítila záblesk túžobného napätia.

            Aj on na mňa žmurkol a záblesk v mojom podbruší sa premenil na slabý plameň.

            David nebol moja životná láska – dokonca ani momentálna – ale jeho vášeň pre klub vo mne čosi vzbudila. Zrejme ho zaujal aj môj záujem naučiť sa viac a postúpiť od práce za barom. Keď mi po večeroch ukazoval, ako to v klube chodí, často sa to medzi nami skončilo vášnivými bozkami. Hoci ma David sprvu nepriťahoval, časom som si obľúbila jeho malú postavu, kučeravé plavé vlasy a modré oči. Jeho zmysel pre obchod a neobyčajný spôsob šéfovania boli kvality, ktoré som od muža vyžadovala. A, pravdupovediac, päťdesiat percent príťažlivosti mal za následok fakt, že mal nulový vplyv na moje city. Preskočila medzi nami slušná iskra, ale nestrácala som kvôli nemu hlavu ako pri predchádzajúcich mužoch. David predstavoval istotu a bezpečie a to patrilo k mojej definícii dokonalého muža.

            Nablokovala som Sashinu objednávku a David zatiaľ nalial do štamperlíkov. Predpokladala som, že pripravuje objednávku pre Todda, ďalšieho čašníka, ktorý práve stál vedľa Sashe. David sa už len zriedka postavil za bar, no mali sme nedostatok personálu a tak som jeho pomoc uvítala. Najmä preto, ako sa to rozbiehalo. Jeden pravidelný zákazník a jeho priatelia sa opreli o bar a čakali, kým sa im budem venovať. Ja som medzitým kútikom oka zaregistrovala, že na druhom konci si za pult sadá muž v obleku. Podala som Sashi bloček, no David ju zastavil skôr, ako stihla odísť. „Počkaj. Kým sme aspoň v takomto počte, myslím, že by sme si mali pripiť na Laynie.“ Porozdával štamperlíky, ktoré predtým nalial. Tequila – môj obľúbený alkohol.

            Podozrievavo som naňho pozrela. Dať si jeden alebo dva štamperlíky v práci síce nebolo nezvyčajné, no vždy sa to robilo v tichosti, nikdy nie pred manažérom a určite nie s jeho povzbudením.

            „Bez obáv,“ povedal David a drgol do mňa plecom. „Je to špeciálna príležitosť.“

            Pokrčila som plecami a vzala si ponúkaný pohárik. „Ty si tu šéf.“

            „Dnes máme príliš rušno na poriadny prípitok, tak len povedzme, že toto je na Laynie. Sme na teba hrdí, zlato.“

            Začervenala som sa a štrngla si s ostatnými, zatiaľ čo všetci okolo nás, vrátane stáleho zákazníka a jeho kamarátov, volali „na zdravie“.

            „Vúúhúú!“ zakričala som vzrušene. Na svoj titul som tvrdo pracovala. Aj ja som bola na seba hrdá. Vypila som štamperlík na ex a vychutnala horúčavu, ktorá sa mi rozliala z hrdla do žíl. „No teda, to je super!“

            Sasha si všimla, že zákazníci začínajú byť netrpezliví, a tak odišla so svojou objednávkou. David zatiaľ pripravil Toddovu objednávku. Najprv som sa obrátila k stálemu zákazníkovi, chlapovi, ktorého meno som zabudla. Naklonil sa ku mne, aby ma objal a ja som objatie opätovala. Možno som si ho nepamätala, ale vedela som, ako sa zarába prepitné.

            „Štyri z toho, čo čapujete,“ zakričal cez hudbu, ktorá akoby za pár minút nabrala na hlasitosti. „Kde je Liesl?“

            Podala som mu prvé dve pivá a začala čapovať ďalšie dve. „Keďže za mňa bude robiť celý budúci týždeň, má dnes večer voľno.“ Ach áno, tento chlapík pravidelne flirtoval s Liesl, ďalšou barmankou.

