Choď na obsah Choď na menu
 


Falošný vojvoda (Megan Framptonová)

falosny-vojvoda.jpgMegan Framptonová je americká spisovateľka. Píše historické romance pod vlastným menom a súčasné ženské romány pod pseudonymom Megan Caldwellová. Obľubuje čiernu farbu, džin, tmavovlasých Britov a obrovské náušnice. Samozrejme, nie v tomto poradí. Žije v newyorskom Brooklyne s manželom a so synom.

Jej historické romance sú čistá rozkoš. Megan Framptonová prichádza s novinkou Falošný vojvoda, ktorú si podľa Publishers Weekly fanúšikovia tohto žánru vychutnajú. „Je to emóciami nabitý príbeh.“

 

Nicholas Smithfield sa spokojne oddáva ľúbostným hrám a boxu, ale nečakane zdedí titul vojvodu z Gageu. Hrozí mu, že príde o majetok, a tak pristúpi na dohodu, že sa ožení s lady Isabellou Sawfordovou, vychýrenou krásavicou.

Počas svadobnej noci je však nevesta priveľmi nervózna, preto sa Nicholas rozhodne s naplnením manželstva počkať, hoci to znamená postaviť sa každý deň do ringu a vybíjať si sklamanie na súperoch.

Isabella, ktorú rodičia celý čas vychovávali ako budúcu vojvodkyňu, túži po nezávislosti. Tento sen sa jej však manželstvom navždy rozplynie. Jej manžel Nicholas si s ňou môže robiť, čo len chce. Na Isabellino prekvapenie ju preslávený donchuan zvádza veľmi jemne a každý večer roztopí kúsok z jej ľadovej odmeranosti.

Nicholasovi dosiaľ žiadne milostné avantúry nepriniesli toľko potešenia ako dvorenie vlastnej žene. Našiel vari najpochybnejší vojvoda kráľovstva ženu, ktorá ho dostane na kolená?

 

Lahodne zmyselný, miestami vtipný, iskrivé milostné scény, dobre vystavané dialógy a vydarený rozprávačský štýl. Taký je Falošný vojvoda.

 

Romantika vám prináša prvé dve kapitoly z historickej romance Falošný vojvoda:

Prvá kapitola

1842, Londýn, Dom pre potešenie pánov, druhá súkromná komnata vpravo

 

„A čo budeš potom so mnou robiť?“ Nicholas nebol veľmi zvedavý na podrobnosti. Vedel, že žena, ktorá mu práve sedí v lone, je ochotná spraviť čokoľvek, čo zažiada. Zároveň bol však dosť veľký džentlmen, aby sa uistil, že aj ona si to užije.

Pri milovaní bol zástancom rovnocennosti.

„Čo chcete, aby som s vami robila?“ spýtala sa.

Navidomoči nevedela, že keď sa jej na niečo pýta, očakáva odpoveď a nie ďalšiu otázku. Potlačil podráždenosť a znudenosť a radšej sa sústredil na jahodu, ktorú sa chystal položiť medzi jej prsia. Potom uchopil perami to šťavnaté ovocie. Jahodu, nie jej prsníky. Tú lahôdku si nechával na neskôr.

Priklonil sa k jej uchu a začal hovoriť tak, aby ani jedna z dvoch slečien, ktoré sedeli po jeho boku, nič nepočula.

„Chcem, aby si si zamestnala ústa a bola ticho. Keď ti potom dovolím rozprávať, budeš vykrikovať moje meno.“

Zamrvila sa mu lone. Jej pevný zadok sa hojdal na jeho prirodzení, ktoré sa už postavilo do pozoru. Naklonila sa a položila si mu hlavu na plece. „Už som o vás všeličo počula, mylord, a som veľmi zvedavá, či je všetko pravda.“

Nicholas ju chytil za pás a palce si zasunul do mäkkého záhybu pod jej prsami.

