Choď na obsah Choď na menu
 


Príbeh, ktorý vám asi zlomí srdce...

kym-sme-boli-vasi.jpg
„Nezabudnuteľné čítanie... Tento podmanivý román vám pravdepodobne zlomí srdce, no keďže je pri kormidle Lisa Wingateová, nenechá vám ho zlomené. Je majstrovskou rozprávačkou a vždy sa dostane k jadru toho, čo v nás uchováva nádej.“

Toto povedala Susan Meissnerová, autorka Secrets of Charmed Life, o knihe, ktorá sa stala najlepším historickým románom roku 2017 v USA.

Román Kým sme boli vaši zobrazuje šokujúcu pravdu o detskej adopcii v USA v minulom storočí. Tragické osudy detí odhalili až v druhej polovici 20. storočia.
Sociálna pracovníčka Georgia Tannová celých 30 rokov zneužívala sirotinec v Tennessee na svoj hanebný adoptívny program. Tisíce detí vyrvala z náručia milujúcich rodín a ako svojich chránencov ich ponúkala na adopciu boháčom, prominentom a politikom – samozrejme, za nehorázne sumy.
Bol to klasický obchod s deťmi, ktorému predchádzali otrasné zážitky v sirotinci. Lisa Wingateová pretavila skutočnosť do strhujúceho a nervy drásajúceho románu.

Memphis, 1939.
Dvanásťročná Rill Fossová a jej štyria mladší súrodenci žijú úžasným životom na palube rodinného obytného člna na rieke Mississippi. Jednu búrlivú noc otec rýchlo musí odviezť matku do nemocnice. Rill dostane na starosť súrodencov – no odrazu sa u nich zjaví skupina neznámych mužov. Vytrhnú ich zo známeho prostredia a odvezú ich do sirotinca Tennesseejskej spoločnosti domova pre deti. Deti sú presvedčené, že zakrátko sa vrátia k rodičom – no rýchlo pochopia temnú pravdu. Rill, vydaná napospas krutej riaditeľke zariadenia, bojuje, aby udržala sestry a bračeka spolu vo svete plnom nebezpečenstva a neistoty...

Aiken, Južná Karolína, súčasnosť.
Avery Staffordová sa narodila v bohatej  privilegovanej rodine a očividne má všetko: úspešnú kariéru federálnej právničky, fešáckeho snúbenca a onedlho ju čaká veľkolepá svadba. No keď sa Avery vráti domov, aby pomohla otcovi v zdravotnej kríze, náhodné stretnutie v nej prebudí nepríjemné otázky a donúti ju vybrať sa na cestu za  dávnymi tajomstvami rodinného príbehu, ktorá môže skončiť skazou alebo vykúpením.

 

Kým sme boli vaši je silný príbeh rodiny, osudov sestier, prezradených a aj neprezradených tajomstiev. Pripomína kriminálnu zápletku, lebo netušíte, ako sa všetko skončí.
Príbeh rozpráva Rill, ktorá sa má postarať o svojich súrodencov. Vydaná napospas krutej riaditeľke bojuje zo všetkých síl, aby udržala sestry a bračeka spolu vo svete plnom nebezpečenstva a neistoty.

Celý prípad by upadol do zabudnutia, keby sa oň nezačala zaujímať vplyvná právnička Avery Staffordová, ktorá pri náhodnom stretnutí v starobinci pochopí, že korene jej prominentnej rodiny treba hľadať v sirotinci.

Diela Lisy Wingateovej získali mnoho ocenení. Román Kým sme boli vaši potvrdzuje autorkino majstrovstvo hĺbkou príbehu, nástojčivosťou detskej túžby vrátiť sa domov k rodičom a neľudskosťou podmienok. Skutočný prínos tohto strhujúceho románu spočíva v tom, že autorka nás dokáže zaviesť hlboko do mysle a srdca dvanásťročnej riečnej tuláčky Rill Fossovej.

 

 

 

Lisa Wingateová je bývalá novinárka, motivátorka a autorka viac ako dvadsiatich bestsellerov. Za svoje diela získala mnoho ocenení či nominácie, napríklad Pat Conroy Southern Book Prize, Oklahoma Book Award, Carol Award, Christy Award a RT Reviewers´ Choice Award.

