Choď na obsah Choď na menu
 


Iskra v popole

iskra-v-popole.jpg
V ríši vojakov sa odpor trestá smrťou. Tí, čo nezaprisahajú svoju krv a telo cisárovi, riskujú popravu svojich blízkych a skazu všetkého, čo im je drahé.

V tomto krutom svete sa životom ťažko prebíja otrokyňa Laia, ktorá žije so starými rodičmi a starším bratom Darinom v pokútnej štvrti. Rodina živorí a vedie biednu existenciu. Nikto z nich sa nestavia na odpor proti ríši, lebo videli, ako dopadli tí, čo tak urobili.

 

Takto sa začína novinka, ktorá uchvátila mladých čitateľov na celom svete.
New York Times bestseller a najlepšia Young Aduld kniha roku 2015 na Amazone.
V edícii YOLi vyšiel nový fantasy román Iskra v popole. Je to príbeh o sirote, ktorá bojuje za svoju rodinu. Je to príbeh o vojakovi, ktorý bojuje za slobodu. Fantasy príbeh odohrávajúci sa v brutálnom svete, ktorý sa podobá na drsnú Rímsku ríšu.

Telo a krv odovzdajte impériu. Dušu si nechajte.

Jedného dňa k nim však vtrhnú vojaci, zabijú starkých a Lainho brata zatknú za zradu. Laii sa podarí utiecť a vyhľadá pomoc rebelov, ktorí jej prisľúbia, že zachránia jej brata, zato však bude musieť pre nich robiť špiónku v najväčšej vojenskej akadémii v ríši.

Laia sa tam stretne so synom krutej generálky Eliášom – najlepším vojakom školy, ktorý však v kútiku duše celú ríšu i armádu hlboko nenávidí. Túži iba po tom, aby sa oslobodil spod tyranie, ktorou si ríša vynucuje poslušnosť. On aj Laia čoskoro zistia, že ich osudy sú prepletené a že ich činy môžu zmeniť osud celej ríše.

 

Príbeh sa vzdialene inšpiruje životom v starovekom Ríme a s najväčšou pravdepodobnosťou sa dočkáme aj jeho sfilmovania. Práva k tejto knihe kúpila spoločnosť Paramount Pictures, konkrétne pre producenta Marka Johnsona, ktorý stál napríklad aj za úspechom filmu Kroniky Narnie (Chronicles of Narnia).

Iskra v popole je miestami temný a príliš drsný príbeh. Osudy hlavných hrdinov a neustále gradované napätie vás vtiahne do rozprávkovo-fantazijného sveta, v ktorom sa zvádza večný boj medzi dobrom a zlom, kde však dobro často ťahá za kratší koniec.

 

Autorka SABAA TAHIROVÁ sa narodila v Londýne, vyrástla však v rodinnom osemnásťizbovom moteli v kalifornskej Mohavskej púšti. Po štúdiu na Kalifornskej univerzite v Los Angeles sa stala redaktorkou zahraničného spravodajstva v denníku Washington Post. O niekoľko rokov napísala svoj debutový román Iskra v popole, ktorý dnes patrí medzi bestsellery.

 

Začítajte sa do novinky Iskra v popole:
Prvá časť
RAZIA

I: Laia

Môj starší brat prišiel domov za tmy, pár hodín pred úsvitom, keď aj duchovia odpočívajú. Bolo z neho cítiť oceľ, uhlie a vyhňu. Pach nepriateľa.

Pretiahol sa cez okno a bosými nohami nečujne pristál na trstinovej dlážke. Jeho telo pripomínalo strašiaka. Za ním zavanul horúci púštny vietor a zašelestil visiacimi závesmi. Na dlážku mu padol skicár. Rýchlo ho nohou zastrčil pod posteľ, akoby to bol had.

Darin, kde si bol? V hlave som mala odvahu položiť mu tú otázku a Darin mi dôveroval natoľko, že mi to povedal. Prečo sa neprestajne niekam vytrácaš? Veď starký a starká ťa potrebujú! Ja ťa potrebujem!

