Choď na obsah Choď na menu
 


Záhadná grófka

Stephanie Laurens

Záhadná grófka

Slovenský spisovateľ 2013

zahadna-grofka.jpgZáhadná grófka a sladké bozky

 Cynsterovská sága pokračuje a možno už viete, že ak muž z rodu Cynsterovcov stretne ženu svojich snov, nenájde pokoj, kým ju nebude mať po svojom boku...

 Záhadnej grófke sa stretávame s doteraz najpozoruhodnejším predstaviteľom tohto šľachtického rodu. Gabriel Cynster je muž, ktorý spoznal mnoho žien, no žiadnej z nich nedal svoje srdce.

Alathea Morvellanová pozná Gabriela už od detstva, no v období dospievania sa jeden druhému vzdialili. Keď kvôli falošným zmenkám, ktoré ľahkovážne podpísal jej otec, rodine hrozí, že príde o celý majetok, Alathea sa odhodlá na riskantný krok. Vydáva sa za neznámu grófku a v prestrojení, s tvárou zahalenou čiernym závojom, požiada Gabriela o pomoc. Ostrieľaný zvodca podľahne čaru tajomnej neznámej a prisľúbi, že jej pomôže. Zároveň sa však zachová ako pravý Cynster: trvá na tom, že za každú informáciu, ktorú Alathei poskytne, mu musí zaplatiť – ničím iným než bozkom...

 

Prečítajte si úryvok zo Záhadnej grófky:

 