            „Super. Tak, čo budeš robiť počas dovolenky?“ V Lieslinej neprítomnosti vybalil svoj šarm na mňa. Pohľad mu zašiel k mojim prsiam, ktoré, musím priznať, sa dali len ťažko prehliadnuť. Hlavne pri tom hlbokom výstrihu. Dvojičky neboli na zahodenie, tak prečo by som ich neukázala?

            „Vôbec nič.“ Dúfala som, že to znelo, že sa na dovolenku teším. Pravda bola, že som si vzala voľno, aby som mohla ísť domov a byť so starším bratom. No len dnes ráno Brian výlet zrušil, vraj je zavalený prácou. Nebude mi môcť prísť ani na promóciu.

            Potlačila som emócie, lebo hrozilo, že sa mi odzrkadlia na tvári. Nebola som len sklamaná, ale aj vydesená. Keď som nemala nič, čo by mi vyplnilo čas, nekončilo sa to dobre. Takmer som niekoľkokrát Davidovi skoro povedala, aby ma dal do rozpisu, no zakaždým keď som začala, cítila som sa ako úplná chudera. Možno mi týždeň voľna prospeje. Zvládnem to. No nie?

            Teraz nebol čas na obavy z týždňa, ktorý mal ešte len prísť. Ukončila som transakciu so stálym zákazníkom a presunula sa na koniec barového pultu k zákazníkovi v obleku.

            „Tak, čo vám prinesiem?“ Slová mi uviazli v krku, len čo som sa pozrela tomu mužovi do očí. Pohľad, ktorý sa stretol s mojím pohľadom mi náhle vysal vzduch z pľúc. Ten muž... bol... krásny.

            Nenormálne krásny.

            Nedokázala som od neho odvrátiť pohľad. Jeho výzor magnetizoval. A to značilo, že ide o typ, ktorému by som sa mala vyhnúť.

            Po niekoľkých zlomených srdciach, ktoré som zažila v minulosti som prišla na to, že muži, ktorí ma priťahujú, patria do dvoch kategórií. Prvá by sa dala nazvať Vyspi sa a zabudni. To boli muži, ktorí ma v posteli rajcovali, ale mohla som ich poľahky opustiť, ak to bolo nutné. Jediná skupina, s ktorou som sa teraz zapletala. Boli bezpeční. Do tejto kategórie patril David.

            No potom boli muži, ktorí boli všetko, len nie bezpeční. Nepatrili do skupiny Vyspi sa a zabudni. Pri nich som si hovorila: Och, doriti! Priťahovali ma s takou intenzitou, že som sa nimi dala pohltiť a úplne som sa sústredila na všetko, čo robili, hovorili, čím boli. Od takých som utekala, rýchlo a ďaleko.

            Dve sekundy od okamihu, čo sme sa s mužom na seba pozreli, som vedela, že je načase vziať nohy na plecia.

            Zdal sa mi povedomý. Do klubu musel prísť už predtým. No ak tu niekedy aj bol, nevedela som si predstaviť, že by som si ho nepamätala. Vyrážal mi dych. Výrazné lícne kosti a sánky mu lemovali dokonale mäkké hnedé vlasy a mal tie najintenzívnejšie sivé oči, aké som videla. Z jeho jemného strniska ma začala svrbieť koža. Zachcela som pocítiť jeho škrabanie na tvári. A na vnútornej strane stehien. Podľa toho, čo som videla, jeho drahý tmavomodrý trojdielny oblek bol šitý na mieru a prezrádzal vyberaný vkus. A tá vôňa – jemné tóny neparfumovaného mydla, vody po holení a čistej mužskej dobroty... Vetrila som takmer ako hárajúca sa suka.

