Choď na obsah Choď na menu
 


Život na dlh 40.

22.kapitola
 
„Kam ma zajtra chcete odvliecť?“ spýtala sa Mariana.
   „Myslela som, že to bude prekvapenie,“ odvetila Sára.
   „Nemám rada prekvapenia takéhoto druhu.“
   „Tak to máš smolu. Ale neboj sa, bude sa ti to páčiť, za to ti ručím,“ zasmiala sa. „Bude to vyzerať ako nehoda.“
   Zabijú ju a ostanú bez trestu? Vzbúrila sa jej krv v žilách. Musí niečo vymyslieť, dopekla! „Chcem sa vyspať,“ povedala.
   „Mám ti pripraviť izbu?“ znela Sárina ironická odpoveď. „Budeš spať tak, ako si.“
   „Budete ma strážiť celú noc?“ spýtala sa.
   „Pôvodne som to nemala v pláne, ale po tom, čo si vyviedla…“ pokrčila plecami. „No aj my si potrebujeme oddýchnuť. Rudo v každom prípade bude strážiť dvere, keby si sa znova pokúsila o útek,“ odpovedala na jej otázku. „Prajem ti dobrú noc,“ uškrnula sa a odišla.
   Nemysli si, že sa len tak ľahko vzdám! Stôl v miestnosti stále pútal jej pozornosť. Okrem neho tam nebolo nič, čo by mohla využiť.
   Nevedela, ako dlho čakala, ale asi po polhodine sa odhodlala pustiť do ďalšieho pokusu o svoju záchranu. Znova ďakovala prozreteľnosti, že zviazané mala iba ruky. So stoličkou – ako pevnou súčasťou tela – sa presunula k stolu. Pozorne si prezrela, ako sa v tej tme len dalo, všetko, čo na ňom bolo. Predtým správne rozoznala kladivo, boli tam aj kliešte, šraubovák,  pár klincov…
   Otočila sa chrbtom a snažila sa vziať do ruky jeden z klincov, ale bezúspešne. Stôl bol príliš vysoko a ona mala ruky zasa príliš nízko. Nadvihla sa a hoci jej na chrbte zavadzala stolička, predsa sa jej po chvíli namáhania podarilo vziať klinec. Sťažka dopadla na zem a v duchu zahromžila. Kvôli hluku bol už raz jej pokus zmarený, bola by nerada, keby sa to zopakovalo. Vrátila sa na pôvodné miesto, aby nevzbudila pozornosť, keby sa tam niekto objavil.
   Pootočila klinec a hrotom sa snažila uvoľniť špagát. Pichala doň, dúfajúc, že sa pretrhne. Bol tupý, ale nevzdávala sa. Párkrát si pichla do ruky a z malých rán jej tiekla krv. So zatnutými zubami pokračovala v mravčej práci, nestrácajúc nádej.
   Na chvíľu musela prestať. V rukách ju šklbala nepríjemná bolesť. Myslela si, že to nevydrží, ale zažila už aj horšie veci. Odhodlane sa do toho zase pustila.
   Klinec sa jej zarezával do kože, ale väčšina jej „výpadov“ končila tam, kde mala. Cítila, ako sa špagát pomaly poddáva jej nátlaku. Povzbudilo ju to a pracovala rýchlejšie.
   Ubehlo asi päť minút, keď si uľahčene vydýchla. Podarilo sa jej to! Trhla rukami a uvoľnila si ich. Rany ju štípali, ale veľmi si to nevšímala. Nebolo to dôležité v porovnaní s tým, čo ju čakalo. Najťažšiu prácu má totiž ešte len pred sebou. Ako sa má dostať von a prísť do bezpečia?
   Najprv sa musí zbaviť Ruda! Napadla jej jediná adekvátna možnosť. Niekoľko ráz to už videla vo filmoch, tak prečo by to nemalo vyjsť aj jej? Bol by v tom čert, aby sa to nepodarilo práve jej! Verila si natoľko, až bola presvedčená, že to na sto percent dokáže. A keby to čírou náhodou nevyšlo, aspoň si môže povedať, že sa o to pokúsila…
   Vzala stoličku a postavila sa pred dvere. Zdvihla ju do výšky a začala kričať: „Pomóc! Kde ste kto? Poďte rýchlo sem. Prosím!“
   Zabralo to. Začula vrznutie, akoby niekto vstával. V zámke zaštrngotal kľúč. Rudo vošiel dnu s otázkou na perách: „Čo sa tu deje?“
   Mariana neváhala a ovalila ho stoličkou, ktorá sa rozsypala a spolu s Rudom padla na zem. Sklonila sa k nemu a zistila, či dýcha. Potom mu vzala kľúče, potichu vyšla z miestnosti a zamkla ho tam. Chvíľu mu potrvá, kým sa preberie, skonštatovala, spokojná sama so sebou a s dobre vykonanou prácou.
