Choď na obsah Choď na menu
 


Adriana Macháčová má novinku. Keď láska zabíja

ked-laska-zabija.jpg
Nevera, rozvod, odcudzenie. Do toho dve ženy, deti, neopätovaná láska, chladnúci vzťah, krátke vzplanutie... Vzťahy bývajú niekedy komplikované a ako vraví hlavná hrdinka Denisa: „Niektoré veci musíš pustiť z hlavy, inak ťa zničia.“

„V mojom novom románe Keď láska zabíja rozpitvávam práve takéto pozošívané vzťahy,“ vysvetľuje Adriana Macháčová (na fotografii nižšie). „Sú to predovšetkým deti, koho sa najviac dotýkajú nezvládnuté partnerstvá ich rodičov. Ako dieťa som si tým sama prešla a v mnohých ohľadoch to nebolo jednoduché. Mnoho z toho som sa snažila zakomponovať do príbehu plného lásky, ale aj bolesti.“

 

Láska občas môže zabíjať. Najmä ak sa nám vymkne spod kontroly. Dobre to vedia hrdinovia novej knihy obľúbenej slovenskej autorky Adriany Macháčovej Keď láska zabíja.
Je to dynamický príbeh zo súčasnosti, ktorý potvrdzuje starú dobrú pravdu: vzťahový trojuholník naozaj neprináša šťastie a obrúčka na prste neznamená vždy istotu.

 

Pozrite si VIDEO
Adriana Macháčová hovorí o svojej knihe:

 

Denisa a Ivan boli šťastný pár. Mali deti, manželstvo im klapalo a nič nenasvedčovalo, že by sa to malo zmeniť. Až jedného dňa Denisa odhalí manželovu neveru.
Nevie si rady. Netuší, ako situáciu vyriešiť a tak vyzve manžela, aby sa na čas niekde odsťahoval. Verí, že odlúčenie im pomôže a obaja si premyslia, čo ďalej.
Všetko je ale inak...

Denisa sklamaná zistí, že Ivan si našiel útočisko u milenky. Aj napriek tomu, že majú dvoch synov, nekompromisne vymení zámku na byte a požiada o rozvod.

Adriana MacháčováA Simona, tá milenka, je šťastná. Veď Ivan kvôli nej opustil rodinu a presťahoval sa do jej malého bytu na sídlisku. Od základov zmenil svoj ustálený život a po rozvode sa so Simonou oženil. V podstate z trucu, lebo bol ohrdnutý a to mužské ego nie vždy znesie.

Lenže čaro tajnej lásky raz-dva spľaslo a opojenie mladou ženou vyprchalo. Ivan čoraz častejšie vyhľadáva bývalú manželku a stáva sa z neho pozorný otec.

Každý víkend strávi s nimi, kým Simona vyzerá z okna ako nahnevaná piraňa z akvária a čaká, kedy sa vráti domov. Simona cíti, že Ivana nikdy nevykorení zo starého života a rovnako si nikdy neprivykne na myšlienku, že vždy bude druhá. Bojí sa, že Ivana stratí a raz sa vráti k Denise.

Rozhodne sa preto svoj vzťah brániť. Jej jedinou nádejou je získať si Ivanove deti. Pochopila, že ak neuspeje, doživotne bude hrať druhé husle a na vlastnej koži prežívať rovnaké trápenie ako kedysi Denisa, keď súperila s ňou – manželovou milenkou. Do osudovej hry však nečakane vstúpi ďalšia žena...

 

 

Prečítajte si prvé strany z novinky Keď láska zabíja:

