Choď na obsah Choď na menu
 


Žiadosť o ruku

 Mary Balogh

Žiadosť o ruku 

ziadost.jpg

Najromantickejšia Žiadosť o ruku

 Slovenský spisovateľ 2014

„Vrelo odporúčame tým, čo majú radi historické romance z regentského obdobia,“ píše Romance Reviews Today, „tým, čo vyhľadávajú výnimočné ľúbostné príbehy, ale aj všetkým ostatným, čo si jednoducho chcú prečítať skvele napísanú knihu.“


Kráľovná romantickej literatúry. Tak zvyknú označovať Mary Baloghovú, ktorá je už dostatočne známa a obľúbená aj u slovenských čitateliek. Teraz prichádza s novým, výnimočným ľúbostným príbehom Žiadosť o ruku.

S Gwendoline sa život nemaznal: jej krátke manželstvo, počas ktorého prišla o nenarodené dieťa, bolo pomerne búrlivé a skončilo sa manželovou tragickou smrťou. Mladá vdova žije pokojným, utiahnutým životom so svojou rodinou a priateľmi, až kým jej náhoda nepošle do cesty Huga Emesa, lorda Trenthama, ktorý v nej prebudí dlho potláčané pocity a túžby...

Hugo spočiatku vidí v krásnej Gwen rozmaznanú a povrchnú aristokratku. On sám pochádza z rodiny obchodníka a šľachtický titul získal za vojnové hrdinstvo. Podobne ako Gwen, aj on si zvykol na osamelý život, no jeho nové postavenie vyžaduje, aby si našiel manželku. A hoci nemal v úmysle dvoriť Gwen ani nijakej inej predstaviteľke londýnskej smotánky, postupne si uvedomuje, že ešte nikdy po žiadnej žene netúžil tak ako po nej...

 

Podľa Romantic Times je kniha Žiadosť o ruku mimoriadne pútavý, dojímavý príbeh dvoch osudom ťažko skúšaných ľudí, ktoré v hĺbke duše túžia po láske. Sľubný začiatok novej pozoruhodnej série!

 

xxx

 

RECENZIA

všetkým, ktorí obľubujú historické romance tejto obľúbenej spisovateľky, všetkým, ktorí majú iba chuť prečítať si niečo iné  - odporúčam. 

Mám rada série, minimálne tie, ktoré takto sľubne začínajú :) O tejto však môžem povedať, že má niečo naviac, autorka opäť raz dokázala, že je majsterkou vo svojom remesle a neopakuje sa. Vždy príde s niečím novým, niečim originálnym, sviežim aj keď to je v tomto žánri priam héroický výkon.

V historických regentských romanciach sme si už zvykli, že v nich hraje hlavnú úlohu krásna - priam dokonalá, sebavedomá mladá žena a v ľúbostnom ošiali jej zdarne sekunduje pohľadný, na zošalenie úžasný, bohatý džentlmen. Fakt, skrátka, toto sa nám páči, o tom chceme čítať.

A raz za čas výjde kniha, ktorá síce toto všetko má, no naviac akúsi pridanú hodnotu.

Klub tých, čo prežili.

... Žiadosť o ruku je úvodnou knihou série. 

Klub tých, čo prežili je spoločenstvo vojnových veteránov, každý jeden s ranami na duši i na tele vrátane jednej ženy, rok čo rok sa stretávajúci na panstve mecenáša a otca, ktoré syn to šťastie nemal. Navzájom si môžu dôverovať, lízať si rany, oddychovať, žiť. 

Gwen je vdova po tridsiatke, teda nie je ani mladá, ani debutantka, ani dokonalá, navyše kríva.

Hugo nie je pravý džentlmen, nie je ani dokonalá partia, na akých konajú poľovačky matky vydajachtivých mladých debutantiek. Titul získal v boji a majetok zdedil po otcovi, ktorý bol "iba" bohatý kupec.  Avšak ako napovedá anotácia, ak už raz bol šľachtic, musí sa podľa toho aj správať. Prvou a základnou podmienkou ako zapadnúť medzi kŕdeľ vznešených je - nájsť si manželku, aby mohol uviesť do spoločnosti aj sestru, na ktorej mu záleží.

