Choď na obsah Choď na menu
 


Červená ako krv (Salla Simukka)

cervena-ako-krv.jpg
Lumikki, hlavná hrdinka novinky Červená ako krv, sa naučila veriť len sebe, spoliehať sa iba na svoje schopnosti a žije viac-menej ako osamelý vlk... Áno, je svojhlavá, má rada samotu a silnú čiernu kávu. Riadi sa pravidlom nepliesť sa do záležitostí druhých, no jedného dňa objaví v školskej tmavej komore kopu sušiacich sa päťstoeuroviek...

Tento nález prevráti Lumikkin život hore nohami a vtiahne ju do násilného sveta drogových priekupníkov. Hra na schovávačku pred prenasledovateľmi a stupňované napätie vás donúti dychtivo prevracať jednu stránku za druhou. Lumikki je našťastie vynaliezavá majsterka preoblečení, ktorá dokáže zmeniť výzor doslova v sekunde.
Napínavý príbeh Červená ako krv je severské krimi pre tínedžerov, ktorí milujú adrenalín a dobrodružstvo.

„Prvá kniha trilógie má sviežu energiu, ktorá sa vyrovná jej mužským škandinávskym kolegom...a Lumikki je viac ako zdatnou konkurenciou.“
Kirkus Reviews

 

Prečítajte si prvý úryvok z novinky Červená ako krv:
„Pred tridsiatimi sekundami sa ozvalo tupé cvaknutie zbrane vybavenej tlmičom a guľka prevŕtala chrbát kabáta Natálie Smirnovovej, potom jej kožu, tesne minula chrbticu, roztrhala vnútornosti a napokon aj rúčku značkovej kabelky od Louisa Vuittona, ktorú si Natália pritisla k bruchu. Spadla doluznak do bieleho panenského snehu.

Červená kaluž pod Natáliou sa čoraz viac rozširovala. Pohlcovala sneh okolo seba. Červeň bola ešte nenásytná a teplá, ale sekundu po sekunde chladla. Akési pomalé, ťažké kroky sa blížili k Natálii Smirnovovej, ležiacej v snehu. Ona ich už nepočula.“

Salla Simukka má len 33 rokov, no už patrí medzi najprekladanejšie fínske autorky všetkých čias.  A to najmä vďak young adult krimi-trilógii The Snow White (trilógia Snehulienka). Prvá časť Červená ako krv už vyšla, nasleduje Biela ako sneh a Čierna ako eben. Tieto knihy preložili do takmer 50 krajín sveta.

logosk.sk.jpg

Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk.

 

Začítajte sa do ďalšieho úryvku z knihy Červená ako krv:

Lumikki Andersson. Fínska Švédka z Riihimäki.
Tá, ktorá má na všetko premyslený názor.
Tá, ktorá dostáva jednotky z fyziky aj z filozofie.
Ktorá zahrala Oféliu tak, že dvaja učitelia sa nahnevali a ostatní boli dojatí.
Ktorá sa nezúčastňuje na žiadnych spoločných školských programoch ani akciách.
Ktorá jedáva vždy sama, ale nikdy nevyzerá osamotene.
Bola dielikom cudzej skladačky, ktorá nemala vlastné miesto, ale ktorá sa mohla prekvapujúco hodiť takmer kamkoľvek.
Nebola ako ostatní. Bola presne ako ostatní.

Lumikki išla k tmavej komore a rozhliadla sa. Nikde nikoho. Vstúpila do predsiene a zatvorila za sebou dvere. Nastala tma. Inštinktívne, bez zaváhania otvorila dvere tmavej komory. Ruka už poznala vzdialenosti z minulosti. Nepreniknuteľná tma. Ticho. Pokoj. Jej vlastná chvíľka  pred začiatkom školského dňa. Vynulovanie. Nabitie sa. Každodenný rituál, o ktorom nikto nevedel. Ten zvyk bol zároveň spomienkou na minulosť a súčasťou prítomnosti.

Lumikki musela dlhé roky vyhľadávať úkryty, pretože mala strach. Nachádzanie tajných zákutí a bezpečných útočísk bývala vec prežitia. Teraz už nešlo o strach, ale o túžbu nájsť si vlastný priestor aj na mieste, ktoré patrilo všetkým. Tmavá komora bola jej azylom, kde sa ešte mohla upokojiť chvíľku predtým, ako vstúpi do sveta rečí, hlasov, názorov a citov iných ľudí. Lumikki sa oprela o stenu a otvorenými očami hľadela do čiernoty. Vyprázdňovala z hlavy myšlienku za myšlienkou. Najľahšie bolo zbaviť sa všedných, v prevažnej väčšine banálnych úvah, ktoré sa krútili okolo nasledujúcej hodiny matematiky, prípadného nákupu po škole, večer možno tréningu body combatu. Teraz sa jej nedarilo dostať z hlavy ani povrchný hluk. Niečo sa tomu vzpieralo.
Niečo tam nesedelo.
Pach.
V tmavej komore to páchlo inak ako obvykle. Nedokázala ten pach identifikovať. Urobila krok dopredu. Niečo sa zľahka dotklo jej líca a ona odskočila dozadu, rozsvietila červené tlmené svetlo.
Päťstoeurovka.
Desiatky päťstoeurových bankoviek viseli v tmavej komore a sušili sa. Sú pravé ? Lumikki sa rukou dotkla povrchu najbližšej bankovky. Zdalo sa, že prinajmenšom papier bol pravý. Pozrela, či sa vo vaničkách nevyvolávajú nejaké fotografie a rozsvietila normálne svetlo. Bankovka proti svetlu. Vodoznak mala a tiež obrazec, ktorý sa pri pohľade proti svetlu doplnil. Aj ochranný prúžok a hologram boli na svojom mieste. Ak tie bankovky neboli pravé, potom to boli mimoriadne dobre urobené falzifikáty.

Tekutina vo vaničkách na vyvolávanie bola hnedastá. Lumikki ju skúsila prstom. Voda. Pozrela sa na dlážku tmavej komory, bolo na nej vidieť červenohnedé škvrny. Pozrela sa na rožtek bankovky, aj tam bola rovnaká červenohnedá farba. V tej chvíli si uvedomila, čo jej v tmavej komore tak prekážalo.
 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.