Choď na obsah Choď na menu
 


Tajomstvo Pembrooke Parku (Julia Klassenová)

tajomstvo-pembrook-parku.jpg
Ak nemáte chuť na sladkú romancu, ale naozaj premyslený príbeh so záhadou, kvalitne napísaný, toto je ten správny tip. Na Amazone získalo Tajomstvo Pembrooke Parku 4,6 hviezdičky z celkových piatich a čitateľky sa rozplývajú: dokonalé a úžasné.

„Lahôdka pre čitateľky, ktoré chcú mať svoju historickú romantiku servírovanú so štedrou dávkou tajomstva,“ napísal Booklist o tejto knihe. Autorka Julie Klassenová má rada všetko, čo súvisí s Janou Eyrovou a Jane Austenovou. A je to z jej príbehu cítiť – nádherný ľúbostný príbeh z regentského obdobia vás vtiahne svojou atmosférou, čarom, nezabudnuteľnými postavami.

 

Hlavná hrdinka Abigail Fosterová je praktická mladá žena. Bojí sa, že skončí ako stará panna najmä preto, že má malé veno a, ako sa zdá, jediný muž, o ktorom si myslela, že by sa s ňou mohol oženiť, sa zamiluje do jej mladšej a pôvabnejšej sestry.

Keď rodina čelí finančnému bankrotu, Abigail a jej otec hľadajú primeranejšie ubytovanie. Vtedy prichádza neznámy právnik so zarážajúcou ponukou: užívať odľahlé panské sídlo, ktoré už osemnásť rokov stojí opustené.

Fosterovci odcestujú do veľkolepého Pembrooke Parku, ktoré s hrôzou nachádzajú tak, ako ho jeho predchádzajúci obyvatelia náhle opustili: dná šálok pokryté zaschnutým čajom, moľami prežrané šatstvo v skriniach, domček pre bábiky rozložený uprostred hry…

Privíta ich atraktívny miestny kaplán, ale hoci sa zdá, že on aj jeho rodina poznajú minulosť sídla, jediná informácia, ktorú im poskytnú, je strohé varovanie: Majte sa na pozore pred cudzincami, ktorých do Pembrooke Parku prilákajú reči o tajnej izbe plnej pokladov.

To Abigail zaujme. V nádeji na obnovu rodinných financií – a svojho vena – Abigail pátra po údajnom poklade. Desivé zvuky v noci a stopy v prachu však prezradia, že nie je jediná, kto tajne prehľadáva dom. Nato Abigail začína dostávať anonymné listy s kľúčom k tajnej izbe a prekvapujúcim odhalením z minulosti. Keď Pembrooke Park navštívia starí priatelia a noví nepriatelia, tajomstvá vychádzajú na svetlo sveta.

Nájde Abigail poklad a lásku, ktorú hľadá… alebo veľmi reálne nebezpečenstvo? Tajomstvo Pembrooke Parku je úžasný historický príbeh, ktorému nechýbajú nepredvídateľné zvraty, láska, vášeň a poriadna dávka tajomna.

 

 

Začítajte sa do novinky Tajomstvo Pembrooke Park:

Londýn, Anglicko

Máj 1817

Sedela som za stolom oproti mužovi, ktorého som najviac obdivovala, a cítila sa nesvoja. Ľutovala som a v duchu sa hrešila, že som si nedala viac záležať na svojom zovňajšku. Moje stretnutie s gazdinou sa však pretiahlo a ja som tak mala sotva dostatok času na umytie tváre a vypnutie vlasov do jednoduchého drdola. Plánovala som si obliecť nové večerné šaty zo zlatého saténu s červenými ružičkami vyšitými na živôtiku, ale namiesto toho som vkĺzla do jednoduchých šiat slonovinovej farby, ktoré som si obliekala zvyčajne. Bolo na nich oveľa menej zapínania.

Pohľadom som zaletela k mojej pôvabnej mladšej sestre, ktorej vlasy natočila a upravila matkina komorná. Louisu zdobil smaragdový náhrdelník, ktorý som si chystala vziať ja. Tvrdila, že k jej novým šatám sa hodí viac. Povedala: „Viem, Abigail, že tebe na móde ani zamak nezáleží, tak nerob cirkus. Môžeš si vziať moje korále. K šatám, ktoré nosíš večne, budú stačiť.“

Pripomenula som si, že v skutočnosti nezáleží na tom, ako vyzerám. S Gilbertom Scottom sa poznáme od detstva. Vie, ako vyzerám bez štipky púdru, s pokožkou čistou či posiatou vyrážkami, s vlasmi vyčesanými alebo spustenými, aj vo chvíľach, keď potrebujú učesať. Vyrastali sme ako priatelia a susedia a spolu sme   prešli nepríjemnými obdobiami dospievania až do dospelosti. Čas prvých dojmov máme už dávno za sebou.