Pár sa prvý raz stretáva na opustenej pláži. Gwen sa potrebovala "vyvetrať" od nepríjemnej spoločnosti bývalej priateľky, ktorá ju svojou nepríjemnou povahou vytáča do nepríčetnosti. Hoci jej chcela uľahčiť obdobie po smrti jej manžela, Vera vedela byť poriadne nevďačná.

Hugo si zase potreboval premyslieť ako a kde nájde manželku, ktorá by splňala všetky jeho prestavy. Bola by milá, povoľná, dobre zapísaná v spoločnosti. On jej za to ponúkne svoj plný mešec a pozornosť. :)

O láske a vášni sa vovysokých kruhoch predsa ani neuvažuje. Teda, nie v manželskom chomúte.  

Vytknutý členok na skalách však prinesie ovocie. 

Ako sa tento vzťah pod drobnohľadom Hugových priateľov bude vyvíjať, je už na posúdení čitateľov. Mne sa vzájomné prekáračky, faux pas hlavných hrdinov, Hugove snahy správať sa ako rodený šľachtic a Gwenino presviedčanie, že jej už žiadneho muža netreba... bavilo. Skrátka, Baloghová :)  

 ÚRYVOK: 

Do domu sa vracali v tichu. 
Milovanie sa obom páčilo, a veľmi. Jemu o to väčšmi, že tak dlho žil v celibáte. 
Ale aj tak to bola chyba – a to bol slabý výraz. 
Čo má muž robiť, keď sa miloval s dámou? A keď je ľahko možné, že ju oplodnil? 
Poďakovať sa a nechať ju tak? 
Nepovedať nič? Ospravedlniť sa? 
Požiadať ju o ruku? 
Nechcel sa s ňou oženiť. V manželstve nejde o milovanie. Teda, aspoň nie iba o to. A tá časť manželstva, ktorá sa netýka milovania, je rovnako dôležitá ako ostatné. Manželstvo s Gwendoline neprichádzalo do úvahy. Ak mal byť úprimný, platilo to pre oboch. 
Rozmýšľal, či čaká, že ju požiada o ruku. 
A keby tú žiadosť vyslovil, či by ju prijala. 
Predpokladal, že na obe otázky by odpovedala ráznym nie. Možno by ju preto mohol požiadať o ruku, aby si uspokojil svedomie. 
Hlúposť! 
A tak radšej nepovedal nič. 
„Čo členok? Bolí?“ spýtal sa. 
Somár! Geniálna otázka! 
„Bolesť pomaly, ale iste ustupuje,“ odvetila. „Musím si dať pozor, aby som už nikdy neurobila niečo také ľahkovážne.“ 
Keby si pred pár dňami dávala väčší pozor, bez problémov by prešla popri jeho skrýši, ani by jej na um nezišlo, že je tam, a celý jej život by bol iný. A jeho takisto. 
A keby môj otec nebol zomrel, pomyslel si zúfalo, ešte by žil. 
„Myslíte, že brat po vás čoskoro pošle koč?“ spýtal sa. 
Zrazu mu zišlo na um, či by sa nemal ponúknuť, že ju sám odvezie do Newburry Abbey, aby jej trochu skrátil pobyt v Penderrise. 
Nie, to by nebolo rozumné. 
„Ak s tým nebude otáľať a som si istá, že nebude,“ odvetila, „koč by tu mohol byť pozajtra. Alebo popozajtra.“ 
„Iste vám dobre padne zotavovať sa v kruhu rodiny,“ poznamenal. 