Už takmer dva roky každučký večer som sa ho na to chcela spýtať. Každý večer mi chýbala guráž. Zostal mi jediný súrodenec. Nechcela som, aby ma vylúčil ako všetkých ostatných.

Dnes večer však bolo všetko inak. Vedela som, čo je v jeho skicári. Uvedomovala som si, čo to znamená.

„Prečo nespíš?“ Darinov šepot ma vytrhol z myšlienok. Mal cit na pasce ako mačka – zdedil ho po matke. Sedela som na posteli, keď zapálil lampu. Nemalo zmysel predstierať, že spím.

„Je po zákaze vychádzania, okolo prešli už tri hliadky. Robila som si starosti.“

„Laia, viem sa vyhýbať vojakom. Mám v tom prax.“ Položil si bradu na moju posteľ a usmial sa. Ľúbezným, pokriveným matkiným úsmevom. Dôverne som poznala tento pohľad – venoval mi ho, keď som sa zobudila zo zlého sna alebo keď nám došlo obilie. Hovoril ním, Všetko bude v poriadku.

Vzal do ruky knihu, čo som mala na posteli. „Nočné zhromaždenie,“ prečítal titul. „Strašidelné. O čom to je?“

„Práve som ju začala čítať. Je o džinoch...“ Zmĺkla som. Bolo to chytré. Veľmi chytré. Príbehy počúval rovnako rád, ako som ich ja rozprávala. „Zabudni na to. Kde si bol? Starký mal dopoludnia dvanásť pacientov.“

A zaskočila som aj za teba, pretože sám toho veľa nenarobí. Vďaka tebe musela starká plniť lekváre pre kupca sama. Ibaže to nestihla. Teraz nám kupec nezaplatí a v zime budeme hladovať. Nebesá, prečo ti na tom nezáleží?

Všetko som si to odriekala v hlave. Darinovi sa medzitým vytratil úsmev z tváre.

„Nemám vlohy na liečenie,“ utrúsil. „Starký to vie.“

Chcela som ustúpiť, no spomenula som si na starkého ovisnuté plecia dopoludnia. Pomyslela som na skicár.

„Starkí od teba závisia. Aspoň sa s nimi rozprávaj. Je to už niekoľko mesiacov.“

Čakala som, že mi povie, že nič nechápem. Že ho mám nechať tak. No iba pokrútil hlavou, zvalil sa na posteľ a zatvoril oči, akoby mu nestálo za to obťažovať sa odpoveďou.

„Videla som tvoje náčrty.“ Slová mi náhlivo vyleteli z úst a Darin v okamihu vyskočil s kamennou tvárou. „Nešpehovala som,“ dodala som. „Vypadol ti jeden list. Našla som ho, keď som ráno menila trstinu.“

„Povedala si o tom starkým? Videli ho?“

„Nie, ale...“

„Laia, počúvaj.“ Dopekla, nechcela som to počuť. Netúžila som počúvať jeho výčitky. „To, čo si videla, je nebezpečné,“ vyhlásil. „Nesmieš o tom nikomu povedať. Nikdy. Riziku by nebol vystavený iba môj život. Sú aj iní...“

„Darin, pracuješ pre ríšu? Pre vojakov?“

Mlčal. Myslela som si, že mu vidím odpoveď v očiach, a bolo mi zle. Vari môj brat zradil vlastných ľudí? Podporoval ríšu?

Keby hromadil obilie alebo učil deti čítať, pochopila by som to. Bola by som naňho hrdá, že robí to, na čo som nemala odvahu. Ríša za také „zločiny“ robila razie, zatvárala do väzenia a vraždila, no naučiť šesťročné dievča čítať nebolo zlé – určite nie z pohľadu ľudí ako ja, učencov.

To, čo robil Darin, však bolo choré. Bola to zrada.

