Choď na obsah Choď na menu
 


Gróf hľadá manželku


Je tu ďalší pútavý príbeh z úspešnej série o tých, čo prežili – o mužoch, ktorým priateľstvo a vzájomná podpora pomáhajú prekonávať duševné a fyzické traumy spôsobené vojnou.

Po románe Láska ako sen nám obľúbená autorka Mary Baloghová ponúka nové čítanie, do ktorého sme sa pustili okamžite, ako nám knižka prišlaJ
Nádherná romanca z regentského Anglicka. Gróf hľadá manželku je očarujúci ľúbostný príbeh, ktorý vás chytí za srdce a naplní radosťou...vrelo odporúčame!“, napísali All About Romance.

 

 

Ralph Stockwood sa vrátil z vojny na Pyrenejskom polostrove s ťažkými fyzickými zraneniami, po ktorých mu zostali nepekné jazvy, no ešte horšie sú jazvy na jeho duši. Ralf trpí pocitom viny, že presvedčil troch priateľov, aby šli do vojny spolu s ním, a na vlastné oči videl, ako padli v boji. Život však ide ďalej a Ralph, dedič titulu vojvodu, si musí splniť povinnosť voči rodine – čo najskôr sa oženiť a postarať sa o dediča.

grof-hlada-manzelku.jpgChloe Muirheadová dva roky dúfala, že sa jej počas spoločenskej sezóny v Londýne podarí nájsť si manžela, ale v dôsledku škandálov bola napokon nútená uchýliť sa do sídla maminej krstnej matky – Ralphovej starej mamy.

„Za posledných šesť rokov sa jej svet dva razy prevrátil naruby... Stratila všetko, po čom mladá žena túžila – nádeje a sny, prísľub lásky a manželstva, vidinu istoty a vlastného miesta v spoločnosti...“

Keď sa tam Chloe stretne s Ralphom, v hlave sa jej zrodí plán, ako uspokojiť vlastnú túžbu po vydaji a jeho potrebu nájsť si manželku. To, čo Ralphovi navrhne, je veľmi priamočiara dohoda: manželstvo z rozumu...

 

„Pokiaľ ide o historické romance, Mary Baloghová je proste jedna z najobľúbenejších,“ napísal o nej New York Times. Príbeh Gróf hľadá manželku nie je len o nájdení lásky, ale aj o odpustení iným a predovšetkým sám sebe. Baloghová dokáže vytvárať úžasné, spletité a emocionálne postavy, ktoré neuveriteľne zapadajú do jej príbehov plných vášne, lásky, priateľstva, ale aj intríg a nečakaných prekvapení.

 

Začítajte sa do novinky Mary Baloghovej Gróf hľadá manželku:

