Choď na obsah Choď na menu
 


ČERNÝ RYTÍŘ

Proctor Candice

Temný rytier

Obrázok

v originále THE LAST KNIGHT

Slov. spisovateľ 2011

ObrázokKniha prichádza na pulty kníhkupectiev 10.03.2011.

Historická romanca populárnej autorky, v ktorej sa pôsobivo spája ľúbostný príbeh, napätie a dobrodružstvo. Krásna, bystrá a odvážna Attika d´Alérion je odhodlaná urobiť čokoľvek, aby ochránila milovaného brata Stephena, ktorý vstúpil do služieb kráľa Henricha II. Keď sa náhodou dozvie, že proti kráľovi sa chystá sprisahanie, rozhodne sa brata pred zradou varovať a vydá sa na nebezpečnú cestu.

 

 

 

ČERNÝ RYTÍŘ

Obrázok

v originále THE LAST KNIGHT

vydal Alpress 2008

Obrázok1189, Chateau-sur-Vilaine, východní Bretaň, Francie

Attica v přestrojení za páže prchá z panství své budoucí tchyně, aby varovala bratra před chystanou zradou francouzského krále Filipa. Damion, neohrožený rytíř ve službách anglického krále Jindřicha, při pátrání po Filipových úkladech zachrání před bandou lupičů statečného mladíka. Z toho se vyklube nejžádoucnější žena, jakou Damion kdy potkal. Aby získal lásku hrdé Attiky, potřebuje se nejdřív vypořádat s nelítostnou minulostí. Pro záchranu své země však musí učinit rozhodnutí, které jeho milované může zlomit srdce…

Obrázok

Attica je devetnásťročná bohatá dedička, ktorú rodina kôli upevneniu postavenia zasnúbi s trinásťročným Fulkom Tlustým. Attika, ktorá je celý život vychovávaná k poslušnosti voči rodine je už vlastne s týmto sobášom zmierená. Zvrat v jej vopred nalinkovanom živote nastane, keď sa pri ošetrovaní smrteľne chorého posla dozvie o zrade a chystanom útoku na kráľa Jindřicha, ktorému okrem iných slúži i jej brat, a ona sa obáva že i jemu hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Preto sa rozhodne ho varovať a keďže nikomu v svojom okolí nedôveruje, a už vôbec nie svojej svokre, vydá sa na cestu sama prezlečená  v šatách mŕtveho dvorana. Avšak krátko po tom čo sa vydá so svojím spoločníkom na cesti ich prepadnú a jej spoločníka ťažko zrania, Attica prežije len vďaka pomoci Damiona potulného rytiera, ktorý je v službách kráľa Jindřicha. Aticca teda mladý dvoran Attic presvedčí Damiona aby ju doprevádzal k jej strýkovi, cestou sa však Attica zamotá do peknej kôpky klamstiev o sebe ako i o cieli svojej cesty, ktoré Damion však čoskoro prehliadne rovnako ako i jej najväčšiu lož a to že pod šatom dvorana sa skrýva nádherná mladá žena. Spoločné putovanie, zrada i prežité nebezpečenstvo prerastú so stále silnejúcej lásky, ktorej obaja mladý ľudia odolávajú pretože bohaté a zasnúbené dedičky si predsa neberú potulných rytierov, ktorých minulosť je opradená tajomstvom i škandálom.

A pretože tu ešte máme jedno sprisahanie a tiež boj o trón a moc cesty Atticy a Damiona sa takmer navždy rozdelia.

Krásne pútavo napísaný príbeh ktorý zhltnete na jedno posedenie.

Spracovala LENKA

Úryvok z knihy:

Z močaristých brehov rieky stúpala ranná hmla a rozprestierala sa ako hrubá mokrá pokrývka nad poľami. Prinášala čudné, skľučujúce a neprirodzené ticho.
Bez slnečného svetla farby rúbaniska pôsobili matne a nezreteľne, tráva vyzerala sivozeleno, lístie sivohnedo ako okolitá zem. Jediným zábleskom jasu boli praskajúce plamene horiacich chalúp, ktoré podfarbovali hmlu oranžovou žiarou. Oheň ožaroval dokaličené telo zabitého psa a ďalej v mláke krvi napoly obnaženú zavraždenú ženu. Desivá panoráma násilia.
Rytier stál bez pohnutia, v jednej ruke voľne držal uzdu štíhleho arabského vraníka. Mal na sebe kožený hrudný pancier, ale bez drôtenej košele či helmy, lebo dnešné poslanie si vyžadovalo skôr rýchlosť a inteligenciu než zbrane. Masaker na bojisku či hrôzy vyplieneného mesta mu však boli dôverne známe. Mihotavé plamene ožarovali jeho opálenú kostnatú tvár zbavenú emócií. Iba na okamih rozšíril nozdry, keď sa zhlboka nadýchol a zacítil úrodnú vôňu ornice skazenú pachom horiaceho vlhkého dreva a čerstvo preliatej krvi.
Bola to malá dedinka, ktorá sa skladala len z pár skromných chalúp. Čo len tak lákalo útočníkov – vari zopár prasiat a kravičiek? Kára obilia? Plechové hrnce? Všade sa prevaľovali ťažké chuchvalce hmly, takmer ich cítil na tvári. Damion de Jarnac pevne stisol úzke pery a odvrátil sa, pritiahnuc uzdu. „Tu sme už zbytoční,“ vzdychol a vyšvihol sa do sedla.
Plavovlasý pružný mládenec stojaci pomimo, jeho zbrojnoš, stál bez pohnutia. „Nemali by sme ich pochovať?“ spýtal sa Sergej a rozhliadal sa po rúbanisku zachmúrenými čiernymi očami v exotickej tvári. „Alebo aspoň prikryť zemou?“
Damion pokrútil hlavou. „Musím sa dostať do La Ferté-Bernard. Ak schôdzka nedopadne dobre, uvidíš túto scénu opakovať sa aspoň stokrát, chlapče. Od Normandie po Akvitániu.“
Sergej ešte stále váhal, nespúšťajúc zádumčivý zrak z mŕtvych navôkol. Túto obec nenapadla armáda, ale banda routierov – potulných žoldnierov. Filip i Henrich svoje armády verbujú práve z takých žoldnierov a vo vojne ich zásluhou horia dediny, nie hrady.
„Sergej,“ napomenul ho Damion pokojným, no ráznym hlasom, ktorému nikto nemohol odporovať.
Zbrojnoš sa vyšvihol do sedla svojho hnedáka. Prv než sa načiahol za uzdou tretieho koňa, rýchlo sa prežehnal.
Damion našpúlil pery a rozmrzene odvrkol: „Dobre teda. Neďaleko je opátstvo. Pravdepodobne mu patrí aj táto dedina. Zastavíme sa tam a povieme mníchom, čo sa tu stalo.“
Sergej prikývol a popohnal svojho koňa, hoci tvár mal naďalej zachmúrenú ešte dlho po tom, čo opustili vyplienenú dedinu.