„Ríša zabila našich rodičov,“ šepla som. „Našu sestru.“

Chcela som naňho nakričať, no prehltla som slová. Vojaci si podrobili krajinu učencov pred päťsto rokmi, a odvtedy nerobili nič iné, iba nás utláčali a zotročovali. Ríša učencov bola kedysi domovom najlepších univerzít a knižníc na svete. Teraz väčšina ľudí nevedela rozoznať školu od zbrojnice.

„Darin, ako len môžeš byť na strane vojakov?“

„Laia, nie je to tak, ako si myslíš. Všetko ti vysvetlím, ale...“

Znenazdajky sa zarazil, kývnutím ruky ma umlčal, keď som išla žiadať o sľúbené vysvetlenie. Natrčil hlavu k oknu.

Cez tenké steny som počula starkého chrápanie, starká sa hniezdila v spánku, kdesi zahrkútal divý holub. Všetko to boli známe, domácke zvuky.

Darin počul niečo iné. Z tváre sa mu vytratila krv, v očiach sa mu zablysol strach. „Laia,“ zvolal. „Razia.“

„Ak však pracuješ pre ríšu...“ Prečo potom robia u nás vojaci raziu?

„Nepracujem pre nich.“ Hovoril pokojne. Pokojnejšie ako som sa ja cítila. „Schovaj skicár. Chcú ho. Prišli si poň.“

Vzápätí vybehol cez dvere, zostala som sama. Bosými nohami som pohybovala, akoby som ich mala zo studenej melasy, rukami ako z dreva. Poponáhľaj sa, Laia!

Ríša robila razie zvyčajne za bieleho dňa. Vojaci chceli, aby sa matky a deti z radov učencov prizerali. Chceli, aby otcovia a bratia videli zotročené rodiny iných mužov. Nech boli razie akokoľvek zlé, tie nočné boli horšie. Ríša ich robila vtedy, keď si neželala svedkov.

Váhala som, či to je skutočnosť. Či nejde iba o zlý sen. Laia, je to naozaj tak. Pohni si.

Skicár som hodila cez okno do živého plota. Bola to chabá skrýša, no nemala som čas. Do izby dokrivkala starká. Ruky, ktoré mala také pevné pri miešaní lekváru v kotle či pri zapletaní mojich vlasov, sa jej triasli, ako keď vták horúčkovito trepoce krídlami, tak zúfalo chcela, aby som sa hýbala rýchlejšie.

Zatiahla ma do chodby. Pri zadných dverách stál Darin so starkým. Starý otec mal biele vlasy strapaté ako kopa sena, šaty pokrčené, no v hlbokých vráskach na tvári nebolo ani stopy po spánku. Čosi zašepkal bratovi a podal mu najväčší starkej kuchynský nôž. Netušila som, načo sa obťažuje. Na serrskej oceli vojenského meča by sa nôž akurát tak zlomil.

„Spolu s Darinom odídete cez zadný dvor,“ oznámila starká a pohľadom skákala z okna na okno. „Ešte neobkľúčili dom.“

Nie. Nie. Nie. „Starká,“ vydýchla som jej meno. Potkla som sa, keď ma postrčila k starkému.

„Ukryte sa na východnom konci štvrte...“ Vetu nedopovedala, oči upierala na predné okno. Cez dotrhaný záves som zazrela záblesk tváre z tekutého striebra. Zovrelo mi žalúdok.

„Maska,“ vyhŕkla starká. „Priviedli si masku. Choď, Laia. Skôr než sa dostane dnu.“

„A čo ty? Čo starký?“

„Zdržíme ich.“ Starý otec ma šetrne vystrčil z dverí. „Stráž si svoje tajomstvá, miláčik. Počúvaj Darina. Postará sa o teba. Choď.“

Darin vrhol na mňa štíhly tieň, chytil ma za ruku a zatvoril za nami dvere. Prikrčil sa, aby splynul s teplou nocou a ticho sa vydal po nespevnenom piesku na zadnom dvore so sebadôverou, ktorú by som bola rada mala aj ja. Hoci som mala sedemnásť rokov a bola som dosť stará na to, aby som ovládala svoj strach, stisla som mu ruku, akoby to bol jediný pevný bod na svete.

