Choď na obsah Choď na menu
 


Cudzinca nemiluj (Ivana Ondriová)

cudzinca-nemiluj.jpg
Uveríte chlapovi alebo sestre?

Tento príbeh sa môže stať aj vám. Žijete si pokojným životom, máte svoje plány, túžby a myslíte si, že viete o ľuďoch vo svojom okolí všetko. Alebo takmer všetko. No občas aj drobný detail, ukrývané tajomstvo, či nevypovedané slová dokážu zmeniť váš život od základov...

Ivana Ondriová má už na konte niekoľko kníh a jej novinka Cudzinca nemiluj ponúka opäť napätie, drámu i lásku.


Rebeka alias Beka má všedný život, no zrazu je celý naruby.
Domov sa totiž vracia po rokoch jej krásna sestra Angela, ktorá je ako tajfún. Berie všetkých a všetko so sebou. Angela, pre ktorú bol pojem manželstvo vždy veľmi výstredný, prešla už v devätnástich svet od Japonska po Francúzsko, kde pracovala ako modelka pre vychýrené módne domy. A po jej boku stojí akýsi tajomný muž menom Daniel Knut...

Kto je vlastne ten cudzinec?
Naozaj len zamilovaný chlapík, ktorý túži spoznať Angelinu rodinu?
Usadiť sa s ňou a byť po jej boku v dobrom aj v zlom?

Záhadný mladík sa tvári, že svoju Angie bezhranične miluje. Uveria mu to všetci až na racionálnu Rebeku. Tá totiž po krutom a bolestivom vytriezvení z očarenia týmto tajomným mužom odhaľuje jeho skutočnú pravú tvár. Nie je už však priveľmi neskoro? Celá jej rodina je tým mužom doslova pobláznená. Ak však chce Rebeka svoj život a manžela späť, neostáva jej iné, ako dokázať svoju nevinu a vinu toho druhého...
 

„Mala si mlčať, Rebeka. Malo to ostať naším tajomstvom. Vravel som ti, že rozohrávaš nepeknú hru. A poviem ti, máš pekelnú odvahu. Takto oklamať vlastného manžela. Asi zabúdaš na to, čo mám v rukách. Čo myslíš, čo by na to povedala polícia, ak by šla po tých vašich klamstvách o znásilnení, ktoré sa nikdy nestalo? O drogách, ktoré nemôžeš dokázať?“

 

Prečítajte si úryvok z novinky Cudzinca nemiluj:

Tresol hrnčekom o stôl a zazrel na mňa ako na vraha.

„Tak čo je potom? Čakáš, že ti dám kvety?“

Uprela som naňho smutný pohľad, ktorý by presvedčil aj ľa­dového medveďa.

„Načo? V tom svojom obchode ich máš kopu. Tak načo?“

„Ale nie sú od teba, Peter. Nechápeš to?“

Všimol si, že naozaj nie som vo svojej koži.

Lenka bola preč, vonku sychravo, v mojej duši tak isto a ešte aj moje pekné orchidey na kuchynskom okne ako naschvál odkvitli.

Hrášok v polievke sa rozvaril, koložvárska kapusta nedržala tvar, najradšej by som varechu hodila do výlevky a celý obed vysypala do koša. Chcela som tresnúť dverami a minúť majland v obchodnom centre. Aby sa zobudil!

„Hej. No tak, Beka.“

Bože, veď stíšil hlas. Priblížil sa ku mne.

„Tak prepáč. Nemyslel som to tak. Vieš, aký som.“

„Ale nebýval si taký,“ ubolene som šepla, no ostala som k nemu otočená chrbtom.

Pritisol sa ku mne a položil mi dlane na boky. Jeho prsty ma pálili až pod látkou trička, zohrievali mi pokožku, šteklili a roz­dúchavali vo mne vášeň. Prekvapilo ma to. Na chvíľku ma zara­zilo, že vo mne ešte bola. Nebol to iba výsledok zlosti? Naňho?

„Som len unavený.“

„To sme všetci.“

„Tak prečo mi potom nerozumieš?“

„To si myslíš?“ Zboku som sa naňho zadívala. „Že ti nerozu­miem? A ty pre mňa máš pochopenie?“

Zovrel ma dlaňami a nosom ma pošúchal po odhalenom krku. Vlasy som si zopla do vrkoča, aby mi nebolo horúco a pri varení mi nezavadzali. Teraz mal Peter dokonalý prístup k citlivému miestu za mojimi ušami. Využil to. Dokonale. Bože, ešte to vedel?

„Beka… Prestaň s tým a radšej poď do postele.“

„Čo?“

 „Vravím, nechaj to a poď do postele.“

„Chceš sex?“

„A ty nie?“ zamrmlal a jazykom ma poláskal pod golierom.

„Nie!“

„Ale áno. Chceš. Cítim to. A potom, Beka, kvety tu nemám. Tak ak už máme to výročie…“

Zvláštne. Spať spolu na výročie, na narodeniny, teda občas…

Vypla som kapustu, varechu vložila do drezu a predsa sa ním nechala odviesť do našej postele.

A prečo nie?

Peter za mnou zavrel dvere a hneď si z nôh skopol tepláky. Stál predo mnou len v trenkách a v tielku, to si neobťažoval dať dolu. Načo by to robil? Mala to byť len rýchlovka, nie?