„Veru áno,“ prikývla. 
Zhovárali sa ako zdvorilí neznámi, ktorí nemajú ani štipku rozumu. 
„Prídete po Veľkej noci do Londýna?“ zaujímal sa. „Stráviť v meste spoločenskú sezónu?“ 
„Zrejme áno,“ odvetila. „Dovtedy by sa mi členok mal zahojiť. A čo vy? Takisto prídete do Londýna?“ 
„Prídem,“ prikývol. „Viete, tam som vyrástol. Je tam otcov dom. Teraz je to môj dom. A je tam aj moja sestra.“ 
„A budete si tam hľadať manželku,“ podotkla. 
„Áno.“ 
Bože dobrý! Skutočne ani nie pred hodinou ležali na pláži v objatí? 
Odkašľal si. „Gwendoline...“ začal. 
„Prosím vás,“ skočila mu do reči, „nič nehovorte. Berme to tak, ako to je. Bolo to... príjemné. Ach, to je smiešne slovo. Bolo to viac ako príjemné. Ale netreba sa za to ospravedlňovať ani nič vysvetľovať. Stalo sa to a nemrzí ma to. Dúfam, že ani vás to nemrzí. Zostaňme pri tom.“ 
„Čo ak ste otehotneli?“ spýtal sa. 
Prudko obrátila hlavu, ohromene naňho pozrela. Upieral pohľad na cestu, rovno pomedzi uši koňa, ktorý ťahal bričku. Hádam jej to zišlo na um? Koniec koncov ona mala viac čo stratiť. 
„Nebudem tehotná,“ odvetila. „Nemôžem mať deti.“ 
„Podľa toho šarlatána,“ nadhodil. 
„Nebudem tehotná,“ zopakovala tvrdohlavo a trochu nešťastne. 
Vrhol na ňu krátky pohľad. „Keby ste boli,“ povedal, „musíte mi okamžite napísať.“ 
Povedal jej svoju londýnsku adresu. 
Neodpovedala, len naňho ďalej uprene hľadela. 
George, Ralph a Flavian si zrejme dobre zajazdili. Vychádzali zo stajní vo chvíli, keď k nim dorazila brička. Všetci sa obrátili a pozorovali ju. 
„Boli sme v zátoke,“ vysvetlil Hugo, keď kôň zastal. „Počas prílivu je tam najkrajšie.“ 
„Dobre mi padlo nadýchať sa čerstvého vzduchu,“ dodala lady Muirová. „Tá malá pláž je chránená a bolo tam príjemne teplo.“ 
Bože dobrý, tak veľmi sa usilovali tváriť nevinne, až nad slnko jasnejšie dokazovali svoju vinu. 
„Predpokladám, že v salóne sa bude hovoriť len o tom, ako budeme trpieť za pekné počasie, ktoré sme dnes mali.“ 
„Zajtra bude určite snežiť,“ nadhodil Flavian. „A fučať severák. Už nikdy nebudeme takí hlúpi, aby sme čo len pomysleli na to, že si užijeme nezvyčajne krásny deň.“ 
Všetci sa zasmiali. 
„Vy so sebou nemáte barly, lady Muirová?“ spýtal sa George. 
„Na útese a piesku by jej barly veľmi nepomohli,“ vyhlásil Hugo. „Odveziem dámu ku vchodu a vynesiem hore.“ 
„Tak teda choďte,“ George uprel na Huga prenikavý pohľad. Jeho neoklamal – a zrejme ani Flaviana a Ralpha. „Predpokladám, že Imogen nás videla prichádzať a objednala čaj.“ 
Hugo vyrazil k domu, lady Muirová bez slova sedela vedľa neho. 