Simona sa potichu vkradla do izby a zastala za Ivanovým chrbtom. Sedel v kresle, nehybný, pokojný, a v ruke zvieral ovládač od televízora. Na hádku, ktorá sa medzi nimi strhla len pred desiatimi minútami, akoby už zabudol. Sústredene hľadel na obrazovku. Jeho vyholená hlava sa v modrastom svetle leskla.  
Neverila, že raz oľutuje, že si s ním začala, a predsa sa to občas stane. Ulakomila sa na muža z druhej ruky. Zaplietla sa s neodolateľným donchuanom a dnes sa prebúdza vedľa gašparka, čo hopká okolo svojej bývalej ženy.
Vždy sa chcela vydať, mať niekoho, o koho by sa starala, kto by jej pomohol zabudnúť na neutešené detstvo, strávené z veľkej časti v detskom domove a krátko v pestúnskych rodinách. Napriek tomu, že bola pekná a so svetlou kožou, nik si ju neosvojil. Nikto ju nemiloval a ona sa k nikomu nepripútala. Spojenie životné istoty jej vôbec nič nehovorí. Jediné, na čo si z detstva pamätá, sú strach, nepokoj, úzkosť, frustrácia a napätie. Nenaučila sa ráno vykročiť pravou nohou, nevie prekonávať problémy, veď detské domovy sú v drvivej väčšine generátorom ľudských zlyhaní.
   Simona pozrela na Ivanov chrbát a ovládol ju hnev. Potlačila nutkanie natiahnuť sa a z celej sily ho udrieť. Keby poznala Ivanove myšlienky, možno by sa zbavila podozrievavosti a žiarlivosti, čo do nej každý zatínajú ostré pazúry.
   Vystrela ruku a naklonila sa. Už-už ho mala na dosah. Stačilo by zahnať sa a... Zhrozene o krok ustúpila. Zbláznila si sa? napomenula sa v duchu. Čo to robíš? Už nie si v detskom domove, už si veľká, deti ti neubližujú, nemusíš byť v strehu, v jednom kuse sa brániť ako kedysi! Už do teba nikto nezapára, neponižujú ťa, nevydierajú len preto, že si krajšia a šikovnejšia! Tak prečo mám sklon správať sa, akoby som tam stále bola? Alebo iba kopírujem svoju matku? Som taká istá? Neschopná žiť v manželstve, neschopná vychovávať deti, pretože som to nemala od koho odpozorovať?
   Simona pokrútila hlavou. Nevedela sa zorientovať sama v sebe. Vyrástla z nej neistá, nedôverčivá a agresívna hysterka. A to iba preto, že ju mama nechytila za ruku a nepreviedla svetom. Nik sa jej nezastal, neupokojil ju a nedodal jej pocit bezpečia. Je sama. Sama ako prst.
   Dlho ani nevedela, ako na chlapov urobiť ten správny dojem, a hneď na prvom rande všetko pokašľala. Cítila sa hlúpo a nemožne. Sebavedomie jej nedvihli ani pekné šaty a nový účes. Čo ako sa snažila, nepripomínala dievča z dobrej rodiny. Dieťa úspešných rodičov, milujúcej matky a starostlivého otca. Mala pocit, že každý v nej rozpoznal čiernu ovcu.
   Sedliakovi trčí slama z čižiem a deti z detských domovov nemajú šancu. Keby existovala súťaž o najväčší počet spackaných stretnutí, bola by horúcou favoritkou a možno aj víťazkou.
   Všetky jej vzťahy skrachovali, skôr než sa stihli rozvinúť. Zničili ich malicherné škriepky. A teraz sa rúca jej krátke manželstvo. Žeby vyhľadávala iba nesprávnych partnerov? Jednému prekážalo, že nevie variť, druhému, že nedbá na sterilný poriadok. Akoby len to bolo v živote dôležité! Vie, čo má, aj kde to nájde, tak načo sa znervózňovať prehnanou poriadkumilovnosťou? Tretí jej zas vyčítal zlý vkus a jeden dokonca, že má príliš bujné vnady. Taká hlúposť, dotkla sa svojich pekne tvarovaných štvoriek. Ešteže sa naučila využívať aspoň tieto zbrane.
   Život k nej nebol taký milosrdný ako k iným ľuďom. I keď, musí uznať, trochu šťastia sa na ňu nalepilo. Našla si prácu, mala z čoho splácať úbohý jednoizbový byt, kým sa konečne nevydala. Čakala, že sa veľa zmení, ale nič z toho, čo si vysnívala, nič z toho, čo jej Ivan sľúbil, sa zatiaľ nesplnilo.
   Jej jediná priateľka Lenka, teda bývalá najlepšia kamarátka a tiež bývalá kolegyňa, ju varovala, že robí chybu. Zasievala do nej pochybnosti, vraj jej vzťah s Ivanom nemôže fungovať, nech mu dá radšej pokoj. Má sa kontrolovať a neskúmať ho lačným pohľadom. Ivan má dvoch synov a tí budú vždy na prvom mieste. Trojlístok šťastie neprináša.
   Simona jej oponovala, že láska k deťom sa s láskou k žene nemôže porovnávať. Bola presvedčená, že raz bude preňho znamenať viac než synovia. Mýlila sa.
   Jedného dňa, keď sa s Lenkou vybrali počas poludňajšej prestávky na obed, zdôverila sa priateľke, že medzi ňou a zástupcom šéfa konečne preskočila iskra. Včera sa v kancelárii po pracovnej dobe tajne pomilovali. Rýchlo, neviazane a nádherne...