            No nielen kvôli jeho jedinečnej kráse a skvostnému stelesneniu mužského pokolenia som cítila pálenie medzi stehnami a hľadala najbližší únikový východ. Pozeral sa na mňa ako ešte nijaký muž. Mal hladný a majetnícky pohľad, akoby ma v duchu nielen vyzliekol, ale aj vyžadoval, aby som sa už nikdy viac neuspokojila so žiadnym iným mužom okrem neho.

            Chcela som ho ihneď. V bruchu som pocítila pichnutie začínajúcej sa posadnutosti – starý známy pocit. No bolo jedno, že som po ňom túžila. Jeho výraz napovedal, že ma dostane bez ohľadu na to, či to chcem, a že to je také neodškriepiteľné, akoby sa to už bolo stalo.

            Úplne ma to vydesilo. Chĺpky na pokožke sa mi naježili, akoby boli očití svedkovia môjho strachu.

            Možno to však bolo od slasti.

            Och, doriti.

            „Škótsku. Čistú, prosím.“

            Takmer som zabudla, že ho obsluhujem. A predstava, že ho obsluhujem, mi pripadala taká vzrušujúca, že keď mi pripomenul prácu, išla som sa potrhať, aby som mu mohla priniesť drink. „Mám dvanásťročného Macallana.“

            „Môže byť.“ Viac nepovedal, no z jeho tlmeného hlbokého hlasu mi zakolísal pulz.

            Keď som mu podávala whisky, letmo sa dotkol mojich prstov a ja som sa zachvela. Viditeľne. Nad mojou reakciou jemne dvihol obočie, akoby mal radosť.

            Rýchlo som stiahla ruku a pritisla ju k živôtiku priliehavých šiat, akoby látka dokázala zadržať teplo, ktoré už aj tak cestovalo od miesta, kde sa ma dotkol, do môjho roztúženého lona.

            Zákazníkov som sa nikdy nedotýkala. Prečo som to urobila?

            Lebo som sa ho nemohla nedotknúť. Tak veľmi ma priťahoval, že som netrpezlivo očakávala niečo, čo som nevedela pomenovať, a uspokojila by som sa s akýmkoľvek kontaktom.

            Toto už nie. Nie teraz.

            Nikdy viac.

            Vzdialila som sa od neho. Rýchlo a ďaleko. Teda tak ďaleko, ako sa dalo. Utiahla som sa do opačného rohu baru. Ak ten chlapík bude ešte niečo chcieť, môže ho obslúžiť David. Potrebovala som byť od neho čo najďalej.

            A potom sa, ako na zavolanie v zlom sne zvanom môj život, vrátila Sasha. „David, skupinka na päťke znova otravuje čašníčku.“

            „Hneď som tam.“ Obrátil sa ku mne. „Zvládneš to tu chvíľu sama?“

            „Samozrejme.“ Vôbec to nebolo samozrejmé. Nie pri pánu Magnetovi sediacom na konci baru, ktorý ma pripravoval o rozum.

            No moje vyhlásenie znelo presvedčivo. David vykĺzol spoza baru a nechal ma osamote s mužom v obleku. Ešte aj pravidelný zákazník s priateľmi sa pripojili k skupinke chichotajúcich sa dievčat pri neďalekom stole. Pohľadom som prebehla po parkete. Dúfala som, že zízaním na more tvárí pritiahnem nejakých zákazníkov. Potrebovala som objednávky. Inak si muž v obleku bude myslieť, že sa mu vyhýbam, keď sa schovávam vo svojom kúte, čo, samozrejme, bola pravda. No keď som mala byť úprimná, vzdialenosť medzi nami nezmenšila pevný uzol túžby v mojom žalúdku. Vyhýbala som sa mu márne.

            Vzdychla som si, a hoci to nebolo potrebné, začala som utierať pult pred sebou, aby som sa niečím zamestnala. Odvážila som sa hodiť pohľad na fešáka, ktorý narušil môj priestor a všimla som si, že má skoro prázdny pohár.