Damion šiel na koni pred ním a myšlienkami blúdil už úplne inde. Mal dvadsaťsedem rokov, ale so smrťou a skazou sa stretával veľmi často. Dlhé roky strávil ako potulný rytier, prenasledovaný démonmi zrady a viny, na bojiskách Európy i mimo nej. Kedysi, ešte ako chlapec, spriadal sny príznačné pre mladších synov, sny o tom, že si založí vlastný rod na svojej pôde. Sny, ktoré sa roztrieštili na prach jednej strašnej noci, keď blesky križovali oblohu a po desivých odhaleniach nasledovalo krviprelievanie.
Z trosiek chlapcových snov vyklíčili ambície a ctižiadosť dospelého muža: neprahol už len po vlastnej pôde, ale aj po honosných tituloch a predovšetkým po moci. To už neboli vznešené a čisté ciele, ale chladné, nemilosrdné pohnútky uskutočňované s neotrasiteľným odhodlaním. Iba kráľ mohol Damionovi zaručiť budúcnosť, po ktorej bažil, a preto sa mladík dal do služieb najmocnejšieho kresťanského panovníka, Henricha Druhého, anglického kráľa a vojvodu z Normandie, ktorému patrilo viac francúzskeho územia než samému francúzskemu kráľovi.
V Henrichových službách sa Damion podujal na nebezpečnú štvrťročnú misiu, ktorá ho zaviedla ďaleko od Bretónska do najvzdialenejších kútov Írska. Zisťoval tu, ktorý z mocných šľachticov sa prikláňal k vzbure proti Henrichovi. Objavil znepokojivé náznaky, že i kráľov najmladší syn Ján je zapletený do sprisahania. Damion sa dozvedel, aj keď iba útržkovito, o zvláštnom hudobnom kóde, ktorý používal francúzsky kráľ Filip pri komunikácii so sprisahancami.
Teraz, keď sa vracal k svojmu pánovi, si naliehavo uvedomoval, že je málo času, lebo stretnutie v La Ferté-Bernard sa malo odohrať už o niekoľko dní. Tam sa bude Henrich usilovať o uzavretie mierovej dohody s prefíkaným francúzskym kráľom, ktorý sa spojil s Henrichovým hrdým, zlostným synom Richardom. Ale ak sa Damion nedostane k Henrichovi včas, čaká starého kráľa nepríjemné prekvapenie.
Damion bol však pevne odhodlaný prísť na stretnutie včas. Potom si vyzdvihne odmenu, ktorú mu Henrich sľúbil: ruku trinásťročnej dedičky, kráľovej chovanice Rosamund, ktorá svojmu budúcemu manželovi zaručí titul grófa z Carlylu.
Damion videl Rosamund iba raz. Matne si spomínal na drobné, celkom pekné dievčatko s plavými vlasmi a modrými očami, správajúce sa dosť povýšenecky. Bolo to veno a tituly jeho budúcej nevesty, nie jej osobnosť, čo ho priťahovali. O titule a pôde, o tom sníva každý potulný rytier. Za to bojuje a zabíja.
Už čoskoro, pomyslel si Damion, čoskoro budem mať oboje.

