Choď na obsah Choď na menu
 


Život na dlh 13.

Život na dlh 13.
 
6.kapitola
                                                   
Po týždni prišiel Dávid za Marianou s návrhom, či by k nim nechcela prísť aj s mamou na večeru. Zoznámil by ich so svojou rodinou a bol si istý, že by spolu strávili príjemný večer. Mariana predpokladala, že Helena nebude proti, a tak súhlasila. Dohodli sa, že prídu v sobotu.
   Mala štyri dni na to, aby sa stihla pripraviť. Chcela u nich vyvolať dobrý dojem, preto sa rozhodla kúpiť si nové šaty a chcela si dať urobiť aj nový účes. Ten, ktorý mala doteraz, sa jej zdal fádny a bolo načase, aby u nej nastala zmena. Nielen v zovňajšku, ale aj v osobnom živote.
   Helena sa ponúkla, že jej pomôže s výberom šiat. V piatok chodili z obchodu do obchodu, až napokon natrafili na jedny, ktoré jej sadli ako uliate.
   Helena na ňu čakala, kým si ich vyskúša v kabínke, a keď odtiaľ po niekoľkých minútach vyšla, tíško vydýchla. „Dávid by bol blázon, keby si nevšimol, aký poklad má na dosah ruky.“
   Mariana sa pousmiala. Zatočila sa, aby ju mama videla zo všetkých strán a potom sa išla preobliecť. Šaty si dala zabaliť a potom nasledovala návšteva v kaderníctve.                                                               
   V sobotu vstala Mariana skoro, pretože bola rozrušená z nastávajúceho dňa. Dúfala, že všetko dobre dopadne a nestane sa nič nepredvídané.
   Nevedela sa dočkať, kedy udrie sedemnásta hodina a pri dverách zazvoní Dávid, aby ich odviezol do svojho bytu. Helena sa zabávala na jej nedočkavosti, ale aj ona bola rada, že strávi večer mimo domu, pretože stály stereotyp jej už liezol na nervy.
   O štvrtej popoludní sa Mariana začala venovať skrášľovaniu tváre. Nové šaty ležali na vystreté na posteli. Podchvíľou na ne pozrela a predstavovala si, ako zareaguje Dávid, keď ju v nich uvidí. Naniesla si mejkap a potom sa prezliekla. Helene príprava na odchod trvala podstatne kratšie. Obliekla si jednoduché tmavomodré šaty, ktoré si nechávala na podobné príležitosti.
   Pár minút predtým, ako prišiel Dávid, Helena vkĺzla k Mariane do jej izby. „Môžem ťa na chvíľku vyrušiť?“ opýtala sa.
   „Pravdaže,“ usmiala sa.
   „Niečo tu pre teba mám.“ V ruke, ktorú mala dovtedy ukrytú za chrbtom, držala zamatom potiahnutú krabičku. Podala jej ju.
   Mariana ju zvedavo otvorila. Pred jej zrakom sa zjavila šnúra perál, ktoré boli zoradené do dvoch radov. „Panebože,“ vydýchla od úžasu. „Odkiaľ to máš?“
   Helena si odkašľala. „Kúpil to tvoj otec po tom, čo si sa narodila. Prišlo to poštou v deň, keď som s tebou prišla domov z nemocnice… Chcela som ti to dať pri nejakej výnimočnej udalosti, ale už som nemohla dlhšie čakať. Len dúfam, že sa Dávidovej rodine zapáčiš, a rovnako aj oni tebe.“ V očiach sa jej zaleskli slzy, keď Mariana podišla k nej a silno ju objala.
   „Ďakujem, veľmi si to cením,“ vravela s tvárou pritisnutou o matkino plece.
   Vtom zazvonil zvonec pri dverách. Odtiahli sa od seba. Mariana išla otvoriť.
   Keď Dávid videl jej tvár, musel sa spýtať: „Si v poriadku?“
   „Áno, som. Poď ďalej,“ vyzvala ho. Zašla do kúpelne, aby sa upravila a keď sa znova vrátila do obývačky, Dávid z nej nespúšťal pohľad. „Si nádherná.“ Pri úprave si nezabudla pripnúť náhrdelník.
   Poďakovala a oplatila mu jeho kompliment. Ponúkla mu niečo na pitie, ale odmietol. Zakrátko vošla do izby aj Helena a keď boli definitívne pripravené na odchod, vyšli na ulicu a nastúpili do Dávidovho auta.
