Choď na obsah Choď na menu
 


Život na dlh 41.

23.kapitola
 
Lenka sa dosýta vyspala, ale aj tak ju premáhal pocit únavy. Cítila povinnosť porozprávať sa o jej vyčíňaní s mamou a… áno, aj s Braňom. Večer na to nemala najmenšiu náladu. Skôr, ako zaspala, o všetkom premýšľala a dospela k záveru, že konala unáhlene a nezodpovedne.
   Vykĺzla z postele, obula si papuče a vyšla z izby. Vybrala sa po chodbe do izby na jej druhom konci. Zaklopala. Dúfala, že už nespia. „Áno?“ ozval sa zvnútra mužský hlas.
   Vstúpila. „Nezobudila som vás?“
   „Nie, zlatko, poď ďalej,“ vravela Klaudia. S Braňom sedeli chrbtom opretí o stenu a čítali noviny. V práci si vzali voľno a Lenke tiež dovolili ostať doma.
   Sadla si k nim na posteľ. „Chcela by som sa vám ospravedlniť a zároveň poďakovať,“ povedala pokorne. „Urobila som hlúposť, keď som odišla.“
   „My tomu rozumieme,“ odvetila Klaudia. „Cítila si sa nepochopená a zbytočná…“
   „Presne tak,“ prisvedčila. „Sľubujem, že sa to už viackrát nestane.“
   „Poď ku mne,“ vyzvala ju mama a vzala ju do náručia.        
   Keď sa Lenka odtiahla, otočila sa k Braňovi. „Prepáč mi všetko, čo som ti povedala. Nemyslela som to tak.“
   „Nič sa nestalo. Už som na to zabudol,“ usmial sa.
   Lenka mala odrazu po dlhom čase pocit, že sa ocitla v dobre fungujúcej rodine. A páčilo sa jej to. 
 
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Dávid Mariany, keď sa ráno prebudila. Noc strávil u nich.
   „Dobre, ďakujem,“ odvetila rozospato. „Prepáč mi za to, ako som sa správala.“
   „Nemusíš sa ospravedlňovať, je to pochopiteľné,“ pohladil ju.
   Chabo sa usmiala. „Už je po všetkom.“
   „Áno. Môžeš byť pokojná.“
   Odrazu zneistela. Pomaly sa rozpamätávala na všetky podrobnosti včerajšieho dňa a zdalo sa, že nie všetko sa jej pozdáva.
   „Čo sa stalo?“ chcela vedieť Dávid. „Niečo nie je v poriadku?“
   „Neviem… Sára povedala čosi, čo ma vyviedlo z miery.“
   „Čo také?“ zbystril pozornosť.
   „Tvrdila, že ona ti neoznámila nič. A takisto, že nevolala do školy…“
   „Mohla si to vymyslieť, aby ťa zneistila.“
   „Možno,“ odvetila zamyslene. „A možno nie.“
   „Myslíš, že by tu mohol byť ešte niekto…?“ nadhodil.
   Pokrčila plecami. „O nikom neviem. Nemám ten pocit, ale radšej sa nebudem tešiť predčasne.“
   „Dúfam, že to bol len Sárin výmysel,“ povedal. „Pochybujem, že by som zvládol ďalšiu stresovú situáciu.“
   Zasmiali sa, čo uvoľnilo napäté ovzdušie.
   „Som hladná,“ vyhlásila zrazu.
   „Tam ti asi nedali najesť, však?“
   „Ale ba, dali. Lenže nebolo to práve jedlo podľa mojich predstáv.“ Porozprávala mu, ako sa pokúsil o útek, ale Rudo ju zastavil.
   „Si odvážna,“ podotkol obdivne.
   „Nie som,“ oponovala. „Len sa prejavil môj pud sebazáchovy, nič viac za tým nie je.“
  „Ľúbim ťa,“ pobozkal ju. „Veľmi som sa bál, keď som si pomyslel, že by som ťa mohol stratiť.“
  Usmiala sa. „Iba myšlienka na teba ma držala pri živote.“ Venovala mu ďalší bozk a išli sa naraňajkovať.
