Choď na obsah Choď na menu
 


Zabuchnutá v knižnici

zabuchnuta-v-kniznici.jpg
Zabuchnutá v knižnici je ďalšia kniha romantických príbehov plná pekných chalanov od Kasie West :-)

Keď Autumn zistí, že zostala vymknutá v knižnici a zrejme tam bude musieť stráviť celý víkend, nemá ani tušenia, že tam nie je sama. Zavreli tam aj Daxa.
Zo školy ho pozná iba zbežne ako samotára a problémového týpka. Vôbec nepatrí medzi chalanov, ktorí by ju zaujímali. Dúfa, že ju každú chvíľu vyslobodí Jeff – spolužiak, do ktorého je totálne buchnutá. No Jeff nechodí...
Čím viac času trávi s Daxom, tým viac sa zbližujú a Autumn zisťuje, že za maskou nevľúdneho samotára sa skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá. No ako to dopadne, keď sa znovu ocitnú na slobode mimo knižnice?

 

Novinku Zabuchnutá v knižnici si môžete hneď teraz stiahnuť ako e-knihu. Aby sme vás nalákali, tu je začiatok príbehu:

 

Zostala som uväznená v knižnici a snažila som sa nepanikáriť. Myslím tým doslova uväznená. Bez možnosti úniku. Všetky dvere, všetky okná, všetky ventilačné šachty boli zatvorené. Dobre, dobre, ventilačné šachty som neskúšala, ale úpenlivo som to zvažovala. Až taká zúfalá som nebola... Zatiaľ. Mojim kamošom určite dôjde, čo sa stalo, vrátia sa a vyslobodia ma, uisťovala som sa. Stačí len počkať.
Všetko sa to začalo tým, že som musela ísť na záchod. Vlastne sa to začalo tým, že som toho príliš veľa vypila – Morgan sa totiž podarilo prepašovať do knižnice dvojlitrovku koly. Keď sa vedľa mňa usadil Jeff a naklonil sa ku mne, aby sa ma niečo opýtal, a voňal ako les, obloha a slnko v jednom, už som mala v sebe viac ako polovicu fľaše.
To, že naozaj potrebujem ísť na záchod, mi došlo až vo chvíli, keď sa za oknami zotmelo. Knihovníci nás požiadali, aby sme opustili priestory knižnice, a všetci pät násti sme sa začali presúvať do garáže, kde sme sa mali rozdeliť do štyroch áut.
„Musím ísť na záchod,“ oznámila som, hneď ako som hodila tašku do kufra Jeffovho auta. Lisa otvorila okienko na aute, ktoré bolo zaparkované vedľa.
„Autumn, myslela som si, že ideš so mnou,“ povedala so vševediacim úsmevom na perách. Vedela, že chcem ísť s Jeffom.
Tiež som sa usmiala. „Hneď som späť. Pri táboráku nebudú žiadne záchody.“
„Ale je tam dosť stromov,“ dodal Jeff, obišiel auto a zabuchol kufor. Buchnutie sa ozvalo po celej takmer prázdnej garáži. V jeho aute už sedeli traja ľudia vzadu a ktosi aj na sedadle spolujazdca. Nie! Predbehli ma. Nakoniec predsa budem musieť ísť s Lisou. Nič sa nedeje, pri vatre budem mať dosť času porozprávať sa s Jeffom. Nikdy som nedávala otvorene najavo, ak som k niekomu prechovávala nadmernú náklonnosť, ale cítila som odhodlanie a to nielen vďaka takmer dvom litrom kofeínového nápoja, ktorý ma úplne nabudil. Spôsobili to aj Lisine reči o tom, ako sa mi Avi snaží Jeffa ukradnúť rovno spred nosa.
Zbehla som dlhou chodbou, potom hore po schodoch a cez presklený priechod s výhľadom na dvor. Keď som sa dostala na poschodie, kde bola knižnica, polovica svetiel už nesvietila.
Knižnica bola obrovská a podľa mňa by potrebovala viac toaliet. Otvorila som ťažké drevené dvere a rýchlo som vošla na záchod. Držiak na toaleťák bol prázdny.
Musela som sa vycikať takmer postojačky, keďže som si na misu nechcela sadnúť.