   Zdola počula hrať rádio. Musí sa nepozorovane dostať preč z budovy.
   Pomaly a v najväčšej tichosti zostupovala dole schodmi. Na prízemí, v miestnosti napravo, svietilo svetlo. Bolo počuť aj Sárino pospevovanie.
   Mariana nazrela dnu. Sára bola otočená chrbtom. Rýchlo prebehla okolo dverí až k východu. Ako predpokladala, bolo zamknuté. Netrpezlivo sa poobzerala. Ak by sa pokúsila otvoriť okno, určite by to zasa narobilo hluk, nehovoriac o tom, keby ho chcela rozbiť. Nič iné jej však neostávalo. Chytila kľučku a snažila sa ho ťahať k sebe. Neúspešne. Okno bolo staré a už dávno nefunkčné. Zakliala. Nechcela ho rozbiť, ale… Možno sa jej niečo podarí vyťažiť z momentu prekvapenia. Vzala do ruky jednu z mnohých tehál pohodených na zemi a zahnala sa.
   „Čo tam robíš?“ začula za chrbtom.
   Obrátila sa. Sára stála asi tri metre pred ňou a prekvapene na ňu hľadela.
   Mariana hodila tehlu do Sáry a rozbehla sa na poschodie. Prebehla okolo izby, kde ležal Rudo a bežala na druhý koniec chodby k oknu, ktoré bolo pootvorené. Keby si ho všimla skôr­… Otvorila ho dokorán a vyzrela von. Nachádzala sa vo výške zhruba päť-šesť metrov. Nikdy nemala rada výšky, ale teraz jej antipatia voči nim musela ustúpiť do úzadia. Pod oknom bola rímsa o dĺžke o niečo väčšej ako bola veľkosť jej nohy. Ak by sa jej po nej podarilo prísť až k odkvapu a zliezť po ňom na zem…
   Vyliezla von a postavila sa na rímsu. Vzhľadom na panujúcu tmu sotva videla, kam stúpa. Presúvala sa po krátkych úsekoch. Myslela si, že takto bude postupovať donekonečna.
   Vtom sa pri jej boku ozval pridusený smiech. „Mohla si si vybrať aj lepšiu cestu,“ povedala Sára, ktorá sa na ňu pozerala cez okno.   
   „Povedz mi akú a možno ju vyskúšam,“ odvrkla Mariana.
   Sára mykla plecami. „Aspoň mi odtiaľ neujdeš.“ Zmizla vnútri a Mariana pokračovala vo svojej púti.
   O chvíľu ju zbadala pod sebou, ako na ňu mieri pištoľou. „Je z teba pekný živý terč,“ zakričala. „Trochu sa zabavíme, čo povieš?“
 
„Len aby nebolo neskoro,“ zalomila rukami Helena. „Nemôžme ísť rýchlejšie?“
   „Myslite pozitívne,“ povedal jej Dávid.
   Viezli sa v jeho aute, zatiaľ čo Samuel šiel s taxíkom pred nimi. Potrebovali auto a nechceli, aby tam šofér taxíka ostával s nimi. Potrebovali od neho jedine to, aby ich doviedol na miesto a potom môže odísť.
   „Bojím sa o ňu. Prečo som jej dovolila odísť?“
   „Nemohli ste tušiť, do čoho ide. A ktovie, možno je v poriadku a dobre sa spolu zabávajú.“
   „So Sárou? Pochybujem.“
   Taxík odbočil na lesnú cestu a Dávid ho nasledoval. „Tajomné miesto,“ poznamenal.
   Prešlo desať minút, keď sa zjavili v dostatočnej vzdialenosti od veľkej kamennej budovy. Auto pred ním zastalo.
