Choď na obsah Choď na menu
 


Čítanie na pokračovanie: Šepkanie anjelov

sepkanie-anjelov.jpg
Šepkanie anjelov je príbeh lásky s poriadnou dávkou napätia, ktorý napokon vyústi v nečakaný záver. Jeho autorkou je Bea Bazalová, ktorá už patrí medzi skúsené spisovateľky a keďže miluje anjelov, tentoraz sa dostali až do názvu knihy:-)

Príbeh rozpráva o štyridsiatničke Slávke, ktorú po rokoch opustil manžel a teraz žije len pre svojho syna a prácu.
Nečakané vzplanutie citov k podstatne mladšiemu mužovi ju však zaskočí a vytrhne z jej bezpečného sveta...

 

Mestečkom, kde žije, navyše otrasie vražda mladej ženy. Všetky nitky sa zbiehajú k Slávke, a hoci veštbami pomáha iným, vlastný osud predpovedať nevie.
Ubráni si Slávka v prostredí malomesta nerovnú lásku?
Zasiahne ju osteň zla, ktorého blízkosť intuitívne cíti?
A prečo ustalo šepkanie anjelov?

 

Pozrite si videoreportáž z krstu knihy Šepkanie anjelov:

 

 

Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Šepkanie anjelov:

Myslíte si, že ste vo svojom svete v bezpečí? Veríte, že vás nemôže nič zaskočiť? Že smrť sa vás bezprostredne netýka? Súdite? Hodnotíte životy iných? Hovoríte – to by som v živote neurobila, alebo – mne by sa to nemohlo stať? Tiež som si myslela, tiež som súdila. Buďte ostražití. Láska, ale aj smrť prichádzajú nečakane. Zastihnú vás nepripravených a zvalcujú vás. Verte mi, viem, o čom hovorím.

Keď sa na to dívam spätne, všeličo by som urobila inak. Mrzia ma slová, ktoré som vypustila z úst, a zároveň ma mrzia tie, ktoré som nepovedala. Nemyslím si, že by som niečomu zabránila, ale podozrievavosť a nevraživosť ma dohnali k unáhleným záverom. Čas sa vrátiť nedá, a tak mi nezostáva iné, len sa so všetkým vyrovnať.

Zaujímavé, že ma nič nevarovalo. Bola som vykoľajená z toho, čo sa so mnou dialo. Môže to nedefinovateľné chvenie, ktoré voláme túžbou, otupiť naše vnímanie? V mojom svete zvyčajne všetko trvá oveľa dlhšie. Zamilovanosť aj láska, život aj smrť. Zomlelo sa to prirýchlo. Stereotyp vystriedalo vzrušenie. Vtesnané do niekoľkých mesiacov mi obrátilo život hore nohami, chvíľami som netušila, kde je sever. Vlastne ani ostatné svetové strany. Pokojne by som sa bez tých mesiacov zaobišla. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Nie vždy. Chcela by som, aby sa niektoré udalosti nestali, aby som na ne mohla zabudnúť, vymazať ich z pamäti. Moje poznanie obohatili iba o vedomie, že v skutočnosti nič nemusí byť také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Tie myšlienky sa ku mne zatúlajú zväčša v noci. Pokojne spím, odrazu sa bez varovania zobudím a dokola si prehrávam uplynulé udalosti. Mala som to tušiť? Mohla som zabrániť najhoršiemu? Jedno je isté – bola som vykoľajená. V jednom kuse som riešila Števa a náš nenormálny vzťah. Od jari som nebola vo svojej koži, v zime všetko vyvrcholilo a ja som bola nahnevaná, že som udalosti okolo vnímala len ako podružné vlastnej zamilovanosti. Aj s odstupom času stačí spomienka na Števa a môj srdcový rytmus sa dostane do galopu. Všetko sa začalo na sklonku marca...

 

Saláma pre psy – čítam na obale, kilová, euro a deväť centov. Novinka zo sortimentu COOP Jednota. To sa oplatí. Do regálu som vrátila stogramové kuracie Pedigree za štyridsaťdeväť centov. Dúfam, že salámu Karol zožerie. Môj pes je fajnový, najradšej by sa živil len šunkou a párkami. Žiaľ, psie chúťky sa dostali na vedľajšiu koľaj vo chvíli, keď nás opustil Patrik. Keď bude hladný, zožerie, odmietla som dlhšie sa zaoberať psím menu a do vrecúška som odrátala desať rožkov. Košík som zaťažila zemiakmi aj párkami a navrch putovala gulášová polievka vo vrecúšku. Andrej si príde na svoje. Viem, čo by mi odpovedal, keby som sa ho spýtala, čo chce na večeru – to je jedno, mami, len nech je toho veľa. Hustá gulášovka prilepšená párkami a zemiakmi bude pre vyhladnutého vysokoškoláka na piatkovú večeru stačiť, aj tak už nestihnem uvariť nič lepšie. V sobotu zájdeme na večeru, môj syn má narodeniny. Narodeninové posedenia v reštaurácii zaviedol Patrik a my sa ich tvrdošijne držíme, akoby sme tým zároveň držali pokope zvyšok rodiny.

