Choď na obsah Choď na menu
 


Džentlmen a milenka (Cecilia Grantová)

dzentmen-a-milenka.jpg
Pútavá romanca z regentského Anglicka.

„Cecilii Grantovej sa opäť podarilo rozvíriť stojaté vody žánru regentských romancí,“ napísal RT Reviews. A je pravdou, že už pri knihe Prebudená láskou si nás autorka získala pútavým príbehom a čítavým štýlom písania.

V novinke Džentlmen a milenka sa dvaja životom skúšaní hrdinovia spolu vydajú na vzrušujúcu cestu s cieľom pochopiť samých seba, odpútať sa od minulosti a naučiť sa milovať. Už po prečítaní nasledujúcich riadkov dostanete chuť zobrať príbeh do ruky a začítať sa doň. Romantika, láska a vášeň sa v ňom miešajú s napätím, nebezpečenstvom a prefíkanosťou.

„Zvodný, erotický príbeh plný citov.
Cecilia Grantová je svieži a neprehliadnuteľný hlas v žánri historickej romantiky.“

The New York Times

 

William a Lydia sú úplne rozdielni ľudia. Žijú v iných svetoch, no predsa sa stretnú a ovplyvnia si navzájom životy.

Williama Blacksheara trápia výčitky svedomia, že sa mu počas bitky pri Waterloo nepodarilo zachrániť raneného priateľa. Po návrate domov sa vyhýba celému svetu, najmä rodine a priateľom. Rozhodne sa finančne zabezpečiť mladú vdovu s dieťaťom. To je teraz preňho priorita, no keďže je najmladším synom bez titulu a majetku, je to takmer nesplniteľná úloha. Nezdedil nijaký majetok a jeho jedinou nádejou je výhra v kartách.

Lydia Slaughterová je krásna mladá žena. Aj ona túži po veľkej výhre, i keď z celkom iných dôvodov. Hrou osudu sa z nej stala kurtizána a neskôr vydržiavaná milenka bohatého lorda. Sníva o tom, že sa vymaní zo závislosti od bohatého ochrancu.
Na rozdiel od Willa je Lydia vynikajúca hazardná hráčka a pri hráčskych stoloch sa cíti ako ryba vo vode. Navyše má obdivuhodnú pamäť na čísla. Vie ako muži hrajú – v spálni aj pri stoloch, a tak nemá zábrany prispôsobovať si pravidlá hry tak, aby jej vyhovovali.
Ako žena sa však nedostane na miesta, kde sa hrá o najvyššie stávky. A tak sa zrodí nezvyčajné spojenectvo, ktoré môže obom priniesť finančný zisk, po ktorom tak túžia. V stávke je však oveľa viac než len peniaze...

 

„Milujem tento príbeh!“
Mary Baloghová,
svetoznáma autorka romancí

 

Výborný štýl, pútavý dej a úžasné postavy. Džentlmen a milenka je romanca v celej svojej kráse,“ rozplývajú sa čitateľky na Amazone. Grantovej sa údajne podarilo vyhnúť rôznym romantickým klišé a otrepaným trikom, ktorých je v súčasnej romanci neúrekom. Je originálna, uštipačná a presvedčivá. „Čakala som na túto knihu niekoľko mesiacov... Nechcem byť dotieravá, pani Grantová, ale mohli by ste písať rýchlejšie,odkazuje autorke s úsmevom jedna z jej fanúšičiek.
 

Ak čítate e-knihy, stiahnite si Džentlmena a milenku so zľavou 34%.

 


A teraz sa už začítajte do príbehu Džentlmen a milenka:

V tomto dome iste ktosi býval, kým sa z neho stal kartársky klub s pochybným osadenstvom. Niektoré steny zbúrali, takže vznikli dostatočne priestorné rozsiahle salóny a jedáleň, no pozorný divák si mohol všimnúť viacero pozostatkov po predošlých majiteľoch, napríklad salónik na konci druhého poschodia. Sedeli tu dve dámy, ktoré očividne nemali záujem hrať karty. Will sa odvrátil od svetla a rozhovoru a na opačnom konci chodby našiel skromnú knižnicu, kde dokonca ostali knihy. Miestnosť neosvetľovali sviečky ani oheň, poskytovala mu však vytúžené súkromie.

Pri jedinom arkierovom okne stála v tieni knihovnička, vedľa sa rysovalo kreslo. Výborne. Usalašil sa doň a zavrel oči. Cez otvorené dvere k nemu doliehali tlmené zvuky z celého domu. Počul rozhovory, smiech, dokonca aj slabučký záchvev hudby – žeby husle? – z tanečnej sály na prvom poschodí. Bezpochyby je na programe i tanec, jedna z vymožeností, ktorými si tunajšia spoločnosť dokazovala, že sa predsa len líši od návštevníkov obyčajných kartárskych brlohov. Koniec koncov džentlmeni si tu mohli zatancovať s kurtizánami, do nemoty sa spiť a obohatiť seberovných hráčov, nie akéhosi neosobného vlastníka.