Kapitola 10 

Na druhý deň svietilo slnko rovnako jasne, hoci Gwen videla cez okno v rannom salóne, že konáre sa prehýbajú. Zrejme fúka vietor. Po návrate z rannej jazdy vojvoda Stanbrook vyhlásil, že sa ochladilo. 
Keď prišla Vera, pochmúrne zvestovala, že všetky priateľky sa s ňou zhodli v názore, že za toto pekné počasie budú potrestaní a nebude nijaké leto. 
„Pamätajte na moje slová,“ povedala. „Nie je prirodzené, aby sme takto skoro mali také pekné počasie. Rozhodla som sa, že si ho nebudem užívať. Len by som bola sklamaná, keď začne pršať, a to nevyhnutne začne, a s tým prídu aj chladné dni. A ako iste vieš, Gwen, nemám v povahe poddávať sa skľúčenosti. Prišla som ťa rozveseliť. Ale keď som pred piatimi minútami prišla, nikto ma neprivítal, jedine majordómus. Nechcem sa sťažovať, no skutočne si myslím, že od jeho milosti je nezdvorilé, že tak zanedbáva švagrinú sira Rogera Parkinsona. Ale čo od neho môžem čakať?“ 
„Možno ťa koč priviezol skôr,“ nadhodila Gwen. „Koniec koncov nezabudol po teba poslať koč, a to je najdôležitejšie. Peši by si to mala naozaj ďaleko. Už nám nesú aj podnos s kávou a s koláčikmi. Ďakujem, že si prišla, Vera. Je to od teba naozaj pekné.“ 
„Nuž teda,“ Vera zhodnotila pohľadom koláčiky na podnose, ktorý lokaj položil na stolík, „nemám v povahe zanedbávať priateľky, Gwen, ale to ty predsa dobre vieš. Vidím, že nás nepovažujú za dosť dôležité, aby nám priniesli hrozienkové koláčiky ako včera. Dnes sú to len koláčiky z ovsených vločiek.“ 
„Ale to by predsa bolo otravné, keby nám každý deň ponúkali to isté,“ namietla Gwen. „Bola by si taká láskavá a naliala kávu, Vera?“ 
O tri hodiny vyrazila Vera na cestu domov, hoci predtým poznamenala, že Gwen sa priveľmi poddáva skľúčenosti, keď si pre tú hlúpu nehodu potrebuje popoludní oddýchnuť. 
Samozrejme, Gwen si nepotrebovala pospať. V noci spala dosť, alebo aspoň ležala v posteli. Keď po ňu prišiel lokaj, aby ju zniesol na večeru, zbabelo sa vyhovorila, že výlet na pláž ju veľmi unavil, a prosila jeho milosť, aby ju ospravedlnil, že večer nepríde dolu. 
Naozaj si pospala. Medzitým však aj bdela a znova prežívala to, čo sa stalo na pláži. Premýšľala, čo by bol lord Trentham povedal, keby ho nechala dokončiť myšlienku cestou do domu.
Gwendoline, povedal, keď sa zhlboka nadýchol. A ona ho zastavila. 
Navždy sa bude len dohadovať, čo jej chcel povedať. 
Musela ho zastaviť. Lomcovali ňou emócie a nedokázala by zvládnuť viac, zúfalo túžila byť sama. 
Keď si vypili čaj s ostatnými v salóne, vyniesol ju hore a odvtedy ho nevidela. Neprehovoril ani slovo. Ona takisto. Len ju položil na posteľ, odstúpil a uprene na ňu hľadel tmavými očami, potom meravo sklonil hlavu, vyšiel z izby a ticho za sebou zatvoril dvere. 
Otvorila knihu, ale po pár minútach si uvedomila, že je beznádejné, aby začala niečo čítať. Uvedomila si, že tú istú vetu preletela možno aj desať ráz a nepochopila jej zmysel. 
Členok už mala odpuchnutý, aj bolesť celkom ustúpila. Ale keď za ňou doktor Jones prišiel počas Verinej návštevy, znova jej členok obviazal a radil jej, aby bola trpezlivá a nohu ešte nezaťažovala. 