Na nedeľu sme pozvaní k bratovi Jurajovi. Aj jeho syn oslavuje, so švagrinou sme otehotneli takmer súčasne a medzi našimi deťmi je rozdiel niekoľko dní. Upečiem tortu a švagriná Tonka navarí. S Tonkou si rozumiem. Absolvovali sme spolu gynekologické prehliadky, poradne, prechádzky s kočíkmi, konzultácie o chorobách, zápis do prvej triedy, stužkovú, vyše dvoch desiatok narodeninových osláv. Chlapci sa rozdelili, až keď si vybrali každý inú vysokú školu. Andreja zlákala ekonomika, Jurajov Roland študuje jazyky. Nechce sa mi veriť, že chlapci už majú dvadsaťdva rokov.

S plnou igelitovou taškou som sa náhlila k nášmu paneláku, keď sa sivá záľaha mrakov pretrhla, nečakane sa z nej vystrčil osteň slnka a pichol ma rovno do očí.

„Dobrý deň, teta Slávka,“ z výšky stehien ku mne doletel detský piskľavý hlas.

Otvorila som prižmúrené oči. „Fany,“ spoznala som päťročné dievčatko zo svojej triedy. ,,Čo je s vami, ste chorí?“ prihovorila som sa jej matke. V duchu som sa modlila, aby sa to tentoraz zaobišlo bez prosby o stretnutie. Dievčatko nebolo od pondelka v škôlke. V marci už epidémia chrípky ustupovala, ale Fany bývala chorá často, nepochybovala som, že ju zasa skolil nejaký vírus.  

„Bola chorá, ale v pondelok už príde. Práve ideme od doktorky.“

Eva Horváthová uhýbala očami, rukou, ktorou zvierala dcérinu dlaň, jej nervózne šklbalo. Chytila sa ma pohľadom: „Pani riaditeľka, nemôžem prísť? Veľmi by som to potrebovala.“

Tak predsa! „Veď ste boli minulú sobotu. Nie je dobré chodiť tak často.“

„Prosím vás,“ naliehala.

Nemohla som za to, ale tá žena ma čímsi popudzovala. Ľutovala som, že som ju stretla. Bola neistá a očakáva, že problémy za ňu vyrieši niekto iný. Márne som premáhala zaujatosť, zakaždým ma pichlo podozrenie, že možno spávala s mojím mužom. Len pohľad na Fany ma nútil k trpezlivosti.

„Nehnevajte sa, pani Horváthová, ale mám na celý víkend program. Dnes mi príde syn,“ mimovoľne som pozrela na tašku s nákupom, akoby mi mala dosvedčiť, že hovorím pravdu.

Pootvorila ústa, ale napokon nepovedala nič. Jasné. Prečo by práve jej malo niečo vyjsť?! Nik ju nemá rád, nik jej nepomôže, je na všetko sama. Cítila som jej útrpnú odovzdanosť, cítila som, ako zo mňa vyciciava energiu. Najradšej by som sa od nej rozbehla preč. Neutiekla som, pravdaže. A, samozrejme, ako vždy som podľahla. „Tak príďte v pondelok, dobre?“

„Dobre,“ ožila. Dokonca sa usmiala. „Môžem o štvrtej?“

„Mala by som byť doma,“ vykročila som. „Ale pre istotu mi predtým zavolajte,“ prehodila som cez plece a pridala som do kroku.

Len čo som za sebou zavrela dvere, premýšľala som iba o Eve. Rozvedená ako ja. Sama. Pracovala na zmeny a ešte sa aj dva týždne v mesiaci, keď bola jej sestra Klára v Rakúsku, starala o ťažko chorú matku. Inak v našom meste nemala žiadnych príbuzných, a ak hovorila pravdu, ani priateľov. Nebolo to ľahké. Fany bývala chorá, lieky Eve poriadne načierali do rozpočtu. Okrem toho si platila kurz účtovníctva, keď ho skončí, azda si konečne nájde lepšiu prácu.

K Fany som mala špeciálny vzťah. Stávalo sa, že ju matka nestihla vyzdvihnúť zo škôlky včas. Vtedy som dievčatko odviedla domov, nakŕmila, zabavila. Tušíte, ako je to v malom meste. Každý každého pozná. Vedela som, že si Eva po malú napokon príde, rovnako ako Eva vedela, kde má dcérku hľadať. Bezbranné stvorenie mi prirástlo k srdcu, rada som pomohla, aspoň som nebola sama doma.

Matky samoživiteľky. Minule sme ich s Gabikou počítali. V triede máme dvadsaťdva detí, z toho jedenásť nežije v kompletnej rodine. Polovica! Tak to dnes chodí. Ešte nedávno som si myslela, že mňa sa to netýka. Odohnala som myšlienky na Patrika a jeho vyziabnutú suku, tašku som hodila na stoličku medzi kúpeľňovými a záchodovými dverami. Karol – temperamentný ratlík s dušou dobermana – sa mi plietol pod nohy, vyskakoval, tešil sa, akoby som mu svojím príchodom zachránila život. Musela som s ním von. Navliekla som mu obojok, karabínkou som pripla vôdzku. Pes si uľavil na trávniku hneď pred panelákom.