Stopy routierov smerovali popri rieke na východ, po úzkej cestičke, ktorá zrejme viedla k inej nešťastnej odľahlej dedinke. Damion zamieril na juhovýchod, k opátstvu Saint-Sevin, benediktínskemu kláštoru ukrytému v zelenom údolí uprostred pahorkatiny s dubovými a sem-tam gaštanovými a bukovými lesmi.
Slnko vyhuplo vyššie na oblohu, vysušilo hmlu a zahnalo chlad, ktorý nútil Sergeja zahaliť sa do hrubého plášťa. Aj so zastávkou v opátstve by podľa Damionových výpočtov mali do večera dosiahnuť Loiru. Ďalší deň koňmo by ich mal priviesť do Vaiges, potom do Le Mans a v La Ferté-Bernard by mali byť v stredu. Stretnutie...
Ticho prerušil zlostný výkrik akéhosi muža pred nimi a vytrhol Damiona z úvah. Ihneď zbystril pozornosť.
Prechádzali hustým lesom – z obidvoch strán strmej krivolakej cesty prepletené konáre dubov a gaštanov a kvitnúci hloh tvorili takmer nepreniknuteľný živý plot. Damion pritiahol opraty a vtom začul neklamný svišťavý zvuk šípu vystreleného z kuše. Vzápätí bolestivo zaerdžal kôň.
„Kristepane.“ Prudko sa obrátil na koni a siahol po štíte a kopiji, ktoré mu podával panoš. „Chráň ma zozadu!“ zrúkol na Sergeja. Potom sa znova otočil a rýchlo dodal: „Ale neurob nijakú hlúposť, dobre?“ a popohnal arabského koňa vpred.
Zviera bolo útle na bojového koňa, ale Damion nemal na sebe pancier a mohol naplno využiť jeho rýchlosť, inteligenciu a odvahu. Cválal do svahu a drobné konské kopytá sa takmer nehlučne zabárali do hlbokej machovitej lesnej cesty.
Na hrebeni hory lesný podrast zredol. Odtiaľto Damion dovidel dolu na rúbanisko, kde asi tucet otrhaných routierov obkolesil štíhleho tmavovlasého mládenca na nápadnom gaštanovom koni s bielym pásom cez nozdry.
Zbojníci lapili bohatého vtáčika, prebehlo Damionovi mysľou. Prižmúrenými očami sa zahľadel na mládencovu zelenú vlnenú tuniku, zvrchník z tmavomodrého zamatu olemovaný hrubým zeleným pásikom, na drahokamami vysádzanú rukoväť dýky, ktorú zvieral v ruke. Naozaj bohatý a neskúsený vtáčik, ľahká korisť, jeho rodina ho mala väčšmi chrániť.
Neďaleko neho stál ďalší kôň. Sivko bez jazdca sa chvel, jeho opraty zachytené pod telom muža, ktorý ležal dolu tvárou v tráve popri ceste a nehýbal sa. Zo skrvaveného chrbta mu trčal šíp s pávím perím. Aj sivko krvácal z hlbokej rany na slabinách. Damion videl, ako sa jeden z routierov načiahol za sivkovou uzdou. Kôň sa obrátil k nemu, uši sklopené dozadu, vztýčil sa na zadné nohy a zaerdžiac hrabol po zbojníkovi kopytami. Ten rýchlo uskočil.
„Nebráňte nám v ceste a nechajte nás,“ ozval sa mladík chrapľavým, ale napodiv pokojným hlasom. Hnedák však musel vycítiť dobre skrývaný strach svojho pána, lebo tancoval a nervózne prešľapoval, mohutným svalnatým chrbtom opisoval oblúk a udržiaval zbojníkov ozbrojených len kyjakmi a dýkami v bezpečnej vzdialenosti.
„Merde! Aké naduté pánča sme to lapili,“ posmešne sa ozval jeden zo zbojníkov, územčistý chlap so zarastenou tvárou, ktorému chýbalo ucho. „Nepovie ani prosím.“
Ostatní chlapi sa zarehotali.
„Povedal by som, že by sme mali panstvo naučiť móresom, všakáno?“ podotkol druhý. Opäť nasledoval rehot.
Iba jeden muž stál bokom a nezabával sa, lukostrelec pripravený na boj.
„A moi, de Jarnac,“ zareval Damion a ostrohami popchol koňa. To bol jeho bojový pokrik, a použil ho v nádeji, že vyľakaní zbojníci si predstavia jeho nejestvujúcu armádu, ktorá sa na nich valí zo svahu. Jeho však nasleduje iba zbrojnoš, ktorý by ani muche neublížil.
Pri tejto myšlienke sa Damion uškrnul, ale úsmev mu stuhol na perách a zmenil sa na chmúrne odhodlanie. Zbadal, že lukostrelec sa otočil. Bol to vysoký muž s čiernou briadkou, oblečený lepšie než jeho druhovia. Luk, ktorý držal, sa zdal kvalitný a udržiavaný. Damionova kopija prešla v pravom uhle jeho hruďou s takou silou, že sa jej zlomila rukoväť.
Damion ju nechal tak. Vytrhol z pošvy meč a blížil sa k skupine lúpežníkov. „Bež, chlapče!“ zrúkol na bledého mládenca na hnedákovi. „Vypadni odtiaľto!“