Začala sa jeho obľúbená časť – očakávanie. Predstava jej výrazu, keď sa odhalí. Aké to bude dotýkať sa jej tela. Ako veľmi bude chcieť, aby sa jej zmocnil. Samotný akt bol, samozrejme, tiež príjemný, ale ani jedna zo žien, s ktorými dovtedy bol, nesplnila jeho očakávania.

V spoločnosti novej ženy sa zakaždým nádejal, že by to mohla byť tá pravá. Tá, s ktorou by dosiahol novú úroveň extázy a túžby, stratil by hlavu a počas chvíle plnej rozkoše by prestal premýšľať. A žena by sa mu rovnala v posteli, v rozhovoroch aj v živote.

Nemyslel si, že nájde takú ženu práve tu, v dome so zlou povesťou, ktorý dobre slúžil mužom z jeho spoločenskej vrstvy. Nemal však záujem dvoriť nejakej mladej dáme z vlastnej kasty, aby po svadbe zistil, že nie je preňho vhodnou spoločníčkou ani v posteli, ani v rozhovore, ale už s ňou musí byť spojený, kým ich smrť nerozdelí. Pred rokom o tom vážne zauvažoval, ale kým sa rozhodoval, daná mladá dáma sa zasnúbila s niekým iným. Takže zostal slobodný. Slobodne odhodlaný neoženiť sa, kým si nebude úplne istý svojou voľbou.

Nebol však ochotný zrieknuť sa rozkoše, ktorú mu ponúkala posteľ len preto, že svoje šance na dlhotrvajúce šťastie videl pesimisticky. Krátkodobý pocit šťastia mu v tom momente veľmi vyhovoval.

Zdalo sa, že aj iní muži v Londýne mali rovnaký názor. Dom bol plný pôvabných žien, presne ako dobre udržiavaný rybník, do ktorého stačí hodiť udicu a hneď sa nejaká chytí. Ako návnada stačili peniaze a pár vhodne zvolených slov. Toho i toho mal hojne. A vďaka tomu vedľa neho sedeli tri ženy. Bol v jednej z najluxusnejších komnát, nie na veľkej posteli, ktorá zaberala skoro celú miestnosť, ale na dlhej nízkej čalúnenej pohovke tmavofialovej farby. Ostatný nábytok bol tmavý. Svetlo zapálených sviečok napĺňalo izbu teplom a zmyselnosťou. Ako keby Nicholas a tri roztúžené ženy neboli dosť.

„Mylord,“ žena v jeho lone sa k nemu obrátila tvárou v tvár, zatiaľ čo ďalšie dve mu strapatili vlasy. Rukami mu hladili hruď a šepkali do ucha, čo budú neskôr všetci spolu robiť. S nimi si to už rozdal predtým. Obe boli šikovné a oduševnené.

Celkom sa na to tešil.

Takže nebol vôbec nadšený, keď začul hlas svojho brata Griffitha.

Griff nebol zlý brat. Vlastne Nicholas ho mal celkom rád. Ale na rozdiel od brata Griff netrávil väčšinu svojho voľného času v domoch zlej povesti, vlastne ani v domoch dobrej povesti. Namiesto toho chodil do knižnice, aby mal viac času na čítanie.

„Ospravedlňte ma, slečny,“ povedal Nicholas. Zodvihol ženu, ktorá mu sedela v lone, a opatrne ju položil na pohovku. Zapol si košeľu a prehrabol si vlasy, lebo vedel, že vďaka zmyselným hrám, ktoré sa tam pred chvíľou odohrávali, sú rozstrapatené.

„Poď ďalej, Griff!“ zakričal a postavil sa. Práve si zastrkával košeľu do nohavíc, keď jeho brat vstúpil. Griffovi sa rozšírili oči, keď zbadal izbu, ktorá vyzerala, akoby sa v nej práve konali nejaké orgie.

