Choď na obsah Choď na menu
 


Katarína Gillerová má nové Dievča v zrkadle

dievca-v-zrkadle.jpg
„Takú rodinnú súdržnosť som ja nikdy nepoznala. Až v Jonášovej rodine som konečne zažila, čo je to spoločné stolovanie, oslavy, Vianoce, darčeky zabalené v ozdobnom papieri. Na také veci nemali moji rodičia nikdy čas, dokonca som raz zažila Štedrý večer bez nich, keď sa nestihli vrátiť z akcie na druhom konci republiky.“

Katarína Gillerová je top autorka. Milujeme jej knihy, na konte ich už má 16 a nevedeli sme sa dočkať tejto najnovšej. Dievča v zrkadle opäť ponúka pútavý dej s prekvapujúcimi zvratmi a témy, ktoré chytia za srdce každú ženu.

 

Hotely, koncertné sály, ustavičné cestovanie – tak vyzeralo detstvo Olívie, ktorej rodičia mali kapelu. Chýbali jej kamarátky a pocit rodinnej istoty. Tú neskôr nachádza ako dospelá v Jonášovej rodine. Olívia sa snaží potlačiť traumy z detstva a teší sa na spoločný život s Jonášom.

Do jej plánov nečakane zasiahne príchod nového šéfa do firmy – bývalého spolužiaka, ktorého kedysi odmietla. Keď sa šéf rozhodne využiť túto príležitosť, aby sa jej pomstil, Olívia nachádza oporu v kamarátke Dorote, ktorá sa sama snaží vyrovnať so životnými sklamaniami.

Nádejou pre Dorotu sa stáva sympatický osamelý muž, ktorý ju zahŕňa pozornosťou. Keď však kamarátky nájdu v pivnici jeho vily ukrytú bábiku a detské oblečenie, nádej sa mení na podozrenie…

„Keď som ako dieťa vstúpila prvý raz do nejakej miestnosti, chytala ma panika, lebo som dokázala intuitívne odhaliť jej atmosféru, skryté vibrácie, históriu dobra a zla. Akoby mi niečo našepkávalo, kde sa mi bude páčiť a kde nie. Mnoho tmavých kútov, nevyužitých miestností a neporiadok moje zlé pocty z minulosti len utvrdzovali...“

 

katka-gillerova.jpgDievča v zrkadle je príbeh o tom, ako nás detstvo výrazne ovplyvňuje v dospelosti. Ako vplýva na náš pohľad na svet, na vzťahy s ľuďmi, na schopnosť utvárať si priateľstvá a podľahnúť láske.

Pomstivý kamarát z detstva, osamelý milý muž, Olívia.
Všetci máme kdesi v sebe ukryté tajomstvá. Alebo iba niektorí z nás?

„Inšpiráciou k príbehu o Olívii mi bola poznámka jednej mojej kolegyne kedysi dávno o tom, že nemala žiadne kamarátky v detstve, lebo stále bola kdesi na cestách s rodičmi - hudobníkmi, a tento spôsob života ju ovplyvnil aj neskôr v dospelosti,“ rozpráva Katarína Gillerová.

 

Pesnička ku knihe

V knižke nájdete aj milý bonus. Je tam QR kód, ktorý keď zosnímate, prehrá vám video – pesničku Hra na milovanie. Text napísala autorka knihy Katarína Gillerová, hudbu zložil Ľubomír Bublavý a spieva Martina Pavlíková.
„Príbeh tej pesničky je náhoda. Napísal mi jeden amatérsky hudobník (chodievajú s kapelou hrávať iba cez víkendy), že doma na poličke videl moje knižky, ktoré číta jeho manželka. A  napadlo mu, že z ich názvov by bol pekný text pesničky, či by som ho nenapísala, že on k tomu zloží hudbu. Tak som to skúsila, zrodil sa text z mojich 14 názvov kníh :)?“ približuje vznik pesničky Katka Gillerová.