Damion nemal čas presvedčiť sa, či ho mládenec poslúchol. Routieri sa zhrčili okolo jeho koňa, hromžili, prskali a dávali najavo zúrivosť. Damion zdvihol vysoko meč a oháňal sa ním na všetky strany. Jeden zo zbojníkov zareval a chytil sa za krvácajúce rameno, ďalší sa sklátil na zem. Damion sa zahnal mečom na čiusi šiju, vtom však zľava uzrel kyjak, ktorý mieril rovno naňho. Kristepane, pomyslel si, a inštinktívne nastavil štít. Čo by len dal v tejto chvíli za svoje brnenie!
Len čo si to stihol uvedomiť, pocítil, že sa mu do pravého stehna zaborilo ostrie. Zachrčal a úder kyjaka odrazil štítom. Otočil sa na koni a zbadal chlapa, ktorý ho zranil, ako sa práve strojí zdvihnúť zbraň, no vzápätí zbojník prekvapene zhíkol, keď sa mu zdobená dýka zabodla do šije presne v zraniteľnom bode medzi helmou a drôtenou košeľou. Oči umierajúceho sa zakalili, telo kleslo ku kopytám gaštanového koňa.
Damion sa pozrel za seba a oči sa mu stretli s vytrešteným zrakom neznámeho mladíka. Chlapec teda neušiel, prebleslo mu hlavou, a letmo sa naňho uškrnul.
Sergej zreval: „Dali sa na útek!“
Krívajúci a zakrvavení routieri sa uchýlili do lesa. Za sebou na rúbanisku zanechali štyroch druhov, ktorí boli už mŕtvi alebo v poslednom ťažení. Damion ich dlho vyprevádzal pohľadom, aby sa presvedčil, či naozaj odtiahli. Potom otočil hlavu a pohľadom premeriaval bledolíceho mladíka, ktorý odmietol utiecť, hoci na to dostal príležitosť.
Mládenec bol v šoku, bledá tvár sa mu leskla od potu, lapal po dychu. Hruď sa mu viditeľne dvíhala a klesala, ako rýchlo dýchal. Ale hlavu držal hore a oči mal jasné. „Zachránili ste mi život,“ povedal, „neviem, ako sa vám mám poďakovať.“ Popohnal svojho koňa k Damionovi a vystrel k nemu ruku. „Volám sa...“ krátko zaváhal, „Attikus.“
Damion hodil svoj štít Sergejovi. „Choď a vyber zvyšok kopije z chrbta toho mizerného lukostrelca.“ Preložil si zakrvavený meč do ľavej ruky, aby mohol mladíkovi opätovať pozdrav. „Damion de Jarnac.“
Ruka, ktorú Damion prijal, bola prekvapivo mäkká a krehká v jemnej rukavici a zreteľne sa zachvela, keď vyslovil svoje meno. Mládenec je ešte naozaj veľmi mladý, pomyslel si Damion a znova si ho obzrel. V sedle vyzeral dosť vysoký, no detsky úzke plecia a hladká tvár prezrádzali jeho vek, rovnako ako úprimné, doširoka otvorené oči s hustými mihalnicami, ktoré akoby patrili dievčaťu. Aj ústa sú skoro ženské. Keby nemal výraznú bradu s jamkou, pôsobil by celkom žensky.
Damion si všimol hrubú zlatú reťaz na mladíkovom hrdle a diamantmi zdobený opasok. Vskutku panský synček. Iba vlasy sa k nemu akosi nehodili, čierne, bez lesku, nedbajsky zastrihnuté a pretŕčajúce ponad golier. Žeby aj farbené?
Inokedy by to všetko vzbudilo Damionovu zvedavosť, ale teraz bol celkom zabratý do myšlienok na stretnutie v La Ferté-Bernard. Kristepane. Nemôže si dovoliť ďalšiu stratu času. Zoskočil z koňa, utrel si ostrie meča o potrhanú tuniku jedného zo zabitých routierov a zasunul meč späť do pošvy. Práve sa pokúšal obviazať si zranené stehno pásom plátna, keď kútikom oka zazrel Attika, ako skĺzol zo sedla a kľakol si k svojmu druhovi.
„Walter,“ zašepkal, a Damiona prekvapilo, že mladíkovi sa zlomil hlas.
Zdrapil uzdu svojho arabského koňa.
Mladík sa načiahol po šípe trčiacom z mužovho pleca, ale ruku stiahol, keď začul zastonanie.
Damion sa zarazil. Zasunul nohy do strmeňov, znova zastal a vrhol zúfalý pohľad na Sergeja, ktorý práve prichádzal: „Vravíš, že by som mu mal pomôcť, však?“
Sergej naňho len hľadel, tmavé oči plné očakávania.
„Toto nie je úryvok z nejakej sentimentálnej trubadúrskej pesničky,“ stroho vyhlásil Damion. „Ani ja nie som rytier v ligotavom brnení, ktorý nemá nič iné na práci, než prichádzať na pomoc slabým a utláčaným a zachraňovať paničky a pánčatá v núdzi. Som v službách kráľa. Celé moje doterajšie životné úsilie sa môže zvrtnúť na tom, ako teraz obstojím.“
Sergej mlčal.
„Dočerta so všetkým!“ Damion plesol dlaňou po sedle a zamieril na rúbanisko. „V tomto tempe dôjdeme do La Ferté-Bernard najskôr uprostred leta.“