„Dobrý deň,“ pozdravila som susedu, domovú dôverníčku Pálenú. V duchu som ju volala generálka, ale Andrej ju už dávno prekrstil na starú Napálenú, pretože bola permanentne nahnevaná a zmyslom jej života bolo sledovanie ostatných obyvateľov domu. Zašomrala čosi, čo určite nebolo pozdravom, zachytila som len psisko. Asi. Ale možno som sa mýlila. Pravdupovediac, susedov som veľmi nepoznala. V paneláku sme bývali síce už päť rokov, ale okrem pozdravov som toho s nikým veľa nenahovorila. Až na Joža Farkaša z prízemia. Ten bol u mňa zo dva razy. Keď sa rozvádzal, ako inak.

So psom som obišla panelák, trhal sa, chcel ísť svojou cestou. Keby som ho pustila, cvalom by mi dal povel – chyť ma, ak to dokážeš, a upaľoval by zasa za Čočom. Našťastie, Čočovu paničku som poznala, tolerovala, že môj pes neakceptuje Čočovo mužské pohlavie a zakaždým sa tvrdošijne pokúša o sexuálne spojenie, navyše na opačnej strane kamarátovho tela. Raz ti ho ten tvoj Čočo odhryzne, pomyslela som si a ďalšie trhnutie ma hodilo dopredu. Ktovie, či rovnako ako ľudia existujú aj homosexuálne orientované psy, alebo je tento môj len obyčajný debil.

„Ahoj, teta Slávka.“ Odmávala som detskému hlásku z pieskoviska. Začínalo mrholiť, striasla ma zima, najradšej by som už bola vnútri. Mamičky zbierali vedierka a formičky, volali na deti a ruka v ruke sa s nimi náhlili do bezpečia vchodov. Karol mal čas, ešte neoňuchal každé steblo trávy, necvrkol pod každý ker v dosahu. Nemilosrdne som ho potiahla a doslova dovliekla do sucha. Zapieral nohy ako tvrdohlavý somár, ale napokon sa poddal.

Doma som sa rýchlo prezliekla. Na vnútornej strane teplákov sa mi rozišiel šev, zíval na mňa nechutný kus stehna. Odkedy som dovŕšila štyridsiatku, kilá sa na mňa lepia ako bláznivé a nohy sa mi pomaly zmenili na celulitídou obalené balvany nápadne pripomínajúce končatiny moravianskej Venuše. Hnusilo sa mi to, stehná som zakryla dlhým širokým tričkom. Keď si Patrik našiel frajerku, trápila som sa, ale namiesto toho, aby som chudla, prežierala som sa. Postupne som nabrala okrúhlych desať kilogramov.

V kuchyni som načala psiu salámu a nakrájala ju na kocky. Karol pričuchol k miske, vyčítavo na mňa zazrel a odkráčal do brloha. Už viem, bude to, kto z koho. Buď vyhladne natoľko, že salámu napokon zožerie, alebo stratím trpezlivosť, gulášovú polievku oklamem o párok a nakrájam mu ho. Podľa predchádzajúcich skúseností som tipovala možnosť číslo dva. Z chodby som začula slabé vyhrávanie mobilu. Kým som ho vylovila z kabelky, stíchlo. Andrej, ukazoval mi displej. Hneď som mu zavolala späť.

„Čau, mami,“ synov hlas ma pohladil, znel, akoby stál pri mne.

„Ahoj, no kde si?“

„Ešte v Blave. Zmeškal som bus, ale neboj sa, prídem, dovezie ma kamoš.“

„Kedy? Aký kamoš? Nič iné ti už nejde?“ V duchu som videla dvojicu roztatárených mladíkov, ktorí sa potme rútia autom šialenou rýchlosťou, bezstarostní a nezodpovední.

„Ide, ale len do Nitry, odtiaľ do Levíc a ďalej som to ani nezisťoval. Načo, veď Števo ma dovezie, aj tak ide za starkou do Levíc.“

„Andrej, ale choďte opatrne, prosím ťa.“

„Neboj sa, bude to v pohode. Vidíš, mami, keby som mal motorku, nemusel by som tu trčať,“ neodpustil si výčitku.

V lete si zarobil na brigáde, niečo mu dali naši a našetrené peniaze sa chystal minúť na motorku z druhej ruky. Zakázala som mu to v duchu hesla – kým ješ z môjho hrnca, budeš dodržiavať moje pravidlá. Ustúpil, ale niekoľko dní na mňa vyčítavo zazeral. Viem, že ho neuchránim pred všetkým, ale motorka... Kým tomu môžem zabrániť, motorka nebude.

„Potom pozvi toho kamaráta hore, aspoň kávu mu urobím. Bude chcieť aj za benzín, nie?“

„To nie, ale prehováram ho, aby zostal u nás. Aspoň do soboty alebo do nedele rána. Potom skočí za starkou a spolu sa vrátime do Blavy. Veď aj ja som už bol u nich.“

Zaskočil ma. „Ale...“

„Neboj sa, je to slušný chalan. Rád by sa tu poobzeral, kedysi bývali v našom meste, potom jeho rodičia všetko predali a odsťahovali sa do Blavy za robotou. Starká sa presťahovala do Levíc k Števovej tete. Je to poriadna rodina, neboj sa, nebude zavadzať...“ chrlil syn, ledva som sa dostala k slovu.

