Choď na obsah Choď na menu
 


Historický rodinný príbeh Motýlia izba | Lucinda Riley

motylia-izba.jpg
„Táto kniha, plná prekvapení a nečakaných zvratov je epickým, dych vyrážajúcim čítaním o láske, strate a šanci na nový začiatok. Je skvele napísaná, s dôrazom na detaily týkajúce sa prostredia aj vývoja charakterov postáv, skrátka fascinujúci zážitok,“ píše BookLiterati.

Lucinda Rileyová si už stihla získať naše čitateľské srdcia a to vďaka nádhernej sérii Sedem sestier. Po historicko-romantickej ságe prichádza so samostatným románom Motýlia izba, ktorý vás nadchne rovnako. Už krásnou obálkou a potom príbehom, v ktorom sa prelínajú dve časové línie.

 

Posy Montagueová prežila idylické detstvo v starobylom rodinnom sídle v Suffolku, kde spolu s milovaným otcom chytala na lúkach motýle a neskôr tu vychovala aj vlastné deti. Teraz sa blíži k sedemdesiatke a stojí pred najťažším rozhodnutím svojho života. Napriek tomu, že každý kút vily Admirál je plný krásnych spomienok a nádherná záhrada nesie pečať jej dlhoročnej láskavej starostlivosti, sídlo pomaly chátra a Posy si uvedomuje, že nastal čas, aby ho predala.

Zrazu sa zjaví človek z Posinej minulosti – jej prvá láska Freddie, ktorý ju pred päťdesiatimi rokmi bez vysvetlenia opustil a teraz sa znovu uchádza o jej priazeň. Posy sa zmieta v protichodných pocitoch, trápi sa pre syna Sama, ktorému sa nedarí v podnikaní a stíha ho jeden neúspech za druhým, navyše sa musí vyrovnať aj s nečakaným návratom ľahkomyseľného mladšieho syna Nicka z Austrálie.
Môže po takom veľkom sklamaní v mladosti uveriť, že Freddie to s ňou tentoraz myslí úprimne? Posy netuší, že Freddie pred ňou skrýva zničujúce tajomstvo.
Niekedy sú ľudia nevinnými obeťami okolností, ktoré nemôžu ovplyvniť. Kto posúdi, či sa majú dozvedieť pravdu, alebo je povinnosťou tých, čo ich milujú, aby ich tohto poznania ušetrili?

 

 

 

Lucinda Rileyová opäť šikovne prepletá dve časové línie, úžasne vykreslila samotné postavy, s ktorými prežívate ich radosti i smútky, sklamania aj nádeje. Doslova vkĺznete do ich života, ani si to neuvedomíte a „žijete s knihou“.
Motýlia izba je neobyčajný príbeh, ktorý vás dojme k slzám, poteší vaše srdce u dušu. Nechýba romanca, ktorú však majstrovsky preplietla s rodinnou drámou.

Začítajte sa do novinky Motýlia izba:

jún 1943

„Moja drahá, nezabudni, že si víla, tíško sa vznášaš na vláknach babieho leta ponad steblá trávy a korisť skončí v tvojej hodvábnej sieti. Pozri!“ šepol mi do ucha. „Tam je. Teraz! Leť!“
Na niekoľko sekúnd som poslušne zavrela oči a postavila sa na špičky. Predstavila som si, že sa moje drobné nohy odlepili od zeme. Potom som pocítila, ako ma ocko jemne postrčil vpred. Otvorila som oči a pohľadom som hypnotizovala pár belasých krídel. Dva krôčiky a sieť pristane na krehkej metline budlejového kra, kde sa práve usadil modráčik čiernoškvrnný.
Sieť letela, závan vzduchu motýľa vyplašil, roztvoril krídla a pokúsil sa vzlietnuť. Neskoro. Ja, Posy, princezná víl, som ho chytila. Mojej koristi, samozrejme, nikto neublížil. Lawrence, kráľ víl – a môj otec – ju vždy opatrne preštudoval a po štedrej nádielke v podobe misky s najlepším nektárom ju pustil na slobodu.
„Si moje šikovné dievčatko, Posy!“ povedal ocko, keď som po opadanom lístí kráčala späť k nemu. Pyšne som mu podala sieť. Čupol si a stretli sa nám oči, o ktorých všetci tvrdili, že sú celkom rovnaké – teraz sa nám v nich zračila hrdosť a radosť.
So sklonenou hlavou si prezeral motýľa, ktorý znehybnel, tenké nožičky sa mu zachytili do siete. Otec mal vlasy tmavej mahagónovej farby; vďaka oleju, ktorý používal, aby ostali rovné, sa mu hlava na slnku leskla ako povrch jedálenského stola, keď ho Daisy naleštila. Milovala som vôňu jeho vlasov, keď som ju cítila, vedela som, že je nablízku a som v bezpečí. On bol môj domov, ľúbila som ho väčšmi ako čokoľvek v oboch mojich svetoch – v skutočnom i v rozprávkovom. Pravdaže, ľúbila som aj mamu, no aj keď bola väčšinou doma, mala som pocit, že ju nepoznám tak dobre ako ocka. Dlho bývala zavretá v spálni s čímsi, čomu hovorili migréna, inokedy bola zasa priveľmi zaneprázdnená, aby trávila čas so mnou.
„Parádny úlovok, srdiečko!“ povedal ocko a pozrel sa na mňa. „Ozajstná vzácnosť na tomto pobreží, bezpochyby ide o zriedkavý druh,“ dodal.
„Čo ak je to motýlí princ?“ opýtala som sa.
„Je to dosť možné,“ prikývol ocko. „Musíme sa k nemu správať nanajvýš úctivo, ako vyžaduje jeho kráľovský pôvod.“
„Lawrence, Posy…obed!“ nieslo sa k nám ponad opadané lístie. Ocko sa postavil, bol vyšší ako budleja, otočil sa k terase a zamával.
„Ideme, láska!“ zvolal hlasno, pretože sme boli dosť ďaleko. Videla som, ako samu okolo očí urobili vrásky, keď sa usmial pri pohľade na svoju manželku, moju matku, ktorá nevedela o tom, že je kráľovnou víl. Túto hru sme hrali iba ja a ocko.
Ruka v ruke sme prešli čerstvo pokoseným trávnikom, jeho vôňa mi pripomínala šťastné dni v záhrade, maminých a ockových priateľov, ktorí sa tu zvykli prechádzať s pohárom šampanského v jednej ruke a s kroketovou pálkou v druhej. Odpálené loptičky sa kotúľali po ihrisku, ktoré ocko na tieto príležitosti zvykol pokosiť.
Odkedy sa začala vojna, oslavy v záhrade sa konali čoraz zriedkavejšie. Spomienky na ne boli o to vzácnejšie. Cez vojnu začal ocko krívať, kráčali sme celkom pomaly, čo mi vyhovovalo, náš spoločný čas sa vďaka tomu predĺžil. Bol na tom oveľa lepšie, ako keď sa prvý raz vrátil z nemocnice.
Priviezli ho na vozíčku, vyzeral ako starec s vyhasnutým pohľadom. Vďaka maminej a Daisinej starostlivosti sa rýchlo zotavil. Aj ja som robila, čo som mohla – čítala som mu rozprávkové knihy. Teraz už dokonca nepotreboval ani paličku, iba keď odchádzal z vily na dlhšie vzdialenosti.
Keď sme dorazili ku schodisku, čo viedlo na terasu, ocko mi kývol sieťkou: „Posy, bež dnu a umy si ruky a tvár. Povedz mame, že sa ešte musím postarať o nášho hosťa.“

Milan Buno, knižný publicista

 

Xxxxxxxxxxx

Motýlia izba: https://www.bux.sk/knihy/579532-motylia-izba.html