„Z ničoho nič sa dotkol môjho lakťa a jemne ma pohladil. Bolo to elektrizujúce. Normálne som cítila, ako mi vlhnú nohavičky.“ Simona zasnene privrela viečka.
   „Dúfam, že si odolala?“ opýtala sa Lenka napäto.
   „Zbláznila si sa? To sa nedalo. Je taký chrumkavý, priam na zjedenie,“ nadchýnala sa.
   „Tak čo si teda urobila?“
   „Poznáš ma,“ Simona veľavravne zažmurkala. „Nevydržala som, zavlnila som sa tak, aby som sa dotkla jeho boka,“ zasmiala sa a pri chôdzi pokrútila zadkom, aby Lenke predviedla to zvodné vlnenie. „Vtom ma chytil za pás a pritiahol k sebe. Za sekundu sme ležali na zemi. Vyhrnul mi sukňu, odtiahol klin nohavičiek a vnikol do mňa. Poviem ti, videla som všetkých svätých,“ zagúľala očami. „Taký orgazmus som už dávno nezažila.“
   Lenka znechutene stisla pery.
   „Musel mi dlaňou zakryť ústa, aby som nevrieskala,“ pokračovala Simona veselo, nevšímajúc si Lenkino pohoršenie. „Potom ma zatiahol pod stôl a tam som ho ústami dokončila,“ pridusene sa rozchichotala. „Predstav si ten škandál, keby nás niekto prichytil. Napríklad jeho asistentka, asi by ju porazilo. Otvorí dvere a ja s jeho vtákom v ústach!“ smiala sa.
   „To nemyslíš vážne?“ opýtala sa Lenka zhrozene.
   „Chápeš? Páčim sa mu. Je zo mňa hotový. Toľko toho v ňom bolo,“ šepla jej do ucha, „bol nadržaný ako býk.“
   „Netrápi ťa, že rozbíjaš rodinu?“ oborila sa na ňu Lenka.
   „Fungujúca rodina sa nedá rozbiť! Keby bol v manželstve spokojný, nezaplietol by sa s inou,“ Simona mykla ľahostajne plecom, ale úsmev na perách jej zmrzol.
   „Si si istá, že je to tak?“
   „Haló, haló! Prečo mi kladieš také otázky?“ Simona prekvapene hľadela do Lenkiných zelených očí žiariacich hnevom.
   „Ja len, že sama si ešte nedávno také ženy nazývala kurvami,“ podotkla odmerane.
   „Chceš mi tým povedať, že aj ja som kurva? No tak, dopovedz, čo máš na jazyku!“ vzbĺkla Simona.
   „Nemá to význam!“ mávla Lenka rukou.
   „Máš dojem, že si mám sypať popol na hlavu? Ja?“ rozhorčene sa pichla prstom medzi prsia. „No tak ma pretiahol, čo je na tom? Neodchádza hneď od ženy a ani svet sa preto nezrúti!“
   „Mala by si o tom, čo stváraš, aspoň porozmýšľať.“
   „Závidíš mi, že si si sama doteraz nikoho poriadneho nenašla! Nemá ťa kto prekotiť, preto si taká zatrpknutá!“
   Lenka pokrútila hlavou: „Nie, nezávidím!“
   „Tak potom  – o čo ti ide?“
   „Ženy, ktoré kradnú v cudzom hniezde, sú horšie ako straky.“
   „Ó, aká múdrosť!“ Simona sa ironicky zasmiala.
   „Mala by si vedieť, že som vyrástla bez otca. Pre inú opustil moju matku, keď som mala sedem. Mama sa z toho nikdy nespamätala. Nevedela si nájsť nového muža, z roka na rok chorľavela, až napokon umrela.“
   „Čo mi tým chceš povedať? Porovnávaš ma so ženou, ktorá ťa pripravila o otca?“
   „Pripravila ma o matku,“ opravila ju Lenka skleslo.
   „No a čo? Ja nemám ani matku, ani otca a som tu! Nebuď taká jemnocitná. Mám právo byť konečne šťastná!“
   „Máš, Simi, ale nie na úkor iného. Karma ťa dobehne a život ti to krok za krokom spočíta.“
   „Odkedy si práve ty taká puritánka? Nikdy si takéto veci neriešila! O tom, že si z rozvedenej rodiny, počujem po prvý raz.“
   „Nikdy si sa nepýtala,“ pohodila Lenka hlavou. „Zaujímajú ťa iné veci. O vážnych témach sa s tebou nedá hovoriť. To nie sú módne vychytávky, neoverené klebety alebo záťahy s chlapmi.“
   „Ale ani hlúpe kuchárske recepty, naivné romantické knihy a slepačie reči o deťoch a psoch!“ vrátila jej zlostne, narážajúc tak na témy, o ktorých Lenka často hovorí.
   „Si trápna, Simona. Ak to pochopíš, zastav sa u mňa v kancelárii na kávu. Chuť na obed ma už prešla,“ povedala Lenka chladne, zvrtla sa a zamierila späť k bizniscentru.
   „To sa načakáš!“ precedila Simona pomedzi zuby a urazene sa odvrátila. V duchu hromžila, že sa jej zverila so svojím tajomstvom a dušovala sa, že s Lenkou nikdy viac neprehovorí.
   Lenka zachytila Simonine slová. Vykoľajene sa pootočila, ale zazrela už len jej vzpriamený chrbát. Triumfálne si razila cestu pomedzi chodcov k neďalekej reštaurácii.

