Choď na obsah Choď na menu
 


Diabol sa žení (Gaelen Foleyová)

Len ona ho naučí znovu milovať!
Slovenský spisovateľ 2014

foleydiabol.jpgHltal ju očami, nevedel sa jej nasýtiť. „Ak ma pošleš preč, odídem,“ zachrípnuto zašepkal.
Pokrútila hlavou, nevládala bojovať s vlastnou žiadostivosťou. A ani sa o to nechcela pokúšať. Svet prestal jestvovať, zostala len táto chvíľa, táto noc. Iba on. Bola rovnako osamotená ako on a rovnako ako on túžil po nej, aj ona potrebovala muža. Nech už má akékoľvek nedostatky, vedela, že Diabol jej poskytne noc rozkoše, akú už nikdy, nikdy potom nezažije...

Skvelá historická romanca od populárnej autorky série Klub Inferno. „Vynikajúcej Gaelen Foley sa opäť podarilo pozdvihnúť tento žáner na vyššiu úroveň – presvedčte sa o tom sami v neodolateľnom príbehu muža túžiaceho po pomste a krásnej ženy, ktorá jediná ho môže naučiť znovu milovať,“ napísal Romance Reviews Today.

Hlavnou hrdinkou novinky Diabol sa žení je Lizzie Carlislová, bystrá a krásna mladá žena, ktorá má za sebou nešťastnú lásku. Spamätáva sa z nej v tichom prostredí vidieka, ďaleko od rušného Londýna, kde pracuje ako spoločníčka bohatej starej dámy vikomtky Strathorovej. Pomaličky sa tak zmieruje s neveľmi vzrušujúcou budúcnosťou, no netuší, že čoskoro sa jej život obráti hore nohami...

Cestu jej totiž skríži záhadný a obávaný muž Devlin Kimball, prezývaný Diabol. Krásavec, ktorý má za sebou temnú minulosť plnú dobrodružstiev na mori a zlomených ženských sŕdc.

Aj Devlin sa však vyrovnáva s nepriazňou osudu, ale oveľa tragickejšou: pred rokmi mu pri požiari zahynula celá rodina. Teraz sa dozvedá, že to nebola nešťastná náhoda, a prisahá vinníkom pomstu...

Začítajte sa do novej historickej romance Diabol sa žení hneď teraz:

Anglicko 1805
Mesačný svit dopadal na tri čierne dostihové vozy, ženúce sa po Oxford Road ako divoká kavalkáda – praskot bičov, odfrkujúce plnokrvníky s vytreštenými očami, postriekané penou. Poháňali ich mladí muži so zlou povesťou, v celom meste notoricky známi samopašníci. Tvrdé mladé tváre im v rýchlom pohybe sčerveneli a boli napäté od zúfalstva. V očiach mali smrť, pretože každý z nich mohol stratiť všetko, ak nedoženú dostavník, ktorý uháňal niekoľko míľ pred nimi. Jesenný vietor im do cesty poslal vír suchých hnedých listov a prvý voz doň vošiel s divo rozkrútenými kolesami.

Hnali sa ďalej.

Niekoľko míľ pred nimi zastal na ceste dostavník smerujúci do Holyheadu. Na nádvorí hostinca U zlatého býka z neho vystúpili unavení cestujúci. „Dve hodiny si môžete odpočinúť, potom sa znovu vydáme na cestu,“ oznámil im kočiš ešte celkom veselo, kým pomáhal vystúpiť dáme.

„Ďakujem,“ zamrmlala spoza ľahkého čipkového závoja. Rýchlo sa obzrela ponad plece do tmy, čo vládla za nimi. Ešte ich nevidieť. „Poď, Johnny.“ Chytila za ruku vystrašeného chlapca, ktorý vystúpil z dostavníka za ňou, pevne ju stisla a zaviedla ho do útulného hostinca so slamenou strechou zdobenou drevenými pavlačami a s peknými čiernymi okenicami.

Keď vošla dnu, spod závoja jej unikli po pás dlhé pramene červenkastých vlasov – spod závoja ukrývajúceho jej slávnu tvár, ale aj sinku, ktorú jej na oku zanechala päsť jej ochrancu.

„Máte voľnú izbu?“ opýtala sa a ruka sa jej trochu triasla, keď sa zapisovala do knihy hostí. Neuviedla meno, pod ktorým ju poznal celý Londýn – svoj umelecký pseudonym – ,

ale svoje pravé meno: Mary Virginia Harrisová. Meno, ktorým ju ešte stále oslovovali doma, v írskej dedinke, kam teraz utekala. Johnny sa jej držal ako kliešť, všetka hraná odvaha trinásťročného mládenčeka z neho vyprchala a jeho chudé pubertálne telo sa chvelo skôr od strachu z takého odvážneho úteku než od chladu tej novembrovej noci.

