Choď na obsah Choď na menu
 


Mala 11 rokov, keď jej nacisti ukradli detstvo!

ukradnute-detstvo.jpg
„Neprestajne ma udivuje nielen skutočnosť, ktorú lidické deti preukázali, ale aj ich neutíchajúci optimizmus a životná sila. Tragický osud Lidíc je hrozivou výpoveďou o zverstvách, ktoré sme my ľudia schopní spáchať, no zároveň ho možno vnímať ako dôkaz, že dokážeme prežiť. Aj napriek hrôzostrašným životným situáciám,“ napísala Joan M.Wolf, autorka príbehu Ukradnuté detstvo, ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami.  

 

 „Miladka, nezabudni, kto si.“
Tieto slová zašepká Milade stará mama, keď nacistickí vojaci v noci náhle vtrhnú do ich domova. Ale čo nimi chce vlastne povedať? Milada predsa vie, kto je! Žije v Lidiciach s mamou a otcom, so starším bratom, s mladšou sestrou a s milovanou babičkou. Má jedenásť rokov, zlaté vlasy, ktoré vyzerajú, akoby ich pobozkalo slnko, a beží najrýchlejšie z triedy. Ako by na to mohla zabudnúť?

Keď ju však nacisti odtrhnú od rodiny a odvezú do detského tábora Lebensborn v Poľsku, určeného na výchovu budúcej árijskej mládeže, Milada rýchlo pochopí, že udržať si svoju identitu bude dosiaľ najťažší zápas jej mladého života.

 

„Tento úžasný, majstrovsky napísaný príbeh vám otvorí oči. Už teraz mu patrí nezastupiteľné miesto v literatúre o druhej svetovej vojne,“ napísal School Library Journal. Ukradnuté detstvo je silný príbeh, ktorý vám bude drásať srdce, úplne vás pohltí a možno šokuje.
Ako vieme, aby Hitler dokončil svoju pomstu, prikázal Lidice zrovnať so zemou.

Lidice po vojne obnovili, územie niekdajšej obce však zostalo prázdne, aby nám pripomínalo márnosť a skazu vojny. Na okraji starých Lidíc sa nachádza pamätník, ktorý navštívila aj autorka knihy Joan M.Wolf. Stretla sa so štvoricou ľudí, ktorí prežili udalosti z 10.júna 1942. A tak sa zrodil príbeh Ukradnuté detstvo.

 

 

Začítajte sa do knihy Ukradnuté detstvo:

Leto – jeseň 1942: Puschkau, územie Poľska

Náš deň sa začínal ešte pred svitaním. Už som vedela, že pieseň, ktorá nás ráno budí, je nemecká štátna hymna. Tóny z neviditeľného gramofónu vytrvalo prenikali do spálne, kým sa všetkých štrnásť dievčat nezobudilo a nepostavilo k skladacím lôžkam. Vztýčenou pravicou sme pozdravili obrovský obraz Hitlera a čakali sme na Fräulein Krüger, aby nám dovolila ruky spustiť. Potom sme sa obliekli a upravili. Každé ráno sme dostali čerstvo vypraté, vyžehlené uniformy a nové stuhy do vlasov. Pod košeľu som si vždy potajomky pripla babičkinu brošňu, aby som ju mala stále pri sebe, a až potom som sa šla s ostatnými naraňajkovať.
Kuchárky nám pripravovali chutné a výdatné raňajky.
Na stole nikdy nechýbali také lahôdky ako čerstvá šunka, ozajstný cukor a sladučké ovocie. Na náuke o vedení domácnosti sme sa učili, že výživná strava je nesmierne dôležitá.
Najmä vďaka nej sú nemecké telá – a teda aj samotná Nemecká ríša – silné a zdravé. Mali sme väčšie zásoby potravín, než som za posledné roky videla, a dávali nám aj veľa nových čistých šiat. V domove sa dôkladne starali o naše telesné blaho. Fräulein Krüger a ostatné vychovávateľky sa k nám navonok správali priateľsky, no zároveň z nich vyžarovali odmeranosť a prísnosť.
Po raňajkách nasledovali vyučovacie hodiny a rôzne nácviky a cvičenia. Spočiatku sme sa od rána do večera učili iba nemčinu. Do materinského jazyka nám už nacistky netlmočili nič. Ak sme niečomu nerozumeli, vysvetlili nám to gestami a posunkami. Nikdy sme proti tomu neprotestovali, lebo sme si pamätali varovanie, že ak prehovoríme inak ako po nemecky, vyvolenou árijskou rečou, prísne nás potrestajú.
Prvé týždne v detskom domove sme sa donekonečna bifľovali pravidlá o tvorbe a výslovnosti nemeckých slov.
Naša učiteľka Fräulein Schmitt bola na hodinách veľmi živá a energická, no zároveň brala svoje povinnosti smrteľne vážne. Keď nerozprávala, tuho zvierala pery – pripomínali mi vtáčí zobák. Vlasy mala vždy stiahnuté do takého pevného drdola, že už z pohľadu naň ma bolela
hlava.
„Kin-der!“ kričala a pritom do rytmu slova plieskala po laviciach pravítkom, ktoré nosila vždy so sebou.
„Kin-der!“ opakovali sme, zatiaľ čo nás ostražito sledovala drobnými vtáčími očkami a pozorne načúvala, či niekto nevyslovuje slovo nesprávne.
Franziska si nemčinu osvojila rýchlo a ľahko, dokonca sa mi zdalo, že sa jej na hodinách páči. Bez námahy sypala aj tie najkrkolomnejšie výrazy a rozžiarenými očami priam hltala Fräulein Schmitt.
Okrem toho rada upozorňovala na chyby vo výslovnosti, ktoré robievali ostatné dievčatá. Ak niekto povedal nejaké slovíčko nesprávne, okamžite zdvihla ruku.
„Áno, Franziska?“ vyvolala ju učiteľka a ja som už vedela, koľká bije.
„Prepáčte,“ zaštebotala krásnou čistou nemčinou. „Podľa mňa sa spolužiačka pomýlila.“ Potom opravila chybnú gramatiku alebo dala prízvuk na správnu slabiku.
„Máš pravdu, Franziska. Si vynikajúca žiačka!“ pochválila ju učiteľka.
Franziska mala vždy pravdu. Robila všetko preto, aby sa nový jazyk čo najskôr naučila a učiteľky ju neprestajne vychvaľovali. V detskom domove ju dospelí obdivovali a rešpektovali za dodržiavanie pravidiel a kritické oko.
Ostatné dievčatá časom vycítili, že je obľúbená. Niektoré si dokonca na hodinách začali sadať k nej, aby sa im dostávalo rovnakej mimoriadnej pozornosti.
Ja som si nedokázala tak ľahko zapamätať nemecké slová a frázy. Hrozne sa mi plietli a nevedela som ich priradiť k českým slovíčkam, ktoré som poznala odmalička. Mala som pocit, že sa k sebe vôbec nehodia.

Milan Buno, knižný publicista