Od toho dňa sa nerozprávali a jedna druhej sa na chodbách spoločného pracoviska vyhýbali. Simona bola presvedčená, že Lenka sa raz sama presvedčí, že je v tom nevinne. Ivan sa do nej zamiloval aj preto, že doma mu chýbalo pochopenie. Robila preto všetko možné, len nech sa jej slová potvrdia a dokáže Lenke, ako sa mýli. Snažila sa omotať si Ivana okolo prsta. Stále mu bola za pätami, príjemná, vždy dokonale upravená a pripravená potešiť ho aj v tom najneočakávanejšom okamihu. Spočiatku si myslela, že ich vzťah nepotrvá dlho. Sama nevedela, ako to úspešne dotiahla až do konca. Čo na tom, že sa mu vnútila, ukazovala sa len v tom lepšom svetle a nemusel o ňu usilovať. Hlavne, že to vyšlo.
   No napriek radosti, že si Ivana získala, bola i tak sama. Síce s mužom, ktorého miluje, ale bez kamarátky, jedinej blízkej osoby, s ktorou by sa o svoje šťastie mohla podeliť. Najmä v takejto chvíli by sa jej Lenka zišla. Potrebovala sa s niekým porozprávať, pochváliť sa, ale ako týždne ubiehali, aj požalovať. Keby poznala svoju mamu... Nemá nikoho, kto by jej pomohol a poradil. Chovankyňa detského domova, ako len toto spojenie nenávidí!
   Narovnala sa, nečujne vycúvala do chodbičky a prešla do kúpeľne. Zavrela za sebou dvere, rozsvietila svetlo a zadívala sa do úzkeho zrkadla nad umývadlom.
   „Nevládzem,“ povzdychla si, prižmúrila oči a zaklonila hlavu. Znenazdajky jej tento pohyb pripomenul scénu, akú pred desiatimi mesiacmi videla v odraze tohto malého zrkadla.