Grófa Berwicka si Chloe predstavovala úplne inak.
Nebol to krásny chlapec, čo si o ňom vždy myslela, arogantný a priam magneticky príťažlivý, ktorý nebral ohľad na city iných ľudí... Samozrejme, už to nebol chlapec. Uplynulo osem rokov, odkedy s Grahamom skončili školu, a počas tých rokov bojoval vo vojne, stratil troch priateľov, sám bol ťažko ranený a zotavoval sa len veľmi pomaly. Nikdy sa veľmi nezamýšľala nad tým, čo vojna urobí s mužom, ak ho nezabije alebo nezmrzačí, predpokladala, že sa vráti domov milosrdne nedotknutý. V skutočnosti premýšľala iba o fyzických následkoch.
Lord Berwick patril do druhej kategórie – bol ranený, ale zotavil sa. To by malo byť všetko, ibaže jemu zostali jazvy. A jedna z nich bola hrozne viditeľná – jazva na tvári sa mu ťahala od sluchy popri oku a kútiku úst až k sánke, oko i ústa zostali mierne vykrivené. Musela to byť hlboká rana! Až do kosti! Jazva bola mierne vystúpená a tmavá a Chloe sa striasla pri pomyslení, ako musela vyzerať začerstva. Zázrak, že neprišiel o oko. Ale zrejme došlo k poškodeniu nejakého nervu, lebo keď hovoril, polovica tváre sa mu nepohybovala rovnako ako druhá polovica.
A ak má jazvu na tvári, určite má jazvy aj pod oblečením...
Ale od muža, akého si predstavovala, sa nelíšil len zjazvenou tvárou a možno aj telom, teraz rozmýšľala aj o tom, čo vojna urobí s mužom. Oči mal nádherne modré, zasadené v tvári zvláštne peknej napriek tej jazve. Ale pôsobili akosi... mŕtvo. Vlastne nie celkom. Nevedela si vysvetliť, čo vidí v ich hĺbke, iba ak to, že nevidí tú hĺbku. Boli to mrazivé, prázdne oči. A hoci sa k starým rodičom správal zdvorilo, ba priam láskavo, pôsobil akosi... odosobnene. Akoby jeho slová a správanie boli len maskou a za tou maskou sa skrýva muž, ktorý nič necíti.
Chloe získala tento dojem z bývalého spolužiaka svojho brata pri prvom stretnutí a uvedomila si, aká bola pochabá, keď očakávala, že bude presne taký, ako jej ho brat pred rokmi opísal. Už nebol ten chlapec a pravdepodobne nikdy nebol taký, ako si ho predstavovala. Koniec koncov videla ho len predpojatými očami svojho brata, ktorý sa od neho veľmi líšil a vždy mu závidel a nenávidel ho.
Chloe sa zdal tento muž znepokojujúco chladný a odosobnený, určite by bolo ťažké spoznať ho bližšie. A akoby vôbec nebral do úvahy, že je tu aj ona, hoci mu ju predstavili. Počas večere ju celkom neignoroval, no ani sa s ňou nepustil do reči a nejavil záujem o nič, čo vravela, i keď, pravdupovediac, toho veľa nenahovorila. Tak trochu ju odstrašoval.
Ľutovala, že nie je taký, ako si ho predstavovala. Bola by otvorene opovrhovala jeho arogantnou domnienkou, že práve on je dar od Boha, a nedovolila by mu, aby ju nútil cítiť sa akosi... menejcenne. Bože dobrý, naozaj sa cíti menejcenne? Znova? Ak v tom bude pokračovať, zmizne z povrchu zemského a stane sa pre tých, čo ju poznali, len spomienkou, na ktorú ľahko zabudnú. Pri tej predstave sa takmer nahlas zasmiala.
Vojvodkyňa vášnivo rada plietla. Vyrábala prikrývky a čepce, papučky a rukavičky pre všetky deti, čo sa narodili na rozľahlých majetkoch vojvodu po celom Anglicku. Raz Chloe vysvetlila, že pletenie ju upokojuje. Ale neznášala práce s tým spojené, ako namotávanie vlny do klbiek pred začiatkom pletenia a zošívanie hotových kúskov na záver.
Samozrejme, Chloe sa okamžite ponúkla na obe práce.
Keď po večeri vypili v salóne čaj, vojvoda ako zvyčajne vstal, obom dámam zaželal príjemný večer a utiahol sa do knižnice, svojej domény. Pozval vnuka, aby ho sprevádzal, ale gróf pozrel na vojvodkyňu, ktorá skláňala hlavu nad pletením, a poznamenal, že má v úmysle ešte chvíľu jej robiť spoločnosť.