            Všimla som si aj jeho oči, ktoré boli ako prikované ku mne. Mala som pocit, že za tým prenikavým pohľadom je viac než len snaha zákazníka zaujať barmanku, no ihneď som tú myšlienku zavrhla, pretože som vedela o svojej tendencii zveličovať význam činov druhých ľudí. Pozbierala som odvahu a prinútila som sa ísť sa naňho pozrieť.

            Koho som sa snažila oklamať? Nemusela som sa nútiť. Priplávala som k nemu, akoby ma ťahal za neviditeľné lano. „Ešte jednu?“

            „Nie, vďaka.“ Podal mi stovku. Samozrejme. Dúfala som, že mi dá kreditnú kartu, aby som sa dozvedela jeho meno.

            Nie, nie, v to som nedúfala. Bolo mi jedno, ako sa volá. Ani som si nevšimla, že na ľavej ruke nemá nijaký prsteň. Alebo že keď som od neho vzala peniaze a pripravila mu pri pokladni účet, sledoval každý môj pohyb.

            „Špeciálna príležitosť?“ spýtal sa.

            Zvraštila som obočie, no potom som si spomenula, že videl, ako si sme si pripili. „Hm, áno. Skončila som školu. Zajtra si idem po diplom, mám MBA.“

            Na tvári mu zažiaril úprimný obdiv. „Blahoželám. Tak na každý váš úspech.“ Dvihol pohár mojím smerom a vypil posledný hlt.

            „Ďakujem.“ Pohľad som mala prilepený na jeho ústach a na jazyku, ktorým si rýchlo zlizol posledné kvapky tekutiny z pier. Mňam.

            Keď položil pohár, natiahla som ruku s výdavkom a obrnila som sa proti vzrušeniu z dotyku, ktorý mal nevyhnutne prísť, keď si odo mňa vezme peniaze.

            No ten dotyk neprišiel. „Nechajte si to.“

            „To nemôžem.“ Dal mi stovku. Za jeden pohár škótskej. Nemohla som si to vziať.

            „Môžete a zoberiete si to!“ Jeho panovačný tón sa ma mal dotknúť, miesto toho ma však rozpálil. „Berte to ako darček k promócii.“

            „Dobre.“ Jeho výraz mi odobral vôľu protirečiť. „Ďakujem.“ Obrátila som sa a vopchala peniaze do svojho pohára na prepitné, naštvaná sama na seba za to, aký účinok mal na mňa tento cudzinec.

            „Je to zároveň aj rozlúčková party?“ zavolal mi za chrbtom a prinútil ma tak otočiť sa k nemu. „Nepredpokladám, že s titulom budete aj naďalej robiť barmanku.“

            Samozrejme, že pre niekoho v obleku to bol logický úsudok. Pravdepodobne bol nejaký podnikateľ a mal rovnaký názor ako môj brat: Je práca, ktorá stojí za to, a práca pre tých druhých. Barmanstvo patrilo do druhej kategórie.

            Ale ja som tú prácu milovala. Ešte viac, milovala som klub. Robiť školu som si začala len preto, že som potrebovala mať viac práce. Niečo, čo by ma zamestnalo, povedal Brian, keď sa ponúkol, že mi bude platiť výdavky, ktoré mi už nepokrylo štipendium a štátny finančný príspevok.

            Bolo to dobré a správne rozhodnutie, keďže v podstate zastavilo moje rútenie sa do záhuby. Posledné tri roky života som venovala škole a klubu. Problém bol v tom, že promócia urobila koniec väčšine mojej práce. A teraz, zavalená študentskými pôžičkami, som musela vymyslieť, ako vyžijem bez toho, aby som musela odísť zo Sky Launchu.

            Mala som však plán. Chcela som, aby ma povýšili. Posledný rok som vypomáhala s prevádzkou, hoci nie oficiálne, keďže manažéri museli pracovať na plný úväzok. Teraz, keď sa škola skončila, mohla som pracovať viac hodín. David ma na tú pozíciu pripravoval. Jedinou prekážkou by mohol byť nový majiteľ. No tým som sa nešla teraz stresovať. Ešte nie.

