Choď na obsah Choď na menu
 


Koruna. Finále nádhernej série Selekcia

koruna.jpg
35 nápadníkov vstúpilo do Selekcie. Kto získa jej srdce?

Dlho očakávaná piata a posledná kniha série Selekcia konečne vyšla.
Je tu Koruna.

Keď sa Eadlyn stala prvou princeznou v dejinách Illey, vôbec nepredpokladala, že by sa v Selekcii mohla zaľúbiť do niektorého z tridsiatich piatich uchádzačov o svoju ruku.
Prvé týždne len odpočítavala dni, aby mohla konečne poslať všetkých účastníkov Selekcie domov. Udalosti v paláci sa však zvrtli, postavenie Eadlyn sa výrazne zmenilo a ona si uvedomila, že asi predsa len nechce zostať sama.

Koruna od Kiery Cass je posledný, piaty diel plánovanej trilógie. Celá séria je mimoriadne napínavá, dobrodružná. Je to príbeh plný lásky, hlbokých citov, nádeje.
Prvé tri diely rozprávali o Americe, ktorú vybrali ako jedno z dievčat do Selekcie. Posledné dva diely prešli k jej dcére Eadlyn.

 

Pre niektorých možno bol štvrtý diel sklamaním a hovorili si – Kiera mala radšej zostať len pri trilógii. No po prečítaní Koruny si poviete – opäť získala svoju reputáciu a prekvapila.
Je to príbeh o Eadlyn, o jej pocitoch, myšlienkach. O tom, prečo ju ľud nemiluje tak ako jej matku. Či dokáže rozhodovať správne a spravodlivo, nech už ide o rozhodnutia koruny alebo srdca.

Treba pochváliť Kieru Cass za jej rozprávačský štýl, ktorým dokáže strhnúť, zaujať a pripútať si vás tak, že nedokážete prestať čítať. Príbeh plynie pozvoľna, bez nejakých zádrheľov a užívate si to.

 

 

Prečítajte si prvé strany z novinky Koruna:

Kapitola 1

„Je mi to ľúto,“ povedala som a čakala, ako zareaguje. Na začiatku Selekcie som si predstavovala, že to skončí presne takto; takmer dve desiatky adeptov pošlem naraz domov a mnohí z nich budú zaskočení, že sa ich čas na výslní tak rýchlo skončil.
Stačilo však, aby som s týmito ľuďmi prežila niekoľko týždňov, a uvedomila som si, že mnohí z nich sú veľmi milí, bystrí a ohľaduplní. Predstava, že ich teraz hromadne vylúčim, mi trhala srdce.
Správali sa voči mne férovo a ja sa im za to takto odplatím.
„Viem, že je to náhle a nečakané, no moja mama je na tom veľmi zle a otec ma požiadal, aby som prevzala niektoré jej povinnosti. Neostáva mi iné, než zredukovať počet účastníkov Selekcie na minimum.“
„Ako sa má kráľovná?“ opýtal sa Hale, sťažka prehĺtajúc.
Vzdychla som si. „Nevyzerá… nevyzerá to veľmi dobre.“
Otec ma k mame nechcel pustiť, no toľko som naliehala, až to vzdal. Keď som ju uvidela, ako spí a monitor zaznamenáva tlkot jej srdca, pochopila som otcovo zdráhanie. Mama práve podstúpila operáciu. Lekári jej odstránili nefunkčnú srdcovú cievu a nahradili ju tou, ktorú jej odobrali z nohy.
Jeden z lekárov nám povedal, že ju na kratučkú chvíľu stratili, no podarilo sa im ju oživiť. Sedela som pri nej a držala ju za ruku, plecia zvesené. Bola som presvedčená, že mama už-už precitne a prikáže mi, aby som sa vystrela. Nestalo sa tak.
„No žije. A môj otec… on…“
Raoul mi položil ruku na plece. „To je v poriadku, vaša výsosť, my to chápeme.“
Preletela som očami po miestnosti, na krátky okamih som pohľadom spočinula na každom z uchádzačov a vpisovala som si do pamäti ich tváre.
„Verejne priznávam, že som sa vás hrozne bála,“ povedala som. Niekoľkí sa zasmiali. „Chcem sa vám veľmi pekne poďakovať za to, že ste sem prišli a že ste boli ku mne takí milí.“
Vošiel strážca a krátko si odkašľal, aby upozornil na svoju prítomnosť. „Prepáčte, pani moja. O chvíľu začína vysielanie.
Ľudia zo štábu by ešte radi skontrolovali,“ rozpačito mávol rukou, „váš účes a tak.“
Prikývla som. „Ďakujem. Hneď som tam.“
Strážca sa vzdialil a ja som sa obrátila k chlapcom. „Verím, že mi toto hromadné vylúčenie odpustíte. Želám vám všetkým len to najlepšie a veľa šťastia v ďalšom živote.“
Zvrtla som sa na odchod a počula za sebou zborové „dovidenia“.
Keď som sa ocitla za dverami pánskeho salóna, zhlboka som sa nadýchla a sústredila sa na to, čo ma čaká. Si Eadlyn Schreaveová a nik, naozaj nik nemá takú moc ako ty.
Chodby paláca boli bez mamy v neodmysliteľnom sprievode jej dvorných dám a Ahrenovho smiechu nezvyčajne tiché.  
Existenciu niekoho blízkeho si plne uvedomíte až vtedy, keď sa jedného dňa neobjaví.
Kráčala som do štúdia so vztýčenou hlavou.
„Vaša výsosť,“ pozdravilo ma niekoľko ľudí, len čo som vošla dnu. Ukláňali sa mi, ustupovali mi z cesty a nik si netrúfal pozrieť mi priamo do očí. Nevedela som, či je to preto, že ma ľutujú, alebo sa už medzičasom dozvedeli, čo sa stalo.
„Ach,“ vzdychla som pri pohľade do zrkadla, „nejako sa lesknem, mohli by ste – ?“
„Samozrejme, vaša výsosť.“ Maskérka mi zručne prepudrovala tvár.
Ponaprávala som si vysoký čipkovaný golier. Keď som sa ráno obliekala, mala som pocit, že vzhľadom na náladu, ktorá v paláci panovala, budú čierne šaty primerané, no teraz som to cítila inak.
„Vyzerám veľmi stroho,“ posťažovala som si nahlas. „Tým nemyslím príliš vážne, ale priveľmi smutne. A to nechcem.“
„Vyzeráte nádherne, pani moja.“ Maskérka mi nanášala na pery ďalšiu vrstvu rúžu. „Ako vaša mama.“
„To vôbec nie,“ povzdychla som si, „mám celkom iné vlasy, oči i farbu pokožky.“
„Tak som to nemyslela,“ prívetivé dievča plnších tvarov s prameňmi vlasov v očiach stálo za mnou a uprene hľadelo na môj odraz v zrkadle. „Len sa lepšie pozrite,“ ukázalo mi na oči, „hoci sú inej farby, zračí sa v nich rovnaké odhodlanie. Aj váš úsmev vyžaruje nádej. Farbu vlasov ste síce zdedili po starej mame, ale inak ste skrz-naskrz dcéra svojej matky.“
Pozornejšie som sa na seba zadívala. Tušila som, čo tým chcela povedať. A odrazu som sa aspoň na chvíľu cítila trochu menej osamelá.
„Ďakujem ti, ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená.“
„Všetci sa za ňu modlíme, pani moja. Je to silná žena.“
Napriek smútku, ktorý som cítila, som sa pousmiala. „Áno, to je.“
„Dve minúty!“ zavolal režisér prenosu. Vstala som a vykročila. Dlaňami som si prešla po šatách a prstami sa zľahka dotkla účesu. V štúdiu bolo aj napriek zapnutým reflektorom chladnejšie než zvyčajne. Keď som zaujala svoje miesto na pódiu, mala som na tele husiu kožu.
Pristúpil ku mne Gavril, ktorý dnes výnimočne nevyzeral ako zo škatuľky, a povzbudzujúco sa na mňa usmial. „Naozaj na tom trváte? Pokojne to môžem oznámiť aj ja.“
„Ďakujem vám, ale toto musím zvládnuť sama.“
„V poriadku. Ako sa jej darí?“
„Pred hodinou bola na tom celkom dobre. Lekári ju udržiavajú v umelom spánku, aby sa rýchlejšie zotavila, no vyzerá veľmi vyčerpane.“ Zatvorila som na chvíľu oči v snahe upokojiť sa. „Prepáčte. Je to pre mňa ťažké. No v každom prípade to aspoň znášam lepšie ako otec.“
Potriasol hlavou. „Neviem si predstaviť človeka, ktorého by to zasiahlo väčšmi. Odkedy ju spoznal, je s ňou bytostne prepojený.“
Spomenula som si na minulú noc, na tie fotografie v ich izbe a v duchu som si premietla všetky detaily ich zoznámenia, ktoré som sa dozvedela len celkom nedávno. Nedokázala som pochopiť, ako je možné, že človek musí pre lásku prekonať toľké prekážky a napokon sa ocitne v takejto zúfalej situácii.
„Vy ste boli pri tom, Gavril. Zažili ste ich Selekciu,“ nervózne som preglgla. „Naozaj im to tak zázračne vyšlo? Ako je to možné?“
Pokrčil plecami. „Toto je tretia Selekcia, ktorej som svedkom, no naozaj neviem, ako to funguje alebo ako je možné, že úplná náhoda môže človeku priviesť do cesty osudovú lásku. Poviem to takto: Váš starý otec nepatril k ľuďom, ktorých som obdivoval, no k svojej manželke sa správal ako k najdôležitejšej bytosti na tejto planéte. K všetkým ostatným sa správal veľmi hrubo, iba k nej bol neobyčajne milý. Svojej žene dal to najlepšie, čo v ňom bolo, a to je viac ako… skrátka, našiel v živote tú pravú.“
Rozmýšľala som, čo chcel povedať, než sa zháčil. Vedela som, že starý otec bol nekompromisný vládca. Uvedomila som si, že inak som ho ani nepoznala. Otec o ňom veľa nenahovoril a ja som vždy radšej počúvala, keď sa rozprávalo o starej mame.
„A váš otec? Podľa mňa vôbec netušil, akú ženu hľadá. Vážne. Myslím si, že ani vaša mama to nevedela. No boli stvorení jeden pre druhého. Všetci to vedeli dávno predtým, než si to uvedomili aj oni dvaja.“
„To naozaj?“ opýtala som sa prekvapene. „Oni to nevedeli?“
Gavril sa uškrnul. „Ak mám byť úprimný, tak najmä vaša mama si to vôbec nepripúšťala.“ Veľavýznamne sa na mňa pozrel.
„Zrejme to bude dedičné.“
„Gavril, vy ste jeden z mála, ktorému to môžem povedať. Nejde o to, že by som nevedela, akého muža hľadám. Pravda je taká, že sa na to ešte necítim pripravená.“
„Ach, to som si aj myslel.“
„Už som sa však rozhodla.“
„A práve toho sa bojím. Ale ak to naozaj chcete – hoci po včerajšku by vám nikto nemohol vyčítať, keby ste odmietli –, je len na vás, aby ste urobili takéto dôležité rozhodnutie.“ Prikývla som. „Viem. A z toho mám tak trochu strach.“