Choď na obsah Choď na menu
 


Tieňová sestra. Obľúbená romantická séria pokračuje!

tienova-sestra.jpg
Ak ste čítali Sedem sestier a potom druhý diel Búrková sestra, určite ste sa už nevedeli dočkať pokračovania :-)

My sme každý deň čakali, kým vyjde a okamžite sme po nej siahli. Doslova sme si zamilovali túto historicko-romantickú ságu, takže teraz je tu Tieňová sestra. A vy tiež nemáte prečo váhať...

 

Sledujeme dve dejové línie – súčasnú a historickú. Hrdinky oboch príbehov, Star a Flora, majú podobný osud. Plachosť, nesamostatnosť a ochota podriadiť sa okolnostiam im bránia  v tom, aby mohli byť samy sebou a žiť podľa vlastných predstáv.

Star d´Aplièse je citlivá mladá žena, ktorej sa nikdy nepodarilo vystúpiť z tieňa svojej sestry Cece. Keď ich bohatý otec zomrie, stojí Star pred životnou dilemou. Podobne ako jej päť sestier, aj ona je adoptívne dieťa. V otcovom rozlúčkovom liste každá z nich dostane indíciu, kde má pátrať po svojej skutočnej rodine.

Star dostane adresu londýnskeho kníhkupectva a odporúčanie spýtať sa tam na istú Floru MacNicholovú. Stopy ju privedú na nádherné panské sídlo v Kente a do prekrásnej Jazernej oblasti. Tam odhaľuje tajomstvo svojho pôvodu a jej zdráhavé srdce sa postupne otvára krásnym, dosiaľ nepoznaným citom a vábivej budúcnosti.

 

Lucinda Riley napísala úžasnú sériu. Má sedem kníh a perfektne v nej rozvíja príbeh plný zápletiek. V línii súčasnosti opisuje životné peripetie šiestich nevlastných sestier a v historickej línii nás zasvätene a detailne sprevádza rôznymi krajinami a dejinnými epochami.
Stretávame reálne historické postavy, ktorých osud je nejakým spôsobom prepletený s osudom fiktívnych hrdiniek. Výsledkom je úžasná rodinná sága odohrávajúca sa naprieč kontinentmi i dejinami.

V každom príbehu sa vydáme do rôznych kútov sveta, aby sme sa stretli s fiktívnymi i reálnymi historickými postavami.
„Séria románov Sedem sestier preto bez rozpakov oslavuje nekonečné hľadanie lásky a sonduje tragické dôsledky jej nedostatku. Pri cestách po svete som kráčala po stopách svojich skutočných aj fiktívnych postáv a skúmala ich príbehy. Neprestajne som pritom s pokorou žasla nad húževnatosťou a odvahou celých generácií žien, ktoré žili predo mnou,“ tvrdí Lucinda Rileyová.

 

 

Prečítajte si úryvok z knihy Tieňová sestra:

Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec…
S perom ešte vždy zmeraveným nad papierom som zdvihla pohľad k júlovému slnku – či skôr k nepatrnému lúču, ktorému sa podarilo preniknúť pomedzi okno a múr z červených tehál niekoľko metrov predo mnou. Všetky okná nášho neveľkého bytu boli obrátené k jeho ponurosti a aj napriek tomu, že bolo pekné počasie, v byte vládlo šero. Veľmi sa líšil od Atlantisu, môjho domova z detstva na brehu Ženevského jazera.
Uvedomila som si, že som sedela presne na tom mieste, kde teraz, keď CeCe vkročila do našej skromnej malej obývačky a oznámila mi, že tatko Slaný zomrel.
Položila som pero a išla si napustiť pohár vody z vodovodu. V horúčave bolo dusno a sparno a ja som sa smädne napila uvažujúc, že to vlastne nemusím robiť – podstupovať bolesť zo spomienok. Myšlienku mi vnukla mladšia sestra Tiggy, keď sme sa stretli v Atlantise tesne po tatkovej smrti.
„Drahá Star,“ povedala, keď sme sa člnom vybrali na jazero, aby sme sa aspoň nakrátko odpútali od zármutku, „viem, že je pre teba ťažké hovoriť o svojich pocitoch. No viem aj to, že nesmierne trpíš. Čo keby si si myšlienky zaznamenala?“
Pre dvoma týždňami v lietadle cestou domov z Atlantisu som sa zamyslela nad sestrinými slovami. A dnes ráno som sa pustila do písania.
Zízala som na tehlový múr a s trpkosťou uvažovala, že je dokonalou metaforou môjho terajšieho života, a pousmiala som sa nad tým. A ten úsmev ma vrátil k doškriabanému drevenému stolu, ktorý náš pochybný domáci určite zohnal za babku v nejakom starinárstve. Znovu som si sadla a zdvihla elegantné plniace pero, čo mi tatko Slaný daroval k dvadsiatym
prvým narodeninám.
„Nezačnem tatkovou smrťou,“ povedala som nahlas. „Začnem tým, ako sme prišli sem, do Londýna…“
Strhla som sa na buchnutie vchodových dverí a vedela som, že je to moja sestra CeCe. Všetko robila hlučne. Zrejme bolo nad jej sily, aby šálku s kávou položila bez toho, aby ňou tresla o tanierik a vyšpľachla obsah dookola. Dokonca nikdy nepochopila zásady „rozprávania v miestnosti“ a vrieskala až tak, že keď sme boli malé, Ma sa začala obávať a dala jej skontrolovať sluch. Pravdaže, mala ho v poriadku. V skutočnosti to bolo práve naopak – CeCe mala sluch vyvinutý až nadmieru dobre. Ani mne nič nebolo, keď ma o rok neskôr Ma zobrala k odborníkovi, lebo ju trápila moja zamĺknutosť.
„Slová má v hlave, ale radšej ich nepoužíva,“ vysvetlil jej terapeut. „Keď usúdi, že prišiel správny čas, urobí to.“
V úsilí komunikovať so mnou ma Ma doma začala učiť základy francúzskej posunkovej reči.
„Takže vždy, keď budeš niečo chcieť alebo potrebovať,“ vysvetlila mi, „môžeš mi to naznačiť. A toto v tejto chvíli cítim ja k tebe.“ Ukázala na seba, prekrížila si dlane na srdci a potom ukázala na mňa. „Ľúbim ťa.“
Aj CeCe sa to rýchlo naučila a potom sme si posunkovú reč, ktorú Ma spočiatku používala na komunikáciu so mnou, rozšírili na vlastný tajný jazyk – zmes posunkov a vymyslených výrazov, ktoré sme používali, keď sme si pred ľuďmi chceli povedať niečo tajné. obe sme sa zabávali na zarazených výrazoch našich sestier, keď som pri raňajkách posunkami niečo zlomyseľne okomentovala ponad stôl a nezdržali sme sa smiechu. Pri spätnom pohľade som si uvedomila, že ako sme s CeCe rástli, stávali sme sa dokonalým vzájomným protikladom: čím menej som rozprávala, tým bola CeCe hlučnejšia a čoraz častejšie hovorila aj za mňa. A čím viac rozprávala, tým menšiu potrebu hovoriť som sama cítila. Naše povahy sa jednoducho umocnili. V útlom detstve, keď som sa pohybovala v tlačenici so šiestimi ďalšími sestrami, to zjavne nebolo veľmi na škodu – mohli sme sa spoľahnúť jedna na druhú.
No teraz vysvitlo, že mi to začína prekážať…
„Hádaj, čo je nové! Našla som ho!“ CeCe prihrmela do obývačky. „A o niekoľko týždňov sa môžeme nasťahovať. Staviteľ ešte musí dorobiť posledné úpravy, ale keď bude dokončený, bude úžasný. Panebože, je tu na zadusenie. Neviem sa dočkať, kedy vypadneme.“