Choď na obsah Choď na menu
 


SVATBA S HŘÍŠNÝM PRINCEM

Feather Jane

Hriešny knieža

 

Obrázok

To Wed a Wicked Prince (2008)

Slov.  spisovateľ 2011

ObrázokOčarujúca historická romanca jednej z najúspešnejších autoriek tohto žánru. Lady Livia Laceyová si plnými dúškami užíva rušný spoločenský život v Londýne. Je obklopená priateľmi a ctiteľmi a nemá núdzu ani o zámožných ctiteľov. Jej svet sa však obráti naruby, keď sa v meste objaví záhadný, no nesmierne príťažlivý ruský knieža Alex Prokov a začne jej dvoriť..

 

 

 

SVATBA S HŘÍŠNÝM PRINCEM

Obrázok

To Wed a Wicked Prince (2008)

Levné knihy, 2010

Obrázok Livia Laceyová přijela se svými dvěma přítelkyněmi - lady Cornelií Dagenhamovou a lady Aurelií Farnhamovou - do Londýna, aby okusila radovánek městského života. Po sňatku Cornelie zůstávají v domě, zděděném po pratetě, již jen Livia a Aurelia. Ale Livia dostává nečekaně rychlou nabídku k sňatku od okouzlujícího ruského šlechtice Alexandra Prokova. Alexandr Prokov, nováček v londýnské společnosti, si získal Livii hned při prvním setkání, proto na sebe poněkud ukvapená svatba nenechá dlouho čekat

Obrázok

Po neúspechu knihy Hriešny džentlmen mi táto kniha ležala veľmi dlhú dobu v polici, ale keď ju ohlásil Slovenský spisovateľ s veľkým odhodlaním som sa do nej pustila, aby som Vám milé naše čitateľky priniesla info o tom, či sa oplatí alebo nie vyhodiť za toto dielko zopár eur.

Neoplatí!

Počas čítania sa mi často stávalo, že som sa dívala na obal knihy a overovala si fakt, že túto knihu napísala Featherová, tá Featherová, ktorej sériu Bride Trilogy - NEVESTY mám dodnes v živej pamäti a rada sa k nim vraciam. Tá Fatherová, ktorá napísala knihy ako Amazonka, či  Srdcová kráľovná. Pretože toto bola ozaj pohroma od začiatku do konca nuda, nuda a znova nuda...

No neviem ale toto obdobie rozhodne Featherovej nesvedčí, v tej knihe sa v podstate nič neudialo až v závere to začalo mať aký taký spád, ale vtedy už bol koniec. Samé prechádzky po parku posedenia pri čaji a jazdenie na koni opäť v parku. Prostredie Londýna ma ničím nezaujalo, a dokonca ani len plesy sa nekonali, okrem toho prvého kde sa hlavný hrdinovia stretli sa vlastne dej odohrával v prevažnej miere v ich dome. Dokonca ani tá špionážna akože zápletka nijako príbehu nedopomohla.

Tak neviem v tejto knihe som nenašla nič čo by som ako tak ocenila, no veď uznajte preskakovala som strany, aby som bola čím skôr na konci.

No začala som práve s tretím dielom série, tak tajne dúfam že bude lepší zatiaľ sa tak ale nejaví..

Jednoznačne odporúčam spisovateľke aby zmenila prostredie i dobu v ktorej sa jej príbehy odohrávajú toto jej nejde - ale vôbec

A ešte si trocha zabrdnem Aká je podľa vás pravdepodobnosť, že tri vidiecke myšky si vyjdú do Londýna a všetky tri sa v krátkej dobe vydajú za špiónov - no podľa mňa žiadna - Feather si to ale nemyslí!

Pol srdiečka dávam za prvú kapitolu a za postrčenie tanečníka do fontány toto bola jednná časť knihy kde som sa bavila. (viď. ukážka)

Spracovala LENKA

 

Cavendish Square Trilogy
1. A Wicked Gentleman (2007) -
Hriešny džentlmen (Slov. spis.2010) Hříšny gentleman (Levné knihy, 2010)
2. To Wed a Wicked Prince (2008)
- Svatba s hříšnym princem (Levné knihy, 2010)
3. A Husband's Wicked Ways (2009)
- Hŕíšný manžel (Levné knihy, 2010)