Keď som sa snažila zazipsovať nohavice, svetlá zhasli.
Skríkla som a potom sa zasmiala. „Fakt vtipné, kamoši.“
Jeffov najlepší kamarát Dallin určite našiel spínač. To sa naňho podobá.
Svetlá však zostali zhasnuté aj po mojom výkriku a žiadny smiech som nepočula. Zrejme reagujú na pohyb. Zamávala som rukami. Žiadna zmena. Pomaly som sa priblížila k dverám a snažila sa nemyslieť na číhajúce baktérie. Po hmate som našla zámku a podarilo sa mi ju otvoriť. Cez vrchné okno sem dopadalo svetlo z pouličnej lampy, takže som videla dosť, aby som si poriadne umyla ruky. Bola to ekologická toaleta s elektrickými sušičmi. A tak som si utrela ruky do nohavíc, aby som tento najmenej efektívny spôsob sušenia rúk urýchlila.
V zrkadle som síce videla iba svoj tieň, ale aj tak som sa naklonila, aby som skontrolovala, či mám v poriadku mejkap. Z toho, čo som videla, som usúdila, že je v poriadku. Chodbu osvetľovalo len pár svetiel. Budova bola zatvorená.
Pridala som. V noci bola knižnica oveľa strašidelnejšia, ako by sa mohlo zdať. Presklená chodba dlhá desať metrov doslova žiarila, pretože vonku začalo snežiť.
Dúfala som, že sneh neovplyvní naše stretnutie pri vatre. Ak bude snežiť iba trochu, bude to priam čarovné.
Noc ako stvorená na vyznania. Dúfam, že sa Jeff nezľakne, keď sa mu priznám. Veď so mnou celý večer flirtoval. Ako tému eseje z dejepisu si dokonca zvolil rovnaké historické obdobie. Nemyslím si, že to bola náhoda.
Aj spanie na zasneženej chate s kamoškami má svoje čaro. Možno nás úplne zasype. Už sa nám to raz stalo.
Najprv ma to vyplašilo, ale nakoniec to bol ten najlepší víkend – strávili sme ho s horúcou čokoládou pred televízorom a rozprávali si strašidelné príbehy.
Načiahla som sa za dverami do garáže a potlačila ich.
Ani sa nepohli. Potlačila som znova. Nič. „Jeff! Dallin! To nie je smiešne!“ Pritisla som nos na sklo, ale pokiaľ som dovidela, v garáži neboli ani autá, ani ľudia. „Lisa?“
Zo zvyku som sa načiahla za mobilom. Ruka však nahmatala iba prázdne vrecko na džínsach. Čiernu cestovnú tašku plnú vecí vrátane mobilu, bundy, peňaženky, občerstvenia, fotoaparátu a liekov som dala do Jeffovho auta.
Nie!
Prebehla som celú knižnicu a hľadala iný východ. Šesť dvier viedlo von, lenže všetky boli zamknuté. Chrbtom som sa opierala o dvere do garáže a chlad sa mi dostával pod kožu. Som uväznená v prázdnej obrovskej knižnici a v tele sa mi bije kofeín s úzkosťou.
Zachvátila ma panika a úplne mi vyrazila dych. Upokoj sa. Vrátia sa, vravela som si. Bolo nás skrátka veľa a išli sme mnohými autami. Každý si myslel, že som v inom aute. Keď sa dostanú k vatre, niekomu napadne, že tam nie som, a vrátia sa po mňa.
Rozmýšľala som, koľko by to mohlo trvať. Polhodina do kaňonu, polhodina naspäť. Budem tu tak hodinu. Potom ešte budú musieť nájsť niekoho s kľúčom od týchto dverí, ale to už isto nebude dlho trvať. Všetci majú mobily, a ak to bude potrebné, môžu zavolať hasičov. Dobre, trochu preháňam. Žiadne pohotovostné služby nebude treba volať.
Povzbudilo ma to. Nebola som v situácii, ktorá by sa nedala vyriešiť.