 

Začítajte sa do knihy Kým sme boli vaši:

3. AUGUST 1939

Môj príbeh sa začal v jednu dusnú augustovú noc na mieste, ktoré nikdy viac neuvidím. Miestnosť sa mi vynára iba v predstavách. V dňoch, keď si ju vyčarím, je zväčša veľká. Steny sú biele a čisté, posteľná bielizeň šuchorí ako spadnutý list. V súkromnej izbe nič nechýba, všetko je ako má byť. Vonku pofukuje ľahký vánok, vo vysokých stromoch vrzúkajú cikády, ich zelené skrýše sú tesne pod obločnicami. Sieťky na oknách sa prehýbajú dovnútra, ventilátor nad strope hrkoce a rozháňa vlhký vzduch, ktorému sa vôbec nechce hýbať.
Do miestnosti prúdi borovicový závan, žena zo seba vytíska výkriky a zdravotné sestry ju pevne pridŕžajú na posteli. Na pokožke sa jej zráža pot, steká jej po tvári, rukách a nohách. Keby si všetko uvedomovala, bola by zdesená.
Je pekná. Nežná, krehká duša. Nie z tých, ktoré by úmyselne privodili katastrofu, čo sa začína odvíjať iba teraz, v tomto okamihu. Za všetky tie roky svojho života som zistila, že väčšina ľudí spolu vychádza, ako najlepšie vie. Neubližujú iným úmyselne. Ubližovanie je iba vedľajší produkt prežitia.
To, čo sa udeje po záverečnom milosrdnom zatlačení, nie je jej vina. Zapríčiní tú poslednú vec, ktorú by si azda želala. Vyjde z nej mĺkve telíčko – drobné svetlovlasé dievčatko krásne ako bábika, no modré a nehybné.
Žena vôbec nepozná osud svojho dieťaťa, a ak ho aj pozná, lieky jej dozajtra úplne zahmlia myseľ. Prestane sa mykať a poddá sa rannému spánku, umocnenému dávkou morfia a skopolamínu, ktoré jej naordinovali na utlmenie bolesti.
Aby jej pomohli dostať všetko z tela, čo sa aj stane.
Kým ju lekári pozašívajú a sestry očistia, čo ostalo, prebehne súcitný rozhovor.
„Je smutné, keď sa stane toto. Nie je prirodzené, že životu nie je dopriaty aspoň jediný výdych na tomto svete.“
„Niekedy človek uvažuje… prečo… keď je dieťa také vytúžené…“
Závoj je zatiahnutý. Drobné očká zastreté. Nikdy neuzrú svetlo sveta.
Žena počuje slová, ale nechápe ich význam. Všetko sa jej zlieva a zahmlieva. Akoby sa snažila zachytiť prúd, no uniká jej pomedzi stisnuté prsty, až s ním napokon odpláva.
Neďaleko čaká muž, možno na chodbe hneď za dverami. Je dôstojný, vznešený. Nie je zvyknutý na bezmocnosť. Dnes sa mal stať starým otcom.
Úchvatné očakávanie sa scvrklo na mučivú úzkosť.
„Pane, je mi nesmierne ľúto,“ povie lekár, len čo sa vytratí zo sály. „Ubezpečujem vás, že sme spravili všetko, čo je v ľudských silách, aby sme vašej dcére zmiernili pôrodné bolesti a zachránili dieťa. Chápem, aké to je pre vás ťažké. Prosím, odovzdajte našu sústrasť otcovi dieťaťa, keď sa spojíte so zámorím. Po toľkých sklamaniach vaša rodina určite prechovávala obrovské nádeje.“
„Bude schopná vynosiť ďalšie?“
„Neodporúčam jej to.“
„To ju položí. Rovnako ako jej matku, keď sa to dozvie. Viete, Christine je naše jediné dieťa. Ťapkanie drobných chodidiel… začiatok novej generácie…“
„Chápem vás, pane.“
„Aké je riziko v prípade, že by…“
„Ohrozilo by jej to život. A je nanajvýš nepravdepodobné, že vaša dcéra by ďalšie dieťa donosila. Keby sa o to pokúsila, výsledok by mohol byť…“
„Chápem.“
Lekár položí zdrvenému mužovi ruku na plece, alebo aspoň tak sa to mohlo odohrať v mojich predstavách. Stretnú sa im pohľady.
Lekár sa obzrie, aby sa ubezpečil, že ich nepočujú zdravotné sestry. „Pane, smiem vám niečo navrhnúť?“ povie potichu, vážne. „V Mem­phise poznám istú ženu…“

 