Ukážka z knihy

Londýn, september 1807

LIVIA LACYOVÁ SI POKLEPKÁVALA ZATVORENÝM VEJÁROM po dlani a usilovala sa skryť netrpezlivosť. Orchester už spustil prvé tóny kotiliónu, pri ktorom jej vždy mykalo v nohách. Tanečný poriadok už mala zaplnený, ale partner zapísaný na tento tanec zrejme už nepríde a pri kotilióne obíde naprázdno.
Iba hmlisto si uvedomovala zvedavé pohľady starších gardedám zhromaždených do kruhu na vzdialenom konci tanečnej sály a dovtípila sa, že sa zhovárajú o nej. Určite počuli historku o jej nevhodnom výlete, keď nedávno večer zamaskovaná vyrazila do Vauxhallu. Patrila k rozvážnejším dievčinám, ktoré dodržiavajú pravidlá spoločenskej etikety, no občas neodolala nutkaniu bez stopy sa niekam vytratiť. Do zábavnej štvrte Vauxhall sa vybrala v spoločnosti roztopašných mladých ľudí, oblečená ako oni, a pokladala to za vzrušujúce dobrodružstvo. No zakrátko ju vzrušenie opustilo a musela sa vyrovnávať s nepríjemnými dôsledkami svojej nerozvážnosti.
Pravdaže, s odstupom času si uvedomila, že keby bola Aurelia na Cavendish Square, a nie na návšteve u Nell a Harryho v Škótsku, nikdy sa nedá nahovoriť na takú hlúposť. Samota a nuda prevážili zdravý rozum. Rozruch, ktorý vyvolala, však dlho nepotrvá. Klebety sa zakrátko zamerajú na niečo iné a po tom bude zase bezchybná mladá dáma.
Pozrela na tanečné pódium, kde sa už rozostavovali dvojice na zložitý tanec. Ak po ňu v krátkom čase Bellingham nepríde, tanečníci sa sformujú do tvaru, kde už nebude pre nich miesto. Pritom kotilión je jej obľúbený tanec.
„Lady Livia, tuším netancujete. Smiem vám ponúknuť za partnera knieža Prokova?“
Livia sa obzrela a začudovane pozrela na hostiteľku, vojvodkyňu z Claringtonu, ktorá sa pri nej zastavila so štíhlym plavovlasým džentlmenom.
Muž sa uklonil. „Bola by to pre mňa veľká česť, lady Livia.“ Vystrel ruku. Rozprával s nebadateľným cudzím prízvukom, ktorý sa jej videl príťažlivý a nemenej exotický ako tmavočervený rubín na jeho pečatnom prsteni. Zdá sa, že je boháč a a čosi na jeho zovňajšku napovedalo, že bude dobrý tanečník.
Livia sa rozhodla vykašlať na Bellinghama. Bol to prinajlepšom nudný partner, ktorý ustavične sleduje každý tanečný krok a vedie dlhé reči o pôvode a spoločenskom význame predvádzaného tanca. Nikdy by si ho nevybrala na kotilión, no nanešťastie sa do jej tanečného poriadku zapísal prvý, takže ak ho nechcela odmietnuť, nemala inú možnosť, iba zmieriť sa s tým, že strávi polhodinu v jeho suchopárnej spoločnosti. Pravda, ak neprejavil ani toľko slušnosti, aby ju v naplánovanom čase vzal do tanca. Nemôže jej nič vyčítať , keď teraz prijme ponuku niekoho iného.
Usmiala sa, uchopila ponúkanú ruku a postavila sa. „Bude to pre mňa veľké potešenie, vážený knieža.“
Preplietol si s ňou prsty, keď ju viedol na parket. V dotyku jeho ruky vycítila akúsi zvláštnu autoritatívnosť. Odviedol ju na jej miesto medzi tancujúcimi a dosť teatrálne sa uklonil, čo u nej vyvolalo úsmev. Zareagovala s primeranou zdvorilosťou a tanec sa začal.
Bol veľmi dobrý tanečník. Aspoň taký dobrý ako ona, uvažovala bez falošnej skromnosti. Pohybovala s pôvabom a ľahkosťou a terajší partner sa jej určite vyrovnal v zložitých krokoch štandardného tanca. Pri kotilióne neostávalo veľa miesta na rozhovor a zrejme ho uspokojovali vzájomné previnené úsmevy, keď sa podľa honosného tanečného rituálu k sebe približovali a zase oddeľovali. Len čo dotancovali, znova sa navzájom uklonili. Partner jej ponúkol ruku a odviedol ju z parketu.
„Mala som z toho pôžitok, ďakujem,“ povedala, keď s ňou zamieril k širokému obloku, na ktorom boli odhrnuté záclony a cez ktorý do prehriatej tanečnej sály prenikal chladný vzduch. „Ste dobrý tanečník, knieža... knieža Prokov, ak sa nemýlim.“