Nechcela som, aby ten pocit vytesnil strach, že keď sa kamoši vrátia, nezačujú ma alebo ich nezačujem ja. Bez mobilu a fotoaparátu som nemala ako zabiť čas. Začala som si pohmkávať pesničku, ale nešlo mi to, tak som sa rozosmiala. Možno budem rátať diery na stenách alebo... poobzerala som sa, no na nič som neprišla. Ako ľudia čakávali, keď neboli mobily?
„... over the rainbow blue birds fly.“ Určite mi v blízkom čase nikto neponúkne možnosť nahrať vlastný album, ale ani tak mi to nezabránilo, aby som si z plného hrdla nezaspievala niekoľko pesničiek. Zrazu som mala sucho v hrdle. Už prešla minimálne hodina. Zadok som mala stuhnutý a chlad šíriaci sa od podlahy mi prenikol celým telom, takže som sa začala triasť.
Zrejme cez víkend vypínajú kúrenie. Postavila som sa a ponaťahovala. Možno tu niekde nájdem nejaký telefón.
Dovtedy mi ho nenapadlo hľadať. Nikdy som telefón nemusela hľadať. Vždy som ho mala so sebou.
Po siedmy raz v ten večer som prešla cez presklenú chodbu. Vonku bolo všetko biele. Zem pokryl sneh, stromy vyzerali ako pocukrované. Keby som aspoň mala foťák a mohla zachytiť kontrast scenérie – tmavé línie budovy a prenikavú bielobu snehu.
S hľadaním som začala pri vchode, ale nikde som žiadny telefón nevidela. Možno je nejaký v zamknutej kancelárii, ale výhľad mi blokoval obrovský stôl. Aj keby som nejaký zazrela, nemala som kľúč. Za dvojitými sklenenými dverami si nažívala polovica kníh. Druhá polovica sa nachádzala v sekcii pre deti za mnou. Vnútri bola väčšia tma, a tak som chvíľu postávala pri dverách, aby som sa zorientovala v priestore. V strede stáli veľké pevné police, okolo ktorých stáli stoly a miesta na sedenie.
Počítače.
Pozdĺž stien stáli počítače. Mohla by som poslať niekomu e-mail alebo správu. Vnútri bola ešte väčšia tma. Na niektorých stoloch stáli lampy, a tak som sa načiahla pod tienidlo jednej z nich, aby som zistila, či sú iba dekoráciou, alebo skutočne fungujú.
Rozsvietila sa. Kým som sa dostala k počítačom, rozsvietila som tri lampy. V takom veľkom priestore sa im síce nepodarilo tmu rozptýliť, ale aj tak vytvárali príjemnú atmosféru. Sama sebe som sa začala smiať. Atmosféru? Načo? Na tanečnú párty? Na večeru pri sviečkach pre jedného?
Sadla som si pred počítač a zapla ho. Prvá obrazovka, ktorá sa rozsvietila, chcela odo mňa meno a heslo zamestnanca knižnice. Vzdychla som si. Dnes mi šťastie nepraje. Zrazu som začula praskanie, tak som zdvihla hlavu. Neviem, čo som si myslela, že uvidím. Nebolo tam nič, iba tma. Budova bola stará a zrejme sa len ukladala na noc. Mohol to byť sneh alebo vietor narážajúci do jedného z vrchných okien.
Ďalší zvuk nado mnou ma presvedčil, aby som vyšla na chodbu. Vybehla som hore schodmi a dostala som sa k vchodu. Vchodové dvere som potiahla tak silno, ako som vládala. Zostali pevne zatvorené. Po hlavnej ceste pred budovou jazdili autá, ale chodníky boli prázdne.
Klopanie na sklo by nikto nepočul. Vedela som to, lebo som to už skúsila.
Bola som v pohode. V knižnici a sama. Kto okrem mňa by bol taký hlúpy, aby sa nechal v knižnici zamknúť?
Sám. Bez možnosti úniku. Bez možnosti rozptýliť sa. Potrebovala som rozptýlenie. Nemala som však so sebou nič.
Knihy! Veď tu je plno kníh. Vezmem si knihu, nájdem si pokojný kútik a tam si budem čítať, kým ma niekto nenájde. Niekto by to považoval za splnený sen. A ja tiež. V myšlienkach je obrovská sila. Sen sa stáva skutočnosťou.