   Cesta prebehla rýchlo. Mariana si nervózne stískala ruky. Helena ich jej upokojujúco chytila a zhovievavo sa usmiala. „Už sme tu,“ vyhlásil Dávid a zastavil.
   Ocitli sa pred obytným domom, ktorý však ničím nepripomínal ich starú a ošarpanú budovu. S divo tlčúcim srdcom vykročili k vchodu. Dávid odomkol dvere a voviedol ich dnu. Výťahom sa vyviezli na tretie poschodie a potom prešli chodbou k druhým dverám. Dávid otvoril kľúčom aj tieto dvere a pozval ich ďalej. Pomaly vstúpili. Byt bol zariadený vkusne, zariadenie bolo vybraté starostlivo. Nepôsobilo rušivo a obe sa tam cítili príjemne a pohodlne.                                                                
   „Vitajte,“ začuli hlas staršej ženy, ktorá k nim kráčala s otvoreným náručím. 
   Dávid k nej podišiel a objal ju okolo pliec. „Toto je moja mama - Iveta. Mama, toto sú Mariana a jej mama Helena.“
   „Rada vás spoznávam.“
   „Aj nás veľmi teší,“ podali jej obe ruku.
   Zaviedli ich do vedľajšej izby, kde si sadli a Iveta im ponúkla kávu a zákusky. „Kde je Danka?“ spýtal sa Dávid.
   „Až tak ti chýbam, braček? Čo keby si mi radšej predstavil svoju návštevu?“ zjavila sa tam zrazu mladá žena, ktorá bola už na prvý pohľad plná elánu.
   Dávid sa zasmial, už bol zvyknutý na sestrine spôsoby. „Prepáčte jej jej nevychovanosť… Mariana, Helena, toto je moja sestra Daniela.“
   „Nepočúvajte ho, nemôže sa zmieriť s tým, že ja som tá, ktorá sa viac vydarila,“ povedala so smiechom v hlase.
   Mariana si všimla, že majú pekný vzťah, i keď je podmienený neustálym podpichovaním. „Dúfam, že vás ako šéf veľmi nevyčerpáva.“
   „Och, to nie, v týchto veciach je, našťastie, tolerantný,“ odvetila. „Lepšieho riaditeľa by som si sotva vedela predstaviť.“
   „Tak vidíš, Daniela. Nie som despota, ako si o mne myslíš.“
   „Ale, deti,“ zahriakla ich Iveta. „Mohli by ste s tým prestať aspoň dnes?“
   Daniela sa zatvárila ako stelesnenie nevinnosti. „Veď nič zlé nerobíme.“
   Dávid stíchol a na niečo sa sústredil. Po chvíli povedal: „Mám pocit, že tu niečo prihára.“
   „Moja večera!“ zvolala zhrozene Iveta a rozbehla sa do kuchyne, sprevádzaná Danieliným výbuchom smiechom. „Neboj sa,“ kričala za ňou, „prinajhoršom si môžeme objednať pizzu!“
   Helena si zakryla ústa rukou, aby sa nahlas nerozosmiala. „Máte naozaj veselú domácnosť,“ poznamenala.
   „Väčšinou to také nebýva. Dávid je totiž obyčajný suchár.“
   „Neverte jej,“ ohradil sa. „Mám zmysel pre humor, ale takisto aj pre zodpovednosť. V mojej práci je to nevyhnutnosť.“
   „Skutočne ho má, môžem to dosvedčiť,“ vyhlásila Mariana.
   Daniela sa tvárila naoko pochybovačne. „Pravdepodobne to na vás iba hrá, aby vás zaujal.“
   „Dávaj si pozor na ústa!“ riekol Dávid, ale ona vedela, že svoje vyhrážky nemyslí vážne.
   „Dobre, dobre. Radšej mi povedzte, ako ste sa zoznámili.“
   Mariana jej porozprávala, ako ju takmer zrazil svojím autom v deň, keď sa vybrala do školy na pohovor a o tom, aká bola prekvapená, keď ho videla sedieť za stolom v jeho kancelárii.
   „Nebola si sama, kto bol v tej chvíli prekvapený,“ povedal Dávid.
   „Vyzeral si predsa tak pokojne!“ namietla Mariana.                                                               
   „Musel som tak vyzerať. Cítila by si sa lepšie, keby ťa prijímal vystresovaný riaditeľ?“
   S úsmevom pokrútila hlavou.