„Presne tak, lady Livia,“ zase sa mierne uklonil. „Váš služobník Alexander Prokov.“ Rozhrnul závesy, aby mohla vstúpiť na úzky balkón so zábradlím, odkiaľ bol výhľad do zadnej záhrady. „Smiem vám priniesť limonádu... alebo šampanské?“
„Hádam šampanské,“ odvetila rázne Livia. Bublinky šampanského šteklia ako chladný vzduch, pomyslela si, a vzápätí si túto predstavu vyčítala. Nepochybne ju vyvoláva mesiac v splne, ktorý visí nad záhradou.
„Áno, takýto večer je ako stvorený na šampanské,“ súhlasil s vážnosťou, ktorá protirečila rozžiareným modrým očiam. „Počkajte tu na mňa.“
Livia sledovala, ako prechádza cez preplnenú tanečnú sálu: ako niekomu položí ruku na plece, niekomu čosi potichu precedí a dav sa rozostupuje ako Červené more pred Mojžišom. Odkiaľ sa tu, preboha, knieža Prokov vynoril? Londýn bol celé leto bez spoločenského života, a až teraz, v strede septembra, sa sem ľudia zase začínajú trúsiť, takže hádam ani neprekvapuje, že sa s ním doteraz nestretla.
Pozorovala, ako sa vracia s dvoma pohármi v ruke a zase sa šikovne prediera cez zástup ľudí. Pristúpil k nej a podal jej pohár. „Pripime si,“ zdvihol pohár. „Na nové priateľstvo.“
Livia si s ním jemne štrngla a vypila pohár na zdravie, no pri tomto jednoznačnom konštatovaní trocha zdvihla obočie. „Máme sa teda stať priateľmi?“ spýtala sa trocha suchopárne.
Pozrel na ňu s prižmúrenými očami. „Je nejaký dôvod, prečo by sme nemohli byť priatelia? Podľa mňa nie.“
Livia pokrčila plecom a vyhlásila spôsobom, ktorý sa jej videl dostatočný nato, aby narušil dôverný tón medzi nimi a jej spoločníka urazil. „Priateľov si ľahko nevyberám, knieža. Kým sa rozhodnem, najprv si takú závažnú vec dôkladne rozmyslím,.“ Pozrela naňho zúženými očami. Knieža pobavene opätoval jej pohľad, čo ju do istej miery vyvádzalo z miery. Jej urážlivé slová zrejme nezasiahli terč.
Po chvíli sa od neho odvrátila a pozrela do tanečnej sály. „Nechápem, čo sa stalo s lordom Bellinghamom. Pri kotilióne mi mal robiť partnera.“
„Aha, teda to bol ten Bellingham?“ zašomral jej spoločník a zamyslene pokýval hlavou. „Bohužiaľ som to nevedel, keď sme sa pred chvíľou zoznámili.“
Livia sa prekvapene zvrtla. „Vy ste sa s ním už zoznámili? A kde?“
„Prepáčte. Mal som vám to povedať už skôr. Žiaľ, lordovi Bellinghamovi malá nehoda zabránila, aby vás odviedol na tanečný parket,“ odvetil.
Livia naňho vypleštila oči. „Malá nehoda?“
„Áno, spadol... ehm... spadol do fontány,“ informoval ju knieža a trúchlivo sklonil hlavu. „Veľmi nešťastne.“ Urobil posunok smerom k striekajúcej vode uprostred záhrady pod nimi.
Livia mala pocit, akoby strácala zmysel pre realitu. Bola presvedčená, že hoci sa jej spoločník tvári vážne, v skutočnosti sa smeje, aspoň jeho oči to prezrádzajú. „Hádam by ste mi to mali vysvetliť,“ poznamenala zdanlivo nezúčastnene, ale pretvárka sa jej veľmi nedarila. Predstava, že zavalitý a sebavedomý Bellingham padol do fontány, sa jej videla absurdná.
Knieža veľavravne kývol rukou. „Fakticky ani nemám čo vysvetľovať.“ Pokrútil hlavou. „Slovom, mal smolu. Stavím sa, že sa vrátil domov, aby sa prezliekol do suchých šiat. Preto nemohol s vami absolvovať dohodnutý tanec.“
Livia naňho vyľakane pozrela, začínalo jej svitať „Hm... dúfam, knieža, že nemáte s tou nehodou nič spoločné...“
„Iba veľmi málo,“ odchlipol si z pohára.
Livii sa rozochvel hlas od smiechu, keď sa spýtala: „Koľko presne?“
Pokrčil plecami. „Ubezpečujem vás, že som sa mu iba dotkol ramena, iba som sa oňho šuchol. Nanešťastie, očividne to stačilo, aby stratil rovnováhu. Niektorí ľudia nie sú dostatočne vyvážení. Vy ste sa s tým ešte nestretli?“ Zdvihol klenuté obočie a pozrel na ňu ponad okraj pohára.
„Knieža Prokov, prečo ste sotili lorda Bellinghama do fontány?“ Livia a premáhala smiech. Pôsobilo by nevhodne, keby sa smiala na nešťastnom Bellinghamovi. Ten chlap si úzkostlivo potrpel na vlastnú dôstojnosť.