   Samuel vystúpil a prešiel k Dávidovi. „Ďalej už nepôjde,“ povedal im. „Vraj tam dôjdeme už aj sami. Zaplatil som mu.“
  „Dobre. Asi by som mal ísť ďalej pešo.“
   „Mal?“ zopakoval Samuel nespokojne. „Chceš tam ísť sám?“
   „Áno. Môže to byť nebezpečné… možno budeme potrebovať auto! Helena šoférovať nevie, preto to ostáva na vás. Keď vám dám signál, prídete aj s autom rýchlo tam, dobre?“
   Samuel prikývol.
   „Fajn. Držte mi palce.“
   „Dávaj na seba pozor,“ zvolala Helena. „A priveď späť moju dcéru!“
   Pozrel sa na ňu. „Spoľahnite sa.“
   Vo vrecku kabáta mal baterku, ale nechcel ju použiť, aby na seba neprivolal neželanú pozornosť. Neurobil by nič, čo by nejako ohrozilo život jeho Mariany! Pomedzi stromy sa dostal do blízkosti budovy.
   V tej chvíli začul výstrel! Strhlo ho a ovládla ho neblahá predtucha. Lepšie sa sústredil na miesto, odkiaľ ten zvuk prišiel a zbadal postavu, ktorá mala ruku vystretú smerom nahor. Pozrel sa tam a uvidel ďalšiu osobu, ktorá stála na rímse a snažila sa dostať z dosahu paľby. „Panebože,“ vydýchol do ticha. „To je Mariana!“
   Vykĺzol z krovia, aby niečo urobil, ale to už Mariana dosiahla okno a zmizla vo vnútri. Žena, ktorá bola von, sa pobavene zasmiala a tiež sa vrátila dnu.
   Mariana bola teda skutočne v ohrození života! Rýchlo prebehol k dverám, ktorými vošiel dnu aj on a rozhliadol sa. Nikde nikoho nevidel. Zrak mu padol na schody, a tak po nich vyšiel na poschodie. Z miestnosti, okolo ktorej šiel, začul stony. Skúsil ich otvoriť, ale boli zamknuté. „Je tam niekto?“ opýtal sa ticho, ale dostatočne hlasno na to, aby ho Rudo počul. Zarazil sa. Vedel, že tá malá potvora sa dostala von, ale kto bol ten muž?
   „Áno,“ odvetil a čakal, čo bude ďalej.
   „Ste v poriadku? Prečo ste tam zamknutý?“ opýtal sa.
   „Ktosi ma ovalil a strčil ma sem. Prosím, pomôžte mi dostať sa odtiaľto!“
   „Hneď, vydržte!“ povedal Dávid a podujal sa nájsť niečo, čím by rozmlátil zámku.
   Rudo však už v tej chvíli držal v ruke kladivo a keď si bol istý, že muž nie je za dverami, párkrát udrel do zámky a otvoril dvere. Musím nájsť Sáru a varovať ju, prebleslo mu mysľou.
   Tá sa momentálne prechádzala po budove a hľadala Marianu. „Kde si sa schovala?“ pýtala sa. „Predo mnou sa neskryješ. Ukáž sa! Vieš, že je zbytočné, aby si predvádzala svoje majstrovstvo úteku. Radšej si ho mala využiť, keď si sedela za mrežami,“ zasmiala sa na vlastnom vtipe.
   Baterkou v ruke si presvetľovala cestu a všetky kúty, kadiaľ išla. Problém bol v tom, že budova bola obrovská a mohla sa skryť hocikde. Ale rozhodne sa odtiaľto nedostane. A už vôbec nie živá!
   „Sára!“ zavolal niekto za ňou. Otočila sa.
   „Kde si bol, ty idiot?“ vyrútila sa na Ruda. Mala sto chutí nakopať ho do zadku. „Vysvetli mi, ako sa tá krysa dostala von?!“
   „Vieš, ona ma ovalila a…“
   „Dobre, dobre, povieš mi to neskôr! Teraz na to nie je čas.“
   „Musím ti niečo povedať!“ vravel.
   „Tak hovor!“ prevrátila oči.
   „Je tu nejaký muž.“
   „Čo?!“ zvolala. „Aký muž? Čo tu robí?“
   „Nemám poňatia. Bol som hore a rozprával som sa s ním. Myslím, že sem prišiel kvôli nej!“
   „Dočerta,“ zahromžila. „Nájdi ho a postaraj sa oňho! Rýchlo!“ súrila ho.
   Hľadanie v tejto časti dopadlo neúspešne. Vyšla z miestnosti a pobrala sa do ďalšej.