No toto bol rozlúčkový večierok. Posledný raz, čo ho tento rok uvidím. Chcela som, aby jeho ostatná spomienka na mňa bola pozitívna. Pretože som v srdci prechovávala tajnú nádej. Snáď, keď sa Gilbert vráti zo zahraničných štúdií, konečne ma požiada, aby som sa zaňho vydala.

Už niečo vyše hodiny si naše dve rodiny v scottovskej jedálenskej izbe vychutnávali dobré jedlo, pozostávajúce z niekoľkých chodov. Okolo stola zľahka plynula srdečná a priateľská konverzácia.  No ja som si sotva všimla, čo jem.

Obrátila som sa ku Gilbertovej sestre a spýtala sa: „Ako pokračujete s časopisom?“

„Myslím, že veľmi dobre.“ Susan sa usmiala, potom pozrela na brata. „Bertie, kým budeš preč, mal by si napísať reportáž zo svojich ciest.“

„Vynikajúci nápad, miláčik,“ pridal svoj súhlas Susanin manžel. „Pošli nám aj zopár skíc, ktoré tvoj príspevok obohatia, my ich uverejníme.“

Gilbert potriasol hlavou. „Budem mať plné ruky štúdia, Edward, ale aj tak vám ďakujem. Susan je rodinný spisovateľ, nie ja.“

Od čela stola prehovoril Gilbertov otec: „Ale napíšeš nám, synak, však? Vieš, že inak sa ja… ehm… tvoja matka bude znepokojovať.“

Pani Scottovej pobavene zažiarili oči. „To je pravda, drahý. Ja sa budem znepokojovať. A vy nie?“

„Nuž, možno trochu…“ Naznačil majordómovi, aby mu dolial víno. Už zase. Ponad okraj pohára sa nám s Gilbertom stretli pohľady a vymenili sme si tajný úsmev.

Pán Scott oslovil môjho otca: „Povedzte, Foster, neinvestovali ste do banky, ktorá sa dnes spomína v novinách – do tej, čo má voľajaké ťažkosti?“

„Áno… investoval. Môj švagor je jedným z partnerov. Ale uistil ma, že ide len o malú komplikáciu. Všetko bude v poriadku.“

Otec mi vyslal vyzývavý pohľad a ja som mu odpovedala sileným upokojujúcim úsmevom. Toto nie je správny čas ani miesto tieň na Gilbertovu rozlúčku.

Keď sa večera skončila, muži ostali fajčiť a popíjať portské, kým dámy sa odobrali do salóna.

Gilbert však nezotrval pri ostatných pánoch, ale požiadal ma, aby som ho nasledovala do knižnice. Poslúchla som, zatiaľ čo srdce mi každým krokom búšilo o niečo rýchlejšie.

Keď som v sviecami osvetlenej miestnosti stála s Gilbertom osamote, prinútila som sa dýchať pravidelne a pokojne. So sklonenými hlavami sme stáli jeden blízko druhého pri vysokom knižničnom stole a hľadeli na nákres kostolného priečelia v klasicistickom štýle. Gilbert za túto štúdiu získal striebornú medailu Kráľovskej akadémie. A zlatú medailu za návrh radnice. Navyše mu za jeho úspechy akadémia poskytla štipendium na štúdium architektúry v Taliansku. Bola som na neho taká hrdá!

„Napokon som projekt zmenil a vytvoril veľkolepú fasádu,“ vysvetľoval Gilbert, „s korintským portikom, ktorý podľa príkladu rímskeho Panteónu tvorí na šírku šesť stĺpov. A všimla si si túto vežu? Jej zakončenie som navrhol tak, aby celok pripomínal miniatúrny chrám…“

Rozprával so zanietením, no tentoraz som ho vlastne nepočúvala. Môj záujem zablúdil od štúdie k jej autorovi samotnému.

Keďže oči upieral iba na ňu, dovolila som si preskúmať jeho profil a zaoberať sa jeho črtami – sánkou, výraznejšou, než som si doposiaľ všimla, lícnymi kosťami, lemovanými dlhými modernými bokombradami, perami, tenkými, no takými výrečnými. Prišlo mi na um pokúsiť sa o portrét, hoci som pochybovala o svojej kresliarskej zručnosti byť pravdivou. Ešte aj príjemne vonia. Vavrínovo-rumová kolínska, hútala som. S nádychom mäty.