„Ako sa volá?“

„Števo Bednár.“

„Bednár, Bednárovci, niečo mi to hovorí...“ pátranie v pamäti prerušila myšlienka na oslavu. „Andrej, a nedá sa tá návšteva odložiť? Teraz sa to nehodí, vieš, že oslavujeme.“

„Veď v sobotu môže ísť s nami na večeru a v nedeľu pôjde k starkej. A neboj sa, pôjdeme pomaly,“ Andrej ignoroval moje námietky, smial sa a ja som bola ako vždy bezmocná.

„Nie som z toho nadšená,“ pomaly som pripúšťala, že budeme mať nečakanú návštevu. „A naozaj choďte opatrne.“ Uvedomovala som si, že je dospelý a ja príliš úzkostlivá. Možno preto, že je jedináčik a hlavu mám odjakživa plnú strachu.

Chlapci prišli o deviatej. Chodbu ovládol chaos, Karol od radosti vyskakoval na Andreja, vydával smiešne zvuky, pod synovými rukami sa zvíjal od rozkoše. Nato si dal dve kolá naprieč bytom, až potom sa ako-tak upokojil. Karol je vlastne Andrejov pes. Kúpila som mu ho, keď nám to s Patrikom začalo škrípať. Terapiu zvieraťom som vyčítala ako jednu z múdrych psychologických rád, barličku pri zvládaní záťažových situácií. Neviem, či zabrala, ale z chlapca a psa sa stala nerozlučná dvojica. Vtedy som nepomyslela na to, že Andrej odíde do školy a starostlivosť o zviera prischne mne.

So synovým kamarátom sme rozpačito postávali a čakali, kým sa Andrej a pes vybláznia.

„Nemám ho vyvenčiť?“ Andrej sa konečne postavil, na tvári mu pohrával úsmev.

„Netreba, pred chvíľou som s ním  bola vonku. Nepredstavíš nás?“

„Jáj, pravdaže, toto je Števo,“ ledabolo mávol rukou smerom k priateľovi. „A toto je moja mamulienka.“ S úsmevom prekročil tašky, objal ma a pobozkal na obe líca. Po psovi konečne prišiel rad aj na mňa.

 Števo bol vysoký počerný chlapec s vlasmi ostrihanými na ježka. Podali sme si ruky a potom som oboch poslala rovno do kúpeľne. Syn vyšiel prvý, odchytila som ho v kuchyni.

„Ty, Andrej, nie je to Cigán?“

„Ale, mami,“ pohoršený bránil kamaráta. „Vôbec. A keby aj, odkedy si takáto?“

„Aká?“

„Intolerantná.“

„Nie som intolerantná. Len aby nám niečo nezmizlo...“ Cudzieho chlapca som vopred neznášala, obral ma o možnosť stráviť víkend osamote s milovaným synom.

„Ticho, už to nerieš, ide,“ šepol do vrznutia kúpeľňových dverí.

Spratali celý hrniec polievky, pomaly som sa prestala hanbiť za vrecúškovú kamufláž poriadnej večere a odložila som posledný rožok. Po         desiatich minútach povinnej konverzácie v rámci vďaky za potravu sa znova vystriedali v kúpeľni a potom som zachytávala len vôňu šampónu, dezodorantu a buchot topánok.

„Mami, ideme von. Zastavíme sa po Roliho,“ stihol mi pošepnúť Andrej, vtisol mi bleskový bozk na líce, a odrazu ich nebolo.

Byt osirel. Umyla som riad a sadla si k počítaču. Odkedy si musím robiť papiere do roboty na počítači, stal sa mojím každodenným spoločníkom. Starý rooter sme vymenili za wifi, na Vianoce som si kúpila na splátky notebook, a tak si cez víkend nemusím vydobýjať chvíľku pri Andrejovom stroji. Na facebookovej nástenke, kde zverejňujem fotografie maľovaných anjelov, som si prečítala niekoľko priaznivých komentárov, ale nijakú ponuku na ich kúpu.

Ahoj, co porbas? z rohu sa vyplazila správa od Denisa. Denis je bratov kolega a po rozvode s Patrikom mi robí garde na plesoch a povinných spoločenských udalostiach. Je jedným z mála priateľov, čo mi zostali. Žoviálny nižší statný chlapík je ideálnym a bezpečným spoločníkom, patrí do mojej friendzone. O pol hlavy nižší tučko nedáva zámienky na dohady, že je medzi nami niečo viac než priateľstvo. Výborne sa mi s ním rozpráva a zabáva. Andrej sa smeje, že Denis je mojou najlepšou kamarátkou.

Užívam si, mám doma Andreja, odpísala som.

Denis sa nezdržiaval diakritikou: Tak ta asi vyrusujem.

Nie. Išiel von.

A teba preco nezobral?

Čo by som robila v piatok večer vonku?

„Bavila sa.“

A ty? Tiež si doma, nie?

Nieco na mňa lezie, tresti mi hlava. Dal som si panadol.

Nezávidím. Aj u nás v škôlke je chrípka, zišla mi na um Fany.

Bavime sa o chorobách. Co je? Starneme?

Asi...

Ty nie. Denis pripojil smajlíka.

Pozrela som na svoju profilovú fotografiu, starostlivo vybranú, vylepšujúcu, nereálnu, falošne optimistickú. Storočnú.

Táraš.

Nie.

Tak dobre, stratila som trpezlivosť.