   Vtom sa do izby vrátila Iveta a na tvári sa jej usadila ľahká červeň. „Prepáčte mi, ale úplne som zabudla na to, že sa mi v rúre pečie kura!“
   „Nič si z toho nerobte,“ utešovala ju Helena. „To sa často stáva aj mne.“
   „Ďakujem, ste milá, ale tak som sa snažila, aby bolo všetko dokonalé… Ale hlavné je, že sa mi predsa len podarilo našu večeru zachrániť. Preto mi dovoľte, aby som vás pozvala k stolu.“
   „Konečne,“ zvolala Daniela natešene. Presunuli sa do vedľajšej izby. Bola kombináciou kuchyne a jedálne. Vo vzduchu sa vznášala príjemná vôňa, hoci tam bolo ešte trochu dymu napriek tomu, že bolo dokorán otvorené okno, cez ktoré prúdil dovnútra chladný večerný vzduch. Iveta ho privrela, aby nebolo priveľmi zima a sadli si k stolu. Každému naložila na tanier výdatnú porciu a zaželala dobrú chuť. Potom si tiež sadla a keď videla, že každému jej kura zachutilo, spokojne sa usmiala.
   „Je to výborné,“ podotkla Mariana. „Ste skvelá kuchárka.“
   Iveta sa skromne poďakovala za kompliment a spýtala sa, ako jej chutila nemecká kuchyňa. „Dávid mi rozprával o vašom pobyte v Nemecku.“
   „Ich jedlá nie sú zlé, ale čosi tomu chýba. A možno som si len privykla na maminu stravu.“
   Helena až prekvapilo, s akou ľahkosťou si jej dcéra vymýšľa stále nové klamstvá. „Mariana má šťastie, že v jedle nie je vôbec prieberčivá. Zje všetko, čo jej naložia na tanier.“
   „V tom prípade je môj pravý opak,“ ozvala sa Daniela.
   „Už odmala si vždy vyberala, čo bude jesť,“ súhlasil Dávid.
   „A som na to hrdá,“ vyhlásila. „Znamená to totiž, že sa neuspokojím len tak s hocičím.“
   Mariana sa zasmiala. „Zdá sa, že máš zakaždým poruke pohotovú odpoveď.“
   „Jazyk má skutočne podrezaný,“ poznamenala Iveta.
   „Má to aj svoje výhody! Môžem sa spýtať, čím sa živíš?“ opýtala sa.
   „Pravdaže. Pracujem ako poradkyňa pre zdravú výživu.“
   „Naozaj?“ zvolala Mariana prekvapene. „Ešte som sa s nikým takým nestretla. Musí to byť zaujímavé.“
   Prikývla. „Aj je, v prípade, ak ti nelezú na nervy večne sa sťažujúce ženy, ktoré nikdy nie sú spokojné so svojou váhou a postavou.“
   Mariana sa pousmiala, keď si predstavila, že ich iste nie je málo. „Sú medzi tvojimi zákazníkmi aj muži?“
   „No… zopár by sa ich našlo. Niekoľkokrát som dohovárala aj Dávidovi, ale nechcel ma počúvať,“ zazrela na svojho brata.
   „Vari si zabudla, čo sa stalo, keď si na mne skúšala svoj „úžasný“ diétny program? Tri dni som ležal v posteli s bolesťami žalúdka!“
   „Vtedy som ešte nemala celkom jasno v tom, čo robím. Bola to chyba začiatočníka,“ vyhovárala sa.
   „Chyba, za ktorú som zaplatil dvoma rokmi svojho života!“ tváril sa naoko nahnevane, ale bolo zjavné, že sa na príhode dobre zabáva. Hoci počas nemoci si naozaj myslel, že sú jeho dni spočítané…
   „Nie si jediný, kto sa stal súrodencovým pokusným králikom,“ povedala Daniela a škodoradostne sa usmiala pri pomyslení, že mu to oplatila rovnakou mincou. „Predstav si, Mariana, koľkokrát ma Dávid nútil sedieť na pohovke a počúvať jeho táraniny, keď sa hral na učiteľa.“