Nie, nebude mi zle, povedala si v duchu Attika, keď si kľakla do trávy k zakrvácanému telu Waltera Brieho. Nebude.
Vo vzduchu sa vznášal sladkastý pach krvi. Vedľa nej sa povaľoval kyjak stratený v zápale boja, na hrubšom konci poznačený zaschnutými škvrnami krvi. Prinútila sa, aby si to nevšímala, takisto ako krvavé mŕtvoly zbojníkov, ktoré ležali roztrúsené na udupanej tráve kedysi malebnej čistiny. Nebolo jej na vracanie z pachu krvi, ani z vidiny smrti, ale z pachuti vlastného strachu, čo jej surovo zvieral hrdlo.
Položila dlaň na Walterovo dôverne známe široké plece. Cítila, aké je pevné a hrejivé, a nechcelo sa jej veriť, že by mohol zomrieť. Netušila, čo má robiť. Mala by to však vedieť, pomyslela si hmlisto. Veď sama spôsobila, že Walter je teraz tu. Mala by nájsť niekoho, kto sa oňho postará, a pokračovať v ceste sama. Ale cítila sa ako ochromená. Nebola schopná rozmýšľať.
Na trávu vedľa nej dopadol tieň. Keď sa pozrela hore, jej oči sa stretli s prenikavo zelenými očami Damiona de Jarnac. Panebože, pomyslela si, Damion de Jarnac...
Aj keď nemal na sebe bojový pancier ani helmu, bolo zjavné, že tento mohutný, tmavovlasý, fyzickou silou prekypujúci muž nemôže byť mierumilovný a krotký kňaz či kupec. Stál pred ňou vysoký v bojoch zocelený rytier so širokými ramenami a svalnatými nohami. Roky strávené pod stredomorským slnkom mu vyryli do tváre hlboké vrásky a sfarbili pokožku dohneda ako Saracénovi.
Vydobyl si vraj ostrohy už ako mládenček na krvou presiaknutom piesku sýrskej púšte. Tento mladší syn šľachtica z Poitou odišiel z francúzskej domoviny do Svätej zeme ako trinásťročný, prerušil všetky styky s rodinou. Stalo sa tak po búrlivej a tragickej noci, o ktorej sa nik neodvážil hovoriť, iba ak kradmo a pošepky, ustavične sa obzerajúc. Vravelo sa, že jeho nemilosrdnosti v boji sa vyrovná len jeho brilantná inteligencia, a v Levante sa stal známym ako El Sáika – Blesk smrti. Niektorí tvrdili, že saracénska prezývka poznamenala aj jeho zbroj – do boja totiž nosil čierny štít s jediným znakom – šľahajúcim šípom blesku. Iní však vraveli, že štít vlastnil už vtedy, keď prišiel na Východ. Vraj na znak toho, že v tú noc, čo zabil svojho rodného brata, taký blesk rozťal oblohu.
Attika hľadela nahor do jeho počernej hypnotizujúcej tváre. Strach jej zvieral útroby a nebola schopná nadýchnuť sa Možno ju ochránil pred routiermi, ale sám nie je oveľa lepší. Veď je to žoldnier a potulný rytier. Putuje po bojiskách a turnajoch Európy a Levanty, žije z výkupného a vojnovej koristi. Neuznáva nijaký zákon, len ten svoj, a mečom slúži tomu, kto mu najviac ponúkne. A ponúkajú mu naozaj veľa, lebo muž ako on je oveľa nebezpečnejší než banda obyčajných routierov.
Hľadela naňho neschopná slova. Videla, ako sa začína mračiť. Zmocnil sa jej pocit, že stretnutie s routiermi ani tak neohrozilo jeho život, ale skôr v ňom vzbudilo mrzutosť, možno aj zlosť. A teraz ho zdržuje ešte aj ona.
„Dovoľte, pozriem sa naňho,“ ozval sa rázne a netrpezlivo. Čupol si vedľa nej a stiahol si rukavice. Jeho blízkosť na ňu pôsobila hrozivo a mala čo robiť, aby sa neodtiahla. Prekvapilo ju však, ako šetrne ohmatával Walterovo zranenie mocnými šľachovitými rukami.
„Je to váš sluha?“ spýtal sa, utierajúc si skrvavené ruky o trávu.
Attika prikývla: „Prežije to?“
Damion pokrčil plecami a natiahol si rukavice. „Možno. Šíp však prenikol hlboko. Lepšie by bolo nechať ho v rane a priviazať zraneného na koňa, kým je v bezvedomí. Neďaleko odtiaľto je opátstvo. Tam už budú vedieť, čo s ním.“
