Choď na obsah Choď na menu
 


Cesta do Provensalska (Alica Eštoková)

cesta-do-provensalska.jpg
Po románe Eliza: Zvádzaj ma pomaly, ktorý sa odohráva z väčšej časti na Slovensku, prichádza Alica Eštoková s ďalším pohodovým kúskom do vašej knižnice.

Cesta do Provensalska.
Dej sa odohráva striedavo na Slovensku a vo Francúzsku.
Autorka sa v ňom pokúša vyriešiť dilemu, či máme právo hľadať šťastie tam, kde ho naši najbližší môžu stratiť.

 

Život je plný prekvapení.
Presvedčí sa o tom aj zd
ravotná sestra v bratislavskej nemocnici, do ktorej je beznádejne zamilovaný primár. Mladá žena mu však nemôže opätovať city pre vážnu prekážku. Je teda navždy odsúdená trápiť sa? Alebo neodolá jeho ustavičnému naliehaniu?

V čase najväčšej beznádeje sa sympatická Slovenka odhodlá tráviť dovolenku v slnečnom Provensalsku. Netuší, že šarmantný francúzsky bankár, ktorého spoznáva uprostred malebnej prírody, jej prevráti život naruby. Primár je však skalopevne rozhodnutý nevzdať sa svojej životnej lásky a tvrdo o ňu bojuje.

Podarí sa hlavnej hrdinke vymaniť z jeho vplyvu a kráčať svojou cestou?
Rozpozná pravú lásku a unikne nebezpečenstvu, ktoré na ňu striehne?

Fabien nevydržal. Vstal a zozadu k nej podišiel. Dotknúť sa tej šije! Aspoň prstami, keď už nie perami.
 Verila, že sa na nič neodváži, a sústredene tancovala prstami po klávesoch... Aký paradox! Zrazu si spomenula na prvé milovanie so svojím šéfom. Áno! Je to tá istá pieseň, ktorú hrala na klavíri primárovi. Nesmelý dotyk Richardových rúk... jeho teplý dych na chrbte... veľmi dobre si to pamätá. Čierna a biela farba pred očami zahmlievajú detaily, no aj tak cíti na pleciach jeho rozochvené prsty a horúce dlane... Zahanbila sa, ale tá spomienka ju rozpaľovala.
Fabien stál nad ňou. Pred očami mal štíhly krk aj dlhé roztancované prsty. Škoda, že jej nevidí do hlavy. Na čo asi myslí? Keby mohol, zovrel by ju, drobnú, v náručí, skôr než dohrá. Odniesol by ju do svojej izby, ukradol pre seba... Pre istotu odstúpil o malinký krok, aby mu spred očí zmizla ružová saténová podprsenka, ktorú videl vo výstrihu. Raz jej ju bude vyzliekať! Podíde k nej zozadu a jedno ramienko jemne stiahne. Jedného dňa. Inokedy, nie teraz. Všetko by pokazil! Dnes ju iba pohladká. Zhlboka sa nadýchol...

 

alica-estokova.jpg

ALICA  EŠTOKOVÁ je presvedčená, že slovenské ženy často prevyšujú šikovnosťou a krásou príslušníčky iných národností. Ak treba, vzdajú sa lukratívnej práce a nasledujú partnera aj na druhý koniec sveta. Hravo sa prispôsobia životu v cudzine a presadia sa v ktoromkoľvek zamestnaní.

Dlhodobý pobyt v zahraničí autorka odporúča každej žene.  Život v inom svete prináša rešpekt k cudzím hodnotám, zážitky, nadhľad a nové poznatky, ktoré možno po návrate využiť a inšpirovať nimi domáce okolie. Manželka diplomata, žijúca aktuálne v Paríži, pozná veľa žien, ktoré kvôli láske opustili Slovensko navždy. Ak sme ochotné urobiť niečo takéto pre partnera, dokazujeme tým, ako veľa pre nás znamená.

Začítajte sa do novinky Cesta do Provensalska:

Na to, aby si bola milovaná, ti pomôže krása,
ale aby si bola krásna, musíš byť milovaná.

Françoise Saganová

                                                        I

Fabien sklopil zrkadlo nad volantom a zastavil. Rozhliadol sa po proven-salskej krajine. Pohľadom zachytil impozantné skaly s nízkymi borovicami a obrovské lány fialového poľa. Geometrická presnosť siahodlhých radov levandule kontrastovala s nedotknutými divokými skalami. Tá voňavá krása!