 

 

Začítajte sa do novinky Dievča v zrkadle:

Spoznala som ho presne päť sekúnd po tom, ako vstúpil do miestnosti.
Práve som bola otočená chrbtom, zatvárala som v kancelárii okno, aby nebol prievan, keď sa u nás objaví nový šéf. Robili sa okolo toho tajnosti, po firme niekoľko mesiacov kolovali protichodné zvesti a všetci sme z toho boli už dosť nervózni.
Spoza tmavého mraku vykuklo slnko tak náhle, až som musela prižmúriť oči. Považovala som to za dobré znamenie. Slnko rovná sa šťastie. Ak by zahrmelo alebo sa spustil dážď, bola by to pohroma.
Do tejto chvíle som sa cítila šťastná a bola som presvedčená, že to tak bude navždy. Že vo svojich tridsaťjeden rokoch som konečne našla všetko, čo som doteraz nemala. Lásku. Prácu, ktorá ma baví. Príjemných ľudí. Dni, ktoré plynú len tak, s ležérnou pravidelnosťou, celkom obyčajne. Dodávalo mi to vzácny pocit istoty, taký zriedkavý v mojom živote.
Keď som sa obrátila, stál vo dverách s dvoma ďalšími mužmi v oblekoch.
Panebože, to sa mi snáď iba sníva!
Počas tých piatich sekúnd sa mi v hlave rozvírili protichodné myšlienky. Najprv som si iba uvedomila, že mi niekoho pripomína, potom som rýchlosťou svetla prebehla zoznam všetkých kamarátov od útleho detstva, aby som sa nakoniec vysmiala absurdnému poznaniu.
Mamičkár!
To nie je možné!
Bol to on.
Takmer som sa nahlas rozosmiala.
Vedúca personálneho oddelenia Racková, ktorá prišla s nimi v tesnom závese, drmolila niečo tým trom oblekom, ja som však vnímala iba šumenie v ušiach. Civela som na vyššieho muža v okuliaroch s tenkým zlatým rámom. Vlasy pieskovej farby mal o odtieň tmavšie, ako som si pamätala, a zastrihnuté nakrátko. Z okrúhlej detskej tváre s plnými lícami zostali iba výraznejšie lícne kosti, tvár sa mu akoby trochu predĺžila. Odkedy som sa mu za jeho vyznanie vysmiala do očí, výrazne schudol.
Z myšlienok ma vytrhlo vyslovenie môjho mena.
„… a Olívia Oravcová, finančná referentka. Má na starosti spracovanie banky a vymáhanie pohľadávok.“
Všetky oči sa upreli na mňa. Ja som vnímala iba tie za sklami v zlatom ráme. Nevedela som, čo mám urobiť, či mám priznať, že sa poznáme, alebo sa tváriť neutrálne. Keďže od neho nevyšiel žiadny signál, iba som sa neisto usmiala. V rozpakoch som pootočila hlavu a zachytila Dorotin začudovaný pohľad.
„Finančné oddelenie má tri pracovníčky?“ ozval sa. Vyznelo to, akoby sa čudoval, akoby sa mu to zdalo priveľa.
Jeho viazanka mala dve výrazné farby, ktoré priťahovali môj zrak, modrú a tyrkysovú. Kedy sa z neho stal taký elegán? Z chalaniska, čo mi chodil za pätami vo vyťahaných teplákoch a upieral na mňa zbožný pohľad cez veľké okuliare s hrubým rámom.
Keď vychádzali z našej kancelárie, Racková s rukou na kľučke sa ešte obrátila k nám: „Nikam neodchádzajte, budú s vami chcieť postupne hovoriť.“
„Kam by sme odchádzali,“ zašomrala Dorota nespokojne.
Dvere sa zavreli a kolegyňa Nora rozčúlene rozhodila rukami.
„Určite budú prepúšťať!“ zvolala rozhorčene. „A ja budem prvá, pracujem tu najkratšie.“