Musis si verit!!!!! Tentoraz žmurkajúci smajlík.

Musím ísť, dialóg je o ničom, lichôtky sú nanič, bez syna som podráždená, prázdne táranie ma nebaví. Zdá sa mi, že zbytočne strácam čas. Tieto debaty sú len súčasťou terapie osamelej ženy, o ktorú stratil záujem aj vlastný manžel.

Skoda.

Enter s tebou, rýchlo som naťukala a prešla do režimu offline. Ešte chvíľku som si čítala komentáre pod anjelmi. Najradšej ich maľujem na objednávku konkrétnym ľuďom, na pomoc pri konkrétnom probléme. Lenže objednávky nemávam pravidelne a bez maľovania dlho nevydržím, a tak sa duchovné bytosti vynárajú z plátien cez filter mojich pocitov a nálad. Cítim ich energiu, nútia ma zhmotniť ich, bielych, s rozpätými krídlami, chrániacich. Už nad tým ani nerozmýšľam, nebránim sa nutkaniu maľovať. Keď to na mňa príde, napínam plátno, šepsujem, maľujem, lepím kamene, drôtiky... Až potom si ľahnem spať. Dnes ma anjeli nepokúšajú. Unavená vypínam počítač a chvíľu driemem pri televízore. 

V noci, v polospánku, som zaregistrovala, že sa chlapci vrátili, ale nechcelo sa mi otvoriť oči, nieto vstať. Zachytila som tlmený smiech, šuchot a buchot obuvi, splachovanie záchoda, zatváranie dverí na detskej izbe. Detská izba, preletelo mi hlavou. Malo by sa to volať mládenecká izba, študentská izba alebo tak nejako... Andrej už dávno nie je dieťaťom, vo svojej samote si to uvedomujem čoraz častejšie a čoraz väčšmi sa bojím, že ma čoskoro opustí. Definitívne.

Ráno som potichu zašla na toaletu aj do kúpeľne, potichu som si uvarila kávu, vykĺzla s Karolom a na nákup, potom som ticho upratovala. Aj obed som varila čo najtichšie. Po dvadsiatich rokoch som nepoužila robot. Cesto som miešala ručne a aj sneh na tortu som šľahala mechanicky. Mala som pocit, že mi každú chvíľu odpadne ruka. Korpus chladol na dreze, obed sa dováral, do dvanástej zostávala polhodina. Do kuchyne som si priniesla notebook a otvorila mailovú schránku. Trinásť správ. Vyselektovala som prezentácie so životnými múdrosťami a reťazce určené na ďalšie odoslanie. Zostali štyri správy, otvorila som prvú. Marko22. Podnikateľ, môj ročník, nerozhodný. Potreboval poradiť.

Odtrhla som oči od obrazovky počítača, snažila som sa sústrediť. Okrem zvukov klepania rezňov od susedov som nič nezachytila. Nijaké vnuknutie, nijaké šepkanie. Vôbec mi to nešlo. Napokon som vstala a priniesla som si cigánske karty. Niekedy viem odpoveď hneď, inokedy príde neskôr, keď ju už nečakám, ale stáva sa, že ju nedostanem vôbec. Vtedy si pomáham kartami. Zamiešala som a chvíľu som ich podržala v ruke. Posledný pokus, kým ich rozložím – zatvorila som oči a usilovala sa sústrediť na problém. Cítila som vôňu jedla, do mozgu sa mi votrela myšlienka na deň strávený v spoločnosti nežiaduceho návštevníka, rozmýšľala som, ako by bolo fajn, keby tu nebol. Inak žiadna odozva, žiaden Marko22, nič, len echo vlastných myšlienok.

„Dobré ráno.“

Strhla som sa. Nado mnou sa týčil Andrejov priateľ a uprene ma pozoroval. Urputne som rozmýšľala, ako sa volá. Karol, ktorý driemal skrútený na stoličke, zavrčal a utiahol sa pod stôl.

„Dobré ráno. Andrej ešte spí?“ zbytočnou otázkou som prekonávala rozpaky.

Mládenec ma skúmal pohľadom. „Áno. Nie je vám dobre?“

Pravdaže, našiel ma sedieť v kuchyni so zavretými očami a hlavou opretou o špičky prstov ľavej ruky. Poloha, v ktorej sa usilujem sústrediť. Usmiala som sa naňho: „Nie, nič mi nie je.“ Karty som položila lícom nadol a vypla počítač. Marko22 musí počkať. „Dáš si kávu? Alebo čaj? Kúpila som čerstvé pečivo, máme maslo, šunku...“

„Nerobte si starosti, ráno mi nejako nechutí jesť, počkám na Andreja. Ale kávu by som si dal, ak vás môžem poprosiť.“

„Jasné,“ vstala som a dala variť vodu. Keď som sa obrátila od drezu, Števo, konečne mi zišlo na um jeho meno, sedel za stolom a pohrával sa s mojimi kartami. Ten pohľad ma podráždil. Nechcela som, aby vedel, čím sa zaoberám. Veštím už roky. Vlastne, najmä posledných päť  rokov. Kým som žila s Patrikom, nedovolil mi to. Slávinka, nerob to, počula som v duchu Patrikov hlas. Vieš, čo si o tebe pomyslia? Že si obyčajná šarlatánka. Aj tak je to somarina. Veria tomu len hlupane a zúfalé ženské. Nezhadzuj sa. Je to pod tvoju úroveň.