Jarnac sa prudko narovnal a odvrátil sa, akoby ju už pustil z hlavy. Attika si uvedomila, že tu zostane sama na rúbanisku plnom mŕtvol routierov a so zraneným Walterom. Čo ak sa vrátia routieri, ktorí zdupkali? A koľko je podobných popri ceste? Spomenula si na osud ženy z vypálenej dediny. A zrazu sa jej zdalo, že napriek Damionovej zlej reputácii a hrozivému zovňajšku by radšej bola s ním než bez neho.
Vstala: „Pane...“
Otočil hlavu k nej a pozorne sa na ňu zahľadel, akoby si len teraz spomenul na jej prítomnosť. „Áno?“
„Premýšľal som... necestujete náhodou do Lavalu alebo Le Mans? Ak áno, mohol by som sa k vám pripojiť?“
Jeho oči sa zúžili, ako ju skúmavo prezeral. Výraz sa mu zrazu zmenil a ona pocítila záchvat paniky. Čo ak tuší pravdu...
„Koľko máte rokov?“ spýtal sa priamo.
Chvíľu naňho civela: „Čože?“
„Pýtal som sa, koľko máte rokov?“
Na sekundu zaváhala. „Šestnásť,“ vyhŕkla, a hneď vedela, že urobila chybu.
Nepáčilo sa jej svetielko v mužových zreničkách. „Klamár,“ utrúsil Damion bez náznaku úsmevu.
Samozrejme, bola to lož, ale iná, než si myslel Jarnac. Attika mala devätnásť rokov.
„Pätnásť,“ opravila sa.
Rytier vzal do rúk jej tvár a obrátil ju k svetlu. Pozorne ju skúmal a ona sa zachvela. „Hm, skôr tak štrnásť.“
Nehádala sa s ním. Len tam nehybne stála a v strachu čakala, čo ešte Jarnac na nej uvidí. Raz jej však Stephen povedal, že ľudia vidia to, čo chcú vidieť. Zdalo sa, že mal pravdu. Damion na ňu ešte chvíľu hľadel, potom ňou zalomcoval, až jej cvakali zuby. „Nemám rád, keď mi klamú, grófčatko. Zapamätajte si to.“ Nato sa odvrátil.
Šiel pohľadať Walterovho koňa. Sivko potriasol hlavou, vetriace nozdry plné peny a krvi, v očiach sa mu zračil strach a bolesť. „Len pokoj, koníček,“ dohováral mu Jarnac takým pokojným a miernym hlasom, až Attika ticho žasla. Kôň iba zafŕkal a zostal pokojne stáť, kým mu rytier skúsenou rukou prešiel po šiji a kohútiku. Attika opäť mala pocit, že ju úplne pustil z hlavy.
Podišla k nemu: „Smiem teda cestovať s vami?“
Naďalej venoval svoju pozornosť koňovi. „Odprevadím vás po opátstvo. Ďalej už nie.“
Stiahlo sa jej hrdlo sklamaním a znova pocítila obavy. „Znamená to, že sa tam vaša cesta končí?“
„Nie. Iba vaša po mojom boku.“
Už ju otravovalo, že sa jej rytier obracia chrbtom, a tak obišla koňa, aby sa s ním rozprávala ponad konskú šiju. „Prečo nemôžem ísť s vami?“
Tentoraz sa na ňu pozrel spriama. „Ponáhľam sa.“
„Sľubujem, nezdržím vás.“
„Ale áno, zdržíte.“
„Zaplatím vám.“
Len čo tie slová vyslovila, uvedomila si, že urobila chybu. Damion zaťal zuby, v očiach mu opäť zasvietil nebezpečný plamienok. Narovnal sa. Prehliadka koňa sa tým skončila. „Nepotrebujem vaše peniaze.“
Teraz sa už nemohla vzdať. „Tak vám dám toto,“ zvesila si z krku ťažkú zlatú reťaz, „ak mi budete robiť sprievod.“
Ani sa neunúval pozrieť na ňu. „Nemám záujem.“ Ešte raz pohladil spotenú konskú šiju. „Sivko nie je vážne zranený, len stratil veľa krvi a je veľmi vyľakaný. Najlepšie bude, ak vášho sluhu naložíme na jedného z mojich koní.“
„Tak možno toto?“ spýtala sa Attika zúfalo, stiahla si z palca prsteň a ponúkla mu ho.
Zatrblietal sa jej v dlani. Bol to majstrovský kúsok zlatníckeho umenia, erbový prsteň s podobizňou orlíka vykladaného perlami a zafírmi, najcennejšia vec, ktorú vlastnila. Ani nie tak pre peňažnú hodnotu, hoci aj tá bola vysoká, ale preto, lebo jej ho podaroval Stephen. Bola to presná replika prsteňa, aký mu venoval otec, gróf d´Alérion, v ten deň, keď sa jeho syn stal rytierom. A Stephen dal z prsteňa urobiť repliku, ktorú podaroval Attike v deň jej zásnub. Bodlo ju pri pomyslení, že by sa ho mala vzdať. Prekonala sa však silou vôle.
„Povedal som vám už, že nemám...“ začal, ale zarazil sa, vzal od nej prsteň a prezeral si ho veľmi dlho prižmúrenými očami. Potom sa prenikavo zahľadel na Attiku. „Ste z rodu d´Alérion.“ Nebola to otázka.