   Mariana sa zasmiala pri predstave znudenej Daniely a vysvetľujúceho staršieho brata. „Musel byť na vás pekný pohľad,“ podotkla a trochu im v tej chvíli aj závidela, pretože ona nemala to šťastie spoznať lásku súrodenca. Bola jedináčik a niekedy jej to prišlo ľúto. Ako každý človek mala v živote obdobie, keď by sa rada niekomu zverila so svojimi starosťami, radosťami či túžbami. Vedela, že Helena by ju s porozumením vypočula, ale niektoré veci predsa len nie sú vhodné na to, aby sa preberali s rodičmi. Bútľavú vŕbu predstavovala pre ňu Jana, ktorá mala podobné pocity, vyplývajúce azda z ich veku. Keď sa chceli porozprávať o veciach, ktoré neboli určené cudzím ušiam, potajomky zašli do mesta, kde pozorovali pekne vyobliekaných ľudí vchádzajúcich do divadla, a tu si šepkali svoje tajomstvá a snívali o drahých šatách a príťažlivých mužoch, ktorí by ich sprevádzali na tie najkrajšie predstavenia.
   Pri spomienke na detstvo sa jej vždy ako prvé vybavilo Námestie SNP, kde spoločne kŕmili holuby. Mali radosť z toho, že sa ich vôbec nebáli, ale nebojácne prišli až k nim a čakali, či im hodia niečo pod zub. Samozrejme mali pre ne pripravené pomrvené rožky alebo iné pečivo. Sedeli na lavičke a s pocitom, že majú celý život pred sebou a svet patrí iba im, hútali, čo im osud nadelil na ich ďalšej ceste.
   Po pár rokoch zistili, že život nie je med lízať. Prišla dospelosť, zamestnanie a napokon sa všetko obrátilo o stoosemdesiat stupňov…
   A teraz tu sedela medzi ľuďmi, ktorí sa k nej správali tak milo, akoby bola členom ich rodiny. Bola im zato vďačná, pretože nestretla veľa takých, ako sú oni. Väčšinou sa stýkala so zlodejmi, výtržníkmi, ba aj vrahmi. Keď ich zbadala prvý raz, striaslo ju od hnusu, no potom si uvedomila, že je vlastne rovnaká ako oni a bolo to pre ňu nervy drásajúce zistenie.
   „Dáte si ešte šalát?“ vytrhla ju zo zamyslenia Iveta.
   Pokrútila hlavou a povedala, že už má plné brucho a nič sa do nej nevmestí. „Mám pocit, že každú chvíľu prasknem.“
   „To ma veľmi teší. Aspoň viem, že vám chutilo.“
   „Naozaj to bolo skvelé,“ riekla Helena a požiadala ju, či by jej nedala recept, s čím Iveta rada súhlasila.                                                               
   Keď nakoniec odpratala taniere zo stola, ponúkla im dezert, ktorý im však zaniesla do obývačky, kde sa dalo lepšie pozhovárať.
   Helena vyzrela von oknom. „Je tma ako v rohu,“ poznamenala. „Asi by sme už mali ísť.“
   „Tak skoro?“ zvolala Daniela. „Veď noc sa len začína!“
   „Určite ešte bude príležitosť dokončiť náš rozhovor,“ povedala Mariana, všimnúc si, že jej mama je unavená. Úprimne sa poďakovali za príjemne strávený večer a opätovali im pozvanie na večeru na budúci týždeň.
   Dávid ich odviezol domov. Kým sa s ním Mariana rozlúčila, Helena zašla do bytu. „Dobre som sa zabavila,“ hovorila mu.
   „Obom ste sa páčili. Keď prídem domov, iste budem na vašu adresu počuť samé chvály.“
   „Dúfam, že zaslúžene.“
   „Pravdaže. Už som ti dnes povedal, že si nádherná?“ stíšil hlas a prešiel do zmyselného tónu.
   „Myslím, že áno,“ odvetila a zrýchlil sa jej tep.
   Pomaly sa k nej naklonil a keď sa ich pery spojili, bolo to, akoby sa stretli dva elektrické výboje, čakajúce len na ten okamih, aby vzápätí medzi nimi vznikla iskra a následne ich pohltili plamene. Vášeň ich oboch stisla svojimi ramenami a svoje zovretie nepopustila, až kým sa od seba neodtrhli a nepozreli si do očí, v ktorých sa im zračilo čosi, čo ani jeden z nich v tej chvíli nedokázal pomenovať. Vedeli len to, že je to niečo silné, čo ich úplne opantalo, ale nemali silu ani chuť brániť sa tomu. „Musím ísť,“ vyjachtala Mariana. Dávidovi sa zdalo, ako keby v jej hlase začul náznak strachu, ale nevedel si to vysvetliť.
   „Zavolám ti,“ zavolal za ňou, keď vstupovala dnu. S povzdychom a myšlienkou na ich bozk nasadol do auta a vyrazil na cestu domov.