Akoby na to nemala nikoho iného.
Vojvoda vyšiel o paličke z miestnosti, vnuk mu podržal otvorené dvere. Chloe vstala od kozuba – uhlie v ňom bolo zhrnuté na kopu, aby zahnalo večerný chlad, a rozhodla sa využiť akurátne vzdialené gule na skrinkách – zavesila na ne pradeno bledomodrej vlny, z ktorej vojvodkyňa momentálne niečo plietla, a stáčala vlnu do klbka. Sadla si chrbtom do miestnosti a bola rada, že má čo robiť, kým sa vojvodkyňa zhovárala s grófom.
„Iste si si všimol na starom otcovi rozdiel oproti Vianociam,“ nadhodila vojvodkyňa, keď sa dvere zatvorili.
„Mne sa zdá, že sa má dobre,“ odvetil gróf Berwick.
„Len preto, lebo to dobre zahral,“ vyhlásila, „tak to robí vždy, keď nie je v knižnici alebo vo svojom apartmáne.“
„A keď tam nie je?“ spýtal sa gróf.
„Starému otcovi slabne srdce,“ odvetila. „Hovoril mi to doktor Gregg. Ale on sa, samozrejme, nevzdá ani fajky, ani portského.“
„Tie pôžitky mu robia radosť,“ poznamenal gróf. „Keby si ich musel odrieknuť, asi by bol dosť nešťastný, a to by mu nezlepšilo zdravie ani nepredĺžilo život.“
„Presne to hovorí aj doktor Gregg,“ vzdychla vojvodkyňa. „Vôbec by ma neprekvapilo, Ralph, keby sa Worthingham nedožil ďalšej zimy. Po Vianociach bol prechladnutý a dlho sa zotavoval, a ktovie, či sa celkom zotavil. Pochybujem, že by prežil, keby znova zachorel.“
„Možno to iba vidíte prehnane čierno, stará mama,“ poznamenal gróf.
„A možno nie,“ odbila ho stará matka ostro. „Ide o to, Ralph, že v dohľadnom čase sa staneš vojvodom Worthinghamom so všetkými povinnosťami, ktoré s tým idú ruka v ruke.“
Chloe počula, ako sa gróf pomaly nadýchol. Tikanie hodín na kozubovej rímse znelo hlasnejšie než inokedy.
„Keď príde ten čas, budem pripravený, stará mama,“ uistil ju. „Ale nechcem, aby sa to stalo skoro. Želám si, aby starý otec žil večne.“
„Nikto z nás nemôže žiť večne,“ namietla vojvodkyňa. „Ani zajtrajšok nemáme zaručený. Každý z nás môže odísť kedykoľvek.“
„Áno, viem,“ prikývol.
Hlas mu znel pochmúrne. Chloe prestala zmotávať vlnu, obrátila hlavu a pozrela naňho. Stál pri kozube, lakťom opretý o kozubovú rímsu. Pôsobil tak meravo, až ju striaslo. Áno, on musí vedieť lepšie než iní, ako rýchlo a náhle môže človek prísť o život. Prečo mu vôbec dovolili, aby si kúpil dôstojnícku hodnosť, keď bol dedičom vojvodu a nemal bratov, ktorí by mohli nastúpiť na jeho miesto, keby zahynul? uvažovala.
Striaslo ju a ľutovala, že si nevzala so sebou štólu, nechala ju prehodenú cez opierku stoličky, na ktorej predtým sedela. Ale teraz veru nevstane, nechcela na seba upútať pozornosť. Ďalej namotávala vlnu.
„Aj ty,“ dodala jej milosť, hoci to nebolo treba.
„Áno, viem.“
V tichu, ktoré zavládlo, Chloe namotávala vlnu pomalšie. Už zmotala polovicu pradena a nechcela skončiť priskoro. Musela by sa vrátiť na svoju stoličku alebo tu len nečinne posedávať a hľadieť na nábytok. V každom prípade by na seba upútala pozornosť. Teraz ľutovala, že si nevymyslela nejakú výhovorku a neodišla s vojvodom.
„Je načase, aby si sa oženil, Ralph,“ vyhlásila vojvodkyňa do ticha.
„Áno, viem.“
„Vedel si to aj na Vianoce, keď sme sa rozprávali na tú istú tému,“ podotkla. „A predsa som nepočula, že by si dvoril nejakej konkrétnej dáme, Ralph, hoci mám svoje informačné zdroje. Povedz, že máš zálusk na nejakú mladú dámu, ktorá je pripravená a ochotná splniť si svoju povinnosť.“
„Musím sa priznať, že na nikoho takého nemám zálusk,“ odvetil. „Nestretol som nijakú dámu, s ktorou by som bol ochotný prežiť zvyšok života. Viem, že sa musím oženiť, ale akosi sa mi do toho nechce. Nemám žene čo ponúknuť. No uvedomujem si, že dôraz je na slove musím, nie chcem. Len čo sa vrátim do Londýna, začnem si hľadať ženu, stará mama. Vážne. Do konca sezóny si niekoho vyberiem – možno aj skôr. Tak. Sľubujem. Spokojná?“