1. KAPITOLA
Avery Staffordová

AIKEN, JUŽNÁ KAROLÍNA, SÚČASNOSŤ

Nadýchnem sa, posuniem sa na kraj sedadla a narovnám si sako, len čo limuzína zabočí a zastane na rozpálenom asfalte. Reportérske vozy zaparkované pri obrubníku podčiarkujú dôležitosť predpoludňajšieho navonok bezvýznamného podujatia.
Ani jediný okamih dnešného dňa sa však neudeje náhodne. Celé posledné dva mesiace v Južnej Karolíne sa sústreďovali na to, aby všetko vyzeralo do detailu, ako má – navodilo dojem, nič viac.
Nebudú nijaké konečné vyhlásenia.
Aspoň zatiaľ.
A ak bude po mojom, nebudú ešte dlho.
Najradšej by som zabudla, prečo som prišla domov, no neoblomne mi to pripomína dokonca aj fakt, že môj otec nečíta poznámky a nekontroluje inštrukcie svojej super dôslednej tlačovej tajomníčky Leslie. Pred nepriateľom, čo sa s nami mlčky vezie v aute, niet úniku. Sedí tu, na zadnom sedadle, schováva sa pod sivým oblekom šitým na mieru, ktorý visí môjmu otcovi na širokých pleciach o čosi väčšmi, než by mal.
Otec vyzrie z okna s hlavou naklonenou nabok. Svojich pobočníkov a Leslie odsunul do druhého voza.
„Cítiš sa dobre?“ Načiahnem sa k sedadlu a zmietam z neho dlhý svetlý vlas – môj –, aby sa mu pri vystupovaní nezachytil na nohaviciach. Keby tu bola moja matka, vytiahla by malú kefku na šaty, ale ostala doma a pripravuje sa na druhú významnú udalosť dnešného dňa – na vianočné rodinné fotografovanie, ktoré sa má uskutočniť niekoľko mesiacov vo-­pred… pre prípad, že by sa otcova prognóza zhoršila.
Otec sa trochu vystrie, zdvihne hlavu. Sivé vlasy sa mu zježia od statickej elektriny. Mám chuť prihladiť ich, ale nespravím to. Porušila by som protokol.
Zatiaľ čo sa moja matka dôverne stará o mikrostránky našich životov, ako kefovanie odevov a plánovanie rodinného vianočného fotografovania v júli, otec je pravý opak. Je zdržanlivý – ostrov neochvejnej mužnosti v ženskej domácnosti. Viem, že na mojej matke, na mojich dvoch sestrách aj na mne mu nesmierne záleží, ale zriedka vysloví svoje pocity nahlas. Viem aj, že som jeho najobľúbenejšia dcéra, no zároveň je zo mňa najväčšmi zmätený. Otec je produktom doby, keď ženy išli na vysokú školu, len aby získali titul potrebný na dobrý vydaj. Nie si je celkom istý, ako sa má správať k tridsaťročnej dcére, ktorá skončila štúdium na kolumbijskej právnickej fakulte s vyznamenaním a nadchýna sa drsným svetom amerického právneho systému.
Nech je na príčine čokoľvek – možno iba to, že pozície dokonalej dcéry aj milej dcéry boli v našej rodine dávno obsadené –, odjakživa som bola múdra dcéra. Zbožňovala som školu a rodina dospela k nevyslovenému záveru, že budem rodinnou svetlonosičkou, náhradou za syna, otcovou nasledovníčkou. Ktovieprečo som si predstavovala, že keď k tomu raz dôjde, budem už staršia a pripravená.
Teraz hľadím na otca a uvažujem: Ako to môžeš nechcieť, Avery? Sám sa o to usiloval celý život. Preboha, veď sa k tomu dopracúvali generácie Staffordovcov od čias revolúcie. Naša rodina sa odjakživa držala vodiaceho lana verejnej služby. Ocko nie je výnimka. Od promócie na West Pointe a službe vo vojenskom letectve ešte pred mojím narodením zastupoval rodinné meno so cťou a rozhodnosťou.
Jasné, že to chceš, hovorím si v duchu. Odjakživa si po tom túžila. Nečakala si iba, že sa to stane tak skoro a takto. To je všetko.
V zákutí duše sa všetkými desiatimi pridŕžam najlepšieho scenára.
Nepriatelia budú zdolaní na oboch frontoch – politickom aj medicínskom. Otca vylieči kombinácia chirurgického zákroku, ktorý ho predčasne priviedol domov z letného zasadnutia kongresu, a chemoterapeutickej pumpičky, ktorú musí nosiť pripevnenú na nohe každé tri týždne. Môj návrat domov do Aikenu je dočasný.
Rakovina prestane byť súčasťou nášho života.
Možno ju poraziť. Iným ľuďom sa to podarilo, a ak sa to podarilo im, podarí sa to aj senátorovi Wellsovi Staffordovi.
Na svete niet silnejšieho ani lepšieho človeka, ako je môj ocko.