Ja pre nich nepracujem, povedal Darin. Pre koho potom pracuje?

Nejakým spôsobom sa dostal do blízkosti serrských vyhní a dokázal podrobne zakresliť proces výroby najcennejšej ríšskej komodity: nerozbitného zahnutého meča, ktorým sa dali naraz preseknúť traja muži.

Pred päťsto rokmi učenci podľahli invázii vojakov, pretože naše čepele sa lámali na ich kvalitnejšej oceli. Odvtedy sme sa nedozvedeli nič o ich umení výroby ocele. Vojaci si strážili svoje tajomstvá rovnako, ako si žgrloš stráži zlato. Každý, koho prichytili v blízkosti mestských vyhní bez dobrého dôvodu – učenca či vojaka, riskoval popravu.

Ak Darin nebol na strane ríše, ako sa dostal do blízkosti vyhní? Ako sa vojaci dozvedeli o jeho skicári?

Z opačnej strany domu sa ozvalo búchanie päste na predné dvere. Bolo počuť šuchot čižiem, štrnganie ocele. Prudko som sa obzrela s očakávaním, že uvidím striebornú zbroj a červené kapucne ríšskych legionárov, no na zadnom dvore sa nič nehýbalo. Ani svieži nočný vzduch nezabránil, aby mi po krku nestekal pot. Z diaľky som začula dunenie bubnov v Černomúre, čo bola škola a výcvikové stredisko masiek. Ten zvuk vyostril môj strach na tvrdý hrot, ktorý ma bodal kdesi v strede. Ríša nevysiela tých netvorov so striebornými tvárami na hocijaké razie.

Opäť sa ozvalo búchanie na dvere.

„V mene ríše,“ prehovoril ktosi podráždeným hlasom, „vás žiadam, aby ste otvorili tie dvere.“

Obaja s Darinom sme zmeraveli.

„To sa nepodobá na masku,“ šepol Darin. Masky s ľahkosťou vyslovujú slová, ktoré vami preniknú ako šabľa. Za ten čas, čo legionár zabúchal a vyslovil rozkaz, maska by už bola v dome a mečom ťala všetkých, čo by jej stáli v ceste.

Darin mi pozrel do očí, vedela som, že obaja myslíme na to isté. Ak maska nie je s ostatnými vojakmi pri predných dverách, kde potom je?

„Neboj sa, Laia,“ prihovoril sa mi Darin. „Nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“

Chcela som mu uveriť, no strach mi ako príliv obtekal členky a ťahal ma nadol. Spomenula som si na pár odvedľa: po razii ich uväznili a pred tromi týždňami predali do otroctva. Pašeráci kníh, dôvodili vojaci. O päť dní nato jedného z najstarších starkého pacientov, deväťdesiattriročného starca, ktorý ledva chodil, popravili vo vlastnom dome – podrezali mu hrdlo od ucha k uchu. Kolaborant s hnutím odporu.

Čo urobia vojaci s našimi starými rodičmi? Zatvoria ich do väzenia? Predajú do otroctva?

Zabijú ich?

Došli sme k zadnej bráne. Darin sa postavil na špičky, aby odistil závoru, keď zrazu zmeravel. V uličke čosi zašuchotalo, zavzdychal vánok, do vzduchu sa vzniesol obláčik prachu.

Darin ma strčil za seba. Keď sa s vrzgotom otvorila brána, zovrel rukoväť noža, až mu zbeleli hánky. Po chrbte mi prebehol mráz. Nazrela som mu ponad plece do uličky.

Nič tam nebolo, iba sa potichu presýpal piesok. Nič okrem občasného závanu vetra a okien našich spiacich susedov so zatvorenými okenicami.

Vzdychla som si od úľavy a obišla Darina.

Vtedy sa z tmy vynorila maska a vošla cez bránu.

 

II. Eliáš

 

Dezertér bude do úsvitu mŕtvy.

Odtlačky jeho nôh sa kľukatili v prachu serrských katakomb ako stopy trafeného jeleňa. Chodby ho vyčerpali. Vzduch tam bol priťažký, pach smrti a hniloby príliš blízko.