Alebo, ako to Nicholas s obľubou nazýval, bežný utorok.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, keďže Griffove ústa sa otvárali a zatvárali ako na kukučkových hodinách.

„Tu máš,“ Griff mu vrazil do ruky kúsok papiera. „Mojim slovám by si pravdepodobne neuveril.“

Nicholas otvoril list. Už len to, že bol z ťažkého pergamenu, dávalo obsahu väčšiu vážnosť, než by si želal. Prebehol očami po právnickom žargóne, a potom zdvihol pohľad na svojho brata.

 „To znamená... toto zo mňa robí...“

Griff prikývol: „Vojvodu z Gageu.“

Nicholas sa znova pozrel na papier a hľadal nejaké vysvetlenie. Vlastne ho aj našiel, ale neporozumel výrazom so slovami zatiaľ čo, na dôkazďalšie prešetrenie.

„To nemôže... ako?“ pozrel sa na brata, ako keby uňho hľadal pomoc.

„Zdá sa, že bol nejaký spor ohľadne rodokmeňa jednej vzdialenej rodinnej vetvy. Vysvitlo, že súčasný vojvoda z Gageu nie je právoplatný dedič, lebo pred pár generáciami sa tam vyskytla akási bigamia.“

Jeho brat na to mal vysvetlenie. Skvelé.

Až na to, že teraz... „A vojvodstvo či ako sa to volá, teraz pripadá mne? A čo ostatní príbuzní?“

Griff potriasol hlavou: „Bigamia ovplyvnila mnoho potomkov. Je to ako vojna ruží, ktorá sa začala, lebo John z Gauntu si vzal za ženu svoju milenku, a tak jeho deti síce neboli nemanželské, ale...“

Nicholas štuchol brata do pleca, nie silno, len natoľko, aby prestal hovoriť. „Nepotrebujem hodinu dejepisu a už vôbec nechcem, aby toto tu viedlo k vojne.“

„Samozrejme,“ zaškeril sa Griff a pomasíroval si plece. „Musím povedať, že radšej ty ako ja.“

Nicholas zdvihol obočie: „Keby si to bol ty, tak ja by som musel byť mŕtvy, takže som takisto rád, že som to ja. Čo mám teraz robiť?“

Griff pokrčil plecami: „Súčasný vojvoda sa odvolal, ale zdá sa, že zákon je na tvojej strane. Lepšie povedané nezákonnosť.“

Nicholas sa zamračil: „Ako je možné, že ty si o tom vedel skôr než ja?“

„Nebol si doma, keď prišiel právny zástupca. Myslel som si, že to chceš hneď vedieť.“

Správne. Pretože on bol tu, zatiaľ čo jeho brat bol doma a bezpochyby robil niečo užitočné a neváľal sa s tromi ľahkými ženami naraz. To by sa síce, mohlo pokladať užitočné trávenie času, ale potom by celý svet musel mať mylnú predstavu o vhodnom správaní.

Nebolo to prvý raz, čo sa Nicholas zamyslel nad tým, ako je možné, že sú s bratom takí odlišní, a pritom sú si takí blízki. Griffith mal väčšinou nos strčený v nejakej knihe, zatiaľ čo Nicholas ho s obľubou strkal medzi prsníky.

Obe jeho staršie sestry boli vydaté a počestné, ale to sa nerátalo, keďže to boli nevlastné sestry.

Obrátil sa k tým dvom ženám, ktoré boli zaneprázdnené jedna druhou. Keď uvidel, ako sa prvá túžobne pozerá na to, čo robí druhá s treťou, pocítil vzrušenie.