V tom čase som veštila len zriedkakedy, aj to tajne. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa v malom meste šíria správy. Odkedy som rozvedená a Andrej, ktorý popravde tiež nie je naklonený mojim „pokútnym“ praktikám, no väčšinu týždňa sa zdržiava v internáte, ľudia ma kvôli vešteniu vyhľadávajú čoraz častejšie. Volajú, píšu, odkazujú, stáva sa, že mi zazvonia dokonca doma. Za posledné roky som spoznala mnoho skvelých ľudí, zopár stratených existencií, ktoré nevedia zobrať osud do vlastných rúk, a chodievali za mnou aj takí ako Eva Horváthová. Závislí. Odkedy som jej veštila prvý raz, utieka sa ku mne ako k záchrannému lanu. Akoby som mohla nejako ovplyvniť jej osud. Pri nej som sa nútila k trpezlivosti a hovorila som si, že sa chce len vyrozprávať, že sa nemá komu zdôveriť.

Pravdaže, stretla som sa aj s negatívnymi emóciami. Tým, že som niekoľkým pomohla, akoby som otvorila Pandorinu skrinku a vypustila z nej démonov. Nevyhla som sa závisti, obťažovaniu, nespokojným klientom, ktorí odchádzali naštvaní, že odo mňa nepočuli to, čo chceli. Ľudia sú podozrievaví, lebo za predpovede a rady nič nepýtam. Niektorých to zneisťuje, iní si myslia, že som z veštenia zbohatla ako Krézus. Najviac mi však ubližujú ľudia, ktorí už z princípu neznášajú, keď niekto vyčnieva z davu, pochybovači, ateisti a agnostici. Musela som sa vyrovnávať s nočnými štipľavými telefonátmi, hlasno utrúsenými poznámkami, pohŕdavými pohľadmi. Keby som sa narodila v inom storočí, asi by ma upálili ako bosorku. Kašlať na to, nahovárala som si. Lenže to sa nedá. Kritika sa ma vždy hlboko dotkla a zakaždým, keď som mala pred sebou klienta, bojovala som s vedomím, že robím niečo nesprávne, dehonestujúce, vymykajúce sa normám a pravidlám. Že som skrátka šarlatánka.

Števo ma pozorne sledoval: „Vykladáte karty?“

„Len tak, zo zábavy.“

„Nevyložili by ste aj mne?“ uškrnul sa.

„Načo? Aj tak tomu neveríš.“

„Prečo si to myslíte?“

„Skúsenosť.“

„Andrej tomu asi tiež neverí.“

„Nie.“

„Ale vy veríte,“ skonštatoval.

Ten sopliak ma štval. Kládol mi otázky, ktoré som si neraz položila sama. Či tomu verím?! Už sa mi stalo, že som si význam vyložených kariet vysvetlila nesprávne. Dokonca nie všetky moje predpovede sa naplnili. Ako však vysvetliť mladému chalanovi, ktorého nepoznám ani dvadsaťštyri hodín, tie nutkavé predtuchy, že sa niečo stane, naliehavú potrebu niekam ísť, niečo urobiť, niekoho varovať; ako mu vysvetliť momenty, keď jednoducho poznám odpovede a vopred viem, ako situácia dopadne. Ako mu mám opísať svoje sny? Vidiny, hlasy v hlave. Absolvovala som dokonca kurz, počas ktorého som sa dozvedela, že svoje stavy môžem ovplyvniť, že sa na myšlienky a problémy musím vedieť sústrediť, ale taká dobrá nie som. Podnety ku mne prichádzajú, ako sa im zachce a v akejkoľvek podobe. Keď som sa napríklad po rozvode s Patrikom sentimentálne prehrabávala v svadobných fotografiách, na jednej, čo nás fotili v ateliéri, naše postavy presne na milimeter oddeľovala ryha. Vyzeralo to, že fotografiu niekto preložil na polovicu a potom vyrovnal. Patrik mi prisahal, že to neurobil, a ja mu verím, na patetické gestá on nikdy nebol. Ako vysvetliť fakty, že som párkrát úplne presne vedela, kde nájsť stratené predmety? Žiaľ, nie vždy, nie na želanie. Či tomu verím? Nemôžem neveriť, a predsa pochybujem. Vyvracia mi to môj vlastný rozum, pragmatická časť môjho ja. Jasné, že mám pochybnosti, mávam dokonca strach.

„To nie je podstatné. Dôležité je, že mi veria tí ostatní.“

„Nechcite mi povedať, že ich vedome zavádzate.“

„Cukor? Mlieko?“ Už sa mi s ním nechce rozprávať, napokon mi povie, že klamem ľudí. Úplne ma rozhodil.

„Trochu mlieka, prosím. Tak vyveštíte mi?“ nevzdával to.

„Karty nevykladám len tak. To by si musel mať nejaký problém.“

„Prečo si myslíte, že nemám?“

„Ale prosím ťa! V tvojom veku...“

„Nie som taký mladý, ako vyzerám!“

„Čaute, mládež.“ Nepríjemný rozhovor prerušil Andrejov príchod.