Keď som zbadal stopy, boli už vyše hodiny staré. Stráže mali jeho pach, neboráka. Ak bude mať šťastie, zomrie pri naháňačke. Ak nie...

Nemysli na to. Schovaj batoh. Zmizni odtiaľto.

Lebky praskali, keď som strčil batoh plný jedla a vody do krypty v stene. Helena by ma zvozila, keby videla, ako sa správam k mŕtvym. Keby však bola Helena zistila, prečo som tu, znesväcovanie by bolo to posledné, čo by ju trápilo.

Nezistí to. A ak áno, až vtedy, keď už bude neskoro. Hrýzli ma výčitky, ale potlačil som ich. Helena bola najsilnejšia osoba, akú som poznal. Aj bezo mňa bude v poriadku.

Už asi po stý raz som sa obzrel cez plece. V chodbe bolo ticho. Dezertér zaviedol vojakov opačným smerom. Bezpečnosť však bola ilúzia, naučil som sa jej neveriť. Konal som rýchlo, kosti som naukladal späť na kopu pred kryptou, aby som zakryl stopy. Zmysly som mal nastražené na čokoľvek nezvyčajné.

Ešte jeden takýto deň. Ešte jeden deň paranoje, skrývania a klamstiev. Jeden deň do skončenia výcviku. Potom budem slobodný.

Keď som znovu uložil lebky k hrobke, horúci vzduch sa pohol ako medveď zobúdzajúci sa zo zimného spánku. Cez stuchnutý vánok v chodbe prerazila vôňa trávy a snehu. Mal som iba dve sekundy na to, aby som odstúpil od krypty a kľakol si na zem, akoby som skúmal, či sú tam stopy. Potom ju budem mať za chrbtom.

„Eliáš? Čo to tam robíš?“

„Vari si nepočula? Ušiel dezertér.“ Pozornosť som stále upieral na prašnú zem. Pod striebornou maskou, ktorá ma zakrývala od čela po čeľusť, by moja tvár mala byť nečitateľná. S Helenou Aquillou sme boli spolu takmer každý deň počas štrnástich rokov výcviku na černomúrskej vojenskej akadémii – už asi dokázala počuť aj moje myšlienky.

Mlčky ma obišla a ja som jej pozrel do očí, modrých a bledých ako teplé vody pri južných ostrovoch. Masku som mal nasadenú na tvári ako niečo oddelené a cudzie, zakrývala mi črty aj emócie. Helene však maska priliehala na tvár ako strieborná druhá pleť. Videl som, že má pri pohľade na mňa mierne zvraštené obočie. Pokoj, Eliáš, hovoril som si. Iba hľadáš dezertéra.

„Nešiel tadiaľto,“ odvetila Hel. Prešla si rukou po vlasoch, ktoré mala ako vždy spletené do pevnej strieborno-plavej koruny. „Dex vzal záložnú rotu na sever od strážnej veže a do východnej vetvy chodieb. Myslíš, že ho chytia?“

Vojaci v zálohe, hoci neboli tak dobre trénovaní ako legionári a vôbec sa nemohli porovnávať s maskami, predsa len boli neľútostní lovci. „Pravdaže ho chytia.“ Nepodarilo sa mi potlačiť zatrpknutosť v hlase a Helena na mňa ostro pozrela. „Zbabelý špinavec,“ dodal som. „Tak či onak, prečo nespíš? Nebola si ráno na stráži.“ Postaral som sa o to.

„Ach, tie prekliate bubny.“ Helena sa obzrela po chodbe. „Všetkých zobudili.“

Bubny. Isteže. Dezertér, duneli uprostred nočnej služby. Všetky jednotky v službe k múrom. Helena sa isto rozhodla, že sa pridá k honbe. Môj poručík Dex jej povedal, ktorým smerom som išiel. Nezamýšľal by sa nad tým.

