Choď na obsah Choď na menu
 


Anna Shirleyová ide do Redmondu...

anna-na-redmonde.jpg
Kultová kniha, ktorá vychádza s novou obálkou a prvýkrát v kompletnom necenzurovanom preklade. Úžasné čítanie pre všetky dievčatá, ktoré sa rady stotožnia s jedinečnými hrdinkami a neváhajú s nimi prežívať všetky ich radosti i starosti.Anna Shirleyová je hrdinka série románov kanadskej spisovateľky a v tejto tretej časti Anna na Redmonde sa Anna vyberie na vysnívanú vysokú školu Redmond do mesta Kingsport v provincii Nové Škótsko. Je jej síce smutno, že opúšťa Marillu a dvojčatá, ale zároveň sa už nemôže dočkať novej školy a zážitkov. Domov sa vracia len na prázdniny a vzrušujúci život vysokoškoláčky si po počiatočnej neistote skutočne vychutnáva.

Na Redmonde si nájde priateľov, ktorí ju vtiahnu do čulého spoločenského diania. S priateľkami si dokonca prenajmú domček U Patty, kde si vytvoria útulné hniezdočko. Annini vrstovníci dospievajú priamo pred jej očami. Dievčatá sa postupne vydávajú, chlapci ženia, no ona sa nechce vzdať svojich snov. Aj jej sa hrnú žiadosti o ruku, občas dosť absurdné, všetky však odmieta, kým nakoniec nenájde svojho rozprávkového princa. Ale čo na to Gilbert Blythe?

Táto tretia časť vyšla po prvej najznámejšej Anna zo Zeleného domu a po dvojke Anna v Avonlea.
Anna na Redmonde je však stále pútavé a nádherné čítanie – miestami veselé, vtipné a zábavné. Potom zasa smutné, no stále pútavé. Len ťažko sa odkladá z ruky. Anna postupne dospieva, no stále je to fascinujúca postava, ktorú musíte milovať :-)
Anna stále sníva a to dodáva jej príbehom čaro. Preto neváhajte aj vy snívať, presúvať sa do magických svetov, pretože len keď snívame, skutočne žijeme...

 

 

Začítajte sa do knihy Anna na Redmonde:

„Prešla žatva, pominulo leto,“ zacitovala Anna Shirleyová a zasnene sa zahľadela ponad strniská.
S Dianou Barryovou pooberali jablká v sade Zeleného domu a po práci odpočívali v slnkom zaliatom kú-tiku, kde sa na krídlach vetríka, ešte vždy letného, ľúbezného, voňajúceho papradím zo Strašidelného lesa, vznášali ľahučké bodľačie chumáčiky.
Krajina navôkol však už naznačovala, že prichádza jeseň. V diaľke hučalo more, polia, predelené zlatobyľou zvädli a osireli, dolinu pozdĺž potoka pod Zeleným domom zaplavili éterické purpurové astry a Jazero žiarivých vôd zo-stávalo modré – nie také premenlivo modré ako na jar ani bledoazúrové ako v lete, ale čisto, nemenne, pokojne modré, akoby voda pohltila všetky nálady a napätie a premenila ich na ticho, ktoré nenarušia ani vrtkavé sny.„
Toto bolo pekné leto,“ povedala Diana a s úsmevom si potočila prsteň na ľavej ruke. „A zdá sa, že svadba slečny Lavendar mu nasadila korunu. Teraz už asi sú pán a pani Irvingovci pri pobreží Pacifiku.“
„Mne sa zdá, že sú preč už tak dlho, že museli prejsť už okolo celého sveta,“ vzdychla si Anna. „Nechce sa mi veriť, že od ich svadby uplynul len týždeň. Všetko sa zmenilo. Slečna Lavendar i pán a pani Allanovci odišli a fara vyzerá so spustenými okenicami taká opustená! Keď som išla včera večer okolo, mala som pocit, akoby tam všetci umreli.“
„Už nikdy nedostaneme takého dobrého pastora, ako bol pán Allan,“ povedala Diana zachmúrene. „Túto zimu sa to tu bude hemžiť rôznymi uchádzačmi a každú druhú nedeľu nebudú modlitby vôbec. A aj ty a Gilbert idete preč, bude tu hrozná nuda.“
„Veď tu bude Fred,“ podpichla ju Anna šibalsky.„
Kedy sa pani Lyndová presťahuje?“ spýtala sa Diana, akoby Anninu poznámku prepočula.
„Zajtra. Som rada, že sem príde bývať, ale bude to ďalšia zmena. Včera sme s Marillou vypratali hosťovskú izbu. Vieš, že sa mi to vôbec nepáčilo? Samozrejme, že to bolo pochabé, ale cítila som sa, akoby sme sa dopúšťali svätokrádeže. Tú starú hosťovskú izbu som vždy brala ako svätyňu. Keď som bola dieťa, považovala som ju za tú najúžasnejšiu izbu na svete. Pamätáš sa, ako som hynula túžbou spať v posteli v hosťovskej izbe, ale nie v hosťovskej izbe v Zelenom dome. Ó, nie, tam nikdy! To by bolo strašné, od úžasu by som tam ani oka nezažmúrila. Nikdy som po tej izbe, keď ma do nej Marilla po niečo poslala, nedokázala prejsť normálne, veru nikdy. Išla som po špičkách a zatajovala dych, akoby som bola v kostole, a len čo som z nej vyšla, uľavilo sa mi. Vedľa zrkadla viseli obrázky Georgea Whitefielda a vojvodu z Wellingtonu, každý z jednej strany. Zakaždým, najmä keď som sa odvážila nakuknúť do toho jediného zrkadla v celom dome, čo mi nekrivilo tvár, sa na mňa prísne zamračili. Čudovala som sa, že sa Marilla nebojí v tej izbe upratovať. A teraz je nielen uprataná, ale úplne vyprataná. Georgea Whitefielda a vojvodu sme vy-kázali do chodby na poschodí. Svetská sláva, poľná tráva,“ uzavrela Anna so smiechom, v ktorom bolo cítiť aj trochu ľútosti. Nie je príjemné znesvätiť svoju dávnu svätyňu, najmä keď sme z nej už vyrástli.

Foto: Slovart.sk