„Si nádherná,“ objal ju odzadu. Oprela sa o Ivanovu mocnú hruď a v uchu pocítila jeho teplý dych.
   „Ďakujem,“ s úsmevom sa pootočila a pobozkala ho na líce. Postrehla, že šiju má stuhnutú a na perách silený úsmev. Čosi nie je v poriadku, vytušila.
   „Stalo sa niečo?“ opýtala sa.
   „Nie, vlastne... Denisa sa o nás dozvedela,“ dodal. Jeho hlas znel smutne, zazdalo sa jej, že aj vyčítavo.
   „Od koho?“ Telom jej prebehla triaška strachu i radosti. Konečne, pomyslela si. Nemusia viac tajiť svoj vzťah a hádam sa niekam posunú.
   „To by som aj ja rád vedel, ktorá sviňa ma bonzla!“ vyprskol rozhorčene.
   „Nerozumiem ti. Hovoril si predsa, že medzi vami to už nie je ono, nespávate spolu a žiješ s ňou len kvôli deťom. Keby ťa pri nej nedržali, ihneď sa odsťahuješ,“ pripomenula mu.
   „Hovoril, hovoril...“ odtiahol sa a odvrátil zrak.
   „V čom je problém?“ opýtala sa. Bola zmätená.
   „Problém je presne v tom, že máme deti!“ odvrkol namosúrene.
   „Ja viem, ale už nie sú také malé. A niekedy je lepšie, keď sú rodičia od seba, akoby sa mali pred nimi hádať. To je pre ne určite horšie. Človek sa nevie donekonečna pretvarovať. Ber to pozitívne, čo...“  
   „Doriti!“ zahrešil. Dlaňou si prešiel po tvári, nervózne si pošúchal jemné strnisko na brade a zvrtol sa. „Nechápeš to!“ zovrel päsť a buchol do zárubne kúpeľňových dverí.
   „Asi nie,“ podotkla prekvapená, že je taký nazlostený, a ustúpila.
   „Chlapci nič netušia. Nevedeli, že to medzi nami nefunguje. A zrazu je koniec. Len tak! Rozumela by si tomu na ich mieste?“
   „Keby mi to niekto vysvetlil, tak určite áno,“ prisvedčila Simona, uprene naňho hľadiac.
   „Nie je to také jednoduché!“
   „Prečo nie?“
   Ivan mávol rukou a dvoma krokmi prešiel do izby so skriňou, knižnicou, malým stolíkom s kreslom a s rozťahovacím gaučom.
   Simona ho nasledovala a zastala na prahu. Napriek Ivanovej očividne zlej nálade pocítila, ako ju zaplavuje šťastie. Sú spolu štyri mesiace. Milovala ho a bola presvedčená, že aj Ivan ju má rád. V ten deň začala v sebe čičíkať nádej, že sa rozvedie a vezme si ju. Lenže, prečo je z odhalenia ich pomeru taký podráždený? Mal by sa tešiť, veď môže zmeniť svoj život! Neraz jej rozprával, aké to bude pekné, keď budú spolu žiť. Kúpia si dom so záhradou v niektorej z dediniek v okolí Bratislavy. K neveľkej vilke psa, mačku a založia si rodinu. Teraz sa tá chvíľa priblížila, nedá si ju ujsť. Zlou novinou bolo iba to, že sa Denisa o nich dozvedela od niekoho iného, nie od Ivana.
   „Čo ti Denisa vlastne povedala?“
   Simona chcela poznať každý detail, bola zvedavá, či sa hádali, čo mu manželka vyčítala, či kričala, možno plakala. Alebo ju, nebodaj, Ivan so slzami v očiach prosil o odpustenie? Dúfala, že nie. Dúfala, že sa rozhodol rovno pre ňu. Tak by to chcela...
   „Vyhodila ma. Kufre mám v aute.“
   „Vyhodila?“ zopakovala Simona nechápavo. Nemôže ho vyhodiť z bytu, ktorý patrí aj jemu!
   „Chce byť sama a všetko si premyslieť. A to isté mám urobiť aj ja.“
