Choď na obsah Choď na menu
 


A vráť sa po slabších

a-vrat-sa-po-slabsich.jpg
"Z tejto knižky sa obzvlášť veľmi teším, stála ma veľmi veľa emócií, je prežitá. Všetky tie emócie som si s niekým prežila," povedala Silvia Bystričanová, ktorú so Szidi Tobias viaže bezvýhradné 10-mesačné priateľstvo a aj preto jej známa speváčka a herečka knihu pokrstila. Uviedla ju do života objatím, pretože je to kniha o láske, strate, východiskách a odvahe veriť. Príbeh, ktorí povzbudí a pohladí. Je plný nádeje, farieb a pokory...

 

Hlavný hrdina príbehu A vráť sa po slabších Dag preberie zodpovednosť za otca a netuší, že práve týmto krokom sa spustí jeho najkrajšia životná etapa. Prevezme otcovu trafiku, kde málokedy vidí tváre ľudí, ale pozná ich ruky. Akí sú?
Nadobudnúť empatiu týmto spôsobom je také vzácne, aká vzácna je viera Dagovho otca, ktorý smúti inak ako ostatní ľudia, a práve preto nachádza iné východiská.
Dve generácie a jedna túžba. Mať rád.
Aké je to, keď človek pociťuje zodpovednosť za niečo, čo nespôsobil?

 

 

"Každý v rodine si to prežije, že niekoho stratí. Knižka hovorí o prežívaní smútku, o tom, že každý ho prežíva inak a aké je dôležité nezatrpknúť, nehnevať sa na okolnosti, možno aj na Boha, na všetkých, pretože ten hnev vie zmeniť nielen osud, ale aj črty tváre, všetko," hovorí o príbehu autorka. "Človek má tak silnú vieru, že tá smrť musí mať nejaké opodstatnenie, že sa mu začnú diať iné, lepšie veci."

Silvia Bystričanová, autorka nového románu A vráť sa po slabších, je už dobre známa medzi slovenskými čitateľkami. Má na konte úspešné knihy ako Každý deň má niekto narodeniny (2013), Šťastie prišlo v sobotu (2014) a Jar, leto, jeseň, Agáta (2015).

Silvia sama prežila v roku 1999 klinickú smrť. Aj tento zážitok vložila do svojich kníh. "Vždy dám do nich niečo, aby sa ľudia začali trošku inak dívať na svet a myslím, že keby som to nezažila, tak to nedokážem," doplnila rodáčka z Detvy.

 

Začítajte sa do novinky A vráť sa po slabších:

Pred tromi rokmi odišiel Dagov otec do dôchodku a napriek počiatočnej melanchólii, spôsobenej nadbytkom voľného času, postupne nachádzal v zaslúženom odpočinku  zaľúbenie.
Najprv všetkých prekvapil snahou nájsť si priateľov v komunite rybárov, no nakoniec si povedal, že mlčať môže aj doma, a tak jedného dňa dotiahol do bytu ťažkú debničku s neznámym obsahom. Nikto nevedel, čo s ňou zamýšľa, ale všetci boli spokojní, pretože tatko, ako ho v rodine oslovovali, sa od tej chvíle zavrel do svojej izby a bol šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Až po pár týždňoch vyšlo najavo, aký nezvyčajný koníček si našiel. Rozhodol sa, že bude stavať modely historických lodí a vozidiel v sklených fľašiach. Dag ako jediný člen rodiny tušil, čo sa za týmto rozhodnutím ukrýva.
Tatko si plnil dávny sen. Túžbu vlastniť historické vozidlo a zájsť na ňom k morskému pobrežiu, kde by bez toho, aby z neho vystúpil, počkal na brieždenie. Obdivoval by smejivé čajky, vdychoval vôňu presoleného mora a potom by sa vrátil domov, aby všetkým povedal, že bol, videl, ale neskúsil. Chcel i ponechať možnosť snívať o mori. Tvrdil, že ak doň vkročí, prestane ho vzrušovať a vytratí sa čaro nepoznaného. Chcel ho vidieť, no nechcel ho spoznať. Výstredné prianie starého muža sa nikdy nestalo skutočnosťou a to bol dôvod, prečo to chcel dokázať aspoň v miniatúrnom svete. Plniť si sny v malom môže človeku priniesť rovnako veľkú radosť a zároveň určité zadosťučinenie.
Kým Dagov otec sníval a staval lode, jeho manželka žila za oboch každodennosť všedných dní. On roky chválil skvelé jedlo, kým ona nakupovala a varila. On nepoznal meno svojho očného lekára, ona vedela naspamäť aj jeho telefónne číslo a mená jeho detí. On netušil, kde sa v meste dajú kúpiť žiarivky a ona ich bez jediného vyčítavého slova kúpila a zručne vymenila v lampe na jeho stole. Praktická žena si našla nepraktického muža a obaja boli v tomto nesúrodom zväzku šťastní.
Každý z nich iný a spolu dokonalí. Súhra a láska ukryté v malom byte, ktoré tak často nevídať.
Dagova matka mala všetko, čo nemal jej manžel. Bola zhovorčivá, bola vtipná. A potom sa to stalo. Dnes je presne dvestoosemdesiat dní, čo si ju na ceste nečakane vzala smrť. Nepripravených ich postretla chvíľa, ktorej sa každý ticho bojí. Smrť kosí tam, kde ju čakajú a občas hrabne kosou a vezme aj tých uprostred práce a s nedokončenou piesňou na perách. To je smrť. Nevypočítateľná, nenávidená, ale v bolesti a starobe pokorne vítaná. Smrť je ženského rodu, z nej sa rodí smútok a v smútku sa ukrýva hnev, odmietanie i tiché zmierenie. Smrť nemožno odpustiť, kým sa pokorne nenaučíme rozumieť sebe a tým chápať svoj život.
Dejiny jednej rodiny sa bolestivo zmenili, Dagov otec však lode stavať neprestal. Akoby potreboval presvedčiť seba i syna, že dokáže postaviť koráb, pomyselnú archu, ktorá by ich uchránila pred potopou nevyplavených mužských sĺz.
Pracoval na nej denne niekoľko hodín a spolu s loďou ukryl do fľaše aj horu Ararat. Dívajúc sa na upadajúcu domácnosť a tichý smútok syna postupne pochopil, že svoju horu si musí vyšliapať každý sám. On sa rozhodol pred nikým neplakať a pokúsiť sa ísť ďalej. Nevedel, ako dlho to takto vydrží, ale vedel, že toto je jeho spôsob, ako prežiť ďalší deň. A potomďalší a možno aj ďalší. Nevládal a nemal čas o tom premýšľať, pretože jeho dni sa skrátili. Tma, taká prázdna a bolestivo tichá, bola častejšie ako určovali hodiny. Naučil sa priveľa nepremýšľať a len tak zo zvyku dýchať. Hibernácia smútkom.
Nevládal uvažovať, a preto zamestnával ruky. Vraj práca je najlepšia terapia. Možno. Ale len tá, ktorá otupí myseľ a paralyzuje city. Doprial si túto výstrednosť, aby potlačil spomienky do úzadia. Čo s nimi v čase, keď bolia? Možno máme jedinú voľbu. Pokúsiť sa ich zakonzervovať v mŕtvej zóne ľudského žiaľu a počkať, čo sa s nimi časom stane. Spomienky predsa musia mať aj iný význam, nielen pripomínať ľuďom šťastné dni. Musíme počkať, kým slovami vystihneme to, čo už prestáva bolieť a môžeme o tom postupne rozprávať. Niekomu a najviac sebe. Musíme spraviť všetko preto, aby spomienky dostali inú chuť.