„Moje verné spoločníčky, sa vyskytla jedna dôležitá vec, ktorej sa musím venovať.“

Všetky tri prestali a sklamane sa naňho pozreli. Tá, ktorá sedela v strede, a ak si dobre pamätal, volala sa Sally, zošpúlila pery a povedala. „Ste si istý? Váš spoločník sa k nám na chvíľku môže pridať.“

Nicholas sa pozrel na Griffa, ktorý sa začervenal. Bol len o odtieň bledší ako pohovka. „Veľmi radi by sme zostali, slečny, ale musíme ísť.“ Nechcel, aby sa Griff dostal do nejakej trápnej situácie kvôli tomu, že v ňom náhle vzplanula túžba. Príbuzným by sa to vysvetľovalo ťažko.

Nečakal na odpoveď, chytil Griffa za rameno a viedol ho k dverám. Žene, čo viedla ten podnik, dal do ruky pár mincí.

„Tak skoro odchádzate?“ poznamenala a strčila si peniaze do vrecka. „Do skorého videnia, mylord.“

Nicholas potriasol hlavou: „Je mi to ľúto, ale pochybujem, že sa v najbližšej dobe vrátim. Vyzerá to tak, že som zdedil titul vojvodu.“

S tými slovami otvoril dvere a vystúpil do hmlistej noci. Jeho brat ho nasledoval.

 

 

Druhá kapitola

 

„Počuli ste o tom? O vojvodovi z Gageu?“ Isabellina matka zošpúlila pery: „O ničom nevieme. Ak sa chceš podeliť o nejakú klebetu, Maria...“

Isabellina teta sa hojdala v kresle, kučery jej tancovali okolo hlavy a oči mala plné vzrušenia. „To nie je žiadna klebeta, Jane! Vysvitlo, že vojvoda z Gageu nie je právoplatným vojvodom.“ Isabellina teta mala na sebe výstrednú širokú sukňu s množstvom volánikov na okraji, ktoré sa pri pohybe mierne nadvihovali.

„Ako to, že nie je?“ Hlas Isabellinej matky znel pohoršene, netrpezlivo a panovačne. Ako zvyčajne.

„Nie je právoplatným vojvodom z Gageu! Čo ma nepočúvaš?“

Isabella uhladila prstom výšivku. Neozvala sa a zatajila dych. Znamená to snáď...

„Ako je možné, že vojvoda z Gageu nie je vojvodom z Gageu?“ spýtala sa jej matka. „Úprimne povedané, čudujem sa, že my dve sme sestry. Ty si asi tá najbláznivejšia osoba, akú poznám.“

Maria stuhla a zovrela pery do tenučkej čiary. Jej kučery znehybneli. „Ak chceš počuť novinky od niekoho iného, nech sa páči. Ďalej urážaj. Ale nebuď potom prekvapená, že tvoje drahocenné plány stroskotali, pretože z vyvoleného tvojej dcéry sa vykľul podvodník,“ prikývla víťazoslávne. „Čo bude potom s tebou?“

Vďakabohu, nemusím sa zaňho vydať, pomyslela si Isabella, aj keď otázka nesmerovala na ňu. Pozrela sa na matku, ktorá už nevyzerala namyslene ako zvyčajne, ale skôr neisto. Asi najneočakávanejšou novinkou toho dňa bolo, že jej matka bola pokorená, aj keď len na chvíľu. Isabella mala na sebe tú najvhodnejšiu róbu na danú príležitosť. Čo sa týkalo oblečenia, účesu a iných vecí, ktoré jej matka pokladala za nevyhnutné pre budúcu vojvodkyňu, bola vždy dokonalá. Z rovnakého dôvodu sa venovala vyšívaniu, aj napriek tomu, že sa oveľa radšej prechádzala so sestrou v parku a bola len sama sebou.

„Tak teda pokračuj, prosím ťa!“ povedala matka strohým hlasom.

