Choď na obsah Choď na menu
 


Život na dlh 31.

15.kapitola
             
Berlín
 
Mariana nerozhodne postávala na stanici a pozorovala náhliacich sa ľudí. Pripadala si ako v sne. Zdvihla kufre a pobrala sa von, aby si zohnala taxík, ktorý by ju odviezol do hotela. Dávid jej odporučil jeden lacný, ale s kvalitnými službami. Počasie bolo také, ako sa v tomto čase dalo očakávať. Sychravé a smutné. Našťastie sa teplo obliekla, takže februárový chlad jej nespôsoboval žiadne mrazenie.
   Mávla rukou na okoloidúci taxík. Ten pri nej zastal a šofér vystúpil z auta, aby jej batožinu uložil do kufra. Mariana si sadla na zadné sedadlo a povedala mu adresu hotela.
   Počas cesty neodtŕhala pohľad od berlínskych ulíc, starých budov a množstva ľudí. Zaprisahala sa, že nech jej stretnutie s otcom dopadne akokoľvek, nenechá si ujsť možnosť navštíviť svetoznáme miesta a pamiatky. Od vzrušenia sa jej rozbúchalo srdce a zatajil dych. Nevedela sa vynadívať na mesto a jeho neustále pulzujúci život.
   Keď taxík zastal pred budovou s dvoma poschodiami, Mariana vyplatila vodiča a vystúpila. S kuframi v rukách vošla dovnútra. Onedlho jej začalo byť nepríjemne teplo, pretože hotel bol dobre vykurovaný. Zariadenie pôsobilo jednoduchým dojmom, čo jej vyhovovalo. Neznášala drahé a vyumelkované hotely, vyvolávali u nej pocit, že tam nepatrí.
   Na recepcii si vypýtala kľúč od izby. Výťahom sa vyviezla na druhé poschodie a po trocha vyšúchanom červenom koberci prešla k dverám s číslom 45. Odomkla a vošla dnu. Nečakala nič mimoriadne, preto nebola sklamaná tým, čo videla. Malá spálňa s posteľou, nočným stolíkom a skriňou, kúpeľňa s vaňou a umývadlom a nie veľmi veľká izba s pohovkou a starším televízorom sa jej však zdali primerané vzhľadom na cenu, ktorú zaplatila za ubytovanie.     
   Vybalila sa a prešla do miniatúrnej kuchynky. Postavila vodu na kávu a vyzrela von oknom. Dúfala, že v noci jej nebude prekážať ruch ulice.
   Po šálke kávy sa hneď cítila lepšie. Premýšľala, či má počkať do nasledujúceho dňa alebo ísť za otcom okamžite. Rozhodla sa pre prvú variantu. Po sprche si ľahla do postele a hoci necítila veľkú únavu, zaspala takmer okamžite.
   Ráno ju prebudilo trúbenie klaksónu. Život v meste sa už naplno rozbehol. Keď si uvedomila, aká náročná úloha ju čaká, rozbúšilo sa jej srdce. Vyskočila, obliekla sa a vyšla von.
   Mávnutím ruky zastavila taxík a šoférovi nadiktovala adresu. Ďakovala Bohu, že sa v škole učila nemčinu, aj keď ju v tej dobe nemala príliš v láske. Vždy ju priťahovala len história. Už ako malá snívala o to, že v dospelosti navštívi mnoho krajín a spozná všetky zákutia dávnovekých pamiatok. Osud s ňou však mal iné plány.
   Taxík zastal pred nízkym domom. Nič nenasvedčovalo, že je niekto vnútri. Vodičovi povedala, aby na ňu počkal, a vykročila po cestičke k vchodovým dverám. Zaklopala. Dych sa jej zastavil a striaslo ju od nervozity.