   Keď dopíjali kávu, Dávidovi zazvonil mobil. „Prosím,“ zodvihol. Chvíľu počúval a krátko prikyvoval. Jeho odpovede boli jednoslabičné.
   Položil. „To bola polícia. Chceli by sa so mnou zhovárať. Mám ísť na stanicu,“ oznámil.
   „Kvôli tomu, čo sa stalo?“ spýtal sa Samuel.
   „Neviem, vraj mi všetko vysvetlia, keď prídem.“
   „Pôjdem s tebou. Ak bude náhodou potrebné moje svedectvo,“ povedala Mariana.
   „Dobre.“
   O polhodinu klopali na dvere kancelárie komisára Pančíka. Vošli a keď im ponúkol stoličky, sadli si.
   „Ďakujem, že ste prišli,“ povedal, zopäl si ruky a oprel sa o stôl.
   „Ide o tú včerajšiu záležitosť?“ spýtal sa Dávid.
   „Áno, aj,“ odvetil. „Rudolfa Karolyiho sme hľadali už dlhšiu dobu… Pre budúcnosť by som ocenil, keby ste nekonali na vlastnú päsť, ale upovedomili najskôr políciu. Vystavili ste sa veľkému nebezpečenstvu.“
   „Bál som sa, aby ich to neprinútilo konať,“ vysvetlil Dávid.
   „Chápem, ale majte moje slová na pamäti.“
   „Zdá sa mi, že tu nie sme len preto, aby sme hovorili o včerajšku,“ podotkla Mariana.
   „Máte pravdu, nie ste.“ Pozorne sa na nich zahľadel. „Ide o vážnu záležitosť, preto vás prosím o diskrétnosť… Moji ľudia vytiahli z Hrona telo muža. Podľa dokladov sa zistila jeho totožnosť. Ide o istého Erika Porubského.“
   Výraz na ich tvárach jasne naznačoval, ako hlboko na nich tá správa zapôsobila.
   „Zomrel?“ spýtal sa Dávid, hoci odpoveď poznal. Nebol však tomu schopný uveriť, preto sa potreboval uistiť.
   „Áno, je mi to ľúto.“
   „Ako k tomu došlo?“
   „Bol mŕtvy už skôr, ako sa ocitol v rieke. Smrť spôsobil silný úder do hlavy, pravdepodobne železnou tyčou.“
   „Och, bože,“ zabedákala Mariana. „Prečo…?“
   „To nevieme. Chýbala mu peňaženka, čo naznačuje, že sa mohol stať obeťou lúpežného prepadnutia, ale pokojne mohla aj odplávať dolu riekou. Všetko je v štádiu vyšetrovania. Vás som zavolal preto, aby som vám v tejto záležitosti položil zopár otázok.“
   „Sme vám plne k dispozícii.“
   „Navštívili sme jeho dom, ale bol úplne prázdny. Jeho suseda nám povedala, že vraj od neho manželka odišla a býval sám. Keď sme sa jej spýtali, či nepozná niekoho, kto by nám mohol pomôcť, spomenula si na vás, pán Romančík.“
   „Áno, poznáme sa už dlho.“ Vlastne poznali…
   „Neviete, kde je teraz pani Porubská?“
   Mariana a Dávid sa na seba pozreli. Slovo prevzala ona: „Sylvia je nezvestná od včerajšieho rána,“ povedala pomaly.
   „Zaujímavé,“ poznamenal komisár. „Vysvetlite mi to.“
   „Najprv neprišla do práce, čo je zvláštne, pretože v týchto veciach je veľmi dôsledná. Vždy sa ohlási, keď nemôže prísť. Momentálne býva u svojich rodičov, preto som tam zavolala. Jej mama mi povedala, že Silvia do práce išla. No do školy nedorazila…“
   „Súdny lekár odhadol čas smrti pána Porubského na piatkovú noc… Krátky čas na to sa vyparila jeho manželka,“ premýšľal nahlas.