Teta nikdy nezakrývala svoju nevraživosť. Aj v tomto smere sa líšila od svojej sestry. Znova sa začala hojdať v kresle. „Zdá sa, že kvôli nejakej súdnej záležitosti začali prešetrovať vojvodov rodokmeň a prišlo sa na istú neprístojnosť v jeho rodine, pre ktorú príde o titul vojvodu.“

Isabella chcela kričať od šťastia, alebo objať tetu, či triumfálne pobehovať po izbe. Nič z toho však nespravila, iba sa zhlboka nadýchla a ďalej vyšívala. Možno, že vojvoda už nebol vojvoda, ale jej matka bola ešte stále jej matkou a nerozvážnosť svojej dcéry by určite neocenila.

Postavila sa a Isabelle naznačila, aby urobila to isté. „Musíme zistiť, čo sa presne deje. Tvoj otec to určite bude chcieť prešetriť.“

Isabella cítila, že sa trasie... Od šťastia alebo od úžasu. Nebola si celkom istá. Predstava slobody a toho, že sa nebude musieť vydať za vojvodu, sa pred ňou vznášala ako nádherný šperk, za ktorým sa musela len načiahnuť a vziať ho. Jej sloboda bola cennejšia než čokoľvek iné, pretože bola vzácna, vzácnejšia než najvzácnejší diamant. Nikdy ju neokúsila, ani len raz v živote, zatiaľ čo diamanty boli pre dámu jej postavenia ľahko dostupné. Jej matka na ňu civela, ako keby bola jej chyba, že vojvoda prišiel o titul. Isabella si želala, aby jej mohla povedať, že ak by mala moc zbaviť niekoho titulu, tak by ju použila, aby sa vyvliekla z akejkoľvek manželskej dohody. Alebo by sa urobila menej nádhernou, aby ju ľudia prestali obťažovať.

„Prestaň sa povaľovať, Isabella. Môžeš ísť ku dverám sama, Maria?“ Nebola to otázka, ale matka mala aspoň tú slušnosť voči sestre, aby predstierala, že to bola otázka.

„Samozrejme,“ Maria poklepala Isabellu po ruke. „Som si istá, že všetko bude v poriadku, Isabella. Vydáš sa dobre a nezáleží na tom, koho si vezmeš.“

Isabella nepatrne prikývla. Priala si, aby mohla povedať tete, vlastne hocikomu, aký má na manželstvo názor. O tom, že dobre sa vydať pre ňu znamená niečo úplne iné ako pre jej rodinu. Ak si nemusí vziať vojvodu, tak si snáď nájde niekoho, kto ju bude mať rád. To by bolo dobré manželstvo a nie to, kde by bol titul jej manžela dôležitejší ako to, či je dobrý človek. Neočakávala lásku. Priala si len priateľstvo, vľúdnosť a do istej miery nežnosť.

Vojvoda, teda vojvoda z Gageu, ktorého poznala, nikdy nejavil známky toho ani toho. Bavil sa s ňou ako s niečím, čo treba vybrúsiť k dokonalosti, presne ako to robila aj matka.

Isabella sa stala dokonalou, i keď na to nebola hrdá. Vymodelovali z nej dokonalú vojvodkyňu. Teraz sa však zdalo, že niet vojvodu, pri ktorom by naplnila svoj osud. Už len pri pomyslení na to, ako to prekazilo matkine plány, sa jej chcelo smiať.

Sloboda. Isabella si občas dovolila sama sebe zamyslieť sa nad tým, aká by bola jej budúcnosť, ak by nebolo nič vopred naplánované. Teraz, keď sa zdalo, že to môže byť jedna z možností, sa cítila zhrozená.

Kým vlastne bude, ak sa nestane vojvodkyňou z Gageu?

 

„Ako vidíte, vaša milosť, tu sú dokumenty, ktoré dokazujú váš právoplatný nárok na titul.“ Právny zástupca, jeden z piatich, ktorí boli v miestnosti, ukázal prstom na hromadu papierov. Nebol to presne ten žáner, ktorý Nicholas bežne čítal. Niežeby sa priznával k tomu, že číta romány, čím dramatickejšie, tým lepšie.