   Otvorila jej postaršia žena. Keď sa jej spýtala, čo si praje, odvetila: „Ich möchte mit Herrn Lehocký sprechen – Chcela by som hovoriť s pánom Lehockým.“
   „Tut mir leid, er wohnt hier schon nicht  - Ľutujem, už tu nebýva,“ znela zamietavá odpoveď ženy. Vysvetlila jej, že od neho odkúpila tento dom, keď sa aj s rodinou pred pár rokmi rozhodol odsťahovať. Potom ukázala rukou na dom oproti a odporučila Mariane, nech sa opýta tam. Býval tam jeden starý manželský pár, ktorý poznal všetkých ľudí bývajúcich na ich ulici.
   Mariana sa poďakovala a zamierila k ďalšiemu domu. Zaklopala a zasa sa ocitla zoči-voči žene s prešedivenými vlasmi. Povedala jej, koho hľadá. Žena si ju nedôverčivo premerala. „Wer sind Sie? Kto ste?“    
   „Som jeho dcéra,“ vyhlásila hrdo.
   Žene chvíľu trvalo, kým strávila túto informáciu.
   Mariana sa jej spýtala, či nevie, kde teraz býva. Žena prikývla a na chvíľu zmizla v dome. Keď sa vrátila, v ruke držala kus papiera. Podala jej ho a požiadala ju, nech mu odovzdá jej úprimný pozdrav.
   S úsmevom sa s ňou rozlúčila a opäť nasadla do taxíka. Šoférovi zadala nový cieľ cesty a modlila sa, aby ho tentoraz našla.
   Netrvalo dlho, kým sa ocitli na zasneženej ulici, kde sa jeden dom navlas podobal druhému. Pre šoféra však nebol problém nájsť ten pravý. Mariana ostala sedieť a cez okno hľadela na budovu, v ktorej už možno o pár sekúnd spozná svojho otca. „Ste v poriadku?“ spýtal sa jej vodič.
   „Ja, natürlich.“ Vystúpila a pomalým krokom, so zrakom upreným na dvere, postupovala ďalej. Hlasno zaklopala. Prešlo desať sekúnd, potom dvadsať. Zaklopala znova. Vzdala to, otočila sa na odchod, keď v tom sa za ňou z otvorených dverí ozval hlboký hlas: „Bitte?
   Obrátila sa. Pozerala sa do očí muža, ktoré mali rovnakú farbu ako tie jej. Lícne kosti, priamy pohľad, držanie tela… Nebolo pochýb, že tento človek nie je nik iný ako jej otec!
   Samuel Lehocký si ju skúmavo prezeral ako človeka, ktorého pozná, ale nevie si ho okamžite zaradiť.
   „Vy… vy ste pán Lehocký?“ jachtala po slovensky, čo uňho vyvolalo vlnu záujmu.
   „Poznáme sa?“
   Mariana si trasúcou sa rukou rozopla horné gombíky kabáta. Na krku sa jej zaskvel náhrdelník, ktorý mu bol dobre známy.
   Hodnú dobu bez slova hľadel na ženu pred sebou, neschopný uveriť. Do očí sa mu tisli slzy. Nedokázal zabrániť tomu, aby mu nestekali po lícach. Ten náhrdelník! Stačil mu jediný pohľad naň, aby sa mu prehnali mysľou spomienky, ktoré ho zasiahli ako blesk. Veľmi dobre sa pamätal na deň, keď ho vkladal k listu, ktorý obratom poslal Helene pri príležitosti narodenia ich dcéry. Každý večer zaspával s myšlienkou na ňu, nikdy by nezabudol…
   „Moje meno je Mariana a…“ nestačila dopovedať, pretože sa odrazu ocitla v jeho náručí. Objímal ju a stískal, vydávajúc prerušované vzlyky. Mariana taktiež dala voľný priechod svojim emóciám. Stáli tam – otec a dcéra, dve blúdiace duše, ktoré si k sebe po rokoch našli cestu.
