Choď na obsah Choď na menu
 


Hľadaj ma (Zuzana Šedá)

hladaj-ma.jpg
Ako ďaleko je z Bratislavy do Viedne?
Pre väčšinu blízko, pre iných celé nekonečno.

Tri ženy kedysi rozdelila hraničná závora. No aj vlastné príbehy, ktoré tajili nielen pred svetom, ale napokon aj samy pred sebou.

Spisovateľka Zuzana Šedá prichádza s románom plným emócií. Hľadaj ma.

 

Adriana, Gréta a Ofélia – iskrivý trojuholník naplnený láskou aj nepochopením.
Kým najstaršia Adriana žijúca vo Viedni strieda mužov aj vo vysokom veku, jej dcéra Gréta sa im úzkostlivo vyhýba.
A vnučka s nezvyčajným menom Ofélia toho pravého iba hľadá. Podarí sa Ofélii nájsť svoje šťastie a byť konečne sama sebou? Prelomí zvláštny múr medzi ňou a vlastnou matkou a stretne napokon muža, čo ju bude milovať nielen pre dokonalé telo a peknú tvár?

Bežala po točitých schodoch, preskakovala aj dva naraz, takmer sa nedotýkala chladného kovu zábradlia. Svetlo vytváralo na tmavých stenách desivé obrazce. Stromy, ktoré vonku kmásal vietor, jej kývali pokrútenými tieňmi, akoby ju chceli dolapiť. Keď zazvonila u pani Ofky, bola do nitky premočená a zadychčaná tak, že sprvu nebola schopná povedať ani slovo.
„Pani Gallová, toto už naozaj presahuje všetko! Dieťa od únavy a žiaľu zaspalo. Odmietam ho teraz budiť, lebo je to nezdravé. A takisto berte na vedomie, že to bolo posledný raz, čo bola u mňa!“ prísne obočie tvorilo nad nahnevanými očami súvislú čiaru a Adriana vedela, že tu slová nič nezmôžu. Vytiahla z kabelky pokrkvanú bankovku a so sklopeným zrakom jej ju podala.
Počula len prudký nádych, a keď zdvihla oči a pozrela susede do tváre, po hneve nebolo ani stopy.
„To je, samozrejme, iná vec, pani Adriana! Vidím, že sa naozaj usilujete, aby ste dcérku čo najlepšie zaopatrili. Keď potrebujete zostať dlhšie v práci, len povedzte! O malú sa rada postarám! Mám ju zobudiť?“
Adriana mlčky prikývla a o chvíľu sa v predsieni objavilo drobné rozospaté dievčatko. Načiahlo ruky a ovinulo ich matke okolo krku. Bez slova, bez plaču sa k nej pritislo a teplým spokojným dychom jej zohrievalo ucho. Adriana vzala malú nežne do náručia, otočila sa k susede chrbtom a s námahou odomkla vysoké dvere s farebnou mozaikou. Už len spať! Nič viac si nepriala.

zuzana-seda.jpgZuzana Šedá žije s rodinou v Dražovciach pri Nitre. Pôvodným povolaním učiteľka slovenčiny a dejepisu si vyskúšala aj iné zamestnania, z ktorých čerpá inšpiráciu pri písaní. Venuje sa rôznym kreatívnym činnostiam – od šitia a pletenia až po sochárske kreácie a maľovanie obrazov. Na svet sa rada pozerá aj cez objektív fotoaparátu. So svojimi dvoma deťmi často navštevuje ateliéry umelcov, ktorí tvoria v okolí Nitry.

Do jej každodenného života však neodmysliteľne patrí literatúra. V poslednom čase ju oslovili napríklad romány od Isabel Allendeovej a Borisa Viana.

V roku 2013 jej vo vydavateľstve Ikar vyšiel úspešný román Úteky. Teraz je to skvelá novinka Hľadaj ma – začítajte sa do 1.kapitoly:

1. kapitola

Pomaly otáčal šálkou, prstom prechádzal po jej zababranom okraji a nenápadne pokukoval na dymové sklo kaviarne. Biele ornamentálne písmená mu málinko kazili výhľad, ale zároveň ho ukrývali pred zrakmi okoloidúcich. Zbytočne, pomyslel si. To dievča sa nikdy neobráti ku kaviarni. Kráča rovno, s pohľadom upretým priamo pred seba. Občas pohodí zlatovlasou hlavou, občas sa mierne zapotáca na privysokých opätkoch. Keď prší, skacká pod bodkovaným dáždnikom spolu s kvapkami dažďa. Na vysokých opätkoch. Vždy.

Dnes akosi nechodila. Bol z toho nervózny, i keď si to nechcel priznať. Ešte stále si nahováral, že tu každý deň vysedáva pre najlepšie kapučíno v meste. Nie pre dlhonohú blondínu vo vysokých lodičkách. Kdeže!