„Stál mi v ceste,“ vysvetľoval, akoby to bol najprirodzenejší a najlogickejší spôsob, ako sa zbavovať prekážok. „Stál vedľa fontány... vlastne jednu nohu mal na okraji nádrže. Bolo to celkom prirodzené.“
„Ako vám mohol stáť v ceste, keď bol pri fontáne? Veď tá je pol druha metra od cesty.“ Livia mala znova pocit, že stráca zmysel pre realitu. Ich rozhovor bol absurdný.
„Božemôj, nerozumiete mi! Nebránil mi prejsť po ceste, ale postavil sa do cesty mojej túžbe zatancovať si s vami. Veľmi zdvorilo som ho požiadal, aby mi prepustil svoje miesto vo vašom tanečnom poriadku, ale začal ma poučovať, aké je nevhodné meniť tanečný poriadok. Vychrlil na tú tému množstvo slov, ale väčšina z nich bola od veci... Neznášam, ak ma niekto poučuje.“ Vľúdne sa usmial, akoby ju týmto vysvetlením uspokojil.
„Vy ste chceli so mnou tancovať?“ Livia neverila vlastným ušiam. Celkom by jej to lichotilo, keby to nevravel človek, ktorý sa zrejme zbláznil.
„Áno,“ prisvedčil. „Po celý večer vás sledujem. Túžil som, aby ma niekto vám predstavil.“
„Nemohli ste o to požiadať našu hostiteľku? Ale vy ste radšej sotili človeka do fontány.“
„Zdalo sa mi, že tým jednou ranou zabijem dve muchy,“ povedal ospravedlňujúco. „Chcel som sa s vami zoznámiť a tiež si s vami zatancovať. Iba takto som mohol odstrániť jedného z vašich nadchádzajúcich partnerov. Keďže kotilión mám rád, rozhodol som sa logicky. Okrem toho,“ dodal, „Bellinghama som videl pri ľudových tancoch a vôbec ho nepokladám za veľkého tanečníka. Oveľa lepšie sa vám tancovalo so mnou. Koniec koncov, na moju zdvorilú požiadavku vôbec nezareagoval.“
Livia nevedela, či má vybuchnúť do smiechu, alebo s ľadovým pokojom odsúdiť jeho neuveriteľnú bezočivosť a odísť. Lenže vravel svätú pravdu. Hoci teraz by mala lorda Bellinghama skôr ľutovať, sama mala často sto chutí schladiť jeho pompézne vystupovanie studenou vodou.
Rozosmiala sa a knieža, opretý o zábradlie, s úsmevom sledoval, kým sa neovládne. Vzal jej vejár z uvoľnenej dlane, rýchlym pohybom ho otvoril a ovieval ju, až kým sa jej z líc nevytratila červeň. Nakoniec si utrela oči tenkou čipkovou vreckovkou.
„Panebože!“ zvolala. „Aká som bezcitná, že sa smejem z úbohého Bellinghama.“ Potriasla hlavou, akoby rozháňala zvyšky pobavenia, a pozrela naňho. „Knieža Prokov, musím vám povedať, že takto riešiť problémy je veľmi neanglické.“
„Predsa nie som Angličan,“ poznamenal a vrátil jej vejár. „Slovanský temperament má sklon konať impulzívne. Keď sa vyskytnú nepríjemnosti, riešime ich čo najrýchlejšie a najúčinnejšie.“
Prizrela sa mu teraz lepšie a všimla si jeho výrazné lícne kosti, dlhý úzky nos, jemne krojené ústa a bujnú šticu svetložltých vlasov, sčesaných zo širokého inteligentného čela dozadu. V ušľachtilej tvári mu svietili uhrančivé belasé oči.
Hovoril so slabým, ale príťažlivým prízvukom. Slovanským? Doteraz si myslela, že ľudia slovanského pôvodu majú tmavú pleť a čierne vlasy. No zrejme existujú výnimky. Pokúsila sa odhadnúť jeho národnosť. „Ste Rus... alebo azda Poliak?“
„Najmä Rus,“ odvetil. Vzal jej z ruky pohár a položil ho na balkónové zábradlie. „Nezatancujeme si ešte?“
„Žiaľ, nemôžem,“ odvetila Livia a pozrela na svoj tanečný poriadok, čo jej visel na hodvábnej stužke zo zápästia. „Ibaže by sa ďalším šiestim džentlemenom z tohto zoznamu stalo niečo pri fontáne.“
„Kto mál byť ďalší?“ spýtal sa a ona sa zase rozosmiala. Potom sa zvrtla a ráznym krokom pobrala do tanečnej sály, kde sa jej najbližší partner už nešťastne obzeral po parkete.
Alexander Prokov ostal na balkóne a uprene hľadel na záhradu, osvetlenú za krásneho večera na sklonku leta smolnými fakľami a myriadou drobných lampášikov rozvešaných na stromoch. Dnes už nemal záujem tancovať s niekým iným.