   „Panebože, toľké šťastie,“ zvolal, keď sa napokon od seba odtiahli. „Ako… Čo… ach, mám na teba množstvo otázok!“
   „Ja takisto,“ odvetila.
   Vošla do domu. Bol útulný a bolo v ňom príjemne teplo. Zaviedol ju do salónu, kde sa usadili vedľa seba na gauč. „Môžem ti ponúknuť niečo na pitie?“ opýtal sa.
   „Nie, ďakujem,“ odvetila rozochveným hlasom. Z vrecka si vytiahla vreckovku a utrela si slzy.
   Vzal jej ruku do svojej. „Stále tomu neviem uveriť…“
   „Ani ja. Vždy som si predstavovala tento okamih,“ priznala sa.
   Prikývol. „Dúfam, že realita ťa nesklamala.“
   „Práve naopak, predčila moje očakávania.“
   Chvíľu boli ticho, len vychutnávali prítomnosť toho druhého. „Tak mi povedz, čo si celé tie roky robila,“ vyzval ju po chvíli.
   Nadýchla sa a začala rozprávať: „Veľa toho nie je. Detstvo som prežila celkom pokojne, hoci ma vychovávala iba mama.“ Všimla si, že Samuel akoby trochu posmutnel. Iste preňho odlúčenie od dcéry nebolo ľahké. „Potom som študovala na univerzite.“
   „Och, mám veľkú radosť!“ zvolal Samuel. „Nielenže je moja dcéra prekrásna, ešte je aj inteligentná.“
   Mariana sa usmiala. „Zakrátko som sa vydala.“ Rozhodla sa, že zatiaľ nebude zachádzať do podrobností, ešte bude mať hádam dostatok času vyrozprávať mu celý svoj príbeh do najmenších detailov.
   „Je tu s tebou aj tvoj manžel?“ prerušil ju.
   Sklonila hlavu. „Nie, on… je mŕtvy.“
   „Prepáč, nevedel som…“
   „Nemusíš sa ospravedlňovať.“ Mala pocit, že tomuto človeku sa môže vyrozprávať oveľa ľahšie ako iným. Aj keď ho poznala len niekoľko minút, plne mu dôverovala. „To, čo sa teraz dozvieš, nebude veľmi príjemné. Môže sa stať, že ma odsúdiš…“
   „V žiadnom prípade,“ protestoval. „Strávil som bez teba príliš veľa času na to, aby som ťa opäť stratil kvôli nejakej chybe z tvojej minulosti.“ Pritom on takisto spravil zopár chýb, ktoré dodnes ľutuje.
   „Lenže tento omyl sa už napraviť nedá,“ vravela. „Róbert – tak sa volal môj manžel – umrel násilnou smrťou. A podľa všetkého som ho zabila ja.“
   Videla, ako stuhol. Čakala na slová, ktorými by jej dal najavo svoje pohŕdanie, ale nič také neprichádzalo. Namiesto toho sa opýtal: „Nevieš to naisto?“
   „Na nič z toho večera sa nepamätám.“ Porozprávala mu všetko – od tej noci, keď sa jej život zvrtol o stoosemdesiat stupňov cez jej pobyt vo väzení až po jej prepustenie pred šiestimi mesiacmi.
   „A napriek tomu je z teba sebavedomá žena,“ povedal uznanlivo. „Ach, bože!“ vložil si hlavu do dlaní. „Keby som bol v tom čase pri tebe…“
   „Ty za nič nemôžeš,“ pohladila ho po chrbte. „Nijako by si to neovplyvnil.“
   „Určite by som nedovolil tomu darebákovi, aby s tebou zaobchádzal tak neúctivo!“
   „Čo bolo, bolo,“ povedala.
   „Ako si to zvládla?“
   „Jednoducho som sa zaprela. Ďakujem Bohu, že som natrafila na ľudí, ktorí mi podali pomocnú ruku.“
   „Spomenula si, že pracuješ ako učiteľka.“
   „Áno. Riaditeľ je zároveň mojím priateľom. Volá sa Dávid. Bude sa ti páčiť.“