   V aute na druhej strane ulice prekvapený Rudo vytiahol svoj mobil a vytočil číslo, ktoré poznal naspamäť. „Sára? Neuveríš, čo som práve videl!“

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

Pokračovanie...

 Viac romantiky na www.kniznyweb.sk

 
Vaše názory - prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom - ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
áno (Jura, 02. 05. 2009 09:31)
suhlasim s nazormi co su tu... len keby neboli tie casti take kratke. a kolko ich vlastne bude? je to vcelku fajn. Inak, kto to este necital, odporucam Zrandu vasen, je to super!!!
román ešte nevyšiel (knihovnica, 01. 05. 2009 08:58)
no má výjsť vo vydavateľstve IKAR, iba my však máme jedinečnú možnosť čítať tento román v predstihu a dokonca sa k nemu môžeme vyjadrovať... Takže píšte a diskutujte, autor Marek Zákopčan, si každý komentár určite prečíta...
Super (Sandra, 01. 05. 2009 08:00)
Aj mne sa to velmi paci a tesim sa na dalsie casti... nech uz je pondelok :) ale radsej by som to mala doma... kedy to vychadza knizne? alebo to uz vyslo a neviem o tom?
chytilo ma to... (knihovnica, 29. 04. 2009 09:52)
Musím priznať, že skôr skalu voda nahlodá, než ja prečítam román zo súčasnosti, ale toto ma chytilo. A súhlasím s Lenkou, že pokiaľ bude Marko takto písať, každý týždeň budeme s napätím čakať na ďalšiu časť, kým sa dozvieme, či sa Mariana rozpamätá či zabila alebo nezabila svojho muža,a dokáže sa ešte uplatniť v živote s tým cajchom vrahyne???
Super (Lenka, 29. 04. 2009 09:39)
Tak už teraz som zvedavá ako to bude pokračovať neviem či je zdrave nás všetkých takto napínať, zatiaľ ale môžem povedať, že sa príbeh rozbieha sľubne a ja sa teším na dalšie pokračovanie
Fíha, to sa mi páči (Štefánia, 05. 05. 2009 13:43)
Taký mladý chalan a taký šikovný? A vraj nemáme na Slovensku autorov. Mne sa to pomerne pozdáva, blbé je, že to musím čítať po kúskoch, celé by sa to asi vychutnávalo inak, ale chápem prečo to tak je:-) Tak sa teším.
Čoraz lepšie, (Milena, 25. 05. 2009 08:11)
čoraz lepšie,pekne sa to vyvíja, napreduje a ja ďakujem romantike, že také čosi pre nás pripravila. Držim Markovi palce, je to pekné.
super (peta, portugalsko, 08. 06. 2009 00:21)
najprv som si povedala,ze si pockam na knihu,aby som si to precitala naraz,ale neodolala som,chcela som vediet co marek pre nas opat chysta:)a nesklamal ma!marek len tak dalej!:)
ohohoooo, dobreee... (Katka-Dubko, 05. 06. 2009 18:46)no marecku, toto som necakala, ani si sa nepochvalil :))) sa mi to paci, aj ked moj vyber knih je trosku iny, ale aj toto je OK :D si sikuliak, ale to my uz davno vieme... :)
btw, slovo ukludnit sa je spisovne? :PPP (akoby si ma nepoznal... :D)
 život na dlh... (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
Veľmi sa mi páči tento príbeh. Je iný, na aké som zvyknutá, ale o to viac mi príde taký ľudský...
Žena, ktorá výjde z väzenia a snaží sa opäť začleniť do života... Trocha romantiky, trocha detektívky... Myslím, že je to veľmi originálne.
Normálne sa začínam tešiť na pondelky na romantike!