„Nevyzlečieš sa?“ opýtal sa.

Čosi som zahabkala a neisto som si siahla na spodný lem trička. Mala som v úmysle pretiahnuť si ho cez hlavu.

„A ty?“

„Ja už som.“

Aby to potvrdil, rýchlo si vyzliekol trenky, tielko si však ne­chal na sebe, a špičkou pravačky ich odkopol kamsi nabok.

Áno. Chcel sex. Jasne som to videla. A po chvíľke som si uvedomila, že ho skutočne chcem aj ja.

Dokelu, aspoň niečo! Aspoň odrobinku skutočného mile­neckého vzťahu.

Tak som si to tričko dala dolu a vhupla do postele v noha­vičkách a podprsenke. Síce sa Peter zamračil a zabľabotal čosi o tom, že nie som holá, ale veľmi rýchlo zamieril za mnou, do­slova bleskovo na mňa vyliezol a strhol mi zbytočné nohavičky.

Teda takto si to predstavoval.

Bez maznania, s niekoľkými vlažnými bozkami, bez zby­točných dotykov, vlastne bez zbytočného otáľania. Len tak, na­pochytro, pomimo, aby sa nepovedalo, načo si dožičiť pomalé, lenivé, ohľaduplné milovanie? Načo?
Jasné, Peter na také nemal čas.

Bez okolkov sa do mňa vnoril, zavlnil bokmi, potom zrýchlil tempo, až posteľ praskala a vlastne plakala presne ako ja, a po­tom, po pár biednych minútach, na mňa unavene padol, až mi skoro vyrazil dych.

Rozmýšľala som, že ho pohladím po spotenom chrbte, ktoré mu vyliezlo z tielka.

Rozmýšľala…

No napokon som to nechala tak a podobne ako on som ruky len položila na posteľ.

„Fajn, nie?“

Ozaj sa čosi také opýtal?

Prikývla som a premohla som vzlyk, čo sa mi dral z hrdla.

„Môžeme si to zopakovať.“

Zaúpela som a pomrvila bokmi, nech zo mňa radšej zlezie. Bol priťažký a… prihnusný.

„Čo je?“

Zodvihol hlavu a uráčil sa na mňa pozrieť.

„Nemôžem dýchať.“

Nadvihol obočie a bez slova sa prevalil na posteľ. Nesiahol po mne, neprivinul ma k sebe, len si ruky založil za hlavu a zadíval sa na plafón. Keby si v tom momente ešte zapálil, dorazil by ma.

Radšej som sa posadila a schytila medzi prsty nohavičky. Mala by som ísť… Aj tak už bolo po všetkom a moja prítomnosť v posteli celkom zbytočná.

Práve som vstávala, načahovala sa za tričkom, keď mi na krí­že dopadla jeho horúca dlaň.

„Nechoď ešte…“

V duchu som zajasala. A privrela oči od nehy, ktorá ma od­razu presýtila.

„Zostaň…“

Pošúchal mi chrbát, palčekmi prstov pošteklil na bokoch.

„Lena tu nie je. A máš navarené. Nikam sa nemusíš ponáhľať.“
Usmiala som sa a obrátila sa tvárou k nemu. Ležal ako pred­tým, s rukami za hlavou, s obnaženými slabinami, s takým leni­vým pohľadom v očiach. Jasné, on nemusel nič. Ja som navarila a postarala som sa o dcéru.

Pokúsila som sa však nepokaziť tento zvláštne pekný oka­mih, taký netradičný, a predsa mu vyhovela. Vrátila sa k jeho teplému telu…

„Čo tak repete? Hneď teraz?“

„Repete?“

„Hmm.“ Plesol ma po zadku a ukazovák zastrčil za gumku gatiek.

„No tak…“

Privolila som, lebo som sa nazdávala, že mi tentoraz daruje aspoň minútový bozk na pery, že mi poláska prsia, bože, aspoň mi bude musieť rozopnúť podprsenku, aby sa k nim dostal.

No keď tak nemienil urobiť a bez okolkov sa mi vkliesnil me­dzi stehná, položila som mu dlaň na hruď a sklamane zašepkala: „Asi nie. Nie takto.“

Zažmurkal a predsa si ďalej pokračoval v tom svojom. Priti­sla som stehná k sebe tak blízko, ako to len šlo, a zahľadela som sa mu do nechápavej, rozpálenej tváre.

„Kriste, Peter.“

„Nie takto?“ zahromžil on na to. „Tak ako? Ako to teda chceš? Nemilujeme sa a je zle. Milujeme sa a je ešte horšie.“

„Ty sviniar!“ Napokon som vystrelila a prudkým pohybom ho zo seba zhodila. „Zamysli sa, čo to stváraš! Aký si bezcitný. Zamysli! Tomuto ty hovoríš milovanie? Bože,“ vykašľala som sa naňho, zhrabla veci zo zeme a opustila našu spálňu, ktorou sa tiahla vôňa náhlivého splynutia.

„Beka!“

Tresla som dverami, aby pochopil, že ma sakramentsky na­zlostil!

Takto sa predsa môj manžel nemal správať!
 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Pekná kniha

(Dominika, 30. 5. 2015 10:34)

Veľmi zaujímavé :)