„Ty si si riadne schrupol. Dokedy ste boli vonku?“ S úľavou som sa usmiala na svojho veľkého krásneho syna. Má meter osemdesiatdeväť, štíhlu, dobre formovanú postavu, možno aj zásluhou futbalu, volejbalu a bicyklovaniu, ktorým sa rekreačne venuje. V tom nie je po mne ani po Patrikovi, láskou k pohybu skôr pripomína môjho brata. Vlasy sa mu lesknú ako gaštany, hnedé oči, rovný nos, citlivé pery a husté pravidelné obočie zdedil po mojom otcovi. Ale obočie nevidieť, zakrýva ho dlhá ofina, najradšej by som mu ju ostrihala, ako keď bol malý, ale už mi to nedovolí. 

„Vlastne až do rána,“ uškrnul sa na Števa a sadol si k stolu. Položila som naň džbán s čajom, odložila bokom karty aj notebook. Andrej nekomentoval, našťastie. Dobre vedel, čo som robila.

„O chvíľu bude obed.“

„Fíha, niečo tu dobre vonia,“ syn vstal od stola a nakúkal do hrncov.

Dnes má narodeniny. Mala by som mu zablahoželať, sama neviem, prečo to nechcem urobiť pred Števom. Využila som chvíľu, keď sa cudzí chalan zavrel do kúpeľne a vybozkávala som si syna. So zatvorenými očami som sa chúlila v chlapskom objatí, cítila som zmes vody po holení a cigaretového dymu, z očí mi tiekli slzy. Znova mi napadlo, ako ten čas rýchlo preletel, že sa z môjho chlapčiatka stal muž a už čoskoro odíde z domu a ja zostanem sama. Andrej je fešák, objektívne, nie iba v zhovievavých materinských očiach, strieda priateľky, dávno som stratila o nich prehľad. Ale raz stretne tú pravú a ja sa ocitnem na vedľajšej koľaji. Nasilu som sa od neho odtrhla a utrela som si oči.

„Ale, mami,“ usmial sa, „ty plačeš? Oslavovať budeme. Neblázni.“

„To nič. Vieš, aká som. O chvíľu sa mi oženíš a ja...“ znova som sa rozplakala.

„To nehrozí.“ Andrej ma objal, pobozkal a láskavo ma potľapkal po hlave, presne tak, ako to robieval nášmu Karolovi.

Vzdychla som si. „S tým si neporadím, je to zákon prírody. Raz odídeš...“ trápne som verklíkovala.

„Ale nie dnes,“ načiahol sa do skrinky nad drezom a podal mi papierový obrúsok.

S povzdychom som si vyfúkala nos. Tak, chvíľku sentimentality máme za sebou, trochu som sa hanbila, že som podľahla citom.

Po obede k nám prišiel Roland, chlapci si pustili film na dévedéčku, povysávala som, naplnila a ozdobila tortu a konečne som odpísala Markovi. Predpoveď som vyčítala z kariet, inak sa mi nedalo. Odpovedala som aj na ďalšie maily, na facebooku žiadna zmena, nijaký záujemca o mojich anjelov.

„Mali by sme ísť, mami,“ vyrušil ma Andrejov hlas. Pohľad na hodinky mi prezradil, že je šesť. Vonku sa zošerilo.

„Môžeme. Už ste hladní?“

„No, niečo by sme zhryzli.“

„Zjedli, ty zhryzli!“ automaticky som ho opravila, potom som si domyslela, že to povedal schválne. Moje dieťa ma rado provokuje, uťahuje si z vlastnej matky. „Oblečiem sa a môžeme ísť.“

V sprche som rozmýšľala, či mám pri sebe dosť peňazí, aby som zaplatila večeru za všetkých štyroch. Nejako bolo, nejako bude, pre istotu vezmem platobnú kartu. Zabalená do osušky som sa náhlila do izby. Na chodbe som vrazila do Števovej vysokej postavy.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa a neskrývane si ma obzeral. Zaliala ma červeň. Chlapec konečne ustúpil. So sklonenou hlavou som prebehla do bezpečia spálne a zavrela za sebou dvere. Hnevala som sa na svoju pleť, ktorá ma zradila zakaždým, keď som si to najmenej želala. Vždy som sa červenala, už odmalička, bolo to o to horšie, že som si to uvedomovala a potom som sa červenala ešte tuhšie. Nedalo sa to ovplyvniť. Jedovalo ma, že som sa zapýrila pred tým zasranom. Vpadol nám sem, narúša atmosféru, motá sa po byte ako duch. Ktovie, čo je zač! Keď odíde, musím skontrolovať, či niečo nezmizlo.

Nervózne som si navliekla džínsy, zúfalo som vťahovala brucho, ale obľúbené štyridsaťdvojky som nezapla. Porazenecky som vytiahla nové štyridsaťštvorky a stý raz som si sľúbila, že začnem od pondelka chudnúť. Nebudem večerať, zaprisahávala som sa. Na džínsy som si navliekla červený pulóvrik, doplnila som ho úpletovou čiernou vestičkou, ktorá mi mala zakryť pneumatiky. Mamka Michellinka. Na chodbe som našla postávať len Števa s Andrejom, Roland odišiel, vraj má rande.