Keď sa vzpriamil, aby ukázal na akýsi, preňho podstatný detail, jeho široké plece, elegantné vo večernom odeve, sa pritlačilo k môjmu. Cez svoj tenký mušelín som vnímala jeho teplo. Zatvorila som oči, aby som si tento pocit vychutnala.

„Čo si myslíš?“

„Hm?“ Otvorila som oči, rozladená, že ma prichytil, ako ho vôbec nepočúvam.

„O veži.“

Osobne som sa domnievala, že je to trochu prehnané, ale mlčala som. Predtým som často ponúkla svoj názor alebo návrh, ale tento projekt už vyhral medailu Kráľovskej akadémie, tak kto som ja, aby som nesúhlasila?

„Krásne,“ zamumlala som. Bola to neškodná bezobsažná ženská poznámka. Niečo, čo by mohla povedať Louisa. No zdalo sa, že Gilbert si to v opojení triumfálnej radosti nevšimol. Obzrela som sa. Cez otvorené dvere knižnice som videla do salóna Scottovcov. Susan práve prestrčila ruku cez manželovo rameno, zatiaľ čo sa rozprávali s mojou matkou. Moji rodičia žijú navzájom veľmi izolované životy – otec sa venuje klubu a investíciám, matka zase spoločenským návštevám, charite a usilovnému sliedeniu po manželovi pre Louisu. Nie, netúžim po manželstve, aké majú moji rodičia. Ale po živote, ako je Susanin: pracovať bok

po boku s tým, koho milujete… Áno, to vyzerá ideálne.

S nádejou som pozrela na Gilberta. Sledoval môj pohľad smerujúci k jeho čerstvo vydatej sestre. Pohľady sa nám na okamih stretli, potom sklopil zrak, pričom ohryzok na krku sa mu prudko otriasol a prstami rozrušene skrúcal okraj svojho projektu.

Keď som si všimla jeho nervozitu a rozpaky, srdce sa mi splašilo. Je toto okamih? Vyjde s návrhom?

Začal: „Vieš, Abby, veľa pre mňa znamenáš. A uvedomujem si, že môžeš očakávať…“

Slová sa vytratili, prehltol. Uhádol moje trúfalé myšlienky?

„Nie, nie. Ja nič neočakávam,“ uisťovala som ho a pre seba som dodala: Aspoň zatiaľ nie.

Prikývol, no do očí mi nepozrel. „Priatelíme sa už veľmi dlho, ty a ja, no mala by si vedieť, že ja… že pri všetkých vyhliadkach, ktoré so sebou prinesie nasledujúci rok, si myslím, že ani jeden z nás by sa nemal viazať sľubmi.“

„Aha.“ Zažmurkala som a prišlo mi nevoľno. Možno sa ma snaží len chrániť, hovorila som si. Nepochybne má na srdci moje najlepšie záujmy. Prinútila som sa k úsmevu. „Áno, máš absolútnu pravdu, Gilbert. Je to veľmi rozumné.“

Do izby vstúpila Gilbertova matka. „Myslela som si, že vás dvoch nájdem tu,“ povedala. „Pridajte sa k nám. Podáva sa káva a tvoj otec ju veľmi potrebuje.“ Pani Scottová potľapkala synovo rameno. „Je strašne pyšný… no zároveň mu je veľmi ľúto, že odchádzaš.“

Tak sme na tom rovnako, pomyslela som si. Neskôr, keď sa večer chýlil ku koncu a moji rodičia ďakovali pánovi a pani Scottovcom za večeru, chcela som pohľadať Gilberta, aby som sa s ním v súkromí rozlúčila. Našla som ho vo vestibule s mojou sestrou. Boli sami.

Vyrazilo mi dych, keď som zbadala, ako Louisa podáva čosi Gilbertovi. Povedala: „Aby si na mňa nezabudol.“

Vsunul si to do zápisníka a odložil, zatiaľ čo celý čas hľadel do jej peknej tváre. Potom sa usmial a stisol Louise ruku. S pocitom závratu som sa od nich odvrátila, nečakajúc na jeho

odpoveď.

Čo mu to Louisa venovala? Svoj portrét? Oko lásky? Prameň vlasov vsadený do prsteňa? Nevšimla som si, že by si Gilbert niečo nastokol na prst, len si to vložil do zápisníka. Istotne to nebolo nič také dôležité – nič, čo by vyjadrovalo dvorenie alebo zasnúbenie. Aj keby sa u Louisy rozvinula voči nášmu susedovi školácka náklonnosť, neznamenalo to, že Gilbert jej city opätuje. Pravdepodobne bol príliš zdvorilý, aby odmietol jej dar, nech už to bolo čokoľvek.