   Keď už to bolo bezpečné, Mariana vyšla zo svojej skrýše medzi debnami. Určite je tu Dávid! zajasala. Vtom ju ale premohli obavy. Bála sa, že mu ublížia. Musia ich zastaviť skôr, ako oni podniknú niečo proti nim.
   Vybehla zase na poschodie. Chodila miestnosťami rozmanitých rozmerov, ale nikde nenašla Dávida ani nikoho iného. Chcela sa otočiť a vrátiť sa cestou, ktorou prišla, keď začula hlasy – patrili dvom mužom, ale nerozoznala slová. Vošla do izby, kde našla Dávida a Ruda – ten naňho mieril revolverom.
   „Dávid,“ vyhŕkla.
   „Mariana! Si v poriadku?“ opýtal sa ustráchane.
   „Áno. A čo ty? Neublížili ti?“ Zamierila k nemu.
   „Ostaň tam, kde si,“ prikázal jej Rudo. „Sára!“ zakričal z plných pľúc. „Sára!!!“
   „Čo reveš?“ zjavila sa tam vzápätí. „Och,“ zastala. Prekvapenie na jej tvári vystriedal spokojný výraz. „Tak tu ste. Už som sa bála, že vás neuvidím.“
   „Mňa by to určite nemrzelo,“ povedala Mariana.
   „Čuš!“ okríkla ju.
   „Nebudem čušať,“ nahnevala sa. Odrazu akoby do nej vošlo sto čertov. Nedala sa zadržať. Vrhla sa na Sáru a zvalila ju na zem.
   Dávid využil moment Rudovej nepozornosti a vyrazil mu zbraň z ruky. Okamžite sa však spamätal a zasadil Dávidovi úder do tváre. Spadol do dverí, ale rýchlo sa pozviechal. Rudo sa naňho znova vyrútil. Dávid sa uhol ďalšiemu dobre mierenému úderu a vrazil mu päsť do brucha. Rudo sa prehol, ale zostal stáť. Ako sa zdalo, bol odolný voči akýmkoľvek buchnátom.
   Dávid pomaly ustupoval až k zadnému schodisku. Bol tam úzky priestor, sotva sa tam zmestili vedľa seba dve osoby. Oprel sa o zábradlie a chytil si udretú sánku. Hneď sa však sústredil na svojho protivníka, pretože netrvalo dlho, kým opäť zaútočil. Dávid sa vyhýbal jeho úderom, ako len mohol. Nedostával sa často do podobných situácií, preto mu padlo zaťažko donekonečna odolávať Rudovmu nátlaku. Napokon ho Rudo premohol a zložil ho na tvrdú zem. Prisadol ho a stisol mu krk. Jeho zovretie bolo pevné a neúprosné.
   Dávid lapal po dychu, ale zachoval duchaprítomnosť. Rukou nahmatal kus odlomenej tehly a udrel ho ňou do hlavy. Rudo uvoľnil zovretie a klesol dozadu. Dávid to využil – skrčil nohu a kopol doňho.
   Prevrátil sa a nič nezabránilo tomu, aby sa zrútil dolu schodmi. Dávid sa naňho pozrel. Rudo sa nehýbal a nejavil žiadne známky života.
   Pomaly k nemu zostupoval. Čo ak ho v poslednej chvíli prekvapí a znova sa naňho vyrúti? Opatrnosti nikdy nie je dosť…
   Zostúpil až nadol a pokúsil sa zistiť, či ešte žije. Mal zlomené väzy.
 V rozrušení pobehol k oknu, vytiahol z kabáta baterku a trikrát ňou krátko zasvietil. Bolo to znemenie pre Samuela, aby prišiel s autom.
   Potom vybehol po schodoch, aby pomohol Mariane. Zadychčane sa vrútil do miestnosti, kde Mariana stále na zemi zápasila so Sárou, ale nezdalo, že by niektorá z nich mala prevahu. Oboch ich život naučil brániť sa proti úderom, a tak bolo dosť ťažké zvíťaziť v takom vyrovnanom zápase.
   Dávid sa zohol k Sáre a zozadu ju chytil a pevne držal. „Pusti ma!“ kričala ako zmyslov zbavená.
   „Ani ma nenapadne,“ odsekol. „Je ti niečo?“
   „Nie,“ odvetila Mariana a dala si za ucho pramienok vlasov. „A čo ty? Kde je ten chlap?“
   „Je mŕtvy.“
   Cítil, ako Sára pod jeho zovretím stuhla. „Čože…? Ako…?“
   „Spadol zo schodov a zlomil si väzy,“ upresnil.