Ale ako má byť trpezlivá? 
Možno koč z Newburry príde zajtra. Pravdepodobnejšie je, že príde pozajtra. Bude to nekonečné čakanie. Najradšej by odišla hneď. 
Prestala predstierať, že číta, a položila otvorenú knihu do lona. Oprela si hlavu o vankúš a zatvorila oči. Keby sa tak mohla trochu poprechádzať vonku. 
Ak som sa doňho nezaľúbila, pomyslela si, neviem, ako by som označila to, čo cítim. Je to viac než žiadostivosť či príťažlivosť. Ach, som zaľúbená! Či som len pochabá! 
Nebola nijaká zelenáčka ani beznádejná romantička. Je to láska, a tá jej môže akurát zlomiť srdce, ak sa v tom pokúsi pokračovať. Pravdepodobne v tom ani nebude môcť pokračovať. Na to treba dvoch. A ona odtiaľto čoskoro odíde. Hoci ona aj lord Trentham budú na jar v Londýne, je dosť nepravdepodobné, že sa im cesty stretnú. Pohybovali sa v rozdielnych kruhoch. A ona nechce len aférku. Pochybovala, že on by chcel aférku – a zhodli sa v názore, že manželstvo neprichádza do úvahy. 
Ach, prečo nemôže Nevillov koč prísť už dnes? 
V tej chvíli sa ozvalo klopanie na dvere ranného salóna a ticho sa otvorili. Gwen sa so strachom – s nádejou? – obzrela ponad plece a videla tam stáť vojvodu Stanbrooka. 
Nie som sklamaná, hovorila si a usmiala sa naňho. 
„Ach, už ste hore,“ vojvoda otvoril dvere dokorán. „Priviedol som vám návštevu, lady Muirová. A tentoraz to nie je pani Parkinsonová.“ 
Ustúpil nabok a do miestnosti vošiel ďalší džentlmen. 
Gwen sa prudko posadila na pohovke. 
„Neville!“ zvolala. 
„Gwen.“ 
Oči ju neklamali. Skutočne to bol jej brat a tváril sa ustarostene. Náhlivo prešiel cez celú miestnosť až k nej, sklonil sa a objal ju. 
„Čo si to vyviedla, keď som nebol pri tebe?“ 
„Bola to hlúpa nehoda,“ aj ona ho mocne objala. „Vyvrtla som si členok na tej istej nohe, ktorú som mala zlomenú, Nev, a ešte vždy ju nesmiem zaťažovať. Cítila som sa hlúpo a ako podvodníčka, veď je to len vyvrtnutý členok, a pritom som spôsobila mnohým ľuďom starosti. Ale toto je naozaj nádherné prekvapenie! Čakala som koč najskôr zajtra, a už vôbec som nečakala, že po mňa osobne prídeš. Ach, chuderka Lily aj deti, kvôli mne zostali bez teba. Iste mi za to nebudú vďační. Ale mám pocit, akoby som bola preč z domu rok, nie iba mesiac!“ 
Neville sa usadil na kraji pohovky, pevne jej zovrel ruky. Zdal sa jej tak dôverne známy! 
„Lily mi sama navrhla, aby som šiel po teba,“ vysvetlil. „Dokonca na tom trvala, a nepoznám väčšiu tyranku, ako je Lily, keď si raz vezme niečo do hlavy. Devon aj Cornwall sa zrejme hmýria zlými zbojníkmi, ktorí sú pripravení pripraviť ťa o všetky šperky, ba i o život, ak ti nebudem robiť spoločnosť, no ak sa poveziem s tebou, vezmú nohy na plecia a utečú kadeľahšie.“ Uškrnul sa na ňu. 
„Drahá Lily,“ vzdychla si. 
„Ale prečo nie si u pani Parkinsonovej?“ spýtal sa. 
„To je na dlhé rozprávanie,“ urobila grimasu. „Ale vojvoda Stanbrook bol mimoriadne láskavý a pohostinný. Aj jeho hostia.“ 
„Bolo nám potešením,“ povedal vojvoda, keď naňho Neville pozrel. „Moja gazdiná vám pripraví izbu, Kilbourne, a vy aj lady Muirová by ste si mohli so mnou v salóne vypiť čaj. Lady Muirová má barly.“ 