Mačacie hlavy v okamihu zalial prudký lejak. Už nepríde, sklamane pozrel k baru a jeho pohľad sa stretol s čašníčkiným zdvorilým otáznikom. Čakala, že zaplatí. Sedí tu síce dlhšie než zvyčajne, ale slečinka si hádam nemyslí, že sa vyberie do takej pľušte? Pravda, mal by. Onedlho mu začína prednáška z občianskeho práva.

Dvere sa zrazu prudko otvorili a miestnosť na chvíľu naplnil zvuk padajúcich kvapiek. Neznáma si odhrnula z čela mokré vlasy a bez váhania sa posadila k najbližšiemu stolu. Tvárou k nemu. Aj ona si objednala kapučíno. Čašníčka sa hneď presunula k Ivanovi a dosť vyzývavo naňho pozrela. Robievala to často. Pokúšala sa flirtovať, vykrúcala sa pred ním ako škôlkarka na prvom vystúpení. Ivanovi sa vôbec nepáčila. Pôsobila naňho dosť excentricky. A jej pestrofarebné dlhokánske nechty mu boli doslova protivné.

„Dáte si ešte niečo?“ zagúľala dievčinka očami a červeno našpúlila pery. Ivana jej správanie dráždilo, ale odísť nemienil. Nedokázal sa vzdať pohľadu na premoknutú krásku.

„Kapučíno.“

„Ešte jedno?“ začudovala sa čašníčka a on mal chuť vyhŕknuť, čo vás je do toho? Napokon iba prikývol, neobťažujúc sa odpovedať.

Mladá žena medzitým sŕkala horúci nápoj a skúmavo si obzerala neznáme prostredie. Pohľad sa jej stretol s Ivanovým. Neuhla očami. Usmial sa. Spolu s kútikmi úst nadvihla aj šálku a naznačila priťuknutie. Nesmie premeškať príležitosť! Ale čo má, dofrasa, urobiť? Pod sliedivým pohľadom dotieravej čašníčky? Keby si k neznámej prisadol, iste by to považovala za trúfalosť.

Lejak ustal. Neznáma sa nespokojne pomrvila, no viac oňho nezavadila pohľadom. Dopila kávu, privolala čašníčku a zaplatila. Nezaváhal ani chvíľu, akoby to niekto robil zaňho. Položil na stôl peniaze a pobral sa kráske v pätách. Prešla rýchlym krokom niekoľko metrov, potom spomalila. Dobehol ju.

„Slečna... slečna!“ Nič originálnejšie mu nenapadlo.

Obzrela sa a na počudovanie sa zatvárila prekvapene. Akoby sa krátko predtým naňho neusmievala ponad šálku.

„Áno?“ nadvihla mierne obočie a teatrálne pozrela na hodinky.

„Prepáčte, nechcem vás zdržiavať...“ zháčil sa a zrazu si pripadal veľmi hlúpo. Čo jej povie? Že ju už niekoľko týždňov sleduje z okna kaviarne? Vie, že strieda lodičky podľa farby oblečenia. Keď je v bledom, má béžové, keď v tmavom, tak čierne. Občas má aj čierno-červené a len výnimočne zelené. To vtedy, keď má svetlozelenú šatku.

„Áno?“ usmiala sa.

Hrá sa so mnou! napadlo mu, ale bol ochotný podrobiť sa jej vrtochom, len nech môže čo najdlhšie hľadieť do mačacích očí.

„Chcel som len... či by sme si tú kávu niekedy nemohli vypiť spolu?!“ ani nevedel, ako to z neho vyletelo.

„Kávu? Spolu?“

Hlas mala nečakane drsný. Taký... džezový. K jej anjelskému zjavu sa absolútne nehodil. Úsmev bol preč.

Ivan mlčal, ani neprikývol, iba na ňu hľadel, akoby čakal, že sa znovu usmeje a natešene prikývne.

„To nie je dobrý nápad, mladý muž!“ kútiky úst sa jej pri slovách mladý muž posmešne skrivili. „Prepáčte, ale už naozaj musím ísť. Meškám!“

Zvrtla sa na opätku čiernej lodičky, a skackajúc po mokrých mačacích hlavách, zmizla za najbližším rohom.

 

2. kapitola

Len s námahou rozlepila oči. Lenivé prítmie ju zvádzalo znovu ich privrieť. Pohľad na malý kovový budík ju však presvedčil, že nemôže. Najvyšší čas začať deň. Sprchou a tuhou čiernou kávou. Tak ako včera, tak ako zajtra. Minúty za sebou nasledujú bez dramatickej zmeny, a predsa šialene beznádejne. Možno by sa mala cítiť inak. Slobodne. Znovuzrodene. Bezstarostne. Skončila to. Preťala gordický uzol. Vyplazila mu jazyk. Povedala mu, že ho nenávidí... Koniec. Odišiel. Nevráti sa. Vedela to. Priala si to. Dávno. A teraz je to skutočnosť. Je sama. Môže ísť ďalej. Slobodná. Mladá. Krásna. Najkrajšia. To si pamätala. Si najkrajšia, šepkala jej mama do zlatých vrkočov. Si moja zlatovláska, šepkal jej nežne do ucha. Najkrajšia.

