Choď na obsah Choď na menu
 


Ulička Apple Tree Yard

ulicka-apple.jpg
Toto je príbeh o nevere s nedozernými následkami.
Napínavý, pútavý. Budete hltať každú stránku a možno si poviete – bláznivo sa zamilovať nie je vždy také úžasné...

Autorka Louise Doughty dokázala v knihe Ulička Apple Tree Yard vytvoriť úžasnú postavu a nervydrásajúcu zápletku, ktorá vás vtiahne do deja natoľko, že budete čítať so zatajeným dychom. Nie náhodou nominovali knihu na prestížnu cenu Iana Fleminga za najlepší triler roka.

 

Genetička Yvonne Carmichaelová má všetko – skvelú kariéru aj skvelé manželstvo. Jedného dňa však stretne tajomného muža, do ktorého sa vášnivo zamiluje a je ochotná urobiť preňho čokoľvek vrátane sexu na verejnosti v bočnej uličke Apple Tree Yard.

Je naivne presvedčená, že obidva svoje životy dokáže udržať striktne oddelené. Netuší, že práve spustila lavínu, ktorá jej šťastie rozbije na prach, prevráti jej celý život a napokon ju privedie na lavicu obžalovaných pre obvinenie z vraždy.

 

 

Začítajte sa do tejto skvelej knihy hneď teraz:

Vrátim sa na začiatok – v podstate sa to začalo dvakrát. Naše celkom prvé stretnutie sa odohralo jedného chladného marcového dňa v krypte Kaplnky svätej Márie vo Westminsterskom paláci pod výjavmi trpiacich svätcov v najrôznejších štádiách mučenia. Stalo sa to v ten deň, keď som vstala z postele okolo štvrtej nadránom. Obyčajne netrpím nespavosťou. Nikdy som sa neprehadzovala z boka na bok, neblúdila som bledá bezcieľne po dome, nesužovala ma chronická únava z prebdených nocí. Občas som sa náhle a bez zjavnej príčiny prebrala uprostred noci – a toto bola jedna z tých nocí. Odrazu som otvorila oči a bola som pri plnom vedomí. Bože, pomyslela som si, fakt sa to stalo... Znova som si premietala v hlave celú udalosť, zakaždým, keď som sa k tomu vrátila, mi to pripadalo absurdnejšie. Sťažka som sa prevalila pod perinou na druhý bok, znova som privrela oči, ale takmer okamžite som ich znovu otvorila, pretože mi bolo jasné, že prinajmenšom hodinu nemám šancu zaspať. Sebauvedomenie je jeden z bonusov, ktoré prichádzajú s pribúdajúcim vekom. Je to naša cena útechy.

Je veľmi nepravdepodobné, že takto uprostred noci človeku napadne niečo prevratné. Hlavou mu bezcieľne víria myšlienky a každá je ešte mätúcejšia než predchádzajúca. Vstala som z postele.

Môj manžel pokojne spal, z jeho strany postele sa ozývalo spokojné pochrapkávanie. „Muži dokážu v noci dosiahnuť stav, keď je ich fungovanie obmedzené len na plnenie základných vegetatívnych funkcií,“ vyjadrila sa raz Susannah. „To je vedecky podložený jav.“

Len čo som vykĺzla z postele, striaslo ma od zimy, takže som automaticky siahla k vešiaku na dverách a natiahla si hrubý flisový župan. Vtom som si spomenula, že papuče som nechalavčera večer v kúpeľni, jemne som za sebou privrela dvere do spálne, aby som nezobudila svojho manžela – muža, ktorého milujem.

Človek síce o takomto čase nemá najjasnejšiu myseľ, ale stále je poruke počítač. Môj je umiestnený v podkrovnej izbe, ktorá má z jednej strany šikmý strop a z druhej sklené dvere vedúce na okrasný balkónik s výhľadom do záhrady. Ja aj môj manžel potrebujeme vlastné útočisko, a tak sme si na poschodí zriadili dve pracovne. V mojej visí na stene plagát s vyobrazením dvojitej DNA špirály, na dlážke je rozprestretý marocký koberec a na stole tróni miska na spinky z pálenej hliny, ktorú mi vyrobil syn, keď mal šesť. V rohu mám takmer do výšky písacieho stola naukladanú kopu vedeckých časopisov. Je zatlačená až k stene, aby sa nezosypala.