Neville ho zastavil zdvihnutou rukou. „Cením si vašu pohostinnosť, Stanbrook, ale ešte je len skoré popoludnie a počasie je ideálne na cestu. Ak je Gwen ochotná cestovať s nohou vyloženou na sedadle, len čo jej zbalia a znesú dolu batožinu, vyrazíme. Pravda, ak vám to nespôsobí problémy.“ 
„Ako si želáte,“ vojvoda naklonil hlavu a spýtavo pozrel na Gwen. 
„Len čo sa prezlečiem do cestovných šiat, môžeme vyraziť,“ ubezpečila Gwen oboch mužov. 
Kde je lord Trentham? 
Keď bola o hodinu prezlečená a zniesli ju dolu, kládla si znova tú istú otázku. Lokaj ju priniesol do haly, kde už čakala s barlami lady Barclayová. Bol tam aj vojvoda Stanbrook a ostatní hostia a zhovárali sa s Nevillom. Gwen všetkým srdečne podala ruku a rozlúčila sa s nimi. 
Ale kde je lord Trentham...? 
Lady Barclayová akoby jej čítala myšlienky. 
„Po obede sme sa boli s Hugom a Vincentom prejsť,“ povedala. „My dvaja sme sa vrátili späť, Hugo šiel dolu na pláž. Často tam trávi dlhé hodiny.“ 
Všetci hostia pozreli na Gwen. 
„Takže ho už neuvidím,“ poznamenala. „To ma mrzí. Rada by som sa mu osobne poďakovala za všetko, čo pre mňa urobil. Boli by ste taká láskavá, lady Barclayová, odovzdali by ste mu môj pozdrav a poďakovanie, prosím vás?“ 
Už ho neuvidím, prebleslo jej hlavou. Možno nikdy v živote. 
Zmocnila sa jej panika. Napriek tomu sa zdvorilo usmiala na všetkých prítomných a obrátila sa k dverám. 
Prv ako jej stihla lady Barclayová odpovedať, zjavil sa vo dverách sám lord Trentham, celý zadychčaný, červený. Poobzeral sa po ostatných, potom uprel pohľad na ňu. 
„Odchádzate?“ spýtal sa. 
Zaplavil ju pocit úľavy. Túžila zostať aspoň trochu dlhšie. 
„Prišiel po mňa brat,“ odvetila, „gróf Kilbourne. Neville, toto je lord Trentham, ktorý ma našiel, keď som spadla, a priniesol ma až sem.“ 
Muži na seba pozreli. Odhadovali sa, ako to muži robia. 
„Lord Trentham,“ ozval sa Neville, „Gwen vás spomínala v liste. Vaše meno sa mi zdalo povedomé, a keď vás teraz vidím osobne, viem prečo. Vy ste boli kapitán Emes, však? A viedli ste nebezpečnú misiu v Badajoze? Je mi cťou a som vaším dlžníkom. Boli ste mimoriadne láskavý k mojej sestre.“ 
Podal mu pravú ruku a lord Trentham ju potriasol. 
Gwen sa obrátila priamo na vojvodu Stanbrooka. 
„Boli ste stelesnená láskavosť a zdvorilosť,“ povedala. „Ani neviem slovami vyjadriť svoju vďačnosť.“ 
„Náš klub príde o čestnú členku,“ usmial sa prísne. „Budete nám chýbať, lady Muirová. Ale neskôr sa možno stretneme v Londýne. Plánujem tam pobudnúť istý čas.“ 
Nato sa všetci rozlúčili a nezostávalo jej iné, len odísť. Ešte pred hodinou po tom túžila. Ale teraz mala ťažké srdce a neodvážila sa pozrieť tam, kam veľmi túžila. 
Neville podišiel o krok bližšie, očividne mal v úmysle vyniesť ju ku koču, a tak sa obrátila k lokajovi, čo stál obďaleč, a podala mu barly. 
Ale lord Trentham bol rýchlejší než jej brat, na nič sa nepýtal a vzal ju do náručia. 
„Priniesol som vás sem, madam,“ povedal, „a vynesiem vás odtiaľto.“ 
Vyšiel cez dvere a zbehol s ňou po schodoch ďaleko pred Nevillom a ostatnými. 
„Teda odchádzate,“ zamrmlal. 