***

Dážď máčal jej dlhé vlasy. Zabudla si dáždnik. Čierna blúzka sa jej už lepila na telo. Kráčala rýchlo, zvyknutá ukladať vysoké opätky presne do stredu dlažobných kociek. Ešte preskackať druhú polovicu námestia. Opäť pocítila čudný záchvev. Vždy keď prechádzala okolo tej kaviarne, mala pocit, že ju niekto sleduje. Občas si povedala, že skúsi vojsť dovnútra a predstava zmizne. No nikdy sa neodhodlala. Práve naopak. Akási sila ju nútila hľadieť rovno pred seba. Neuhnúť pohľadom. Nečítať ponuku na čiernej tabuli. Prejsť čo najrýchlejšie, vnoriť sa pod vchodový oblúk secesnej budovy, vyzuť topánky a vkĺznuť do starých papúč. Dnes sa bude musieť prezliecť aj do modrého plášťa. Je úplne premočená. Tá predstava jej nachvíľu vyrazila dych. A potom sa v dlhom nadýchnutí rozhodla. Presne vyrátanými krokmi urobila grandiózny oblúk, ktorým v okamihu zmenila smer, a rázne otvorila dvere kaviarne.

Sadla si k prvému stolu, na ktorý jej padol pohľad. U krikľavo namaľovanej čašníčky si objednala kapučíno. Mokrá blúzka ju chladila, tak dúfala, že šálka horúcej kávy jej pomôže. Zaujal ju mladý muž sediaci priamo oproti. Pôsobil  krehko a bezradne, i keď bol skôr zavalitý ako štíhly. Gaštanové kučery mu neposlušne padali do modrých očí. Zvyčajne si farbu očí u mužov nevšímala, ale takáto belasosť sa nedala prehliadnuť. Je veľmi mladý, pomyslela si a odvrátila zrak. No čosi ju nútilo zas a znovu obracať pohľad k jeho smutnej tvári. Všimla si, že aj čašníčka ho hltá očami. Čo mu asi prebieha za tým zvrašteným čelom? Napriek mladému veku ho krčil ako papierový vejár. Taký si občas urobila, keď bolo príliš horúco. A pri ovievaní počula mamin hlas. Léta letí jako cvoci a já vařím ve dne v noci, co máš rád...

Tá pieseň sa k mame nehodila. Vôbec. Spievala ju možno dvakrát v živote, ale Ofélia si ju napriek tomu zapamätala. Skladala vtedy papierový vejár s ručne maľovanými ružami. Ešte dlho potom visel na oplieskanom zrkadle v predsieni. Keď bol prievan, jemne sa pohojdával. Mama.

Čašníčka priniesla kapučíno. Ofélia si pomaly odchlipkávala a obzerala si ponurú kaviareň. Nikdy predtým tu nebola. Prevládala v nej hnedá farba, aj steny boli obložené tmavým drevom, preto tá ponurosť. Mala pocit, že sa ocitla v inom storočí. Iba výstredná čašníčka ju vyvádzala z omylu. Zapadla by skôr do rockového klubu. Možno je to študentka... Pohľad sa jej stretol s chlapcovým. Usmial sa na ňu tak zúfalo, že mimovoľne zdvihla šálku a symbolicky si s ním priťukla. Akoby nemala v ruke kávu, ale pohár vína. Nevedela, prečo to urobila. Zdal sa jej nešťastný, chcela ho potešiť? Mávala také chvíle. Vtedy chcela spasiť svet alebo aspoň jednu úbohú dušu. Potom sa spamätala a zahanbila. Mala šťastie, že sa nikdy nepýrila. Kto ju poznal, vedel, že nervozita sa u nej prejavuje trhaním kútikov úst. Slabučkým, takmer nebadateľným chvením. Ak sa rýchlo ovládla, nikto si nič nevšimol. Keď to však prešlo do druhej fázy, triasla sa jej brada.

Zbadala muchu lezúcu po okraji stola. Malá čierna škvrnka na bielom obruse. Aj to sa jej zdalo také starosvetské. Privrela oči a predstavila si šálku s ružičkami. So zlatým okrajom. Bolo by to dokonalé. Strhla sa. Musí už ísť. Aj tak mešká. Zaplatila za kapučíno a s chvatom sa pobrala preč. Šéf ju vyhreší. Nepáči sa mu, že neobeduje v dielni ako ostatné ženy. Nenosí si v obedári mäso na šťave. Obuje si lodičky a ide sa najesť... Kam? To by všetci radi vedeli. Kde trávi tú hodinu? S kým? Niekto za ňou volal. Prekvapene sa strhla. Obzrela sa, vyrušená z nepríjemných myšlienok. Mladík z kaviarne. Chce s ňou ísť na kávu. Na kávu? Spanikárila. To predsa nemôže! Nie, nie! To vôbec nie je dobrý nápad.