   „To je dobré rozhodnutie, nie?“
   „V čom?!“ vybuchol.
   Simona pokrútila hlavou. Ivanovo správanie ju zarážalo.
   „A čo si chcel počuť?“
   „Hocičo! Mala ziapať, revať, dožadovať sa vysvetlenia! Namiesto toho vyhlásila, že sa nechce so mnou viac baviť, vraj nemá o čom!“ rozzúrene prešliapol na mieste. „Povedala, nech odídem. Bez boja? Chápeš to?“  
   Simona si prihladila hnedé vlasy siahajúce po plecia. Tak je to teda! Nekričala a to ho štve. Zvesil uši, prosil ženušku, žobronil, aby ju obmäkčil... Potriasla hlavou, aby potlačila dotieravé predstavy.
   „Neviem, čo mám robiť.“ Ivan sa zrútil do kresla a ruky si zložil na kolenách.
   „Môžeš sa nasťahovať ku mne a neskôr uvidíš,“ navrhla. Prisadla si k nemu na operadlo a zadívala sa na jeho široké ruky, dlhé kladivkové prsty a pestované nechty. Všetko na ňom poznala. Naspamäť. Husté obočie nad hnedými chápavými očami, úzky nos, výrazné bezohľadné pery...
   „K tebe?“ Prudko vstal a rozhliadol sa po malom jednoizbovom byte bez balkóna. Urobil dva kroky tam a dva späť. Je to tu pritesné, nedá sa tu dýchať. Budú sa pliesť  jeden druhému pod nohami a okrem toho neznáša Petržalku! Nikdy sa tu necítil príjemne. Simonin byt mu dosiaľ neprirástol k srdcu. Lenže má nejakú inú možnosť? Nie, odpovedal si v duchu. Niekde musí prečkať, kým Denisu trucovanie prejde. Koniec koncov Simona je krásna, milá a priťahuje ho. Pochybuje, že neviazanú prudkú vášeň a erotické vzrušenie, aké prežíva s ňou, ešte v živote zažije. Taký búrlivý sex s inou nepoznal. Je pravdou, že o jeho žalúdok a špinavé košele sa do dnešného dňa starala Denisa, ale aj Simona to hádam zvládne. Plusom je, že toto dievča by pretiahol aj v špajze, takže tých niekoľko metrov štvorcových im načas vystačí.
   „Áno, ku mne,“ prikývla. „Veď len dočasne, kým sa...“ zasekla sa a po chvíli dodala:„...kým sa veci nevyriešia.“
   Simona mala na mysli rozvod, majetkové vyrovnanie a celý ten kolotoč okolo výživného a starostlivosti o deti. No a naostatok kúpu ich spoločného domu so záhradou. Nebude ho však dráždiť. Nech sa rozhodne sám. Verila, vlastne dúfala, že sa k manželke už nevráti. Poznala ho, nerád ustupoval, zakaždým chcel mať pravdu. Žeby to teraz bolo inak?
   Z úvah ju vyrušila Ivanova otázka: „Takže sa k tebe môžem nasťahovať?“
   „Áno, samozrejme,“ uľahčene si vydýchla a zahnala pochybnosti kamsi do kúta.
   Ivan si opäť sadol do kresla. Načiahol sa, chytil Simonu za boky a stiahol si ju na kolená. Mlčky si zaboril tvár do jej pekných pŕs, aby ukryl zmätok a rozpaky. Nech si Denisa nemyslí, že sa vráti s prosíkom. To určite nie! Nemieni sa jej podlizovať, aj keď si uvedomuje, že zlyhal, bol neverný, urobil chybu. Takto sa však veci neriešia! Metódu odprosovania, pokánia a sľubovania modrého z neba hneď zavrhol. Spoliehal sa, že keď nebude Denisu kontaktovať, sama zistí, ako jej chýba, a začne oňho bojovať.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Adriana Macháčová