Choď na obsah Choď na menu
 


Osudový prsteň

Alexandra Devil

Osudový prsteň

Ikar 2013

osudovy-prsten.jpgPríbeh o tajomnom prsteni a vášnivej láske, ktorá sa naplní...len o ňu treba bojovať. Osudový prsteň z pera mimoriadne obľúbenej Alexandry Devil, ktorá vydala už dvanásť románov a tie oslovili vyše milióna žien. Úspech jej kníh spočíva práve v tom, čo čitateľky historických romancí hľadajú – vášeň, ľúbostnú zápletku, silné emócie a rýchly dejový spád. Ako bonus prináša Devil aj dokonalý opis prostredia, v ktorom sa jej knihy odohrávajú.

 

Rovnako je to aj v Osudovom prsteni.
Mladučkú Darinu, ktorá práve prežila prvé dotyky s láskou, unesú a chcú ju predať na trhu s otrokmi. Cestou sa jej podarí ujsť s novicom Antonom, šľachetným bratom zákerného bojara Karpa. Keď Antona zasiahne zradný šíp, Darinu okolnosti prinútia vydať sa za Karpa.  Surový bojar sa spriahne s mongolskými dobyvateľmi a o rok zahynie v boji s kniežacím vojskom.

Darina sa dozvie, že Anton sa zachránil a žije niekde v okolí Konštantínopola. Aj keď to nie je muž jej srdca, vyberie sa s karavánou na ťažkú aj dobrodružnú cestu, aby mu konečne vyzradila tajomstvo, ktoré ich spája. Zároveň v duši skrýva nádej, že sa jej raz pomocou prsteňa talizmanu podarí nájsť pravú lásku. Cez Darinu sa osudový prsteň napokon dostane k pravému dedičovi, no aj tak pomôže Darine splniť vytúžený sen.

Tak ako Osudový prsteň, aj všetky knihy Alexandry Devil sú napísané s nezvyčajnou ľahkosťou, no zároveň je v nich veľa poučného – stačí len pozornejšie čítať.


Romantika vám ponúka úryvok z novinky Osudový prsteň:

 

P R V Á   K A P I T O L A
Leto roku 1256

Nad dreveným krížom sa skláňala košatá lipa a jej listy, ševeliace vo vetre, vrhali tieň na tváre dvoch žien, ktoré prišli navštíviť osamelý hrob. Tu na kraji lesa, v tichu neveľkej čistiny obkolesenej stromami, bojarka Oľga pred vyše pätnástimi rokmi pochovala krstnú matku. Previezla ju z dediny od Zdviženska sem, na otcovský majetok, ktorý  zdedila južne od mesta Medžiboža na brehu rieky Bog. Oľga stála nad hrobom a v mysli sa jej premietalo všetko  zúfalstvo, čo prežila, všetky skúšky, ktorými prešla v tých strašných dňoch porážky Kyjeva. A predsa vydržala, dostala sa do Medžiboža a potom aj do Haliča, kde požiadala knieža Daniila Romanoviča, aby jej poskytol  ochranu. Daniil Halickij podľa vzoru Monomacha vždy napomínal kniežatá a bojarov, že nesmú dopustiť, aby niekto ubližoval slabým, vdovám a sirotám. Vdova po Leontijovi Kolyvanovičovi so svojou malou dcérkou sa preto nemusela báť, že by jej nejakí vzdialení príbuzní či susedia siahli na  skromný majetok pri Medžiboži, ktorý zdedila po starom otcovi z matkinej strany. Vzápätí po porážke Kyjeva ohrozovali  územie Halicko-Volynského kniežactva pustošivé tatárske nájazdy a Oľga mala len to šťastie, že krvavá cesta Batyjových hord viedla severne  od jej usadlosti.

Teraz Oľgu tak zavalili spomienky na  dlhé a krušné roky, ktoré strávila osamotene a každú chvíľu pripravená  bojovať za seba a dcéru, že si v duchu začala vylievať srdce pred krstnou matkou, presvedčená, že ju Jelena v nebi dozaista počuje.