Po prvé, ani jeden z dokumentov neobsahoval nijakú romantickú scénu. Po druhé, jedinou záhadou bolo, či Nicholas zaspí počas nekonečného vysvetľovania. A po tretie, nemohol sa dočkať konca, pretože chcel, aby sa to konečne skončilo, a nie preto, aby bola dvojica konečne šťastná a zloduch porazený. No neodišiel, ani neprerušil nejakou zlomyseľnou poznámkou muža, ktorý rozprával. Správal sa ako vojvoda.

Titul mu pridelili len pred dvomi hodinami, ale už sa začal meniť. Tá myšlienka bola neobvyklá, až strašidelná. Vôbec nepomyslel na to, ako nové postavenie ovplyvní jeho život.

Ako ho to zmení?

Predošlú noc bol príliš zmätený, aby sa zamyslel na tým, čo to znamená. Bolo príliš neskoro, aby kvôli detailom navštívili právneho zástupcu. Ráno však vstali hriešne skoro, možno pre Griffa to nebolo také neobvyklé, ale pre Nicholasa áno, a ponáhľali sa do kancelárie, aby videli tie dokumenty na vlastné oči.

Zatiaľ len sem-tam prikývol či niečo zamrmlal, a tváril sa, že rozumie všetkému, čo mu hovoria. Na druhej strane Griff nemusel predstierať záujem. Bol nadšený z tej hromady nudných slov a prastarých papierov. Nicholas skutočne začal pochybovať o tom, či mali tých istých rodičov.

„A tu, vaša milosť,“ právny zástupca mu ukazoval ďalší dokument, „vidíte zoznam vecí, ktorými sa vojvoda, vlastne bývalý vojvoda, zaoberal.“ Mužova ruka sa zachvela a Nicholas si pomyslel, že možno tie dokumenty sú preňho také vzrušujúce ako pre neho román. Kedy vyjde pokračovanie Záhadnej dámy? Radšej by prevracal listy tej knihy, než sa zaoberal čítaním týchto dokumentov.

„Čo je tam napísané?“

„Vaša milosť, stojí tam, že... hm... že vojvoda je zasnúbený s dcérou grófa z Grosstonu, so slečnou Isabellou Sawfordovou.“

„A čo to má so mnou spoločné?“

Právny zástupca si odkašľal a odvrátil zrak od Nicholasa. „Vyzerá to tak, vaša milosť, že ak sa sobáš medzi grófovou dcérou a vojvodom z Gageu neuskutoční, bez ohľadu na to, kto nesie titul, vojvodstvo bude mať problém udržať si obvyklý príjem,“ dodal a zaškúlil na papier. „Sucho spred dvoch rokov donútilo vojvodu, teraz už bývalého vojvodu, uzavrieť dohodu s grófom, ktorý investoval nemalú sumu do záchrany vojvodovho majetku.“

„Ukážte mi to,“ povedal Griff a zobral si ten dokument.

Nicholas zafrflal: „Gróf určite neočakáva, že nový vojvoda z Gageu dodrží sľub predošlého vojvodu z Gageu. A čo na to hovorí budúca nevesta? Má sa vydať za jedného muž a zrazu ho len tak nahradia niekým iným? To nie je také jednoduché, ako vymeniť koňa v záprahu.“

„Sa... samozrejme, vaša milosť,“ súhlasil muž. Rozprával váhavo a Nicholas po prvýkrát, odkedy sa dozvedel tú správu, pocítil záblesk neistoty.

„Nespravil by to. Či áno?“ obrátil sa na Griffa, ktorý ešte stále uprene hľadel na dokumenty.

Zdvihol hlavu a pozrel sa na Nicholasa. Jeho oduševnenosť sa vytratila. „Tieto papiere sú asi také právoplatné ako dokumenty, ktoré z teba robia vojvodu. Vyzerá to tak, že si nezdedil len titul, ale aj nevestu.“