Okolo Ruperta Cynstera prezývaného Gabriel sa vznášali kúdoly hmly, keď sa prechádzal pod klenbou Kostola svätého Juraja na Hanover Square. Vzduch bol chladný a tmu narúšalo len svetlo pouličných lámp.
O tretej v noci už takmer všetci obyvatelia Londýna spali. Koče, ktoré rozvážali domov neskorých návštevníkov večierkov, konečne prestali hrmotať po dlažbe. Na mesto sa znieslo ticho.
Gabriel zašiel až na druhú stranu klenby a obrátil sa. S prižmúrenými očami si prezeral kamennú stavbu, čo z jednej strany ohraničovala steny kostola a z druhej vysoké stĺpy, ktoré ju podopierali. Hmla sa vírila v nočnom vzduchu a bránila mu vo výhľade. Práve na tomto mieste stál pred týždňom a pozeral, ako z kostola vychádza jeden z jeho bratancov Démon a vedie si od oltára mladomanželku. Vtedy ho to zamrzelo a zmocnila sa ho zvláštna predtucha. Možno šlo práve o toto.
O tretej v noci pod klenbou Kostola svätého Juraja – práve to stálo v liste. Gabriel bol v pokušení odložiť ho a nereagovať naň, lebo pravdepodobne šlo len o nevydarený vtip, ale v tých slovách vycítil niečo, čo v ňom prebúdzalo zvedavosť. List bol plný zúfalstva, a aj keď ho Gabriel niekoľkokrát pozorne preskúmal, neprišiel na to, prečo naňho tak pôsobí. Tajomná grófka, nech už to bol ktokoľvek, napísala len niekoľko slov, ktorými žiadala o stretnutie, aby mu vysvetlila, prečo potrebuje jeho pomoc.
A tak Gabriel netrpezlivo vyčkával pod klenbou – ale kde trčí ona?
Práve v tej chvíli mu odpovedali zvony, ktoré sa hlasno rozozneli a narušili ticho noci. V noci neodbíjali všetky zvony v meste, len niektoré. Bolo ich dosť, aby vytvorili reťaz zvukov ozývajúcich sa z rôznych častí mesta, čo splývali do jednej opakovanej melódie. Zvuk sa pomaly strácal v diaľke, až úplne zanikol. Na strechy mesta sa znovu znieslo ticho.
Gabriel nepokojne vykročil na opačný koniec klenby.
V tej chvíli sa zjavila, vyšla z tieňa chrámových dverí. Keď sa k nemu pomaly obrátila, jej sukne sťaby rozvírili hmlu. Mala na sebe závoj a dlhý plášť. Vyzerala rovnako nepreniknuteľná, tajomná a záhadná ako sama noc.
Gabriel prižmúril oči. Stála tu po celý čas? Koľko ráz okolo nej prešiel a vôbec si nevšimol, že tam nie je sám? Nezrýchlil, rovnako pomaly jej vykročil oproti. Žena zdvihla hlavu, aby mu videla do očí.
Bola veľmi vysoká. Keď pri nej zastal, uvedomil si, že nevidí ponad jej hlavu, čo sa mu nestávalo často. Sám mal viac ako meter osemdesiat, takže grófka nebola oveľa nižšia. Hoci mala na sebe plášť, stačil mu jediný pohľad, aby sa ubezpečil, že má dokonalé proporcie.
„Dobrý deň, pán Cynster. Ďakujem, že ste prišli.“
Gabriel sa uklonil a okamžite zahnal podozrenie, že pod plášťom sa skrýva prestrojený muž, niekto z jeho kamarátov, ktorý si z neho chce vystreliť. Niekoľko krokov, ktoré urobila, a držanie tela boli jasným dôkazom, že ide o dámu. Aj jej hlas znel mäkko, ticho a bol stelesnením ženstva.
Hlas dospelej ženy, nie mladého dievčaťa.
„Písali ste, že potrebujete moju pomoc.“
„Áno, potrebujem.“ Neznáma sa na chvíľu odmlčala. „Moja rodina ju potrebuje.“
„Vaša rodina?“ Tvár jej zakrýval nepreniknuteľný závoj. Gabriel nevidel ani náznak brady či pier.
„Vlastne by som mala skôr povedať, že moja nevlastná rodina.“
Gabriel zacítil jej parfum, exotický, zvodný. „Možno by sme si mali najprv vysvetliť, o aké problémy ide a ako by som vám mohol pomôcť.“
„Dobre. Keby som si nebola istá, nikdy by som vás nepožiadala o stretnutie, nikdy by som vám neodhalila, čo vám chcem povedať.“ Neznáma sa odmlčala a nadýchla. „Ide o dlžobný úpis dlhov, ktorý podpísal môj zosnulý manžel.“
„Zosnulý manžel?“
Žena sklonila hlavu. „Som vdova.“
„Kedy vám zomrel manžel?“
„Pred rokom.“
„Takže jeho titul aj majetok sa stali predmetom dedičstva.“
„Áno. Oboje teraz patrí môjmu nevlastnému synovi Charlesovi.“