Darina pozrela zboku na matkinu bledú, meravú tvár a potichu si vzdychla. Neposedná zvedavá Darina nemala ešte ani šestnásť,  ďalej už nevydržala Oľgino smutné, mĺkve rozjímanie a opýtala sa:
– Mama, prečo je tu pochovaná len tvoja krstná, a môj otec, staré mamy a starí otcovia ležia tak ďaleko?
– Srdiečko, veď som ti už hovorila, že všetci naši blízki sú pochovaní v Kyjeve – podaktorí v hrobe pod krížom, a podaktorí pod zrúcaninami desiatkového chrámu... – Oľga nežne pozrela na dcéru a privinula si jej pôvabnú plavovlasú hlavu.
– Mama, a čo keby sme išli do Kyjeva navštíviť ich hroby? – navrhla Darina, ktorá sa veľmi rada vozila, jazdila alebo chodila bárs aj pešo, len aby videla niečo nové.
– Nie, duša moja, do Kyjeva nemôžeme, – povzdychla si matka. – V Kyjeve šafária Tatári.
– Tatári...! – dievča s detinskou zlosťou duplo nohou. – Kedy sa odpracú z našej krajiny?
– Asi nie tak skoro.
– Ale do Halicko-volynského kniežatstva ich knieža Daniilo nepustí, však? –  Darinine veľké belasé oči sa s nádejou zahľadeli na matku. – Však porazí tatárskeho náčelníka Kuremsu, aj tých zradcov, čo sa zapredali Tatárom?
– My dve nemôžeme rozhodovať o tom, čo knieža má alebo nemá urobiť, – prerušila bojarka dcérine otázky. – Poďme, lebo zmeškáme omšu.
Oľga a Darina sa prežehnali, uklonili sa pred hrobom a prešli z lesnej čistinky na cestu, vedúcu k dedinskému chrámu. Do chrámu chodievala Oľga zásadne pešo, bola presvedčená, že tak bude bližšie k Bohu. Bojarku s dcérou sprevádzali len dvaja sluhovia – koniar Trofim a jeho žena Katerina, krajčírka a mastičkárka v jednej osobe. Týchto oddaných a spoľahlivých ľudí poznala Oľga od detstva, a preto im  dôverovala väčšmi než ostatným sluhom či nevoľníkom. Bojarka Kolyvanovská mala  málo služobníctva a sedliakov nebolo ani toľko, aby stačili obrobiť jej zeme,  polovica ležala ladom, spustošená tatárskymi nájazdmi.

Úzky chodník pred nimi pretínala široká, spolovice dláždená cesta, po ktorej prichádzali veriaci z okolitých dedín. Dnes mal nedeľnú pobožnosť slúžiť archijerej otec Arťom, známy krásnymi kázňami, takže sa schádzali ľudia zovšadiaľ, aj z odľahlých dedín.  Darina uvidela v húfe cirkevníkov mladého jágra Nazara, najkrajšieho mládenca v celom širokom okolí, a srdce jej poskočilo pri predstave, že sa s ním čoskoro stretne. Nazar pochádzal z jednoduchej rodiny, ale bol slobodný a patril k občine, ktorá sa skladala prevažne z pastierov a lovcov. Mládenec vynikal krásou a veselou povahou. Veľa dievčat by šlo za ním aj na kraj sveta, keby čo len prstom kývol. Darina počula o ňom všeličo, nie vždy to najlepšie, a o to bola zvedavejšia, mládenec, za ktorým vzdychalo toľko miestnych dievčeniec, ju priťahoval. Vedela, že matka nikdy nedovolí, aby sa bojarka, stretávala s obyčajným dedinčanom, ale Darina bola už raz taká, že ju najväčšmi vábilo zakázané ovocie.

Prebehla pohľadom po zástupe veriacich, medzi ktorými kráčal Nazar, a s nevôľou zistila, že je obklopený sviatočne vyobliekanými mladými ženami. Lenže Darina musela skrývať svoje city pred všetkými, najmä pred matkou. Obzrela sa na Oľgu, či si nevšimla, že pokukuje po mladom jágrovi. Ale bojarka kráčala mlčky a prísne, meravo pozerala pred seba. Darina, ktorá sa rada smiala, nikdy nechápala, prečo sa jej pekná a dobrá mama tak zriedka usmieva, prečo je taká ostražitá v styku s ľuďmi a vyhýba sa novým známostiam. Na dcérine otázky, prečo k nim  nechodia návštevy, zvyčajne odpovedala: „Teraz je najlepšie žiť ticho a nenápadne, aby si ťa nikto nevšimol. V zlých časoch ožijú muchy aj zlým ľuďom. A my dve, bezbranné siroty, sa nemáme na koho spoľahnúť, iba na vlastný rozum a opatrnosť.“

