Choď na obsah Choď na menu
 


Chodba hrôzy (Andrea Rimová)

chodba-hrozy.jpg
Pútavá kombinácia lásky, romantiky a napätia. Temná romantika od Andrey Rimovej, ktorá je navyše nadupaná, chvíľami vám dá vydýchnuť, no začítate sa rýchlo. Presúvate sa z mesta na vidiek, kde dnes mnohí ľudia unikajú a potom dochádzajú za prácou. Hlavná hrdinka sa vracia do detstva, spomína a pomaličky odkrýva tajomnú minulosť...

Jedna náhodná návšteva sa totiž premení na nočnú moru. Chodba hrôzy sa stáva miestom, kde sa platí za chyby a kde nie je čas na ľútosť či odpustenie.
Iba na záchranu a zúfalý boj o prežitie.

Ale pekne po poriadku.
Nečakané stretnutie s dávnou kamarátkou prinesie Saši pozitívnu vlnu zmien a jej sny sú na dosah. Úprimné priateľstvo, skvelý muž a vyhliadky na spoločnú budúcnosť...
Keď Saša pri maminom hrobe natrafí na záhadného Hansa, prebudí sa v nej zvedavosť.

Bola to naozaj nehoda?
Aké tajomstvo ukrýva Hans dlhých tridsať rokov?
Ako to všetko súvisí s mužom, za ktorého sa plánuje vydať?

 

Andrea Rimová sa hrá s textom, i čitateľom. Dokáže do príbehu dať potrebné napätie, potom ho odľahčí vtipnými poznámkami, učičíkajú nás  dialógy s detskou postavou...a potom nás opäť vrhne do víru príbehu.
Vzťahy dokázala umne prepliesť, miestami zauzliť, aby nás udržala v napätí a aby sme posledné kapitoly hltali čoraz rýchlejšie.

 

 

Andrea RIMOVÁ vyštudovala odbor masmediálne štúdiá, niekoľko rokov žila striedavo na Slovensku a na ostrove Cyprus, ktorý je jej srdcovou záležitosťou. Miluje vôňu mora, potápanie, históriu a cestovanie.
V slovenčine jej už vyšlo 10 románov: Amnestia na zradu, Nech prší, keď plačem, Kámasútra našich klamstiev, Dáždnik pre Tamaru, Za dverami mojich snov, Lavína, Bludisko, Popol a hriech, Sama v búrke a teraz najnovšia Chodba hrôzy.

 

Začítajte sa do knihy Chodba hrôzy:

 „Saša, naozaj ma napadol. Bol to skrat.“
„Poďme ho prezrieť,“ otočila som sa k dverám a zistila som, že Hans leží na chodbe už celým telom. „Musíme ho vytiahnuť von. Je tam tma a nič neuvidíme.“
Urobila som pár krokov a zbadala len jeho obrysy. Sadla som si k nemu a nahmatala som hlavu.
„Hans, počujete ma?“ opýtala som sa. Priala som si iba, aby mi odpovedal. Aby bol nažive. Aby sa toto všetko nikdy nestalo.
Začula som tichý šepot. Sklonila som sa nižšie, aby som lepšie počula, no okrem tlkotu môjho srdca som nezaznamenala žiaden zvuk.
„Hans, odpovedzte! Vnímate ma?“ zopakovala som výzvu.
„Uteč!“ vyjachtal zo seba.
Zohla som sa ešte bližšie k miestu, odkiaľ vychádzal šepot.
„Hans! Hovorte so mnou!“
„Kde trčíš? Poď mi s ním pomôcť! Musíme ho vytiahnuť von! Chytíš ho za nohy!“ plakala som. Tušila som najhoršie.
Hans zomieral…
Namiesto odpovede som začula štrnganie, ktoré som nevedela identifikovať. Pokúšala som sa vstať, ale nešlo to tak rýchlo, ako by som si priala. Bolela ma hlava a rameno a držala som aj Hansa.
Kým som sa postavila na nohy, v matnom svetle prenikajúcom z prednej izby som zbadala postavu. Nešla mi na pomoc.
Prudkým pohybom ruky silno tresla dverami, a kým som sa stihla spamätať, v zámku sa roztancoval kľúč, ktorý spravil z tohto miesta chodbu hrôzy.
Som tu zavretá! Toto nemôže byť pravda. Určite je to výplod mojej fantázie.
Prekrížila som si ruky cez prsia a oprela sa o studenú stenu. Mala som pocit, že činnosť môjho mozgu bola pozastavená. Nebola som schopná pohnúť sa, ba ani premýšľať nad tým, čo bude ďalej.
Dýchaj zhlboka. Upokoj sa.
Nádych, výdych.
Nádych, výdych.
Napočítaj do desať.
Jeden… nádych a výdych.
Dva… nádych a výdych.
Tri… nádych a výdych.
„Saša!“ začula som krik. Prestala som počítať a rozbehla som sa k dverám, spoza ktorých prichádzal ten hlas. Zabudla som, že na zemi leží Hans, a potkla som sa oňho. Spadla som a pristála som tvárou v niečom vlhkom. Muž vydal žalostný vzlyk.
Nahmatala som stenu, oprela som sa o ňu a vstala som.
Nohou som preskúmala povrch, na ktorý som sa chystala vstúpiť.
Dotkla som sa dverí a rukou som hľadala kľučku. Keď som ju už pevne držala, začula som z prednej izby hlasný rehot. Stlačila som kľučku, no bolo zamknuté.
„Otvor!“ zvolala som.
Počula som približujúce sa kroky a smiech ustal. „Nemôžem.“
Začala som zúrivo búšiť na dvere. „Prečo to robíš? Okamžite otvor tie dvere. Hans potrebuje pomoc, inak zomrie!“ ozvalo sa z izby.
„Prestaň. Je to vážne! Chceš mať na svedomí jeho život?“ opätovne som búšila do dverí, až ma rozboleli ruky.
„Vieš čo, moja milá? Aj teba mám už plné zuby, takže je dobre, že ste tam spolu zavretí. Aspoň sa vás zbavím jediným šupom.“
Čas plynul na chodbe hrôzy odlišne ako tam za dverami. Ako by som stručne opísala svoje pocity v tmavej cele? Sucho v ústach. Stiahnuté hrdlo. Zrýchlený tep. Hlasné dýchanie.
Mokré líca. Biele hánky. Červené oči. Čierne myšlienky.
To som teda dopadla.