„Nevlastnému?“
„Bola som druhou manželkou môjho muža. Vzali sme sa pred niekoľkými rokmi – preňho to bola neskorá svadba. Pred smrťou chorľavel. Všetky deti, ktoré mal, mu priviedla na svet prvá žena.“
Gabriel zaváhal a potom sa opatrne spýtal: „Mám tomu rozumieť tak, že sa staráte o manželove deti?“
„Áno. Som za ne zodpovedná. Kvôli tomu – kvôli nim – vás žiadam o pomoc.“
Gabriel sa usiloval zachytiť črty pod závojom a uvedomoval si, že aj ona si ho so záujmom prezerá. „Hovorili ste o dlžobnom úpise.“
„Asi by som vám mala vysvetliť, že nebohý manžel mal slabosť pre riskantné finančné špekulácie. V posledných rokoch jeho života sme sa spolu s právnikom snažili zabrániť týmto aktivitám a väčšinou sa nám to darilo. Ale, bohužiaľ, pred tromi týždňami našla slúžka dokument, ktorý manžel zrejme odložil a zabudol naň. Je to zmenka.“
„Pre akú spoločnosť je vystavená?“
„Pre Východoafrickú spoločnosť na ťažbu zlata. Počuli ste o nej niekedy?“
Gabriel pokrútil hlavou. „Nikdy.“
„Ani náš právnik a jeho kolegovia.“
„Na zmenke by mala byť uvedená adresa spoločnosti.“
„Nie je – je tam len adresa advokáta, ktorý spísal dokument.“
Gabriel sa zamyslel nad dielikmi skladačky, čo sa postupne odhaľovali. „Máte tú zmenku?“
Žena strčila ruku pod plášť a vytiahla skrútený dokument.
Gabriel si ho vzal a v duchu sa začudoval. Neznáma sa na stretnutie pripravila. Snažil sa zazrieť aspoň kúsok jej tváre alebo šaty pod naberaným plášťom, no márne. Na rukách mala kožené rukavičky, ktoré sa strácali pod manžetami rukávov. Gabriel rozvinul dokument a obrátil ho tak, aby naň dopadalo svetlo najbližšej pouličnej lampy.
Podpis dlžníka – prvé, na čo Gabriel pozrel – bol prelepený pásikom papiera, upevneným na mieste zapečateným voskom. Gabriel sa spýtavo zahľadel na grófku.
„Nemusíte poznať meno našej rodiny,“ vysvetlila pokojne.
„Prečo?“
„To pochopíte, keď si prečítate zmenku.“
Gabriel v šere prižmúril oči a sústredil sa na dokument. „Zdá sa, že po právnej stránke je v poriadku.“ Prečítal si ho znovu. „Sľúbená suma je vysoká a vzhľadom na to, že ide o špekulatívne zisky, celá operácia je mimoriadne riskantná. Ak si dlžník nedal spoločnosť preveriť a nezistil, či sú zisky reálne, pripadá mi to ako unáhlené rozhodnutie. Stále nerozumiem, v čom je problém.“
„Problém je v tom, že sľúbená suma je vyššia ako súčasná hodnota celého grófstva.“
Gabriel ešte raz pozrel na číslo, aby sa uistil, že sa nemýli. „Keby tá suma vyprázdnila pokladnice vášho grófstva, tak...“
„Presne,“ prikývla grófka. „Hovorila som už, že môj manžel mal slabosť pre špekulácie. Rodina sa už takmer desať rokov pohybuje na pokraji bankrotu. Od chvíle, čo som sa zaňho vydala. Po svadbe som zistila pravdu, a tak som sa začala o financie starať ja. Doteraz sme dokázali s právnym zástupcom všetko prekonať a udržať rodinu nad vodou.“ Hlas jej zhrubol, keď sa snažila skryť svoju zraniteľnosť. „No táto zmenka by znamenala náš koniec. Problém spočíva v tom, že ten dlžobný úpis vyzerá legálne. A keby došlo k jeho naplneniu a veriteľ by chcel, aby sme sumu zaplatili, rodina by vyšla na mizinu.“
„Preto mi nechcete prezradiť svoje meno.“
„Viete, ako to býva v spoločnosti. Pohybujeme sa v rovnakých kruhoch. Ak by unikla informácia o našich finančných problémoch, rodinu by to spoločensky zničilo. Deti by si nenašli miesto v dnešnom svete.“
Gabriel mal pocit, ako keby ho grófka ťahala do boja za rukáv. „Hovoríte o deťoch... Spomenuli ste Charlesa, najstaršieho syna. Čo ďalší?“
Neznáma zaváhala. „Máme dve mladšie dievčatá Mariu a Alice. Teraz bývame v meste, lebo ich chceme uviesť do spoločnosti. Roky som šetrila, aby sme im mohli pripraviť poriadny debut...“ Zmĺkla a po chvíli dodala: „Dve najmladšie deti chodia ešte do školy. Okrem toho je tu sesternica Seraphina, tá tiež patrí do rodiny.“