   „Ak si myslíte, že by v tom mala prsty, mýlite sa,“ poznamenala Mariana. „Sylvia by neublížila ani muche. A okrem toho Erika milovala!“
   „Prečo od neho potom odišla?“ spýtal sa komisár Pančík.
   Nastalo ticho, Mariana zvažovala svoju odpoveď. Dávid neodpovedal, ona predsa vedela v tejto veci viac ako on.
   „Povedzte mi všetko, čo by nám mohlo pomôcť,“ vyzval ju komisár. „Teraz nie je čas na schovávačku.“
   „Erik mal milenku,“ povedala.
   Komisár zmenil polohu – oprel sa o operadlo stoličky a pošúchal si bradu. „Poznáte ju?“
   „Je to moja priateľka, volá sa Jana Riedlová.“
   „Je to čím ďalej, tým zamotanejšie,“ podotkol, ale zdalo sa, že z toho mal svojskú radosť. Pravda bola taká, že už dlhší čas nenatrafil na poriadny prípad a teraz mal skvelú príležitosť dokázať svoje vyšetrovateľské schopnosti. „Mohli by ste mi nadiktovať jej adresu? Zájdem ju navštíviť.“
   Mariana mu ju povedala a on si ju napísal na kus papiera. „Čo myslíte, bola by schopná zabiť ho?“
   Taká priama otázka jej vyrazila dych. Nikdy by si nebola pomyslela… Neodpovedala.
   „Kto mlčí, ten svedčí,“ riekol komisár.
   „Ja neviem. Vždy bola odhodlaná ísť za svojím cieľom, ale že by niekoho zavraždila, to…“ pokrútila hlavou.
   „Ohrdnutá milenka je ako dravé zviera vypustené z klietky. Vo svojej praxi som mal dočinenia s mnohými ženami, ktoré konali v afekte a spôsobili veľa… hm… škôd.“
   „To z nej však nerobí vinníčku,“ bránila svoju kamarátku.
   „Pravdaže nie, ale musíme zvážiť každú možnosť.“
   „Ako budete postupovať?“ spýtal sa Dávid.
   „V prvom rade sa pozhováram s vašou priateľkou,“ pozrel sa na Marianu, „a uvidím, čo sa od nej dozviem. Pokúsime sa nájsť aj pani Porubskú. Jej zmiznutie sa mi vôbec nepáči. Skúsim niečo zistiť aj od jej rodičov. Keby sa vám náhodou ozvala, dajte mi okamžite vedieť.“
   „Spoľahnite sa.“
   „To by bolo zatiaľ všetko. Ďakujem vám za pomoc. Keby ste si na niečo spomenuli, zavolajte mi,“ podal im svoju vizitku.
   Vyprevadil ich von. „Dovidenia.“
   Mariana sa zhlboka nadýchala čerstvého vzduchu.
   „Čo si o tom myslíš?“ opýtal sa jej Dávid cestou k autu.
   „Neviem, čo si mám myslieť,“ priznala. „Mám v tom zmätok. Keď som naposledy hovorila s Janou, bola rozrušená…“
   „Natoľko, aby bola schopná…“
   „Neviem,“ zopakovala. „Vráťme sa domov.“     
   Videl, že nad niečím úporne premýšľa. „Čo ti behá po rozume?“ pozrel na ňu úkosom, sústrediac sa na cestu.
  „Chcem hovoriť s Janou.“
   „Teraz?“
   „Hm,“ prikývla. „Radšej jej oznámim ja, že Erik zomrel, ako by to mal spraviť niekto cudzí.“
   „Rob, ako uznáš za vhodné. Len mi sľúb, že sa nevystavíš nijakému nebezpečenstvu.“
   „Nehrozí mi žiadne nebezpečenstvo,“ uistila ho.
   Predpokladala, že Jana je v práci, preto, keď prišla domov, zdvihla telefón, aby jej zavolala a dohovorila si stretnutie.