   „O tom nepochybujem. Človek, ktorý si získal sympatie mojej dcéry, si určite získa aj moje. Rád by som sa ťa na niečo opýtal…“
   „Pokojne to urob. Už nemám čo skrývať.“
   „Nechcela si niekedy… teda predtým, ako si bola väznená… nepomýšľala si na to, že ma vyhľadáš, už skôr?“
   „Nebola som si istá, či by si chcel, aby som to spravila. A myslela som si, že keď ma nevyhľadáš ty, asi máš na to svoje dôvody.“
   „Tvoja mama mi dala jasne najavo, že si neželá, aby som vám nejako zasahoval do života.“
   „Zdá sa, že zmenila názor.“
   „Nerozumiem.“
   „Vlastne som tu kvôli nej. Pred pár dňami jej prišlo na ulici zle a bojí sa, že tu už dlho nebude… Prišla za mnou s otázkou, či ťa nechcem spoznať. Dala mi tvoju adresu a požiadala ma, aby som ťa našla. Chce ťa totiž ešte aspoň raz vidieť.“
   Zdalo sa, že ho jej slová dojali. „Už som ani nedúfal! Pravdaže, vyhovieme jej želaniu,“ zasmial sa.
   Mariana sa cítila skutočne ako v siedmom nebi. Na moment odvrátila tvár a až teraz si všimla, že na nízkom stolíku pod oknom stojí zopár zarámovaných fotografií. „Kto je na nich?“
   „Moja manželka a náš syn.“
   „Mám brata?“ spýtala sa ticho.
   „Správne. Volá sa Tommy. Narodil sa tu, v Berlíne.“
   „Kde je teraz?“ opýtala sa a z hlasu jej bolo zreteľne počuť, že by ho rada spoznala.
   „V škole. Príde okolo druhej.“
   „Koľko má rokov?“
   „Dvadsaťtri. Študuje na Fakulte medzinárodných vzťahov.“
   „Iste vám robí radosť. A tvoja žena?“
   „Momentálne je v práci,“ povedal skleslo.
   „Prečo to vravíš tak smutne?“ zaujímalo ju.
   „Ona je chorá. Má rakovinu. Lekári nám nevedia povedať, koľko času jej ešte zostáva.“
   „To mi je ľúto. Vravel si, že pracuje. Nemala by oddychovať?“
   Pousmial sa. „Júlia nechce stráviť posledné týždne v nemocnici. Radšej bude žiť ako doteraz, bez nejakých lekárskych obmedzení. Zmierila sa s tým, že nás čoskoro opustí.“
   Mariana si uvedomila, že táto rodina si naozaj užila svoje.
 
Sára sa ubytovala v hoteli len o niekoľko ulíc ďalej. Predtým však nasadla do taxíka a šoférovi prikázala, aby sledoval taxík pred ním. Chcela totiž zistiť, kde sa ubytuje Mariana. Potom sa dala zaviezť do iného hotela, kde čakala na vhodnú príležitosť pre uskutočnenie svojho plánu. V mysli si ho preberala stále dokola, až kým s ním nebola úplne spokojná. Chtiac-nechtiac si musela priznať, že jej chýba Rudova spoločnosť. Už si zvykla na jeho prítomnosť. Vedela, že k nej prechováva úprimnejšie city ako je priateľstvo, ale nerada by ho sklamala. Jasne mu vysvetlila, že kým nedokončí, čo začala, nemá v úmysle zaoberať sa ničím iným, čo by mohlo ohroziť jej plány.

   Zahľadela sa na svoj odraz v zrkadle. Skonštatovala, že sa za posledných desať rokov príliš nezmenila. To je dobre, pomyslela si. Aspoň ju Mariana spozná. A keby sa to náhodou nestalo, ona jej už pripomenie, kto je.

pokračovanie...

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.