   Mariana si vzdychla. Nijako ju netešila jeho smrť, ale ak to bola jediná možnosť, ako sa odtiaľto dostať živí…
   „To všetko kvôli tebe!“ zvrieskla na ňu hystericky Sára a začala sa zúrivo vzpierať. Zdvihla nohu a kopla ňou Dávia do píšťaly. Na moment ju pustil a ona odskočila nabok.
   Spoza opaska vytiahla dýku.
   Dávid okamžite priskočil k Mariane, aby ju ochránil pred tou bláznivou ženskou. „Neopováž sa jej ublížiť,“ vystríhal ju. „Nič tým nezískaš. Všetko je márne, už sa to skončilo. Tvoj partner je mŕtvy a sama nič nezmôžeš,“ dohováral jej.
   „Postačí mi, ak tú sviňu uvidím v márnici,“ vykríkla, adresujúc svoje slová Mariane.
   „Nepodarí sa ti ju zabiť. To by si musela najprv zabiť mňa.“
   „Ak to bude potrebné, pokojne to urobím,“ povedala, ale nevybehla naňho, ako čakal.
   Namiesto toho len chvíľu ticho vzlykala s dýkou natiahnutou pred sebou. Spred budovy bolo počuť motor auta. „Á, máte aj posily.“
   „Vzdaj sa,“ vravela Mariana.
   „Nikdy, to radšej zomriem,“ zvolala a s výkrikom „Idem za tebou, braček!“ si dýku prudkým pohybom vrazila do seba. Otvorila ústa, akoby v nemom úžase nad tým, čo urobila. Padla na kolená a potom celkom klesla dolu tvárou na zem.
   „Preboha,“ priskočila k nej Mariana. Obrátila ju k sebe a po lícach jej tiekli slzy.
   „Poď, nechaj ju tu,“ tíšil ju Dávid.
   „Nemôžem ju tu nechať!“ oponovala.
   „Polícia už bude vedieť, čo s ňou.“
   „Ja môžem za všetko,“ plakala a pomaly sa kývala dopredu a dozadu, v očiach mala neprítomný pohľad. „Ja som ich zabila… Róberta… Sáru…“
   „No, tak, Mariana,“ chytil ju za plece.
   „Nechaj ma,“ striasla zo seba jeho ruku.
   „Spamätaj sa!“ vzal ju za ruku. Nasilu ju ťahal von, zatiaľ čo ona kričala a metala sa.
   Vyviedol ju von z budovy. Z pristaveného auta okamžite vyskočili jej rodičia a rozbehli sa k nim. „Dcérka!“ objala ju Helena. Pohladila ju po vlasoch a obzrela si ju, aby sa uistila, či je v poriadku.
   „Ja som ich zabila, mami,“ tisla sa k nej a triasla sa na celom tele.
   „Čo sa s ňou stalo?“ spýtal sa Samuel.
   „Je v šoku,“ odvetil Dávid. „Poďme domov. Treba zavolať políciu… a sanitku.“
   Ponasadali do auta a keď Samuel, naštartoval a vyrazili, spýtal sa: „Čo sa vlastne stalo?“
   Dávid si vzdychol a pošúchal si hlavu. „Sára a jej spojenec – myslím, že sa volal Rudo – túto akciu plánovali dlhšie. Sára sa chcela Mariane pomstiť za to, že jej zabila brata.“
   „Všetkých som ich zabila,“ vyhlásila neprítomne Mariana.
   „Narafičila to tak, aby sem prišla sama. Našťastie sa im ich plán nepodaril.“
   „Ak som to správne pochopil, sú mŕtvi.“
   „Ten muž si zlámal pri páde väzy a Sára si do brucha vrazila dýku. Bola šialená. Smrť jej brata bola pre ňu asi veľkým úderom.“
  Došli až domov.
   Naliali si za pohár tvrdého alkoholu. Až teraz si Dávid uvedomil, ako sa mu trasú ruky. Na tento večer do smrti nezabudne.
   „Mariana sa už upokojila. Zaspala,“ oznámila im Helena. „Chúďa. Veľa si toho užila.“
   „Chvalabohu je to už za nami,“ vydýchol si Dávid.

   No z diaľky sa k nim nezadržateľne približovali ďalšie búrkové mračná…

Pokračovanie...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.