Pracovňa môjho manžela je zariadená písacím stolom so sklenenou doskou a bielou policovou zostavou, na stene za počítačom visí čiernobiela fotografi a San Francisca v drevenom ráme, na ktorej je trolejbus približne z roku 1936. Jeho práca však nemá s trolejbusmi nič spoločné – je expertom v odbore genetických anomálií u myší, ale obrázok myši na stene mu pripadá rovnako nevhodný ako plyšák na kresle. Uprostred stola je prenosný počítač, perá a ostatné písacie potreby sú úhľadne poukladané pod stolom v malom sivom kontajneri so zásuvkami, príručky zoradené v abecednom poradí.

Vždy keď zapnem počítač uprostred noci a miestnosťou sa ozve jemný šum procesora a tmavú obrazovku rozžiari blikajúce modré svetielko, zmocní sa ma zvláštny upokojujúci pocit. Zároveň sa cítim trochu previnilo, lebo kým ostatní pokojne spia, ja robím čosi zakázané. V tú noc som zapla počítač a prešla na druhú stranu k olejovému radiátoru – keďže pracujem z domu, zíde sa mi vlastný radiátor. Nastavila som spínač na nízku teplotu a z radiátora sa takmer okamžite začal šíriť praskot a jemné pípanie spôsobené rozohrievajúcim sa olejom vo vnútri. Vrátila som sa k písaciemu stolu, sadla som si do čierneho koženého kresla a otvorila som nový dokument.

Drahý X,
sú tri hodiny ráno, môj manžel spí na prízemí a ja som v podkroví a píšem Ti list – mužovi, ktorého som videla iba raz v živote a s veľkou pravdepodobnosťou i naposledy. Som si vedomá, že je trochu divné písať list, ktorý nebude nikto nikdy čítať, ale jediná osoba, s ktorou sa o Tebe môžem rozprávať, si Ty sám.

X, pripadá mi milé prihovárať sa Ti takto, hoci určite vieš, že paradoxne z genetického hľadiska je chromozóm X indikátorom ženského pohlavia. Vďaka chromozómu Y mužom s vekom pribúda ochlpenie v oblasti uší a zvyšuje sa riziko výskytu farbosleposti. Pri spomienke na zážitky uplynulého dňa ma zaplaví teplo a cítim sa veľmi príjemne. Dnes v noci sa vo mne spája niekoľko prúdov pozitívnej energie. Odrazu ma všetko teší.

Pracovne sa zameriavam na sekvenovanie proteínov a nedokážem sa od toho odosobniť ani v súkromnom živote. Veda sa v istom zmysle postupne stáva pre človeka akousi formou náboženstva. Vo chvíli, keď som otvárala poštový priečinok, všade okolo seba som videla chromozómy, v pramienkoch dažďa stekajúcich po okne, ktoré sa zlejú v jeden, aby sa zasa oddelili a pokračovali svojou cestou, v postupne miznúcich čiarach zvíreného vzduchu, ktoré na oblohu kreslí lietadlo.

X má toľko rôznych využití, drahý X – trojitým X sa označujú mládeži neprístupné fi lmy a zároveň si nimi deti posielajú cez narodeninové pohľadnice nevinné bozky.

Keď mal môj syn šesť rokov, vyrobil pre mňa celú kartu popísanú X-kami a čím viac sa blížili k okraju papiera, tým viac sa zmenšovali, aby ich tam natlačil čo najviac. Akoby nikdy nebolo dosť X, ktoré sa dajú vtesnať na jednu kartu v porovnaní s ich množstvom na svete.

Nevieš, ako sa volám, a nemám v úmysle Ti to prezradiť, ale začiatočné písmeno je Y – a to je ďalší dôvod, prečo som si Ťa označila ako X. Myslím, že by som bola dokonca sklamaná, keby som vedela Tvoje pravé meno. Možno Graham? Kevin? Jim? X je lepšie. Takto môžeme robiť čokoľvek. Všetko je dovolené.

Keď som napísala toto, potrebovala som si odbehnúť na toaletu, prerušila som písanie, vyšla som z pracovne a vrátila som sa po dvoch minútach.

Prerušila som písanie. Zdalo sa mi, že z prízemia som začula nejaký hluk. Môj manžel chodieva uprostred noci na záchod – to je typické pre mužov po päťdesiatke, takže zbytočná panika. Aj keby sa zobudil a hľadal ma v dome, určite by ho neprekvapilo, že sedím hore za počítačom.

Nikdy som dlho nevyspávala. Práve preto som to v živote dotiahla ďaleko. Niektoré z mojich najúspešnejších prác vznikli o tretej nadránom.