„Ty že nemáš žene čo ponúknuť?“ zvolala vojvodkyňa neveriacky. „Ralph, pochybujem, že v celom Anglicku je žiaducejší slobodný muž.“
„Mal som na mysli, že tu jej nemám čo ponúknuť,“ zrejme si pritom ukázal na hruď. „Nič tu nie je, stará mama. Nič.“
„Nezmysel,“ namietla rázne. „Počas vojny si prežil ťažké časy, Ralph, tak ako tisícky iných mužov, ktorí bojovali proti Napoleonovi, tomu netvorovi. Ale patril si medzi tých šťastnejších. Prežil si. Máš všetky ruky aj nohy a môžeš ich používať, máš aj oči a zdravý rozum. Nechápem, prečo si musel stráviť tri roky v Cornwalle, ten pobyt ti viac ublížil, než prospel. Zabránil ti vrátiť sa na svoje miesto v spoločnosti a k sebe samému. Stal sa z teba sebaľútostivý zúfalec, a to ti nepristane. Najvyšší čas, aby si sa toho zbavil. Máš čo ponúknuť nejakej šťastnej mladej dáme. Vyber si čerstvú absolventku školy, aby sa vedela ľahko prispôsobiť úlohe, ktorá ju čaká. Mladú dámu bezchybného pôvodu. Požiadaj o pomoc svoju matku. Hoci s grófkou sa niekedy nezhodujeme v názoroch, má dobrú hlavu, ona ti poradí.“
Gróf Berwick sa zasmial, ale v tom smiechu nebol ani náznak pobavenia, takže sa to nedalo považovať za smiech.
„Máte pravdu, stará mama,“ pripustil. „Zrejme ma neodmietne nijaká dáma, o ktorú prejavím záujem, však? Chúďa dievča, nech to bude ktokoľvek. Nemienim sa radiť s mamou. Za jeden deň by spísala zoznam dlhší než moje ramená a do týždňa by mi predviedla celý zástup kandidátok. To by som rovno mohol zatvoriť oči a ukázať prstom na nejaké meno na zozname. Radšej si vyberiem sám. A aj to urobím, sľúbil som vám to. Mám sa hneď zajtra vrátiť do mesta?“
„Jeho milosť by bola sklamaná,“ podotkla. „Aj teraz bol starý otec sklamaný, keďže si sa rozhodol zostať pri mne, a nešiel si si s ním dať pohárik v knižnici.“
„Mám za ním zájsť teraz?“ spýtal sa.
„Teraz už určite chrápe v kresle,“ namietla. „Nechaj to na zajtra. Ale do týždňa by si sa mal vrátiť do mesta, Ralph. Už je máj a čoskoro si všetky najlepšie partie uchmatnú muži, ktorí im môžu ponúknuť oveľa menej než ty.“
„Vykonám,“ vyhlásil. „Čím skôr, tým lepšie. Život v meste je dosť únavný. Keď budem mať manželku, vrátim sa s ňou do Elmwoodu a zostanem tam. Možno mi život na vidieku pôjde k duhu. Možno sa konečne usadím.“
Hovoril takmer roztúžene.
„Uľavilo by sa všetkým, čo ťa majú radi,“ poznamenala vojvodkyňa. „Ach jaj, minulo sa mi klbko vlny a nemám nové.“
Chloe práve namotala posledné pramene pradena a teraz vstala.
„Mám pre vás klbko pripravené, vaša milosť,“ vykročila cez salón s klbkom v dlani.
„Ach, to je od vás naozaj milé, srdiečko,“ zvolala jej milosť. „A namotávali ste ho ďaleko od kozuba, však? Sadnite si bližšie a dajte si šálku čaju, aby ste sa zahriali. Hoci sa obávam, že zvyšný čaj v kanvici už vychladol. A veru by som si aj sama rada dala šálku čaju.“
„Zazvoním, aby priniesli čerstvý čaj,“ ponúkla sa Chloe, a keď prechádzala ku zvoncu, musela prejsť tesne okolo grófa.
Keď na chvíľu zdvihla oči, videla, že na ňu hľadí. Tváril sa prekvapene, akoby si až teraz uvedomil, že nie je v miestnosti so starou mamou sám.
To je osud všetkých spoločníčok, platených i neplatených, pomyslela si ľútostivo – zostávajú nepovšimnuté, nevidené. Ale ona sa preto nemienila poddávať smútku.
A ak sa mi nepáči môj život, premýšľala, potom ho jednoducho musí zmeniť.
Ha! Jednoducho!
V to popoludnie sa jej zdalo nemožné zmeniť svoj život. A zdalo sa to nemožné aj večer.
Ale nič predsa nie je nemožné.
Iba všetko.