A kto si ty, aby si ich za to odsudzoval? Vnoril sa ešte hlbšie a založil si ruky na hrudi. Zdalo sa, že stratil schopnosť bezstarostne si užívať, čo by mal vedieť každý muž. V minulosti s tým nemal problém, no odkedy sa pred ôsmimi mesiacmi vrátil do Anglicka, odmietal pozvania a vyhýbal sa známym i bývalým spolužiakom. Zdalo sa mu, že sa s nimi viac nedokáže zhovárať, a tak postupne stratil kontakt so všetkými okrem starého, dobrého Cathcarta, ktorému sa napokon podarilo vytiahnuť Willa von. Našťastie mu predostrel lákadlá kartárskeho klubu práve vo chvíli, keď sa Will rozhodol stoj čo stoj získať pár tisíc libier.

Čosi tvrdé ho tlačilo na predlaktí. V jeho náprsnom vrecku sa skrýval akýsi neznámy predmet...

Preboha, tá tabatierka. Tento kabát si vzal aj na prvú návštevu pani Talbotovej.

Siahol do vrecka a vytiahol drobnú nádobku, potom vstal a obzrel si ju v žiare mesačného svitu.

Nestáva sa často, že by chudobný človek vlastnil takú krásnu vec. Zlatá spona, zlaté pántiky a emailový vrch s pôvabným obrázkom koňa a poľovníckych psov – pravdepodobne by sa dala výhodne predať. Práve preto musela ostať v jeho vrecku, inak by po nej okamžite chňapli nenásytní príbuzní. Keď už pani Talbotová nebude odkázaná na milosť švagrinej, vráti jej ju, aby ju mohla jedného dňa odovzdať synovi. Dovtedy ju finančne zabezpečí, aby nebola v pokušení túto pamiatku predať.

Pevne tabatierku stisol a vzápätí uvoľnil zovretie. Naklonil hlavu a obdivoval hru mesačných lúčov na emailovom povrchu.

Dnes v noci už priveľa rozmýšľal. Ak sa mu nepodarí upokojiť, môže na šťastie v kartách zabudnúť. Opäť ukryl tabatierku do bezpečia.

Len čo ju bezpečne odložil do vrecka, začul na chodbe kroky. Inštinktívne si sadol do kresla a ponoril sa do tieňa. Dokonca stiahol nohy, aby ho neprezradil lesk čiernych lakoviek. Zvyk mimovoľne sa skrývať si priniesol z vojny. Pravdaže, Francúzi nemali vo zvyku vkĺznuť do domu a prepadávať vojakov po jednom. Navyše nečakal, že by mu ten neznámy na chodbe chcel ublížiť.

Blížili sa dve osoby, jedna ľahšia, tá druhá mohutnejšia – muž so ženou. Mohol si to domyslieť, koniec koncov za bezstarostnejších čias si často odvádzal ženu do tmavej miestnosti.

V prvej chvíli chcel vstať, no čosi ho zastavilo. Nechcelo sa mu vysvetľovať, prečo tu sedí sám v tme. Prišiel sem prvý, nemal dôvod pred nimi utekať. Ostal sedieť v tieni a ani sa nepohol, keď obe postavy vošli dnu. Muž sa potichu vybral zavrieť dvere a v tenkom lúči svetla, čo prenikalo z chodby, sa mu na manžetových gombíkoch zajagali zelené drahokamy.

Takže to je Roanoke s milenkou, prípadne s inou ženou – napokon, milenka mu je po vôli doma, nemusí sa s ňou skrývať v odľahlých miestnostiach kartárskych klubov. Dvere sa s cvaknutím zavreli a Will prišiel o možnosť okamžitého úniku. Mohol by sa však vykradnúť, kým sa budú zamestnávať inou činnosťou. Možno dokonca zistí, koho si sem Roanoke priviedol, hoci na to nemal dôvod. Ak ten chlap slečnu Slaughterovú podvádza, Willa do toho nič nie je. Žeby si k nej prisadol pri večeri a naznačil, čo sa udialo?

Keď sa však pár presunul k arkierovému oknu, okamžite ju podľa držania tela spoznal. Bola vzpriamená a pôsobila neprístupne, akoby sa dištancovala aj od samotného vzduchu. Prechádzali tak blízko popri ňom, až by sa ich mohol dotknúť. Našťastie si nestihli zvyknúť na tmu, takže si ho nevšimli. Vzápätí zašušťali závesy a pás mesačného svetla sa zúžil.