   Vyrušilo ho zvonenie mobilu. Mama! S nechuťou odložil telefón a nohu položil na plyn. Motor sa automaticky naštartoval, auto sa pohlo dopredu a blížilo sa k dedine. Poznal všetkých chodcov, mávali mu na pozdrav. Veľa ich nebolo. Cez obed, v horúčave, vychádza len ten, kto musí. Prešiel pomaly okolo majestátneho kostola, v ktorom už nebývajú omše, no jemu sa vždy páčil. Zaparkoval pred prázdnou kaviarňou.

   „Thomas!“ oslovil muža, čo práve utieral barový pult, a posadil sa na vysokú stoličku. „Popoludní si môžeš zdriemnuť. Cez deň tu nemávaš ani nohu, hoci zopár kilometrov odtiaľto sú davy turistov. Akurát večer tu býva živo. “

   „Dnes tu máme zákazníčku!“ Barman ukázal očami na zamyslenú tmavovlasú ženu v kúte a podal hosťovi pohár s tanierikom.

   Fabien k nej otočil hlavu a zvážnel. „Zdá sa mi nejaká čudná...“ zašepkal.

   „Je to Slovenka. Aj včera tu bola o takomto čase!“ prezradil potichu Thomas.

   Fabien sa znova otočil k žene. Nevnímala ich. Popíjala čaj, hľadela von oblokom a občas na hodinky na ruke. Pred sebou mala knihu, do ktorej však ani nepozrela. Fabien ju chvíľu pozoroval. „Hovoríš, že je Sloven-ka?“ Uchlipol si z ľadového čaju a pohár položil na pult.

   „Áno, zo Slovinska!“ zopakoval stíšeným hlasom čašník a zručne vykladal poháre na červené víno na stojan nad barovým pultom.

   „Tak zo Slovinska alebo zo Slovenska? To je rozdiel!“ Fabien netrpezlivo zabubnoval prstami po pulte.

   Thomas zneistel. Zahľadel sa na Fabiena, držiac v ruke pohár s dlhou stopkou. „Ále... čo ja viem? Slovensko, Slovinsko, skrátka skadiaľsi z východnej Európy!“ Obrátil pohár hore dnom a zavesil na stojan.

   „Je zvláštna, nie?“ Fabien nespúšťal zo ženy oči. Tmavovláskin melan-cholický pohľad ho čímsi upútal.

   „Choď ju rozveseliť. Nech vie, akí sú Francúzi šarmantní. Nech trošku ožije!“ Barman sa zohol a začal vykladať na pult balíčky zrnkovej brazílskej kávy. „Skúšal som sa jej prihovoriť, aj včera som do nej hustil, ale očividne som ju nezaujal. Na teba možno zaberie. A zároveň zistíš, či je zo Slovenska, alebo zo Slovinska, keď je to také dôležité!“ čašník sa široko usmial a vybral z veľkej zásuvky čisté papierové obrusy.

   Fabien vykročil k obloku; tváril sa, že ho ide otvoriť. Očami letmo zachytil briliantový prsteň na dlhých štíhlych prstoch neznámej a pekne tvarované pery. Keď žena naňho pozrela, trochu sa zľakol, ale prihovoril sa jej: „Dobrý deň. Tak vy ste zo Slovenska?“

   Tvár jej zmeravela, Fabiena to zmiatlo, mal jej dať pokoj. Očividne ju otravuje. Otvoril oblok a znova sa k nej otočil.

   „Dobrý deň,“ odzdravila. „Áno, som zo Slovenska. Ale možno bolo lepšie, keď bol ten oblok zatvorený. Vonku je príliš horúco. Pôjde sem teplo, nemyslíte?“ odpovedala slušnou francúzštinou.  

   „Prepáčte.“ Fabien sa obzrel na Thomasa. Barman pokrútil hlavou, zanechal na okamih prácu a pozoroval ho. Fabien okno opäť zatvoril. „O Slovensku som veľa čítal,“ podišiel k stolíku, lebo neznáma ho naozaj zaujala. „Raz by som sa tam chcel pozrieť.“

   „Naozaj?“ prehodila s úsmevom tmavovláska. „A čo ste o ňom číta-li?“ spýtala sa a melancholický výraz sa jej z tváre vytratil. Odrazu to bola sústredená žena, zasnené dievčatko bolo preč. 