 

Náhľad fotografií zo zložky Jane Featherová

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

pre Kikimoru

(Kristína, 1. 5. 2011 15:37)

milá naša spolučitateľka, mne nevadí, ako autorka opisovala dobu a prostredie, či konanie postáv. Všetky Tvoje pripomienky beriem a ako osoba, ktorej sa prvá časť nepáčila, Ti odpovedám: na tejto knihe sa mi nepáčil príbeh, ktorý pre mňa absolútne nemal šťavu. Neočakávam dobrodružstvo v každej knihe, ale musia sa tie z regentského odbobia podobať ako vajce vajcu? Vari sa nedá vymyslieť niečo originálne, a pritom také, čo bude zodpovedať duchu doby? Viem, že sa to dá. Dá sa napísať originálny príbeh z 19. storočia, a nemusí sa pritom odohrávať v Británii. A ak už autorka tvrdohlavo chcela napísať román z tohto obdobia a takýmto štýlom, nemala mu dávať takýto názov. Ale je to len marketing, takže chápem. Pre mňa jednoducho bola táto kniha nudná. Pozn.: Princezné som nečítala, ale od Featherovej mám "Zamat", čo je tiež presne z tohto istého obdobia, a je to o triedu lepšie ako "Hriešny džentlmen".

Pekná trilógia

(Kikimora, 7. 4. 2011 10:29)

Nuž vážené, na rozdiel od vás sa mi "hriešnaô trilógia veľmi páčila. Čítala som ju síce v češtine, takže neviem posúdiť slovenský preklad, ale vôbec sa mi nezdala nudná, dokonca by som povedala, že celá trilógia bola spracovaná lepšie než "princezné". Akéže dobrodružstvo čakáte od žien z 19. storočia???? Všetko sa to krútilo okolo plesov a módy, ktorá bola hlavným obchodným artiklom. Charakteristika postáv bola vystihnutá veľmi trefne a vtipne, príbehy plynuli súvislo, dej možno nebol taký napínavý ako pri iných príbehoch, ale páčilo sa mi ako sa všetky tri hrdinky vzopreli konvencii a na vlastnú päsť sa vybrali do hlavného mesta, aby tak unikli rodinnému dozoru poručníka. A to sa vám, vážené, nepáčilo? Vzájomne si pomáhali a hoci nemali dosť peňazí, dokázali vykľučkovať z peknej šlamastiky. Dokonca aj služobníctvo bolo opísané veľmi vtipne, na majordomovi som sa pekne pobavila. Naozaj nechápem, čo sa vám nepáčilo. To čo je citované z knihy vyššie? Nuž, čo dodať? Skutočne západný svet takto vníma slovanskú rasu a naozaj v Rusku v 19. storočí bolo neskutočne veľa kniežat, navyše plnili špionážnu činnosť. A to sa vám, dámy, nezdalo dostatočne dobrodružné? Alebo vám vadilo, že mal doma plný stôl drahých kameňov? Ak niekto skutočne pozná mentalitu Rusov, musí uznať, že Rusi viac veria drahokamom, než bankovkám. Potrpia si na šperky, zlato ich sprevádza celým životom už od kolísky. Samozrejme, vravím o tých kniežatách, nie plebejcoch.
Ja, osobne si myslím, že "hriešna" trilógia bola spracovaná oveľa zaujímavejšie než "princezné".

obdivujem Ťa, Lenka

(Kristína, 10. 2. 2011 16:21)

že si sa do toho pustila! Ja po Hriešnom džentlmenovi, ktorý bol zhruba rovnako "záživný" a "vzrušujúci" ako druhý diel, by som sa na druhú časť odhodlala, asi len keby mi niekto priložil k hlave pištoľ, a ani vtedy neviem, či by som sa prekonala :-)