Mnohí muži by sa iste potešili, keby sa stali neviditeľnými svedkami podobnej udalosti. Škoda, že tu namiesto Willa nesedí niekto iný. Túžil po štvrťhodinke tmy a samoty a namiesto toho si musel lámať hlavu, ako nebadane uniknúť z miestnosti, hoci na ňu mal väčšie právo než títo nevítaní prišelci.

Rozhodol sa počkať pol minúty a rýchlo sa vytratiť. Momentálne neboli dostatočne zaujatí a mohli by si ho všimnúť, no keby čakal dlhšie, zvykli by si na tmu a skôr by ho zbadali.

K šuchotaniu závesov sa pridali nejasné zvuky. Opatrne zovrel operadlá kresla. Ostávalo mu dvadsať sekúnd, viac nie.

Dopekla s nimi a dopekla s ňou. Nechá sa takto využívať pol hodiny po tom, ako Roanoke bezohľadne vytáral jej meno všetkým spoluhráčom? Hádam nemá štipku sebaúcty? Ak jej teda nezáleží na vlastnej dôstojnosti, nemusí sa o ňu starať ani Will. Nebude viac plytvať galantnosťou a robiť zo seba terč Cathcartových posmeškov.

Devätnásť, dvadsať. Už sú dostatočne zamestnaní. Pomaly sa nadvihol a naklonil sa ku knihovničke, aby sa uistil, že si ho nevšimli.

Vtom nečakane zastal.

Čakal, že sa mu naskytne nechutný pohľad na surové párenie otravného chválenkára a pobehlice, čo sa priučila remeslu u pani Parrishovej. Pravdaže, celá situácia priam páchla hrubosťou – ich útek do knižnice ako aj ten princ s hranatou sánkou, čo ju nehanebne obchytkával.

Ale ona... Ona... Dopekla, nenachádzal správne slová. Len si uvedomil, že je na míle vzdialená od živočíšnej hrubosti.

So zavretými očami a dvihnutou bradou sa opierala o stenu a kolísala sa na vlnách rozkoše. Sledoval, ako dvihla holé ruky nad hlavu s ľahkosťou a pôvabom tanečnice, pre ktoré sú muži schopní zabíjať. Zovrela záhyb záclony a on si predstavil, ako ju hladí bohatý jemnučký zamat, zvodný ako mačacie pradenie. Zároveň mu napadlo, aké by asi bolo cítiť jej zovretie. Mimovoľne nahmatal knihovničku a oprel sa o ňu.

Pohľadom jej prechádzal po ramene, až kým nedorazil k zaklonenej tvári. Naozaj ju predtým považoval za celkom peknú? Až mesačné svetlo mu odhalilo pravdu. Jej výrazné črty rozkúskovala chaotická zmes tieňov, a tancovali jej po nose, lícach i brade. Pleť jej žiarila ako alabaster, opantávala a vábila ako opál na dne priezračného jazera. Jasné hrdlo prechádzalo do postriebrených pliec, zo živôtika kypeli nádherné bielučké prsia, no tam sa nemienil dívať. Mal by odísť, ako pôvodne plánoval.

Doprial si posledný pohľad na jej tvár. Zľahka naklonila hlavu naľavo a zase napravo, akoby si chcela ponaťahovať svaly. Mierne sa nahla dopredu, takže všetky tiene zmenili polohu. Znenazdajky otvorila oči a pozrela sa priamo naňho.

Nevykríkla, neodskočila od milenca ani si nevytiahla živôtik, aby sa v záchvate cudnosti zakryla. Jedine doširoka roztvorené oči svedčili o nečakanom pocite odhalenia, čo ju na pár sekúnd ovládol a spôsobil, že si Will pripadal ako absolútny grobian.

Zovrel poličku, až ho zabolela dlaň. Nedokázal od nej odtrhnúť zrak, nieto ešte previnilo sa ukloniť a vypariť. Len stál ako socha, zatiaľ čo sa jej na tvári usadila nepreniknuteľná vzdorovitá maska – akoby ho vyzývala, nech ju súdi, ak si trúfa. Onedlho ju však nahradilo vznešené dravé prázdno. Nehľadela naňho, ale skrz, napokon si ho celkom prestala všímať.

Už jej nestál za pozornosť. Bolo jej vrcholne ľahostajné, či sa bude ďalej prizerať. Pôvabne spustila ruky a chytila pána Roanoka za plecia. Doposiaľ sa venoval jej krku, no teraz jej začal vyťahovať sukne.

Vtedy Will konečne pustil knihovničku. Nechcel vidieť to, čo malo nasledovať. Stačilo, že ho tá predstava bude mátať vo sne.

Meravo sa uklonil. Nevšímala si ho a ani jeden z nich sa neobzrel, keď Will tichučko prebehol k dverám, pootvoril ich a nehlučne za sebou zavrel.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Cecilia Grantová

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.