Choď na obsah Choď na menu
 


Je vážnejšia a trošičku temnejšia (ROZHOVOR)

ponechalova.jpgMladej autorke Dominike Ponechalovej, rodáčke z Tepličky nad Váhom, vyšla nová knižka Punková princezná sa vracia. Ide o pokračovanie jej debutu Punková princezná z roku 2008 a ako povedala v rozhovore pre Žilinský večerník, nový príbeh je vážnejší a trošku temnejší.
Nedostanete sa k týmto novinám? Nevadí. Vďaka Romantike si môžete rozhovor prečítať aj u nás.

 

Punková princezná sa vracia – pokračuje príbeh tam, kde skončil, alebo je jeho dejisko posunuté o pár rokov dopredu?

Punková princezná sa vracia sa odohráva približne rok po tom, ako sa skončila prvá Princezná, takže je tam istý posun, ale naozaj len mierny.

Čo vás priviedlo k napísaniu pokračovania?

V podstate som nikdy neplá­novala písať pokračovanie, ke­ďže Punkovú princeznú som si pôvodne písala iba tak, pre seba... kto tušil, že z nej raz bude knižka (úsmev). Takže príbeh sa zrodil úplne neplá­novane. Nemohla som spať a zrazu som v hlave mala ob­raz Bendžiho s ulízanými vlas­mi ako predavača mobilných telefónov a Karolínu, ktorá sa mu márne ospravedlňuje. Ne­vedela som, prečo sa poháda­li, nevedela som, ako sa Bendži dostal tam, kam sa dostal, ale zrazu som medzi nimi sklada­la dialóg a keď som to už ne­mohla vydržať, zapla som po­čítač a začala písať. Čiže táto scéna bola úplne prvá.

Ako na vaše písanie reagovali rodičia, kamaráti?

Nevedeli o ňom. Dlho som pochybovala, či z toho niečo bude (a či to bude dobré), ta­kže som si celé písanie nechá­vala pre seba. Keď už som sa konečne rozhodla povedať, že pracujem na pokračovaní, sa­mozrejme, že boli všetci nad­šení a povzbudzovali ma, ale to ma znervóznilo ešte viac, haha.

ponechal2.jpgPovedzte niečo bližšie k svojej knižnej novinke.

Vystupujú tu všetky dôležité postavy – Bendži s chalanmi, David s chalanmi, Karolínina sestra Katka s rodinou, Jakub – aj keď už možno nemajú toľko priestoru ako predtým. Určite ale pribudli noví ľudia, hlavne preto, že sa zmenilo prostre­die, v ktorom sa Karolína po­hybuje – aj napriek tomu, že nechcela ďalej študovať, skon­čí v škole. Takisto by sa dalo povedať, že nová Princezná je vážnejšia, trošičku temnej­šia a môže sa stať, že Karolínu budú čitateľky neznášať.

Ako dlho trvala práca na tom­to románe?

Opäť to bolo vyše roka, hlav­ne preto, že som nepísala pra­videlne – bolo obdobie, kedy som pri tom sedela každý deň, ale aj obdobie, kedy som ten dokument neotvorila dva me­siace.

 

„Raz som si dokonca vzala notebook k Vodnému dielu,
sadla som si na schodíky k vode a písala...
 z hľadiska prítoku inšpirácie a kreativity to bolo úžasné.“

 

Odrážajú hlavné postavy v kni­he reálnych ľudí, reálne situá­cie?

Pri prvej Princeznej som si vy­počula, že v príbehu je veľa ne­reálnych vecí – s čím súhlasím, pretože to bol primárne príbeh len a len pre mňa. Pokračova­nie je ale určite reálnejšie, je v ňom oveľa viac situácií, kto­ré majú základ v skutočných udalostiach a väčšina nových postáv sú viac-menej skutoč­ní ľudia, ktorí sa už tešia, ako sa tam budú hľadať. Karolí­na ale stále ostáva takým mi­xom všeličoho, a aj keď mi ke­dysi rodina hovorila, že si pri čítaní stále predstavovali, že Karolína som ja, minimálne v prvej polovici tohto príbehu je extrémne vzdialená od mo­jej osobnosti.

Aj vaším snom bolo vycestovať do Anglicka, ako po tom vždy túžila hlavná hrdinka Karolína?

V podstate áno, bola to moja predstava, ale už som od nej akosi upustila. Teraz ma viac láka Francúzsko.

Skôr ako začnete s písaním kni­hy, robíte si niekde poznámky, osnovu, schému...?

Vôbec. Píšem tak, ako mi na­padne, rozmýšľam za pocho­du. Poznámky si robím jedine vtedy, keď príde nápad v situá­cii, kedy ho nemôžem rozvíjať, a potrebujem si ho zaznačiť, aby som naň nezabudla – naj­častejšie je to v noci, v škole alebo pri cestovaní do školy.

Kedy najradšej a najčastejšie píšete? Máte obľúbené miesto, popr. rituál, ktorý pravidelne robíte skôr, ako sa pustíte do písania?

Rituál nemám žiaden, len ne­návidím, keď ma niekto vyruší v strede písania, keď som prá­ve v „tranze“, vtedy som nao­zaj veľmi zlá. Obľúbené miesto takisto nemám: tento príbeh som písala buď doma v po­steli alebo na internáte (tiež v posteli, hrozný internátny zlozvyk). Keby sa dalo, častej­šie by som písala aj vonku, na slniečku a čerstvom vzduchu. Raz som si dokonca vzala no­tebook k Vodnému dielu, sadla som si na schodíky k vode a pí­sala... z hľadiska prítoku inšpi­rácie a kreativity to bolo úžas­né, akurát vôbec nie pohodlné – a ľudia sa na mňa pozerali ako na blázna, že ešte aj vonku zízam do počítača.

Kto číta vaše knihy ako prvý, skôr, než ich pošlete vydava­teľovi?

Prvú najskôr čítali kamarátky a mama s tetou, a až od nich prišiel nápad, že ju mám ne­jakému vydavateľstvu poslať; druhú okrem mňa nečítal nik­to, pretože som ju nikomu nechcela ukázať.

Čomu sa venujete, keď nepí­šete?

Momentálne ma plne za­mestnávajú školské povin­nosti: diplomovka, príprava na skúšky a učenie na štátni­ce. Kvôli škole som sa musela začať učiť hrať na klavíri, ktorý sa neskôr stal mojím nástro­jom na odreagovanie – hlav­ne, keď som začala badať ne­jaké pokroky. Najlepšie sa ale odreagujem, keď sa vyšťavím na tréningu pole dance – je to dokonalá fyzická aj psychická vzpruha.

Uverejnené v Žilinskom večerníku, 28.4.2015
autorka Katarína Kvašňovská
 Snímky z archívu Dominiky Ponecha­lovej

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.