„Nazdával som sa, že dezertér možno išiel týmto smerom.“ Obrátil som sa od ukrytého batoha a nazrel do ďalšej chodby. „Zdá sa, že som sa mýlil. Mal by som sa ohlásiť Dexovi.“

„Aj keď to nerada priznávam, zvyčajne sa nemýliš.“ Helena naklonila hlavu a usmiala sa na mňa. Zase som pocítil výčitky, ktoré mi zovreli žalúdok. Bude zúriť, keď sa dozvie, čo som urobil. Nikdy mi neodpustí. Na tom nezáleží. Rozhodol si sa. Už to nemôžeš vrátiť späť.

Hel prechádzala peknou, skúsenou rukou po prachu na zemi. „Túto chodbu som ešte nikdy ani len nevidela.“

Po krku mi stekala kvapka potu. Nevšímal som si ju.

„Je tu horúco a páchne to tu,“ poznamenal som. „Ako všetko dolu.“ Poď, chcel som dodať. To by však bolo, akoby som si na čelo vytetoval „nemám za lubom nič dobré“. Mlčal som a s prekríženými rukami som sa oprel o múr hrobky.

Bojisko je môj chrám. V mysli som si odriekal úslovie, ktoré ma naučil starý otec v deň, keď sme sa stretli. Mal som vtedy šesť rokov. Trval na tom, že ostrí myseľ rovnako ako brúska nôž. Hrot meča je mi kňazom. Tanec smrti je moja modlitba. Smrtiaci úder je mi vykúpením.

Helena civela na moje rozmazané stopy, sledovala ich pohľadom až ku krypte, kam som odložil batoh, k hromade kostí. Mala podozrenie, vo vzduchu medzi nami zrazu zostalo napätie.

Dopekla.

Musel som odpútať jej pozornosť. Kým pohľadom skákala medzi mnou a kryptou, lenivo som jej zrakom prešiel po tele. Merala takmer stoosemdesiat centimetrov – bola asi o pätnásť centimetrov nižšia než ja. Bola jedinou študentkou na Černomúre a v čiernej priliehavej uniforme, akú nosili všetci študenti, jej silná, štíhla postava neustále priťahovala obdivné pohľady. Iba môj nie. Na to sme boli pridlho priatelia.

No tak. Všimni si to. Všimni si, ako žiadostivo sa na teba dívam, a buď z toho celá bez seba.

Keď som jej pozrel do očí, trúfalých ako námorník po pristátí v prístave, otvorila ústa, akoby sa chcela do mňa pustiť. Vzápätí sa obzrela na kryptu.

Ak by uvidela batoh a odhalila moje úmysly, bolo by po mne. Možno by to neurobila rada, no ríšsky zákon vyžadoval, aby ma nahlásila, a Helena nikdy v živote neporušila zákon.

„Eliáš...“

Pripravil som si lož. Hel, chcel som sa len na pár dní vzdialiť. Potreboval som trochu času na rozmýšľanie. Nechcel som ťa znepokojovať.

BUM-BUM-bum-BUM.

Bubny.

Bez rozmýšľania som si preložil správu, ktorú nesúrodé údery oznamovali. Dezertér chytený. Všetci študenti sa okamžite zhromaždia na centrálnom nádvorí.

Zovrelo mi žalúdok. Naivná časť vo mne dúfala, že sa dezertér dostane aspoň za hranice mesta. „Netrvalo to dlho,“ poznamenal som. „Mali by sme ísť.“

Vykročil som k hlavnej chodbe. Helena išla za mnou, ako som predpokladal. Radšej by si pichla do oka, ako by mala neposlúchnuť priamy rozkaz. Bola to pravá vojačka, vernejšia ríši než vlastnej matke. Ako každý dobrý cvičenec za masku, brala si k srdcu motto Černomúru: Služba nadovšetko, až do smrti!

Bol som zvedavý, čo by povedala, keby vedela, čo som naozaj porábal v chodbách.

Zaujímalo ma, čo by si myslela o mojej nenávisti voči ríši.

Čo by urobila, keby zistila, že jej najlepší priateľ sa chystá zbehnúť.