   Ktovie prečo Fabiena otázka prekvapila, hoci ju musel čakať. Narýchlo hľadal pohotovú odpoveď: „No, trebárs, že Česko-Slovensko sa rozdelilo mierumilovným spôsobom, bez násilností. Viem, že na mnohých univerzitách to uvádzajú študentom politických vied ako príklad.“

   „To ste potom o mojej krajine čítali veľmi dávno.“ Žena pozerala stále rovnako sústredene do Fabienových očí a so záhadným úsmevom čakala, ako sa dotieravý Francúz vykrúti.

   „Áno, viem, viem, že to bolo pred mnohými rokmi...“ Bez opýtania si sadol oproti nej.

   „Skúste si spomenúť, pred koľkými.“ Odpila z vychladnutého verveino-vého* čaju a dlhé tmavé vlasy si prehodila dozadu.

   Fabien sa zatváril ako žiačik pred tabuľou, znova sa obzrel na škodora-dostne sa usmievajúceho Thomasa, potom sa poškriabal za pravým uchom... Bolo mi toto treba? napadlo mu. Ale ako sa zdá, návštevníčku kaviarne zaujal aj mierne rozveselil. „Východná Európa nie je mojou silnou stránkou,“ povedal pravdivo.

   Neznáma blysla očami. „Veď Slovensko ani nepatrí do východnej Euró-py!“ vyriekla s jemnou iróniou. „Leží v jej strede.“

   „Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi?“

   Usmiala sa: „V deväťdesiatom treťom. Viete, ako sa volá hlavné mesto?“

   „Bratislava?“

   „Čakala som, že poviete Praha!“ nahlas sa zasmiala. „Keďže sa nenachá-dza v blízkosti francúzskych hraníc, je to pre vás Pánu Bohu za chrbtom, pravda?“

   Fabien sa zahanbil. „Asi nemáte príliš dobrú mienku o Francúzoch!“ dodal potichu.

 

*verveine (čítaj verven) – železník

 

   „Myslíte? No, vy aspoň viete rozlíšiť Slovensko od Slovinska.“

   „Nuž, aspoň to,“ vzdychol.

   „Poznám Francúzov, ktorí z Francúzska nikdy nevycestovali,“ rozhovorila sa. „Vravia, že nemajú dôvod. Sú doma spokojní, veď francúzština je najkrajší jazyk na svete a Francúzsko najkrajšia krajina. Máte moria, hory, slávnu históriu... Načo teda chodiť ďaleko a učiť sa cudzie jazyky... Mám pravdu?“ spýtavo naňho pozrela.

   Fabien mlčal. Načo sa púšťal do rozhovoru s cudzinkou? Dobre to vystihla! Presne taká je jeho matka, teta, ba aj strýko. Keby sa táto žena ocitla s nimi za jedným stolom, to by iskrilo!

   „Nuž, zdá sa, že Francúzsko poznáte.“ Zahľadel sa do jej zelených očí. „Ale všetci Francúzi nie sú takí.“

   Pomaly od neho odvracala pohľad, akoby ju prestal zaujímať.

   „Veríte mi?“ snažil sa udržať jej pozornosť.

   Mlčky sa otočila k obloku.

   „Trávim tu každé leto,“ pokračoval. „Toto miesto je trochu bokom, nie je príliš známe a preplnené turistami ako celé okolie. Nie sú tu atrakcie, ktoré by prilákali davy ľudí. Príjemne sa tu oddychuje. Ale vás tu vidím po prvý raz. Kde vlastne bývate? Ak dovolíte, som Fabien!“ posediačky k nej vystrel ruku, nechcel vyzerať prehnane zdvorilo.

   „Eliza! Delmontová!“ vyslovila a vložila mu ruku do dlane. „Bývame vo vile Levanduľa, na konci dediny...“

   „To poznám! Dolcourovcov často stretávam. Vlastnia dva domy, viem, že ich prenajímajú,“ prerušil ju Fabien.