S Dorotou sme si vymenili súhlasné pohľady. Nora prišla do firmy pred rokom a po čase ju presunuli k nám, aby sa ušetril nájom za jednu kanceláriu, takže nám tu zavadzia už pol roka. Niežeby nemala čo robiť, po februárovom prepúšťaní pribudlo roboty aj jej.
„Bože, musím utekať na záchod,“ vyskočila Nora z kresla. „Z tej nervozity som dostala hnačku.“
Konečne sme s Dorotou na chvíľu osameli.
„Čo sa stalo?“ vyhŕkla hneď. „Zízala si na neho, akoby si videla mimozemšťana. Ty ho poznáš?“
„Neverila som vlastným očiam,“ odvetila som a zhlboka som si vzdychla. „Spolužiak zo základnej… Vlastne sme ešte dva roky spolu chodil na strednú, potom niekam prestúpil.“
„Tak to je fajn, nie?“ zaradovala sa Dorota. „Miesto máš isté, a ak sa prihovoríš aj za mňa…“
Uprela som na ňu previnilý pohľad. „Je to úplne inak,“ povedala som ľútostivo. „Keď sme mali šestnásť, vyznal mi lásku. Chcel so mnou chodiť, ale ja som ho odmietla.“ V Dorotiných očiach sa zračila obava z toho, čo začínala chápať. „A potom…“
Norina hnačka sa zrejme prehnala rýchlo, lebo v tej chvíli sa vrátila do kancelárie.
„Ledva som dobehla,“ oznámila nám. Prešla si dlaňou po spotenom čele, odhrnula z neho zlepené pramene vlasov.
„To sme práve nepotrebovali vedieť,“ poznamenala som.
„Som nervózna ako pes,“ povedala nepokojne.
Otvorili sa dvere a dovnútra nakukla kolegyňa z vedľajšej kancelárie.
„Nora, máš ísť k novému riaditeľovi,“ oznámila jej.
Nore stuhli črty tváre. Vyľakane zašmátrala po kabelke, otvorila ju a potom v zmätku zase zatvorila. Bezradne sa poobzerala najprv po kancelárii, potom po nás. Prstami si začesala ofinu.
„Nejanči sa a natri mu to,“ povzbudila ju Dorota.
„Padne mu sánka, keď mu vymenuješ, čo všetko musíš stíhať za osem hodín,“ povzbudila som ju.
„Aj so všetkými tými klebetami,“ dodala Dorota, keď sme osameli. Obrátila sa ku mne. „Tak mi to dopovedz.“
Nervózne som sa zahľadela na dvere. „To je nadlhšie…“ pokrútila som hlavou. „O chvíľu príde rad na nás.“
Podišla som k oknu a otvorila ho dokorán. Mala som pocit, že sa potrebujem zhlboka nadýchať čerstvého vzduchu. Nastavila som tvár ostrým slnečným lúčom. Ešte ráno som sa tešila: bol koniec apríla, jar za oknom, jar v duši. Teraz som v nej mala zmätok a pocit hlbokej, hmlistej jesene.
Na stole mi zabzučal mobil.
„To bude určite Jonáš,“ poznamenala Dorota. „Zabudla si mu zavolať, on sa pokúšal už dvakrát.“
Hovor som prijala.
„Zlatko,“ ozval sa v ňom príjemný hlboký hlas, „len som zvedavý…“
„Teraz nie,“ odmietla som ľútostivo. „Práve sa tu dejú podivné veci, potom ti porozprávam.“
„Mám prísť po práci po teba?“
„Nie, netreba.“ Musím si najprv všetko usporiadať v hlave, pomyslela som si. „Stretneme sa večer, ako sme sa dohodli,“ dodala som.
Už aby bol tento deň za mnou, želala som si úpenlivo. Stiahnutý žalúdok mi na nálade nepridával. Ako sa malý mamičkár dostal až na riaditeľskú stoličku? Tá otázka sa mi preháňala mysľou stále dookola.
„Vyzerá to nádejne.“ Nora nechala dvere otvorené, v tvári rozjasaný výraz, akoby jej práve zvýšili plat. „Bol milý a príjemný. Aj ten druhý, ale ten teraz odišiel.“ Pokynom ruky mi naznačila, aby som otvorenými dverami zamierila za svojím osudom.

Milan Buno, literárny publicista