„Pripravená?“ opýta sa a napráva si oblek. Uľaví sa mi, keď si prihladí kohúta na hlave. Nie som ochotná prekročiť čiaru medzi dcérou a opat­rovateľkou.
„Hneď po tebe.“ Urobila by som preňho všetko, ale dúfam, že máme pred sebou ešte veľa rokov, kým si vymeníme úlohy rodiča a dieťaťa. Pochopila som, aké to je ťažké, keď som sledovala otcov boj pri rozhodovaní o osude jeho matky.
Moja kedysi bystrá a veselá starká Judy je teraz iba prízrakom samej seba. Je to smutné a ocko o tom už nehovorí. Keď sa médiá dozvedia, že sme ju previezli do opatrovateľského zariadenia, navyše do špičkového domova na peknom pozemku, sotva pätnásť kilometrov odtiaľto, bude to, v politickom žargóne, gól do našej bránky. Vzhľadom na nedávny škandál o sérii podozrivých smrteľných prípadov a týrania v niekoľkých súkromných zariadeniach pre seniorov v našom štáte ockovi politickí nepriatelia budú buď poukazovať na to, že špičkovú starostlivosť si môžu dovoliť len majetní ľudia, alebo môjho otca obvinia, že si vlastnú matku odpratal z domu, lebo je gauner bez štipky súcitu a nezáleží mu na starých ľuďoch. Budú tvrdiť, že by pokojne zatvoril oči pred potrebami bezmocných, ak by tým mali získať jeho priatelia a prispievatelia na kampaň.
V skutočnosti však rozhodnutie o starkej Judy nijako nesúvisí s politikou. Sme ako všetky ostatné rodiny. Každá cesta je vydláždená pocitom viny, lemovaná bolesťou a posiata výmoľmi hanby. Starká Judy nás privádza do rozpakov. Bojíme sa o ňu. Puká nám srdce pri pomyslení, ako sa môže skončiť jej krutý pád do demencie. Skôr ako sme starkú presťahovali do domova pre seniorov, ušla svojej opatrovateľke aj gazdinej. Zavolala si taxík a nebolo jej celý deň, až ju napokon našli v administratívnom komplexe, kde bolo kedysi jej obľúbené nákupné centrum. Je záhadou, ako to dokázala, keď si niekedy nevie spomenúť na naše mená.
Dnes dopoludnia mám na zápästí jeden z jej obľúbených šperkov. Matne si ho uvedomím, keď vystupujem z limuzíny. Tvárim sa, že náramok s vážkami som si zvolila na jej počesť, ale v skutočnosti mi pripomína, že ženy z rodiny Staffordovcov robia to, čo treba robiť, aj ak sa im nechce. Z miesta dnešného predpoludňajšieho podujatia nemám dobrý pocit. Domovy dôchodcov som nikdy nemala rada.
Iba sa zvítame a porozprávame, hovorím si v duchu. Novinári sem prišli urobiť reportáž, nie klásť otázky. Potrasieme si ruky, prejdeme po budove, spolu s obyvateľmi sa zúčastníme na oslave stých narodenín tunajšej klientky. Jej manžel má deväťdesiatdeväť. Klobúk dolu.
Chodba páchne, akoby tu niekto vypustil trojčatá mojej sestry so sprejmi čistiaceho prostriedku. Vzduch je presýtený vôňou syntetického jazmínu. Leslie potiahne nosom, potom súhlasne pokýva hlavou a spolu s fotografom, niekoľkými praktikantmi a pobočníkmi nás vpustí dnu. Na podujatie sme prišli bez osobnej ochranky. Tá sa už bezpochyby pripravuje na popoludňajšie debatné fórum na radnici. Za tie roky sa môjmu otcovi vyhrážali smrťou okrajové skupiny a bezvýznamné dom­obranné zoskupenia, rovnako ako množstvo pomätencov vydávajúcich sa za ostreľovačov, bioteroristov či únoscov. Na rozdiel od ochranky zriedka berie vyhrážky vážne.
Zabočíme za roh a zvítame sa s riaditeľkou domova a dvoma televíznymi štábmi s kamerami. My chodíme, oni filmujú. Môj otec pridáva šarm. Potriasa ruky, pózuje pre fotografov, trpezlivo sa rozpráva s ľuďmi, skláňa sa k invalidným vozíkom a ďakuje sestrám za ťažkú a obetavú prácu, akú vykonávajú každý deň.
Nasledujem ho a robím to isté. Šarmantný starší pán v tvídovom klobúku so mnou flirtuje. S rozkošným britským prízvukom mi hovorí, že mám pekné modré oči. „Pred päťdesiatimi rokmi by som vás presvedčil, aby ste so mnou išli na rande,“ doberá si ma.
„Myslím, že sa vám to podarilo aj teraz,“ odpoviem a obaja sa zasmejeme.
Jedna zo sestier ma varuje, že pán McMorris je striebrovlasý don Juan. Starček na mňa na dôkaz žmurkne.

Milan Buno, literárny publicista