   „Áno, minulý rok sa presťahovali do Levandule. Predtým bývali pri le-kárni.“

   „Vaša domáca je milá dáma.“

   „To je pravda, aj jej manžel! Je nám s nimi príjemne. A nie som tu po prvý raz. Dokonca si myslím, že som vás tu už videla! Raz sme s manželom sedeli za týmto stolom a vy ste niesli

z pekárne oproti kopu bagiet. Hádali sme, načo vám budú. Zaujali ste nás. Čašník nám priniesol kávu a hneď vyšiel von za vami. Pomohol vám naložiť bagety do auta a potom ste vošli do kaviarne spolu s ním. Pri bare ste prehodili zopár slov a rozlúčili ste sa.“

   Tak ona si ma pamätá! potešil sa Fabien. „Bol som asi vyzdvihnúť bagety na večierok!“ dodal. „Takže aj teraz ste tu s manželom?“ vyhŕkol znenazdajky. V rozpakoch sklonil hlavu. Prečo teda chodí sama do kaviarne? Premýšľal. A v horúcom popoludní, keď všetci oddychujú doma alebo niekde v tieni a na uliciach niet ani živej duše.

   Mlčala. Nemala rada vyzvedanie. Príliš osobná otázka! Ako dobre sa im rozprávalo, kým o sebe nič nevedeli. Čím viac sa ľudia o sebe dozvedia, tým viac sklamaní to prináša. Nový známy v mieste, kde líšky dávajú dobrú noc, ju potešil. Rada by sa s Fabienom rozprávala nezaujato ďalej. Bol to dobrý nápad ísť sem znova na dovolenku. Zmeniť prostredie, zaspomínať na pekné chvíle. Urobilo jej to dobre. S týmto sympatickým mužom sa príjemne diskutovalo. Neurážal sa. Žiaden nacionalista. Načo si kaziť rozhovor a prezrádzať mu skutočnosti zo svojho života?

   Spomenula si na Bratislavu. Na prvé stretnutie s Richardom. Áno, s primárom oddelenia, na ktorom pracovala, sa všetko zamotalo, keď začali miešať pracovné témy so súkromnými. Šéf ju postupne vťahoval do svojho sveta, poľahučky, potichučky, až jej obrátil život naruby!

   „Musím ísť,“ nečakane vstala. „Prepáčte, nechcem hovoriť o súkromí.“

   „A vy prepáčte, ak som sa vás dotkol.“ Fabienovi zahoreli od hanby líca.

   Z kaviarne vyšli spolu. Nenútene ju kúsok odprevadil. Nechcel s ňou ísť až k jej autu, aby to nevyzeralo dotieravo.

   „Všetci Francúzi takí nie sú...“ zopakoval skrúšene.

   „Dovoľte, aby som sa o tom presvedčila sama,“ odvetila s neobyčajným šarmom. Dostala ho tým do miernych rozpakov. „Pekné popoludnie!“ Tentoraz mu podala ruku prvá.

   „Pekné popoludnie aj vám...“ usmial sa. Verím, že vás tu uvidím aj zajtra, mal na jazyku, ale nevyslovil to. Pozeral za ňou, ako štartuje auto a odbočuje doľava, k vile Levanduľa.

   Zaujímavá osôbka! Plná tajomstiev. Prečo o sebe nechce nič povedať? uvažoval. Pekná žena, len trochu vážna. Ktovie, či od prírody, alebo niečím strastiplným prešla. Vyzerá veľmi mlado a sviežo. Keď sa smeje, človek by jej hádal dvadsaťpäť. Usmiata pôsobí energicky a zároveň krehko. Ale keď rozpráva, prekvapí zrelosťou uvažovania, v jej slovách sa odráža rozvážnosť skúsenej ženy, ktorú hocičím neobalamutíš. A... akási tajomnosť! Dáva pozor na každé slovo, čo vyriekne. Prečo? Aby o sebe neprezradila priveľa? O manželovi nepovedala nič. Viditeľne ju mrzelo, že ho spomenula a tým mu dala príležitosť spýtať sa naňho. Tak veľmi ju ten chlap ranil? A je tu vôbec s ňou? zamýšľal sa. Fabien sa rozhodol, že najbližšie vyspovedá jej domácu, pani Dolcourovú. Veď ju často stretáva v dedine. Isto mu o svojej podnájomníčke prezradí viac.

   Nasadol do auta a odišiel opačným smerom. Prefrčal popri starom zavretom kostole... Záhadná, s peknými perami! Chodcov už pribúdalo, na priechodoch im musel dávať prednosť... Od koho má ten briliantový prsteň? Zrak mu padol na levanduľové polia, tie tu budú večne... Kúpil jej ho manžel? Alebo má milenca a manžel ju opustil? Niéé, má ho od manžela, keď naňho spomínala. Sivé skaly so zakrpatenými borovicami... Celá je tajomná!