--

Keď Ralphov komorník na druhé ráno odtiahol závesy na okne v jeho spálni a potom zmizol v obliekarni, spoza mračien vykúkalo slnko. Dva pekné dni za sebou a tento možno aj slnečný? No ešte bolo priskoro. Ešte vždy môže pršať...
Oholil sa, obliekol a zišiel dolu. Starých rodičov nikde nevidel. Ani nečakal, že ich uvidí. Nebol hladný, počká na nich. Medzičasom prešiel do ranného salóna zaliateho slnkom, lebo bol obrátený na východnú stranu. Sklené dvere boli odomknuté a dokorán otvorené, čo ho malo varovať. Vyšiel na terasu a obzeral sa po čerstvo pokosenom trávniku, ktorý sa ťahal až k rieke. Zhlboka vdýchol svieži vzduch a pomaly ho vypustil.
Nespal dobre. Podchvíľou sa budil zo snov, a hoci to neboli nočné mory, predsa len boli dosť bizarné.
Spomínal si iba na jeden sen. Ocitol sa v neznámej plesovej sále a tá miestnosť bola taká dlhá, že na jej koniec by nedovidel ani teleskopom. Po celej dĺžke miestnosti stáli v rade mladé dámy, všetky sa ovievali vejármi, no inak sa nehýbali. Pomaly prechádzal popri nich oblečený v červenej dôstojníckej uniforme a prezeral si ich, jeho matka na jednej strane, Graham Muirhead v kňazskom rúchu na druhej. Nechápal, prečo sa mu v tom sne vynoril práve Muirhead.
Potom to pochopil.
Zrazu si na pravej strane uvedomil akýsi pohyb, a keď obrátil hlavu, kúsok od seba uvidel slečnu Muirheadovú, bez čepca, pritískala si na hruď konce štóly, zrejme aby jej ich neodvial vietor, no nefúkalo. Zrazu sa ho zmocnilo podráždenie. Včera večer si vypočula ten dôverný rozhovor so starou mamou a nemala ani len toľko slušnosti, aby si odkašľala a upozornila ho na svoju prítomnosť, alebo aby odišla. Vôbec si neuvedomil jej prítomnosť, ako sa to pri služobníctve stáva. Hoci ona tuším nie je slúžka, alebo áno? Je hostka jeho starej mamy – hostka, ktorá okolo nej obskakuje, čo návštevy zvyčajne nerobia. Tá žena akoby ani nemala charakter či osobnosť.
Nie je to náhodou nejaká príbuzná Grahama Muirheada? Muirhead nie je práve bežné meno. Pri pomyslení, že je to jeho príbuzná, sa ho zmocnila ešte väčšia podráždenosť.
„Mylord,“ zamrmlala.
„Dobré ráno.“ Stroho kývol hlavou a zišiel z terasy, aby sa prešiel po trávniku, tam bude môcť byť znova sám.
Dnes by som mal stráviť čo najviac času so starým otcom a zajtra by som sa mal vrátiť do mesta, premýšľal, pristúpil k starému dubu a položil ruku na dobre známy kmeň. Môže sa vyhovoriť na naliehavé stretnutie a ani nebude klamať. Má stretnutie so svojím osudom. A zajtra večer si bude môcť vybrať najmenej jeden bál alebo večierok z desiatky spoločenských udalostí v meste. Každý večer počas sezóny sa koná nepreberné množstvo večierkov. Jednoducho musí pohľadať pozvánky, vybrať si jednu – a ísť.
Odovzdať sa osudu.
Koniec koncov mal dosť času o tom premýšľať. Stará mama o tom počas Vianoc hovorila otvorene a jeho mama trúsila narážky celý rok. On to odkladal. S tým musí prestať.
Presvedčí starého otca, aby mu porozprával o svojom detstve a mladosti. Starý otec mu rád hovoril svoje zážitky, a ktovie, možno ich Ralph bude počuť naposledy.
Je starý otec naozaj chorý? Alebo tu vydrží ešte ďalších desať rokov? Odpoveď na tú otázku však nijako neovplyvní to, o čo tu ide. Vojvoda má vnuka, ale vnuk nemá dediča. A život, ako včera podotkla stará mama, je vždy neistý, dokonca aj pre mladých ľudí. Každý môže kedykoľvek zomrieť.