„Máme, madam.“ Hostinský v zástere sa pokúsil preniknúť pohľadom pod bledý čipkový závoj, ale stretol sa s jej karhavým chladným pohľadom. Onedlho zaviedol dámu a jej „syna“ preč z miestnosti aj od neďalekého výčapu, kde sa domáci hostia popíjali a hádzali šípky. Spolu vyšli na druhé poschodie a po pavlači sa dostali k dverám izby, ktorá bola voľná.

Johnny a Mary Virginia zastali na chodbe a čakali, kým hostinský otvorí dvere, keď tu zrazu z vedľajšej izby vystrčilo hlavu asi štvorročné dievčatko a zachichotalo sa – akoby sa s nimi hralo na schovávačku. Mary, preľaknutá, ale aj očarená, dievčatko chvíľu pozorovala, no zvnútra sa hneď ozval ženský hlas: „Sarah, moja milá, vráť sa, prosím ťa, do izby.“

Dieťa sa usmialo a zmizlo. Mary vďačne kývla hostinskému, do dlane mu vtisla mincu a vošla dovnútra za Johnnym.

Malá Sarah o chvíľočku opäť vykukla zo svojej izby, ale milá dáma v závoji už medzitým zatvorila dvere. Vrátila sa dnu, prekĺzla popri rodičoch a opatrne sa postavila na stoličku, aby mohla pozrieť z okna. Dýchla na sklo a končekom prsta nakreslila usmiatu tváričku. Tak ju to naučil jej veľký brat Devlin. Už sa ho nevedela dočkať, pretože boli na ceste poňho, mali ho vyzdvihnúť zo školy. Ešte neboli ani Vianoce, a už ho škola pustila domov! Z akéhosi záhadného dôvodu však tento zázrak rozpútal medzi rodičmi hádku.

„No tak, Katie Rose,“ hovoril ocko a čistil si okuliare vreckovkou. „Niet dôvodu, aby si sa až tak znepokojovala. Chlapec nám to určite vysvetlí.“

„Vysvetlí? Stephen, tvoj syn vrazil päsťou do nosa školskému zriadencovi! Poslali sme ho na najlepšiu anglickú univerzitu a on sa takto správa! Nechodí na prednášky, radšej s kamarátmi pije a hrá biliard!“

„Katie, uznaj, má sedemnásť rokov. Všetci chlapci sa v škole trochu odtrhnú z reťaze. Je to prirodzená súčasť dospievania. Okrem toho, Devlin aj tak patrí medzi najlepších žiakov v ročníku.“

„To viem, bodaj ho! Ani sa nemusí učiť, a má výborné známky.“ Pohoršene si odfrkla a skrížila ruky na hrudi. „Náš syn má šťastie, že po tebe zdedil rozum.“

„A po tebe bojovnosť,“ láskyplne dodal manžel a nadvihol jej bradu. „Samozrejme, aj tie veľké modré oči. Lady Strathmorová, venujte mi milostivo jeden úsmev, inak vám tie stisnuté pery budem musieť vybozkávať.“

Napriek pretrvávajúcej zlosti sa usmiala. „Nechaj si šarm pre dekana, môj milý. Po tom, čo náš syn navystrájal, nás zrejme zachráni, len ak škole darujeme nejakú peknú sumu. V takom prípade ho možno vylúčia len dočasne. Ach, dúfam, že Devlinovi sa nič nestalo.“

„Nepochybujem, že sa len predvádzal. Chlapci to majú vo zvyku.“

Prikývla. „Nie som si istá, či ho pri stretnutí zaškrtím alebo len poriadne vyobjímam.“

„Si jeho matka,“ nežne odvetil jej manžel. „Pre Devlina je dosť veľkým trestom, že ťa sklamal. Radšej ho objím.“

„Ľúbim ťa, Stephen,“ vzdychla a oprela si mu hlavu o prsia. „Čo by som bez teba robila? Si taký trpezlivý, láskavý a dobrý...“

„Koníky!“ zvolala Sarah a pritisla dlane ku sklu, aby cez tmavé okno videla na tri čierne vozy, čo dohrmotali na nádvorie.

Prvý voz hlučne zastal za dostavníkom a vyskočil z neho mladý muž. Quentin, lord Randall, bol vysoký a mohutný chlapisko. Hoci mal len okolo dvadsaťpäť rokov, v elitných boxerských telocvičniach v Londýne ho poznali pod prezývkou Kladivo. Mal hnedé oči, drsné črty tváre, krátke hnedé vlasy a na hranatej ošľahanej tvári len jednu zvláštnosť – bradu s jamkou.