Keď sa Oľga a Darina priblížili k hradskej, práve po nej prechádzal koč ťahaný párom krásnych koní. Nahnevaný pohonič sa zahnal bičom na dvoch otrhaných žobrákov, čo priskočili ku koču a pýtali almužnu.
– Choďte pred chrám, tam si žobrite, tu nezavadzajte!
Ale pani, ktorá sa viezla v koči, kázala pohoničovi zastaviť a hodila žobrákom zopár drobných. Potom sa obzrela, pohľad jej spočinul na Oľge a Darine, letmo sa im uklonila. Nebola najmladšia, ale ešte pekná a šaty aj pokrývka hlavy svedčili o urodzenom pôvode. Vedľa nej sedel chudorľavý, bledý mládenec, asi dvadsaťročný, v čiernom mníšskom rúchu.
Keď ich koč predbehol a Oľga s Darinou prešli z chodníka na hradskú, dievča sa potichu spýtalo matky:
– Kto to bol? Nikdy som ich nevidela.
– Nasťahovali sa do našich končín nedávno. Xénia je vdova po bojarovi Gavrilovi Chodynovi. Jej starší syn Karp je jeden z tých bolochovských bojarov, čo sa stali prisluhovačmi Tatárov, aby získali nové majetky. Prisvojili si cudzie  panstvo a usadili sa rovno na medziach nášho majetku. Že nás Pánboh tak skúša... takýchto susedov nám  zoslať.
– Ten mladý mních, to je jej syn? Nevyzerá, že by bol schopný odcudziť niekomu zeme.
  Nie, ten v koči bol asi jej mladší syn Anton. Ale vraj starší Karp je taký...
V tej chvíli sa za nimi ozval na kamennej ceste dupot kopýt a Oľgu s Darinou predbehol bohato vystrojený jazdec na ušľachtilom koni. Obzrel sa na bojarku s dcérou, sebavedomým gestom si rozhrnul tmavočervený plášť, oprel ruky v bok, vpil sa im pohľadom do tváre a spýtal sa:
– To je tvoja dcéra, bojarka? Dobrý deň vám obom. A ty susedovi ani neodpovieš?
– Dobrý deň, sused, – vytisla zo seba s nevôľou Oľga.
Darine sa pri pohľade na neznámeho mimovoľne zmraštila tvár odporom, v ktorom bolo aj trocha strachu. Hrdý jazdec mal tvár zjazvenú rapinami a bledosivé oči pod padajúcimi červenými viečkami vyzerali ako biele štrbiny. Tenká nitka zovretých perí sa úlisne zaškľabila.
– Máš peknú dcéru, nevesta ako lusk, – poznamenal neznámy a harcoval na koni okolo žien. – Ale prečo idete pešo? Jednu z vás môžem odviezť, sadnite si ku mne.
Vystrel ruku, ale matka aj dcéra pred ním cúvli.
– Nie, ďakujem, bojar Karp, – povedala rýchlo Oľga. – My do domu Pána chodievame vždy peši.
– Nuž, ako sa vám páči, – pokrčil jazdec plecami. – To nič, teraz sa budeme často vídať, veď sme susedia.
A odcválal, neberúc ohľad na farníkov, čo kráčali pred ním.
– Ten hrozný človek, to bol Karp, starší syn bojarky Xénie? – zašepkala Darina. – Škaredý, a ešte aj bezočivý. Ty si sa s ním už dakedy stretla?
– Raz, keď som bola u otca  opáta.
– Prečo si to predo mnou ani nespomenula?
– Nechcela som ťa vyľakať, dieťa moje.
Darina znepokojene a s odporom pozerala za bojarom Karpom, potom chytila matku za ruku a povedala:
– Neboj sa, mamička, od takýchto susedov sa budeme držať čo najďalej, a keby nám niečo hrozilo, poprosíme knieža, aby nás ochránil.
Keď Oľga počula rozvážne slová mladej dievčiny, s nádejou si spomenula na chýry, že knieža Daniil sa v dohľadnom čase chystá udrieť na bolochovské kniežatá a bojarov, ktorí sa spriahli s Mongolmi, jedným z nich bol aj Karp Chodyna.

V kostole sa Oľga s dcérou náhodou ocitli vedľa bojarky Xénie a jej dvoch synov. Darina nenápadne cúvla, aby bola čím ďalej od Karpa. Bála sa ho. Mala šťastie, lebo sa medzi ňu a obávaného bojara pretisli dvaja vážení cirkevníci. Počas bohoslužieb sa Darina nezdržala a obzrela sa tam, kde v húfe sedliakov stál Nazar. Oči sa im stretli, Darine sa zazdalo, že na ňu aj žmurkol. Začervenala sa a viac na pekného jágra nepozrela.