Gabriel vnímal skôr tón jej hlasu ako slová. Oddanosť deťom vyznievala úprimne – vyzerala ako starostlivá, láskyplná matka plná obáv. Nech už skrývala čokoľvek, toto skryť nedokázala.
Gabriel znovu pozrel na úpis a zahľadel sa na podpis predsedu správnej rady spoločnosti. Rýchle sebavedomé ťahy sa nedali rozlúštiť. Nepatrili nikomu, koho podpis by Gabriel poznal. „Ešte ste mi nepovedali, ako by som vám mal pomôcť.“
Neznelo to ako otázka, lebo Gabriel dopredu poznal odpoveď.
Žena sa vystrela. „My – môj právnik a ja – sa domnievame, že tá spoločnosť je len falošná zásterka, pod ktorou sa podvodníci pokúšajú vymámiť majetok z dôverčivých investorov. Ten dlžobný úpis je podozrivý tým, že tam nie je adresa spoločnosti ani jej riaditeľa. Legitímna firma by si pred prijatím podobného dokumentu overila, či je dlžník vôbec schopný zaplatiť takúto sumu.“
„Zatiaľ nebol vystavený nijaký šek?“
„O tom by musel vedieť náš právnik. Naša banka je s ním v posledných rokoch v úzkom kontakte. Nenápadne sme sondovali, aby sme nespôsobili rozruch, ale nezistili sme nič, čo by vyvrátilo naše podozrenie. Východoafrická spoločnosť na ťažbu zlata je isto len podfuk.“ Nadýchla sa. „Ak je to tak, ak to dokážeme a predložíme dôkazy kancelárskemu súdu, prehlási zmenku za neplatnú. Ale musíme to stihnúť, skôr ako veriteľ začne vymáhať peniaze. Už teraz uplynul viac ako rok od podpísania.“
Gabriel sa zamyslel. Mal pocit, že o svojej spoločníčke vie napriek závoju a plášťu viac než dosť. „Prečo práve ja?“
Vrátil jej dokument a grófka ho schovala do záhybu plášťa. „Máte povesť človeka, ktorý dokáže odhaliť podvodníkov, a okrem toho...“ po očku naňho pozrela, „ste Cynster.“
Gabriel sa takmer rozosmial. „Prečo je to také dôležité?“
„Pretože Cynsterovci milujú výzvy.“
Pozrel na jej zahalenú tvár. „To je pravda,“ zašomral.
Žena opäť prikývla. „Okrem toho viem, že u Cynstera bude tajomstvo našej rodiny v bezpečí.“
Gabriel zdvihol obočie, ako keby čakal, že ešte niečo dodá.
Grófka zaváhala. „Ak mi pomôžete, chcem vás o niečo požiadať. Odprisahajte mi, že nebudete pátrať po mojej totožnosti ani po mene našej rodiny.“ Odmlčala sa. „Ak sa rozhodnete nepomôcť, verím, že o tomto stretnutí nikomu nepoviete a nebudete z mojich informácií nič vyvodzovať.“
Gabriel na ňu začudovane pozrel, pobavene, ale zároveň s rešpektom. Smelosť, akú prejavila, sa u žien často nevidí – ani to, ako starostlivo naplánovala ich stretnutie. Grófka bola inteligentná žena: vytýčila si cieľ, vypracovala plán a hodila návnadu – svoju záhadnosť.
Vedome pred neho postavila výzvu.
Azda sa domnieva, premýšľal Gabriel, že sa zameria len na falošnú spoločnosť? Je nevyslovená výzva, s akou pred neho predstúpila, úmyselná, alebo nie? A záleží na tom?
„Ak vám prisľúbim pomoc, čím by sme podľa vás mali začať?“ vyhŕkol, skôr ako si to stihol premyslieť. V duchu sa ironicky uškrnul nad plurálom, čo použil.
„Advokátmi Východoafrickej spoločnosti, ktorí sú podpísaní na dlžobnom úpise – Thurlowom a Brownom. Sú tam ich celé mená.“
„Ale bez adries.“
„Áno, no ak ide o skutočnú, legitímnu právnickú firmu, mali by sa dať ľahko vystopovať. Mohla by som to skúsiť aj sama, ale...“
„Ale myslíte si, že váš právnik by nesúhlasil s tým, čo máte v úmysle, keď zistíte totožnosť tých advokátov, takže ho nechcete žiadať o pomoc...“ Gabriel mal pocit, že napriek závoju vidí, ako sa žena tvári: prižmúrené oči, zovreté pery.
Grófka prikývla a odhodlane dodala: „Presne tak. Myslela som na to, že bude treba podniknúť opatrnejšie kroky, pretože žiadna právnická firma nás nebude dobrovoľne informovať o totožnosti svojich klientov.“
Tým si Gabriel nebol istý. To sa uvidí, keď sa mu podarí odhaliť, kto je Thurlow a Brown.
„Potrebujeme zistiť, kto stojí na čele Východoafrickej spoločnosti a ďalšie podrobnosti.“