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ešte niečo

(Marek Zákopčan :o))), 18. 7. 2009 16:01)

och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!

ĎAKUJEM

(Marek Zákopčan :o))), 18. 7. 2009 15:58)

Všetkým komentujúcim odvážlivcom, ktorí sa neboja prezentovať svoj názor, veľmi pekne ďakujem :o))) vážim si každé jedno slovíčko, posúvajú ma ďalej a podporujú ma v tom, čo robím (hoci nie vždy je všetko s kostolným poriadkom :DDDD).

Skúsim byť trochu konkrétnejší... Budem vám tykať, snáď sa nenahneváte :DDD
Silvia: S podobnými nedôverčivými narážkami na svoj vek sa stretávam dosť často. Spočiatku ma to iritovalo (je snáď vek podmienkou talentu?), ale teraz sa na tom len smejem, keďže ja by som reagoval rovnako :DD ale som rád, že pomaly pretŕham tú nepodarenú clonu a prenikám do domácich knižníc :DDDD díky za podporu, budem sa snažiť nesklamať Ťa:D

Jura: Waau, som rád, že sa Ti Zradná vášeň páčila, aj mne sa celkom páči :DD tie časti musia byť krátke, inak by to celé skončilo veľmi rýchlo :D a koľko ich bude? to vlastne ani ja sám neviem :DD

Sandra: Takisto ďakujem za milé slová. román by mal vyjsť zrejme na jeseň, aspoň myslím (a dúfam)

Štefánia: Veru, aj mňa prekvapuje, akí sú ľudia v podstate nevšímaví voči našej tvorbe. Každý vraví, že na Slovensku sa nič nepíše, ale skôr je to o tom, že aj keď niekto vidí na obálke slovenské meno, pristupuje k tomu s nedôverou a radšej siahne po zahraničnom autorovi. je to škoda, je tu fakt PLNO skvelých ľudí... A ja medzi nimi :DDD ej, ale som skromný :DDD

Verča: Prezradím Ti, že toto je ešte len rozbeh... počkaj ešte pár častí a zaručujem Ti, že sa dočkáš mnohých prekvapení :DD ďakujem ;o))

Janka a Lenka: Ste zlaté, babenky, vrelá vďaka za priestor na prejavenie :DD

Peťa a Katka, s vami pokecám aj osobne, takže... :D

Ešte raz veľká vďaka a teším sa na ďalšie Vaše komentáre... Všetky čítam a na každý rád odpoviem :o)

MZ.