Quint vošiel do hostinca, ani nečakal, kým ho dobehnú Carstairs a Staines. Pri pohľade na dostavník stojaci o niečo ďalej mu bolo všetko jasné: niekde vnútri je Ginny. Vedel, že utiekla s úmyslom odviezť sa na lodi do Írska, nemal však ani náhodou v pláne pustiť ju tam.

Ginny bola jeho.

Vrazil do haly, nazrel do výčapu, či tam náhodou nie je, potom prepochodoval k hostinskému a vydrapil mu z rúk knihu hostí.

„Prajete si, pane?“

Quint len čosi zavrčal a rýchlo prebehol pohľadom po menách, až zazrel jedno známe. Mary Harrisová. Ginny mu svoje pravé meno raz neprozreteľne prezradila a teraz ho trochu prekvapilo, že si ho zapamätal. Väčšinou sa jej neurodzeným pôvodom veľmi nezaoberal a mal radšej jej umelecké meno – Ginny Highgatová. Obletovaná herečka, ktorú všetci chceli, ale nik neprekonal jej číru tvrdohlavosť.

Okrem neho. Pretože ona bola jeho milenkou, kráskou, trofejou.

Mohutný barón z Yorkshiru sa neobťažoval nič vysvetľovať ani hostinskému, ani nikomu inému, a začal prehľadávať dom.

„Ginny!“ zrúkol.

„Ten blázon! V živote nepočul o diskrétnosti?“ zamrmlal si popod nos Carstairs a napäto pozrel na Stainesa. Tí dvaja vstúpili do hostinca len o dve minúty po svojom urastenejšom a zlostnejšom spoločníkovi.

Elegantný, vždy bezchybne oblečený Julian, gróf Carstairs, mal plavé vlasy a na jemnej tvári mu žiarili modré oči. Zato jeho priateľ, preslávený smrtiacou muškou v súbojoch, sir Torquil Staines, prezývaný aj Krvavý, sa vyznačoval ostrými čiernymi očami a tmavou končistou briadkou, pripomínajúcou samotného čerta.

„Pokúsme sa to vybaviť potichu, dobre?“ zamrmlal ešte Carstairs.

Staines prikývol a rozdelili sa. Nech Quint čím skôr nájde tú írsku potvoru, ktorá sa bezhlavo rozhodla, že pred ním zachráni Johnnyho. Ha, pomyslel si Carstairs, chlapec bude čoskoro zase tam, kde patrí. A nikto sa nič nedozvie.

V chodbe na poschodí už Quint roztváral dvere na izbách a nazeral dnu. Bolo mu jedno, koho pri poľovačke na svoju milenku vyruší. Ozývali sa pobúrené výkriky, občas aj ženské jačanie, ale keď hostia zazreli bezohľadnosť, čo mu svietila z očí, radšej sa zdržali dlhších protestov.

Pokračoval týmto spôsobom ďalej po chodbe, keď zrazu narazil na zamknuté dvere. Šklbol za kľučku a priložil ucho k drevu. „Ginny?“

Nič. Zatvoril oči a sústredil sa, akoby ju mohol cez dvere vycítiť ostatnými zmyslami. A možno aj mohol – bol totiž presvedčený, že ich spája nadprirodzené puto. Dopekla! Vo vzduchu zaňuchal jej parfum.

„Ginny!“ Zahrmotal dverami a zvnútra sa ozval tichý vystrašený vzlyk. „Vyjdi von, Ginny! Už aj! Pôjdeme domov! Nezdúvaj sa, veď vieš, že ťa milujem!“ Trikrát kopol do dverí, až ich nohou v čiernej čižme napokon prerazil a vyleteli z pántov. Vtrhol do izby, zadychčaný, mohutný hrudník sa mu len tak dvíhal a klesal.

„Ginny.“ Pokúsil sa upokojiť.

Krčila sa v kúte a Carstairsov malý sluha sa jej zúfalo držal.

Quint videl, že má na oku sinku, nepripustil si však výčitky svedomia. Zavinila si to sama!

„Poď už,“ zopakoval a vystrel k nej ruku. „Odídeš odtiaľto so mnou.“

„Nie,“ vzoprela sa.

„Nechajte ju na pokoji!“ Pred mladú ženu sa náhle postavil Johnny, úboho nízky oproti rozzúrenému obrovi.

Quint ticho zaklial a vylepil chlapcovi zaucho. Ten zjojkol a spadol na zem.

 

Náhľad fotografií zo zložky Gaelen Foley

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.