„O údajnej firme,“ dodal Gabriel a pozrel na ňu. Keby tak videl cez závoj! „Uvedomujete si, že to, čo urobíme, môže ľudí z Východoafrickej spoločnosti vystrašiť? Ak je tá firma falošná návnada, ako sa domnievate, potom už náznak toho, že ich niekto chce odhaliť, môže vyvolať paniku a urýchliť ich rozhodnutie dať si zmenku preplatiť. Tak reagujú podvodníci: zhrabnú všetko, čo sa v tej chvíli dá, a zmiznú, skôr ako o nich niekto stihne zistiť viac.“
Stáli pod kamennou klenbou kostola pripomínajúceho mauzóleum, už polhodinu. S blížiacim sa svitaním teplota klesala a hmla hustla. Gabrielovi však v teplom kabáte nebolo chladno. Pod grófkiným tmavomodrým plášťom zaregistroval slabé chvenie.
Gabriel zovrel pery. Bojoval s nutkaním pritiahnuť si ju bližšie a zohriať ju v objatí. Namiesto toho však odhodlane pokračoval: „Keď začneme vyšetrovať, podvodníci sa asi rýchlejšie rozhodnú, že si chcú dať zmenku preplatiť. Vaša rodina by sa ocitla na mizine.“ Ak chce grófka založiť oheň, musí pochopiť, že sa pritom môže popáliť.
Grófka zdvihla hlavu. „Ale ak sa nepustím do vyšetrovania a nepodarí sa mi odhaliť, či je spoločnosť falošná, moja rodina určite zbankrotuje.“
Gabriel nepobadal v tóne jej hlasu ani náznak strachu. Vlastne si nevšimol nič iné ako rozhodnosť. Prikývol. „Dobre. Ak ste odhodlaná pustiť sa do toho, súhlasím. Pomôžem vám.“
Keby čakal oduševnené poďakovanie, zostal by sklamaný – ale to mu ani nenapadlo. Grófka nehybne stála a premeriavala si ho. „Prisaháte, že...“
Gabriel potlačil vzdych a zdvihol pravú ruku. „Pred tvárou Božou prisahám...“
„Na svoju česť.“
Gabriel na ňu prekvapene pozrel, ale potom poslušne pokračoval: „Na česť Cynsterovcov, že nebudem pátrať po vašej totožnosti ani po mene vašej rodiny. Stačí?“
Vydýchla, ako keď v nočnom vzduchu zašuští hodváb. „Áno,“ hlesla a konečne sa uvoľnila.
Gabriel stuhol. „Keď sa uzavrie dohoda, medzi džentlmenmi býva zvykom podať si ruky.“
Grófka zaváhala, potom vystrela pravú ruku.
Gabriel ju chytil a skĺzol po nej prstami, až mu palec spočinul v jej dlani. Potom si ju pritiahol.
Počul, ako zalapala po dychu, cítil, ako sa jej zvýšil tep a zaplavil ju strach. Rýchlo jej druhou rukou zdvihol bradu a priblížil pery k jej ústam.
„Myslela som, že hovoríte o stisku rúk.“ Jej slová zneli ako vánok. „Ale vy nie ste džentlmen.“
Pozrel jej do očí, no pod jemným čiernym závojom videl len ich ligot. Keď zaklonila hlavu, uvidel obrysy jej pier. „Keď uzavrie dohodu džentlmen s dámou, býva zvykom spečatiť ju takto.“ Sklonil sa a pobozkal ju.
Jej pery pod tenkým závojom boli mäkké, poddajné a sladké, plné pokušenia. Takmer sa nepohli, ale nebolo ťažké vycítiť prísľub. Gabriel sa vyznal v takých veciach. Ten bozk mohol označiť za najcudnejší vo svojom živote, ale namiesto toho naňho zapôsobil ako iskra, čo predchádza požiaru. To poznanie ním otriaslo. Odtiahol sa, zahľadel sa na tvár pod závojom, a vtedy mu zišlo na um, či si to nevšimla aj ona.
Prsty uväznené v jeho dlani sa zachveli. Ešte stále jej zvieral bradu a cítil, ako sa jej telo naplo. Neprestával jej pozerať do očí, pritisol si jej pravú ruku k perám a pobozkal končeky prstov v rukavičke. Až potom ju pustil. „Zistím, kde bývajú Thurlow s Brownom, a uvidím, čo z nich dostanem. Predpokladám, že budete chcieť, aby som vás pravidelne informoval. Ako sa s vami spojím?“
Grófka cúvla. „Ja sa spojím s vami.“
Gabriel cítil, ako mu prechádza po tvári skúmavým pohľadom. V tele jej stále vibrovalo napätie. Po chvíľke sa spamätala a kývla hlavou. „Ďakujem vám. Dobrú noc.“
Keď schádzala po schodoch, hmla sa pred ňou rozostúpila a zasa sa za ňou uzavrela. Bola preč, nechala ho samého uprostred tmavej noci.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Stephanie Laurens

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.