Je to láskavý muž, myslím môjho manžela, dobre stavaný s rednúcimi vlasmi. Náš syn a dcéra majú už pred tridsiatkou. Dcéra žije v Leedse a takisto sa venuje vede, hoci odlišnému odboru ako ja, špecializuje sa na hematológiu. Syn v súčasnosti žije v Manchestri, kde sa údajne venuje hudbe. Píše vlastné piesne. Myslím, že je celkom talentovaný – prirodzene, veď som jeho matka –, len doteraz neprišiel na to, akou cestou sa vydať, a stále sa hľadá. Asi je to preňho ťažké, keď ho všetci porovnávajú s akademicky vzdelanou mladšou sestrou. Hoci nie je oveľa mladšia, lebo sa nám ju podarilo počať, keď mal syn iba šesť mesiacov.

Ale predpokladám, že Ťa môj rodinný život nezaujíma o nič viac ako mňa Tvoj. Samozrejme, že mi neunikla hrubá obrúčka na Tvojom prste. A taktiež viem, že si zaregistroval môj pohľad naň. Pozreli sme sa jeden druhému do očí a v tom okamihu sme pochopili, o čom náš vzťah bude. Predstavujem si Ťa v útulnom dome na predmestí, v podobnom, ako je ten náš, Tvoja pestovaná manželka je štíhla atraktívna žena, ktorá zďaleka nevyzerá na svoj vek, je elegantná, energická, pravdepodobne blondína.

Hádala by som Ti tri deti, dvoch chlapcov a jedno dievča, ktoré sa na Teba podobá, akoby Ti z oka vypadlo. Sú to len dohady, ale moja nátura sa nezaprie, som vedec zvyknutý donekonečna kombinovať a špekulovať o všetkých možnostiach. Na základe jediného zmyslového poznatku, ktorý o Tebe mám, viem stopercentne len jedinú vec. Sex s Tebou je ohromný, akoby sa podo mnou zatriasla zem.

Napriek tomu, že kúrenie bolo nastavené na minimum, vzduch sa rýchlo prehrial a sediac na pohodlnej čalúnenej stoličke sa ma zmocňovala únava. Ťukala som do klávesnice viac než hodinu, upravovala som napísaný text, kým mi nezačali klipkať oči a už som nevládala sedieť vzpriamene. Svoj výtvor som rýchlo prebehla očami, sem-tam som trochu učesala nejakú vetu, lebo som mala pocit, že minimálne v dvoch bodoch som nebola celkom úprimná. Prvá bola nevinná polopravda, po akej siahame v prípade, že sa snažíme druhej strane nenápadne podsunúť svoj obraz v želanom svetle. Vypustením niektorých zdanlivo nepodstatných detailov chceme znižovať alebo naopak zvyšovať význam niektorých faktov a vnútorne si to ospravedlňujeme tým, že dotyčného nechceme zavádzať, len ho chceme ušetriť nepodstatných faktov. Tvrdila som totiž, že najlepšie práce som vytvorila okolo tretej nadránom. A to nie je pravda. Neklamala som v tom, že občas v noci pracujem, ale nikdy som v noci nenapísala nič hodnotné. Najplodnejším časom celého dňa je približne desiata hodina dopoludnia po tom, čo si dám na raňajky hrianku s džemom a šálku silnej čiernej kávy. Druhá polopravda je však oveľa podstatnejšia a týka sa časti, kde sa zmieňujem o svojom synovi.

Zatvorila som súbor, pomenovala som ho ako DPH/prepočty/3 a ukryla ho priečinka s názvom Listy/Účtovníctvo. Na chvíľku sa ani mne nechcelo uveriť, že dokážem byť taká ľstivá a nemám žiadne výčitky, presne ako vtedy v kaplnke, keď som si po náhodnom sexe s tebou premaľovala ústa rúžom, akoby sa nebolo nič stalo. Schúlila som sa v kresle a zatvorila som oči. Hoci bola vonku ešte úplná tma, začula som spoza okna vtáčí štebot a trepot krídel v korunách stromov – náznak optimistickej predohry krátko pred východom slnka. Pred rokmi bol ranný vtáčí koncert jedným z dôvodov, pre ktorý sme sa presťahovali na predmestie, ale po pár týždňoch moje počiatočné nadšenie opadlo a začalo ma to obťažovať. Bola to jednorazovka, nič viac. Vlastne sa nič nestalo. Malá epizódka. Vo vede sa pripúšťajú isté odchýlky. Ak sa však pravidelne opakujú, musíme sa o krok vrátiť a hľadať príčinu. Veda je založená na pochybnostiach a uznáva anomálie. Každý je iný aj vďaka tomu, že existujú anomálie založené na princípe, že výnimky potvrdzujú pravidlo. Ak by neexistovalo pravidlo, nebolo by výnimiek. A presne to som sa včera snažila vysvetliť počas svojho vystúpenia pred vybranou porotou.