Medzitým biskup Arťom kázal o sile ducha a viery, ktorú potrebujú ľudia najmä v ťažkej hodine. Napomínal, že neslobodno prepadnúť zúfalstvu a reptať na Boha, prečo zoslal na nás také skúšky, ale treba čerpať silu z Písma svätého. Oľga v jeho slovách zrazu začula čosi známe:
– Čo bolo, bude zase, a čo sa stalo, opäť sa stane. Nič nové nie je pod slnkom...  V dobrý deň buď dobrej vôle; v deň zlý si uváž: aj tento deň stvoril Boh ako tamten.
Oľga sa rozpomenula na krstnú matku, ako rozprávala o páde Carihradu, a do očí jej vstúpili slzy. Bojarka uprela zahmlený pohľad na obličaj Matky Božej na ikone a v duchu prosila o ochranu ani nie tak pre seba, ako pre svoju dcéru Darinu.

Oľga sa už dávno zaoberala v duchu myšlienkou, že svoj majetok  prevedie na kláštor. V nepokojných časoch mohli vdovy a siroty nájsť útočisko pred dravými uzurpátormi, či už cudzími, alebo domácimi, iba medzi kláštornými múrmi. Mongoli pri všetkej svojej krutosti boli tolerantní k iným vierovyznaniam a neničili kláštory, preto sa tam uchyľovali mnohí utečenci z kyjevského územia. Oľga uvažovala, že keď odovzdá svoj majetok kláštoru, odíde ta aj ona, ale v okolí Medžiboža zatiaľ ženský kláštor nebol, iba sa staval a bojarka všetky skromné príjmy venovala na jeho výstavbu, ktorá sa už chýlila ku koncu. S biskupom Arťomom bola dohodnutá, že onedlho vstúpi do mníšskeho stavu a potom sa stane predstavenou nového kláštora. No ešte predtým sa chcela Oľga postarať o osud svojej dcéry  – alebo ju vydať, alebo vziať so sebou do kláštora, hoci si uvedomovala, že Darina pri svojej živej a neposednej povahe nie je stvorená na život mníšky, no vhodných ženíchov na okolí nebolo. Vdova mala úzky okruh známych a medzi tými Oľga nevidela nikoho, kto by sa jej zdal súci pre dcéru. Ako matka želala Darine dobrého a múdreho muža, a ako urodzená bojarka vyžadovala, aby jej zať bol bohatý a zo šľachtického rodu. Nápadník z ľudu neprichádzal pre bojarku Oľgu do úvahy.

Po bohoslužbách veriaci zaradom pristupovali k biskupovi, aby im dal požehnanie. Miestny kňaz otec Jepifan neskrýval radosť, že sa  v ten deň zhromaždilo toľko národa – skromný dedinský chrám bol nabitý. Oľga,  jedna z najhorlivejších a najpoprednejších cirkevníčok, ktorá navyše aj toľko obetovala na stavbu kláštora, požívala veľkú úctu u otca Jepifana a biskupa Arťoma. Keď dnes videla celkom zblízka zlovestného Karpa Chodynu, definitívne sa rozhodla, že svoje zeme daruje kláštoru a poprosí biskupa, aby ich s dcérou vzal pod ochranu.

Chrám sa pomaly vyprázdňoval; veriaci, ktorí prijali požehnanie, sa zo slávnostnej chrámovej atmosféry pomaly vracali k svojim ťažkým každodenným povinnostiam. Darina, ktorá nenápadne sledovala Nazara, nepočúvala, o čom sa matka zhovára s duchovnými. Zrazu jej pri uchu zaškrípal drsný hlas, až sa strhla:
– Tak čo, krásavica, tvoja matka chce, tuším, darovať svoje majetky kláštoru. Aj môj braček je taký istý, už je z neho hotový mních. Aj ty chceš ísť do kláštora?
Darine sa zachveli mihalnice, uprela preľaknutý pohľad na bojara Karpa a takmer nečujne zašepkala:
– Urobím, ako mi rozkáže mamička.
– Nebuď taká poslušná, krásavica! – zarehotal sa Karp. – Radšej sa vydaj a tie zeme dostaneš do vena!
Oľga a duchovní sa obzreli na Karpov hrmotný hlas. Keď biskup Arťom videl, aký nebezpečný spoločník sa pridružil k dievčine, zavolal ju k sebe. Darina sa ozlomkrky rozbehla k biskupovi a Karp nevrlo zahundral:
– Ako vidím, v tomto kraji je každý mních viac než urodzený bojar.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.