V skutočnosti boli chvíle, keď túžil zomrieť, dokonca sa pokúšal tomu pomôcť... Na tie temné časy radšej nebude spomínať! Teraz treba myslieť na život. No ktorý rozumný človek chce byť zodpovedný za to, že privedie na tento svet ďalšieho človeka...?
Pokrútil hlavou. Nemal by pokračovať v takýchto myšlienkach.
„Aký je podľa vás starý?“ spýtal sa ho hlas spoza chrbta, a keď sa prekvapene obrátil, zistil, že slečna Muirheadová šla za ním cez trávnik a teraz stála kúsok obďaleč. „Teda, tento dub.“
Hľadel na ňu, ani sa neusmial. Žiadal ju o spoločnosť? Vyzerá ako muž, ktorý sa cíti trápne osamelo, keď sa prechádza sám? Ale on pozrel na kmeň pod svojou rukou a hore na jeho korunu, hoci možno by mal ignorovať jej otázku i ju.
„Niekoľko sto rokov,“ odvetil. „Možno aj viac ako tisíc. Druhý vojvoda, ktorý postavil toto sídlo pred vyše sto rokmi, mal toľko rozumu, že nechal strom rásť a začal stavať ďalej od rieky.“
„Vyzerá to hotový raj pre deti,“ poznamenala. „Lozili ste naň ako chlapec?“
„Z domu sa naň dá dovidieť,“ odvetil. „Keď ma tam raz prichytila stará mama, mohol som mať päť-šesť rokov, poriadne ma vyzauškovala. Zrejme sa už vtedy bála, že sa zabijem a môj otec už nesplodí viac synov.“
„A nevyzauškovala vás, keď ste sa rozhodli stať dôstojníkom?“ spýtala sa. „Predpokladám, že ste boli dôstojníkom, však?“
Ohromene na ňu pozrel a musel si pripomenúť, že nie je slúžka. Stála na slnku, slnečné svetlo sa jej odrážalo od vlasov, zdali sa mu ešte červenšie než včera. Vzhľadom na tú svetlú pokožku a pehy si zrejme musí dávať veľký pozor na slnko. Pokožka by sa jej mohla poriadne spáliť. A predsa nemala čepiec.
Keď ju teraz videl zblízka, všimol si, že vyzerá dobre, ba možno krásne. Prekvapilo ho to. Veľké zelené oči, rovný nos primerane dlhý, pekne sa vynímal na oválnej tvári. Lícne kosti dosť výrazné, pery plné, krásne krojené, ústa trochu širšie. Keby si rozpustila vlasy...
Ale položila mu otázku – nevhodnú osobnú otázku. Napriek tomu na ňu odpovedal.
„Otca som márne prosil,“ odvetil, „a mama stála dôrazne na jeho strane. Stará mama mi hrozila, že ma vyšľahá jazdeckým bičom, aby som použil jej slová. Predpokladám, že podľa nej som už vyrástol z toho, aby ma vyzauškovala. Ale starý otec nás prekvapil a hneval sa na všetkých okrem mňa. Podľa všetkého to bol jeho chlapčenský sen – byť vojenským dôstojníkom, presnejšie, generálom, samozrejme, nedovolili mu to, lebo bol dedičom vojvodu a nemal bratov. A jeho vlastný syn ho sklamal – áno, to povedal v jeho prítomnosti, lebo otec bol stelesnením vzorného dediča. Nech si chlapec urobí po svojom, vyhlásil. Nech si splní sen o sláve. Mal som osemnásť rokov a práve som skončil školu. Bol som nevinný a naivný ako batoľa. Ale slovo vojvodu Worthingtona bolo v rodine zákonom. A tak mi kúpil dôstojnícku hodnosť v tom najlepšom oddiele, ako aj všetko potrebné, to najlepšie, čo sa za peniaze dalo kúpiť.“
„Ale váš sen sa veľmi rýchlo roztrieštil na kúsky,“ poznamenala ticho.
Čo o tom vie? Ohromene na ňu pozrel, potom prudko odvrátil hlavu. Má zamieriť k rieke a dúfať, že nebude cupkať za ním a neponúkne mu spoločnosť? Alebo sa má vrátiť domov a spoľahnúť sa, že bude rýchlejší?