   Na jej veľké prekvapenie sa na druhom konci linky ozval neznámy ženský hlas. „Mohla by som hovoriť s Janou Riedlovou, prosím?“
   „Och, vy asi voláte tej slečne, čo tu pracovala predo mnou. Ľutujem, ale pred pár dňami dala výpoveď.“
  „Čože?“ zareagovala. „Aha, v poriadku, ďakujem.“ Zložila.   „V práci dala výpoveď. Rozumiete tomu?“ obrátila sa k všetkým, ktorí boli v obývačke.   
   „Ja už nerozumiem ničomu,“ povedala Helena. „Tak bude asi doma, nie?“
   „Máš pravdu!“ zvolala. „Zájdem za ňou do bytu.“
   A už aj bola von a zvonila pri vchode do paneláku. Neprichádzala žiadna odpoveď. Našťastie práve išla okolo poštárka. „Dobrý deň, ako sa máte?“ usmiala sa na ňu.
   „Och, celkom to ujde,“ odvetila a zazvonila na niekoľko zvončekov. Okamžite sa dvere otvorili a obe vošli dnu. Mariana sa s ňou rozlúčila a po schodoch vybehla k Janinmu bytu. Zaklopala, hoci vedela, že pravdepodobne nie je doma. Nič to, vedela, že pod rohožkou má schovaný rezervný kľúč. Raz jej povedala, že keby čokoľvek potrebovala, pokojne môže vojsť dnu. A teraz taká situácia nastala!
   Nemýlila sa. Nadvihla rohožku, vzala kľúč a odmokla si ním dvere. Vošla dnu.
   Vládla tam akási zvláštna atmosféra. Akoby niečo nebolo v poriadku. Prechádzala po byte, videl sa jej akýsi prázdnejší. Prešla do spálne. Nočný stolík, kde mala Jana zvyčajne poukladaných mnoho vecí, tiež zíval prázdnotou. S neblahou predtuchou otvorila skriňu. Šaty tam neboli! Ale zato tam našla niekoľko videokaziet. Možno bude medzi nimi aj tá, na ktorej je s Erikom. Mohla by ju zničiť, ak neexistujú jej ďalšie kópie.
   Začala sa v nich prehrabúvať. Na každej z nich bolo napísané nejaké mužské meno. Mariana si domyslela, že sú to asi kazety zachytávajúce intímne chvíle s jej milencami. Ale žeby ich bolo až toľko?!
   Tu je! Víťazne vzala do ruky kazetu s nápisom Erik. Zatvárala dvierka na skrini, keď jej zrak upútala ešte jedna páska. Pootočila si ju, aby videla nápis. Zmeravela.
   Róbert.
   Nápis bol označený veľkými červenými písmenami. Prsty sa jej chveli, keď ju brala a zmeravene si ju prezerala. Asi to bude iba zhoda mien…
   Zlý pocit ju však neprechádzal. Nemohla to už vydržať. Rýchlo išla do obývačky, zapla televízor i video a posadila sa na stôl pred televízor. Zrniaca obrazovka zmizla a zobrazila sa posteľná scéna s Janou a…
   Obal z videokazety jej vypadol z ruky. Meravo hľadela pred seba. Akoby ju zasiahol blesk, sedela tam bez pohnutia dlhú chvíľu. Napokon vypla video, ale na viac sa nezmohla.
   Napokon bezducho vytiahla kazetu a vložila ju do obalu. Vyšla z bytu a vrátila sa domov.
   „Našla si ju?“ opýtala sa jej mama. „Zhovárala si sa s ňou?“
   Ticho pokrútila hlavou. Namiesto odpovede sa rozplakala. Dávid k nej podišiel. „Čo je?“
   Podala mu kazetu. „Toto som u nej objavila.“
   Dávid bez zaváhania pustil kazetu.
   „To nie je možné,“ vydýchla Helena, keď to uvidela. „Tá potvora! A to si vraví priateľka?“ vykríkla nahnevane.
   „Vzala si veci a odišla,“ povedala Mariana skleslo.
   Helena ju objala okolo pliec. „Tak je to lepšie. Len pre jej dobro dúfam, že sa tu už neobjaví!“

   Mariana to tak necítila. Naopak, mala pre ňu na srdci toľko otázok! Nastal čas vyložiť na stôl všetky karty!

pokračovanie...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.