            Vysvetľovanie mojich zámerov cudzím ľuďom však nikdy nebolo jednoduché. Aké múdre bolo uplatniť MBA zo Sternu v kariére v nočnom klube? Asi vôbec. A tak som prehltla a až potom mužovi v obleku odpovedala. „Vlastne, chcela by som postúpiť tu. Milujem klubovú scénu.“

            Na moje prekvapenie prikývol, a keď sa posunul do jasnobieleho barového svetla, v očiach sa mu zaiskrilo. „Človek v ňom ožije.“

            „Presne.“ Nedokázala som potlačiť úsmev. Vedel to?

            „Je to vidieť.“

            Krásny, bohatý a na jednej vlnovej dĺžke so mnou. Presne typ muža, ktorým by som mohla byť posadnutá, a nie celkom zdravým spôsobom.

            „Laynie!“ Hlas stáleho zákazníka ma odtrhol od intenzívnych sivých očí cudzinca. „Idem. Chcel som ti znova zablahoželať a zaželať veľa šťastia. A tu je moje číslo. Zavolaj mi niekedy. Môžem ti vyplniť čas počas voľna.“

            „Vďaka, ehm,“ prečítala som si servítku, ktorú mi podal, „Matt.“ Počkala som, kým odišiel, a hodila som servítku do smetného koša pod barovým pultom. Pri tom sa nám s cudzincom stretli pohľady.

            „To robíte s každým číslom, ktoré dostanete?“

            Odmlčala som sa. Už sa stalo, že som sa dala dokopy so zákazníkom, ale nikdy nie so stálym. To bolo moje pravidlo. Nechcela som ich znova vidieť. Zblázniť sa do nich bolo priveľké pokušenie.

            No s mužom v obleku som sa o tom nechcela baviť. Stále sa na mňa pozeral a ja som si konečne uvedomila, že tá príťažlivosť nie je jednostranná, keďže mi dal také veľkorysé prepitné. „Snažíte sa zistiť, či by som zahodila aj vaše číslo?“

            Zasmial sa. „Možno.“

            Usmiala som sa nad jeho reakciou a vlhko, čo som mala medzi stehnami, sa znásobilo. Dobre sa s ním flirtovalo. Škoda, že som to musela ukončiť. Položila som ruky na pult a nahla sa k nemu, aby ma pri hudbe lepšie počul, pričom som sa usilovala netešiť zo spaľujúceho pohľadu, ktorý venoval môjmu poprsiu. „Vaše číslo by som nezahodila. Ani by som si ho nevzala.“

            Prižmúril oči, no ešte mu v nich iskril smiech, ktorým sa zasmial len pred pár okamihmi. „Nie som váš typ?“

            „Nie tak celkom.“ Moja hra na to, že ma nepriťahuje, bola márna. Musel si uvedomovať, ako naňho reagujem.

            „Prečo teda?“

            „Lebo vy hľadáte niečo dočasné. Nejakú zábavku.“ Naklonila som sa ešte bližšie, aby som to zaklincovala. Odbilo by to aj toho najnadržanejšieho chlapa. „A ja sa ľahko namotám.“ Vystrela som sa, aby som si pozrela jeho reakciu. „Už sa desíte, čo?“

            Čakala som, že na jeho tvári uvidím paniku. Namiesto toho som v nej však zazrela záblesk pobavenia. „Vy, Alayna Withersová, ma určite nedesíte.“ No napriek tým slovám vstal a pozapínal si sako. „Opäť blahoželám. To je celkom veľký úspech.“

            Keď odchádzal, pridlho som za ním pozerala. Z jeho náhleho odchodu som bola sklamaná väčšmi, než som si bola ochotná priznať. Trvalo mi ešte dobrých päť minút, kým som si uvedomila, že som mu vôbec nepovedala, ako sa volám.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.