„Áno.“ 
Túžila mu všeličo povedať, bolo toho veľa, ale akosi nedokázala vysloviť ani slovo. Aj tak dobre. V skutočnosti nebolo treba nič dodať. 
Dvere na koči boli otvorené. Lord Trentham sa s ňou naklonil dopredu a opatrne ju uložil na sedadlo tvárou dopredu. Vzal vankúš, čo tam ležal, a podložil jej nohu. Potom jej planúcimi tmavými očami pozrel do očí. Ústa mal pevne stisnuté, sánku akoby mal vytesanú zo žuly. Znova vyzeral ako zocelený a nebezpečný vojenský dôstojník. 
„Šťastnú cestu,“ zaželal jej a vystrel sa pri koči. 
„Ďakujem.“ 
Usmiala sa. On nie. 
Včera o tomto čase sa milovali na pláži – on bol nahý, ona polonahá. 
Neville nastúpil do koča, usadil sa vedľa nej, dvierka sa zabuchli a vyrazili na cestu. 
Gwen sa naklonila k okienku a kývala. Všetci boli vonku, nielen vojvoda, ale aj jeho hostia vrátane lorda Trenthama. Ten stál kúsok obďaleč, tváril sa bezvýrazne, ruky mal založené vzadu. 
„Nechápem, že si nezomrela od strachu, Gwen,“ zasmial sa ticho Neville. „Mám dojem, že práve tvár kapitána Emesa mala zásluhu na tom, že zdolali hradby Badajozu. Ale zaslúžil si všetku chválu, ktorou ho potom zahrnuli. Všetci sa zhodli v názore, že v celej armáde nebolo muža, ktorý by bol dokázal to čo on v ten deň. Musí byť na seba hrdý. A právom.“ 
Ach, Hugo. 
„Áno,“ oprela si hlavu o vankúše a zatvorila oči. „Neville, som taká šťastná, že si prišiel. Veľmi šťastná.“ 
To však nevysvetľovalo, prečo jej o chvíľu vytryskli slzy a márne sa pokúšala potlačiť vzlyky. Neville ju objal okolo pliec, tíšil ju, napokon vybral veľkú vreckovku. 
„Úbožiatko moje,“ vzdychol. „Prekonala si toho veľa. Ale o chvíľu ťa priveziem domov a mama okolo teba bude môcť obskakovať, koľko sa jej zachce – a bezpochyby aj Lily. Staršie deti sa pýtajú na tetu Gwen, odkedy si odišla, a chcú vedieť, kedy sa vrátiš. Boli nadšené, keď sa dozvedeli, že idem po teba a priveziem ťa naspäť. Samozrejme, naše bábätko bolo k celej záležitosti ľahostajné. Tomu múdremu stvoreniatku stačí, keď má nablízku Lily. A rád by som ťa ubezpečil, že aj mňa bude tešiť, keď budeš znova doma.“ Uškrnul sa na ňu. 
Gwen znova zaštikútala a plačlivo sa usmiala. 
„Onedlho budeš mať toľko iných zábaviek, že celkom zabudneš na členok,“ pokračoval. „Na Veľkú noc sa u nás zíde celá rodina. Nezabudla si na to?“ 
„Pravdaže nie,“ ubezpečila ho, hoci v skutočnosti jej to vyfučalo z hlavy. Lady Phoebe Wyattová, najnovší prírastok Nevillovej a Lilinej rodiny, bude mať krstiny a pri tej príležitosti sa zídu početní príbuzní, aby oslávili túto udalosť. Mali prísť aj Gwenini obľúbení príbuzní Lauren a Joseph. 
Ach, skutočne sa tešila, že sa vracia domov. Do svojho sveta, k ľuďom, ktorých ľúbi a ktorí ľúbia ju. 
Obrátila hlavu a pozerala cez okienko. 
Šťastnú cestu, povedal. 
Čo čakala? Že lord Trentham bude nariekať ako nešťastný milenec? 

 

Spracovala Jana

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme vydavateľstvu Slovensky spisovateľ

http://www.slovenskyspisovatel.sk/ 

 

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Mary Balogh

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.