Sotva stihla preglgnúť od údivu. Nepredpokladala, že by prsteň poznal. „Áno.“
Rytier skrivil pery do nepríjemného úškľabku. „Gróf d´Alérion však má iba jedného syna. A vy, môj milý mladý priateľ, ním nie ste.“
„Ja...“ Attika sa zamotávala čoraz väčšmi, „som jeho nemanželský syn.“
Jarnac k nej naklonil hlavu. „Naozaj?“ Jeho pohľad významne kĺzal po prepychovom odeve. „Zdá sa, že váš otec je k svojim bastardom nezvyčajne štedrý.“
„On... veľmi ľúbil moju matku,“ hlesla, takmer sa dusiac pri predstave, ako by sa asi zachovala grófka d´Alérion, keby teraz počula svoju dcéru. Čo by jej matku väčšmi urazilo? Tvrdenie, že priviedla na svet nemanželské dieťa, alebo že v jej zväzku s Robertom d´Alérion bola iskrička pravej náklonnosti?
„Aha,“ poznamenal Jarnac a Attika sa zľakla, či nevie aj viac. „A z akého dôvodu, pán d´Alérion ľavoboček , sa tak veľmi túžite dostať do Lavalu?“
Attika horúčkovito uvažovala nad nejakým pravdepodobným vysvetlením. Problém spočíval v tom, že si odjakživa potrpela na pravdovravnosť a teraz, keď naozaj potrebovala klamať, to jednoducho nedokázala. „Môj strýko,“ vyrukovala napokon s inou verziou príbehu, ktorý sa už osvedčil pri Fulkovi, „je na smrteľnej posteli. Vždy sme si boli blízki, a preto po mňa poslal.“
„Áno?“ Jarnac si skrížil ruky na hrudi. „Kto vlastne je váš strýko?“
Neskoro, uvedomila si, strýka mala z príbehu vynechať. Ak by však Jarnac súhlasil s tým, že ju odprevadí do Lavalu, aj tak by sa to napokon dozvedel. „Je tam kastelánom,“ rozhodla sa tentoraz povedať pravdu.
Opäť sa dopustila chyby. Jarnac ju priklincoval pohľadom. „Renouf Blissot je váš strýko?" Začal sa k nej pomaly a hrozivo blížiť. „Chcete mi povedať, že vaša matka je Blissotová? A že Robert d´Alérion má nemanželského syna so ženou z rovnakého rodu ako jeho zákonitá manželka?“
Attika skoro nahlas zastonala. Komu by to zišlo na um, pomyslela si zúfalo, cúvajúc pred Jarnacom, že tento človek tak dobre pozná jej rod? Odkašlala si a pokračovala nevýrazným hlasom: „Aj moja matka je nemanželské dieťa.“
Ak včas neprestane, uvedomila si, potláčajúc hysterický smiech, ktorý jej bublal v hrudi, všetkých členov svojej rodiny vyhlási za bastardov. Na jej úľavu však posledné tvrdenie Jarnaca zaujalo natoľko, že už ďalej nepátral.
„Naozaj?“ pochybovačne zdvihol obočie. „Ďalší ľavoboček? A opäť taký, ktorého rozmaznávajú: veď váš strýko Renouf vás nielenže uznáva za polovičného príbuzného, ale posiela po vás aj zo svojej smrteľnej postele.“
Attika podozrievavo pozrela na rytiera. Nepochybne sa dobre zabával. V očiach mal iskričky tichého smiechu. Ale aj čosi iné. „Moja matka a jej nevlastný brat si boli od detstva veľmi blízki,“ opatrne podotkla.
„Vy teda máte milujúcu a súdržnú rodinu, grófčatko. Ste šťastný človek.“
Z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu to Attiku náhle popudilo. „Znamená to, že ma odprevadíte do Lavalu?“
Damion de Jarnac si prehadzoval jej prsteň v dlani navlečenej do krvou postriekanej rukavice. Zrazu ho zovrel v hrsti. „Áno, myslím, že áno.“
Čakala, že sa jej uľaví. Malo sa jej uľaviť. Namiesto toho sa jej zmocnil skľučujúci pocit, že sa dopustila osudovej chyby.

 

Náhľad fotografií zo zložky Candice Proctor

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ďalšia kniha

(Barca, 3. 3. 2011 21:08)

teším sa, príbehy z tohto obdobia môžem, odkedy som čítala Krásnu Catherine (aj keď tá bola neskôr, ale je to Francúzsko)... a vyzerá to veľmi veľmi sľubne :)

juch

(Marek, 1. 3. 2011 21:44)

tešíííím sa :-)) Inak, spodná časť obálky sa mi páči, ale ten vrch vyzerá ako od Wistu :DD