 

3. kapitola

Mesto dnes dýchalo pokojne, z Dagovho pohľadu až príliš, a tichosť ulice ho začala znepokojovať. Ľudia si často prajú pokoj a občasnú mĺkvosť okolo seba, aby od nich nikto nič nechcel a nič nemuseli, a keď sa tak stane, prekvapí ich to, pretože ich vyľaká ticho v nich samých. Zľaknú sa myšlienky, že by ticho mohlo byť trvalé a im by neostávala iná možnosť, len si privyknúť. Mĺkvosť spájajú s čudáctvom, pričom zabúdajú, že je to nevyhnutnosť, ku ktorej nás nekompromisne vedie život. Skôr či neskôr bude od nás chcieť, aby sme zistili, že občasné ticho nás chráni, bezvetrie spomalí a my sa naučíme spoliehať sa na seba tým najčistejším spôsobom, dívať sa na seba s láskou a vedieť, kto sme.
Dag vybral z kopy časopisov krížovku a začítal sa. Chvíľu šťukal perom a pohmkával si melódiu z dnešného rána, ktorá sa ho chytila ako kliešť cestou do kúpeľne. Rozospatý nemal v úmysle si ju pamätať a rýchlo vypol otcovi rádio. Lenže to, čo si nechceme pamätať, si pamätáme najviac. Ruka s perom behala po papieri a ticho pripustil, že na tej melódii niečo bude, pretože sa začal usmievať. Poznal odpovede na všetky otázky v krížovke. Aké vzrušujúce by bolo občas nevedieť. Tieň človeka pred trafikou ho donútil zdvihnúť zrak a vrátiť sa k povinnostiam.
„Prajete si?“ opýtal sa bez pozdravu, akoby predpokladal, že dnešný deň nevie byť iný, len dobrý, pretože je pokojný.
„Dajte mi niečo na čítanie,“ ženský hlas posadený až príliš nízko a vychádzajúci z hrdla veľmi pomaly a tlmene doložil, „prosím vás.“
Dag sa zahľadel na ženine ruky a snažil sa prostredníctvom jej hlasu a rúk pochopiť, aká je. Mal to rád. Hádaj, kto som. Nevidíš ma, aj keď stojím blízko. Dojemne biele ruky bez šperkov a bez hodiniek. Nelistovala vyloženými časopismi ako mnohí pred ňou, ale trpezlivo čakala na Dagovu radu a pravou rukou si hladkala hánky na druhej ruke. Nežne a odovzdane.
Aký pokoj z nej ide. Necháva sa rada prekvapiť všetkým, čo jej život prinesie a mám pocit, že sa teší z každého dňa. Závideniahodné.
Takto ženu stojacu pred trafikou odhadol Dag a s úsmevom, ktorý ona nemohla vidieť, jej podal hrubý časopis.
„Toto vám vystačí na pár dní a sú v ňom naozaj zaujímavé články. Vzal som ho aj môjmu otcovi.“
„A trafili ste sa do jeho vkusu?“ V jej otázke nebola zvedavosť.
Pokojne mohla dať za vetou bodku.
„Neviem, či do vkusu, ale našiel tam to, čo teraz potrebuje.“
„Hm. Ak tam nájdem aj ja niečo pre seba, prídem vám povedať,“ podala Dagovi do rúk peniaze a rozlúčila sa.
Chcel sa jej ešte niečo opýtať, no zvonenie mobilu ho okradlo o možnosť ženu ešte na chvíľu zdržať, a tak ju nechal, nech ide svojou cestou, pretože aj bez záruky vedel, že sa vráti.
Skôr či neskôr.
„Synak, čo si dáš na večeru?“ zaznelo v telefóne unaveným hlasom.
„Nechám to na teba, tatko, ja zjem všetko,“ povedal Dag bez dlhého premýšľania.
„Našiel som v kuchárskej knihe fajn recept a rozmýšľam, že by som mohol uvariť žemľovku.“