Reštaurácia bola plná, našťastie práve vstala spoločnosť od stola pri dverách. Chlapci si sadli tak, aby videli na prichádzajúcich hostí, ja som si sadla oproti nim, mne celkom stačil pohľad na Andreja, ostatní mi boli ľahostajní.

„Aha, mami,“ Andrej ukázal na panel pri dverách. Dnes všetky druhy pizze za 3 eurá. Akcia platí do 24. hodiny. „Je to jasné, dám si pizzu,“ rozhodol sa.

Pizzu máme radi, keď mám veľa roboty, alebo sa mi jednoducho nechce zabíjať čas varením, hodím do rúry zmrazenú pizzu a je to. Vždy ich máme v mrazničke do zásoby. Čašník priniesol jedálne lístky. Andrej prešiel prstom po stĺpčeku s cenami a vybral si najdrahšiu, ja som stavila na klasiku – šunka, syr, šampiňóny. A pre všetkých červené víno.

„Vybrali ste si?“ čašník sa ktovieprečo obrátil na Števa.

„Ďakujem, budem len víno,“ mládenec zaklapol jedálny lístok a usmial sa na mňa. „Nie som hladný, ešte som najedený od obeda.“

Bolo mi jasné, že chalanisko nemá peniaze. „Prosím ťa, niečo si vyber. Pozvala som vás, veď Andrej má narodeniny. Nemôžeš tu sedieť len tak.“ Špekulovala som, ako ho presvedčiť a neuraziť.

„Tak dobre. Pizzu Havaj, prosím,“ objednal si napokon.

Po večeri a dvoch pohároch vína som napokon Števa omilostila a navrhla mu tykanie. Všetci traja sme sa dostali do skvelej nálady. Z priateľov sa vykľula dvojica sršiaca vtipom, výborne sa dopĺňali. Od nášho stola sa podchvíľou ozývali výbuchy smiechu, bola som pyšná, keď som videla, ako si mojich chlapcov s obdivom obzerajú okolo sediace dievčatá.

„Ešte po jednom?“ navrhol Števo po druhom vypitom pohári.

„Ako chcete, ale mne už len minerálku.“ Vstala som, potrebovala som zájsť na toaletu. Až v malej kabínke som pocítila, ako mi víno stúplo do hlavy. Na alkohol som nebola zvyknutá, sobotné večery pri poháriku, ktoré patrili k stereotypu manželského života s Patrikom, boli dávno minulosťou.

Cestou z toaliet som zaregistrovala známu tvár. Denis. Sedel s dvoma ženami chrbtom k nášmu stolu.

Pristavila som sa pri ňom: „Denis, ahoj.“

„Čau, cicka,“ tvár sa mu rozžiarila, „čo tu robíš? Kde sedíš?“ Vstal a letmo ma pobozkal na obe líca.

„Som tu s Andrejkom a jeho spolužiakom.“ Mávla som smerom, kde boli chlapci. Pri Denisovom stole sedela Eva Horváthová so sestrou a uprene na mňa hľadela. Kláru som poznala, chodievala po Fany, keď Eva nemohla.

„Dobrý večer,“ pozdravila som ich v dobrej nálade. Nevedela som, že sa s Denisom poznajú.

Odzdravili mi, Eva s kamennou tvárou bez náznaku úsmevu. Premkol ma nepríjemný pocit, v okamihu som vytriezvela.

„Idem, dobre sa bavte,“ usmiala som sa na nich, ale pri odchode som na chrbte cítila niečí pohľad, mrazil ma medzi lopatkami. Usúdila som, že Eva mi asi vyčíta, že sa bavím, namiesto toho, aby som sedela doma a veštila jej...

Chlapci sa na niečom smiali, na stole stáli tri plné poháre vína. Prinútila som sa odpiť si, ale do nálady, akú som mala predtým, som sa už nedostala.

„Čo je, mami? Čo si videla v záchode strašidlo?“ podpichol ma syn.

Áno, v zrkadle, napadlo mi. Nasilu som sa usmiala: „Mám nejakú krízu. To vieš, v mojom veku už nevydržím toľko, čo kedysi.“

„Ale prosím ťa! Ty si stále rovnako mladá a krásna,“ Andrej mi zalichotil, ale s dôrazom, akoby mi to prikazoval.

„Mladá a krásna,“ pritakal Števo.

„Dobre teda, som mladá a krásna,“ zopakovala som a všetci traja sme sa rozosmiali. Mladá a krásna sa stalo heslom večera, takže o jedenástej som vyhlásila: „Mladá a krásna chce ísť domov!“

Kývla som na čašníka, ale platiť som nemusela. „Všetko je zaplatené,“ hodil pohľad na Števa.

Šokoval ma. „Ale to nemôžeš. My sme ťa pozvali.“ Bolo mi to nepríjemné. Nemôžem dovoliť, aby za nás platil študent, ale darmo som vtískala Števovi bankovku, nechcel ju zobrať. Nespokojná som napokon vstala, Števo mi džentlmensky podržal bundu. Keď sme odchádzali, obzrela som sa cez plece. Spoza ohnutého listu umelej palmy ma prepaľoval uprený pohľad Evy Horváthovej.

Doma som sa narýchlo osprchovala, prezliekla do pyžamy a padla do postele. Neprekvapilo ma, že Andrej so Števom sa, rovnako ako večer predtým, vybrali do ulíc.