Váhal pridlho.
„Včera večer som sa tomu nemohla vyhnúť, vypočula som si váš rozhovor s jej milosťou,“ nadhodila. „Neodpočúvala som úmyselne.“
Uprel na ňu pohľad. Odtiahol ruku od stromu a oprel sa oň plecom. Tuším sa jej zdá, že vonku zúri víchrica. Zvierala štólu ako v smrteľnom kŕči.
„Ak som tomu správne rozumela, nechcete sa oženiť, ale musíte to urobiť.“
Prekrížil si ruky na hrudi a zdvihol jedno obočie. Bezhraničná impertinencia! No má pravdu – neodpočúvala úmyselne. Bola v salóne ako návšteva.
„Zrejme nejde len o to, že ste mladý, však?“ spýtala sa.
Teraz zdvihol aj druhé obočie.
„Teda, mám na mysli, že preto váhate,“ dodala. „Nejde len o to, že ste mladý a chcete si ešte chvíľu vyhadzovať z kopýtka, kým sa usadíte, však?“
Pocítil zvláštne nutkanie. Z jednej strany sa túžil smiať, z druhej vybuchnúť od zúrivosti.
„Zrejme ste vojvodkyni povedali pravdu,“ pokračovala. „Nemáte čo ponúknuť okrem toho, po čom túži každé slobodné dievča a jeho matka. Tuším som sa nevyjadrila veľmi dobre. Ale viem, ako to myslíte, a vy to takisto viete. Vo vašom vnútri nezostalo nič, však? Zrejme vám to vzala vojna a zostalo vo vás len prázdno.“
Pocítil chlad. Samozrejme, bolo ešte zavčasu ráno a stál v tieni stromu, kam neprenikli slnečné lúče, ale nešlo o to. Bol to vonkajší chlad.
„Tuším si namýšľate, že ma poznáte skrz-naskrz, však, slečna Muirheadová?“ Z hlasu mu jasne zaznievali pocity. „Po tom, čo ma poznáte... koľko? Osemnásť hodín?“
„Vôbec vás nepoznám,“ odvetila. „Postarali ste sa o to.“
„Ale dospeli ste k záveru, že je vo mne prázdno.“ Opovržlivo na ňu pozrel. Nemala ani toľko slušnosti, aby dala najavo, že je z toho nesvoja, odhliadnuc od toho, ako zvierala štólu. „Preto zrejme veríte, že o mne viete všetko, čo sa dá vedieť.“
„Slová niekedy nestačia,“ mierne pokrútila hlavou. „Nech je to akokoľvek, lord Berwick, potrebujete manželku a desíte sa pomyslenia, že sa vrátite do Londýna a budete ju hľadať v plesových sálach a na iných miestach, kde sa schádza smotánka.“
„Desím sa,“ zasmial sa. „To by bolo dosť hlúpe, keby to bola pravda, slečna Muirheadová. Nepreháňam, ak poviem, že som bezpochyby jeden z najžiaducejších mužov v krajine. Mladé dámy – krásne, bohaté, urodzené mladé dámy – sa už teraz s nádejou tlačia v mojej blízkosti. A keď sa ukáže, že som pripravený jednu z nich si vybrať, začnú sa až tak hmýriť.“
„Mladé dámy,“ podotkla. „Predpokladám, že máte na mysli tie, čo len nedávno opustili školské lavice. Chúdence, ako ste včera sám poznamenali. Tá, ktorú si vyberiete, zrejme nebude dlho šťastná, však?“
„Preto, ako vyzerám?“ Ukázal prstom na zjazvené líce. „Alebo preto, že mám v duši prázdno?“
Prečo vlastne pokračuje v tomto rozhovore?
„Preto, lebo nemáte čo ponúknuť,“ odvetila. „Nič, z čoho by mohlo byť mladé, nevinné dievča plné nádejí šťastné, keď pominie vzrušenie zo svadby.“
„Chcete povedať, že nebude naveky nadšená z titulu grófky s perspektívou získania titulu vojvodkyne?“ spýtal sa. „Z toho, že bude významnejšia ako väčšina iných dám? Že bude mať na dosah nevýslovné bohatstvo? Viac šiat, kočov, šperkov a iných čačiek, než sa jej môže snívať?“
„Podľa tónu vášho hlasu cítim, že so mnou súhlasíte,“ poznamenala.
Znova sa zasmial. „Myslíte si, že budem krutý manžel, slečna Muirheadová?“
„Pravdepodobne nie vedome,“ pritakala.
Skvelé, že ma tak dobre pozná a chápe. Ktovie, či ju niekedy niečo vyvedie z miery, či sa zachová tak, ako je o červenovláskach známe, uvažoval.
„Najlepšie by ste urobili, keby ste sa oženili so mnou,“ vyhlásila.
Čože?
Stál bez pohybu s rukami prekríženými na hrudi, pohľad jej upieral rovno do očí.
„Som staršia,“ dodala, „a nie celkom naivná. Mám dvadsaťsedem rokov, ale ešte vždy môžem porodiť deti a nevidím dôvod, prečo by som mala byť neplodná. Môj otec je šiesty baronet v rodovej línii a moja matka bola dcérou vikomta. Nerobím si nijaké ilúzie o manželskom šťastí a bola by som ochotná brať manželstvo také, aké by bolo. Nezasahovala by som vám do života. Žila by som svojím životom tak, aby som vás nikdy verejne nezahanbila a v súkromí vám nerobila ťažkosti. Keby ste súhlasili s tým, že si ma vezmete, nemuseli by ste sa namáhať vyberaním medzi mladými dámami súcimi na vydaj, o ktoré nemáte záujem.“
Konečne sa zmohol na slovo. „Ja nemám záujem ani o vás, slečna Muirheadová.“ Bolo to surové, ale úprimné a chladnokrvné.
„Pravdaže nie,“ vôbec ju to nevyviedlo z miery, hoci pri pohľade na jej ruky videl, že hánky jej obeleli. „Nič také som nečakala ani som po tom netúžila. Navrhujem vám vzájomnú... dohodu, lord Berwick. Dohodu, ktorá nám bude obom vyhovovať, a pritom nikomu neublíži. Potrebujete manželku, hoci po nej netúžite. Ja chcem manžela, ale mám len malú šancu, aby som ho našla. Vy nehľadáte lásku, ani ja ju nehľadám. Raz som bola zaľúbená, ale sklamala som sa a bolelo to. Chcem mať svoj domov a svoje miesto v spoločnosti. Chcem deti – a tie zahrniem láskou. Vy ma nesklamete, lebo nebudem od vás nič očakávať okrem splnenia manželskej povinnosti. A ani ja vás nesklamem. Nebudete odo mňa očakávať nič iné, iba splnenie svojej povinnosti, čo aj bez pýtania urobím. Po svadbe sa chcete utiahnuť na svoje vidiecke sídlo a to mi bude dokonale vyhovovať. Nebudem vás donekonečna prosiť, aby ste ma vzali do mesta za zábavou.“
Tie vlasy sú veru klamlivé, pomyslel si. Je studená ako psí čumák. S takou ženou sa ešte nestretol.
Má sa s ňou oženiť?
Ale keby si ju vzal, bola by to asi to druhá najlepšia možnosť. Okrem možnosti, že by zostal slobodný. Lenže on nemôže zostať slobodný. Musí sa oženiť. Táto žena má dvadsaťsedem rokov, je staršia ako on. Už nie je v rozpuku mladosti, nie je celkom nevinná. Kedysi niekoho milovala. Znamená to...?“
„Ste panna, slečna Muirheadová?“ spýtal sa. Znova jej položil surovú otázku, nemusel byť taký impertinentný. Koniec koncov, nezvažuje jej nehoráznu ponuku. Alebo áno...?
„Áno, som,“ prikývla.
Stáli a hľadeli na seba.
„Ste príbuzná Grahama Muirheada?“ spýtal sa sčista-jasna.
„Je to môj brat,“ odvetila.
Ach! Blúdil pohľadom od jej vlasov k zeleným očiam. Graham bol tmavovlasý a mal aj tmavé oči, ale bol to jej brat. Veľmi sa to nedalo považovať za odporúčanie.
Zrejme mu čítala myšlienky.
„Navrhujem, aby ste sa oženili so mnou, lord Berwick,“ podotkla, „nie s mojím bratom.“

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Mary Balogh