Choď na obsah Choď na menu
 


Kliatba

Jana Pronská

Kliatba

Slovenský spisovateľ 2013

kliatba.jpgStrhujúci romantický príbeh z pera obľúbenej spisovateľky. Pred mnohými stáročiami kliatba nešťastnej matky odsúdila Markusa Berzeviča na večný život – kliatba taká mocná, že sa ju nedarí zlomiť nijakými čarami. Keď Markus stráca aj poslednú iskierku nádeje, na jeho tajomný Čierny hrad v hlbokých lesoch osud zaveje krásnu Verenu z Orlay. Verena je výnimočná mladá žena, no bude jej srdce dosť veľké a myseľ dosť slobodná, aby prijala neuveriteľnú pravdu o záhadnom hradnom pánovi?

xxx

pozrite si trailer ku knihe::

RECENZIA

Môj názor: Hneď na začiatku musím napísať, že nezvyknem čítať historické romány, lebo ma nebavia, lebo sa neviem vžiť do deja, ktorý je zasadený do dávnej doby a do reálií, ktoré sú mi také cudzie. Doteraz som siahla len po niekoľkých a väčšina z nich ma utvrdila, že to nie je pre mňa to pravé orechové. Aj preto som sa do čítania novej knihy od Janky Pronskej púšťala s veľkými obavami. Predpokladala som, že knihu po pár stranách odložím a opäť raz skonštatujem, že nie, že toto ani pri najlepšej vôli a pri všetkom obdive k autorke a jej vedomostiam o histórii jednoducho nedám.

Stalo sa však nečakané.

Kniha ma zaujala a ja som dychtivo otáčala stranu za stranou, pričom som sa nevedela dočkať rozuzlenia. Tajomno, zakázaná láska a napätie, čo sa tiahlo celým príbehom, ma nenechali chladnou ani na okamih. Jankin štýl si ma okamžite podmanil a zrazu mi bolo jedno, že sa dej odohráva na starobylom hrade a postavy používajú iný slovník, na aký som zvyknutá. Vnímala som len krásneho, no nebezpečného hlavného hrdinu, tajomstvo, čo sa okolo neho vznášalo a ponurú atmosféru jeho obydlia. Prekliaty Markus, odvážna Verena z Orlay a láska, ktorá medzi nimi vznikala, boli dôvodom, že som po knihe siahla vždy, keď som mala čo i len chvíľu čas. Rovnako výborne vykreslený bol i charakter Jorgy, Markusovej strážkyne, ktorú som si okamžite obľúbila vďaka jej prostorekosti, odvahe a oddanosti. Všetky postavy doslova ožívali pred mojimi očami a ja som naplno a so zatajených dychom prežívala ich osudy.

Kým prvá časť knihy plynula pozvoľnejšie a druhá bola doslova nabitá erotickým iskrením medzi hlavnými postavami, posledná bola plná akcie, napätia a nečakaných zvratov. Keďže som si už od začiatku myslela, že kliatbu zlomí Verena a jej láska, o to väčšie bolo moje prekvapenie v závere, keď sa veci vyvinuli celkom inak. Danú časť som si musela prečítať dokonca viackrát, aby som sa uistila, či som ju prečítala dobre J. Za toto pohrávanie sa s očakávaniami čitateľa Janke tlieskam.

Ak by som mala zhrnúť svoje pocity z knihy do pár slov a použiť niekoľko prívlastkov, musela by som použiť práve tieto: skvelá, napínavá, vzrušujúca a výborne napísaná. A pre mňa aj zlomová.

Janke patrí moje veľké ďakujem, že ma presvedčila, že i historická romanca ma môže zaujať a vyvolať vo mne množstvo príjemných emócii. Naozaj som nečakala, že ma kniha Kliatba natoľko „dostane“. Aj preto ju všetkým vrelo odporúčam. Určite poteší nielen všetky milovníčky historických romancí, na svoje si isto prídu taktiež čitateľky, čo v knihách vyhľadávajú tajomstvá, napätie a erotické iskrenie.

Moje hodnotenie: päť bodov z piatich  a ešte jeden navyše za to, že Janka a jej štýl dokázali zlomiť moje predsudky voči tomuto žánru.

spracovala "M"

xxx

Ukážka:

Markus sa porúčal čoskoro nato, ako Verena opustila komnatu. Už to nebolo také zábavné, ako keď ju úmyselne naťahoval tým, že si ju nevšíma. Jej otec bol pozoruhodný muž, nevedel v ňom čítať, akoby si neustále dával pozor na to, čo povie. Očividne si s tromi dcérami nevedel rady a spoliehal sa na pomoc svojej nemožnej príbuznej. Najstaršiu Verenu síce miloval, no starosti s rozmaznanými, mladšími dcérami hodil na jej plecia...
    A sestry s tou ženskou, čo vyzerala ako kobyla, to poriadne zneužívali. 
    Sotva sa za Verenou zavreli dvere, rozlúčil sa so starým grófom. Nie, on nebol jeho korisť, ale mohol by byť skvelým spojencom.
    Markus bol lovec a práve teraz číhal na prekrásnu laň. Verena z Orlay... Verena z Orlay... Prevaľoval jej meno na jazyku a vychutnával si jeho lahodný zvuk. 
    Vrátil sa do svojej komnaty vo veži, napil sa vína, s pohárom prešiel k veľkým dverám s výplňou zo sklených tabuliek a vyšiel na rozhľadňu, z ktorej viedlo úzke kamenné schodisko na ochodzu hradieb.
    Chvíľu postál na vetre, bezmyšlienkovito si obzeral svoje sídlo, pevnosť, v ktorej sa dobrovoľne uzavrel pred svetom a prežíval zo dňa na deň, z roka na rok, bez nádeje na zmenu, bez možnosti vzoprieť sa osudu.
    Vtom uvidel záblesk svetla vychádzajúci spoza zatemnených okien kúpeľov. Kto...? Samozrejme, že Jorga! Keby mohol, s radosťou tej potvore vykrúti krk. Zasmial sa, ona vedela, že kúpele naposledy navštívil... Kedy to, dopekla, bolo? Nepamätal sa...
    Ani si nevšimol, že mu pohár vypadol z ruky, keď si predstavil Verenu nahú... voňajúcu po ružiach a vzácnych arabských olejoch... ponorenú v horúcej vode...
    Nezaváhal ani na chvíľu a hnal sa chodbami rozsiahleho sídla až tam, kde túžil byť. Keď mu pred rokmi arabský staviteľ postavil kúpele presne podľa vzoru palácov nevercov, nezabudol k nim pridať tajnú chodbu, z ktorej sa veľmož mohol v pokoji dívať na kúpajúce sa ženy a podľa chuti si vybrať spoločníčku na noc. Ach áno, v minulosti tú chodbu neraz využil, keď na svojom hrade hostil dámy i neviestky... No tentoraz predo dvermi zaváhal.
    Môže takto podlo zneužiť Vereninu nevinnosť?
    Môže, veď čo sa už len jemu môže stať? Kto by ho vyzval na súboj? 
    V očiach sa mu objavil cynický záblesk, keď potichu odchýlil dvere a nazrel dnu.
    Ležala v obláčiku pary a vône, zahalená do košieľky, cez ktorú jej presvitali zvodné krivky. Usmievala sa a bol to nádherný úsmev ženy, ktorá si užíva zakázané ovocie. Pýtala sa Jorgy na veci, ktoré mu boli príjemné, a jeho strážkyňa jej odpovedala. Hneď vedela, že tam je, inak by sa tak vyzývavo nedívala jeho smerom.
    Opäť ho premohla chvíľková túžba zbaviť sa jej, raz a navždy... Keby mohol, keby mu ruky nezväzovala tá prekliata kliatba! 
    Len čo však Verena spontánne zhodila zo seba spodnú košieľku a s blaženým smiechom šantila v bazéne, stiahlo mu hrdlo. Telo sa mu naplo a jeho mužnosť sa nečakane pripomenula s náhlou bolestnou túžbou. Akákoľvek myšlienka na Jorgu mu vyšumela z hlavy. 
    Bože! bezhlasne vydýchol a oprel si čelo o drevený rám. Cítil sa ako podliak, ako zhýralec, ktorý bez hanby zneužíva nevinnú krásu, a predsa sa nedokázal pohnúť. Mučil sa pohľadom na žiaduce telo prekrásnej nymfy, túžil pohľad vymeniť za dotyky, vkĺznuť k nej a uľaviť telu, upokojiť myseľ.
    Keď jej Jorga natierala pokožku vonnými olejmi, masírovala unavenú šiju, oblý chrbát, guľatý zadoček, hebké stehná, lýtka i drobné chodidlá, rukami takmer rozdrvil drevený rám. Spomienka na ukradnutý bozk, na jej chuť a pocit absolútnej eufórie, vzrušenia a nenaplnenej rozkoše, mu búšila v hlave ako kladivo na nákove. Oči mu planuli ako v horúčke, myslel iba na to, ako sa na ňu vrhne a ukojí mučivú túžbu. 
    Prudko sa otočil a plytko dýchajúc, zotrel si z čela kvapôčky potu. 
    Čo to, dopekla, je? 
    Koľko rokov, desaťročí nemal ženu? 
    Kedy naposledy tak prahol po naplnení...? Po živočíšnom milovaní...? Vrhol by sa na ňu ako barbar... a nič by neľutoval...

 

xxx

Úryvok:

Len krv zmyje krv

 

Preklínam ťa, Markus, syn Lachlanov!

Nech tvoje oči nikdy nespočinú v pokoji,

ani v náručí žien, ani v potokoch krvi,

nech sa tvoje ľadové srdce nikdy neroztopí,

nech sa tvoja bezcitná duša navždy škvarí v ohni pekelnom,

v bolesti a trýzni až na veky vekov!


     Hrad sa týčil nad údolím ako temná hrozba. Strmé bralo, na ktorom stála stredoveká stavba, obopínalo masívne hradby a chránilo vstup do sídla. Dve vysoké veže sa dotýkali  čiernosivých oblakov, z ktorých sa na zem valili prúdy dažďa, blesky križovali oblohu a dunenie hromov otriasalo zemou. Iba v jednom okne hore v paláci sliepňala svieca a oznamovala pocestným, že na hrade vôbec niekto žije.

     Koč sa terigal po neschodnej šmykľavej ceste, kone odmietali ďalej ťahať ťažký záprah, každú chvíľu sa zastavovali, erdžali, z nozdier a papule sa im valili kúdoly pary. Neďaleko udrel blesk, zo stromu vzápätí vyšľahli plamene a ožiarili okolitý temný hustý les. Hrôzostrašné zavýjanie vlkov z protiľahlého kopca desilo všetkých. Pohonič odušu plieskal bičom, kričal povely, na ktoré kone odmietali reagovať, desiatka strážcov s vytasenými mečmi sledovala okolie, hotová brániť seba i pánov. Bolo to šialené, búrka sa zjavila z ničoho nič, akoby sa odrazu ocitli v inej krajine, na inom mieste. Ľudia v hostinci ich varovali, aby sa radšej širokým oblúkom vyhli Berzevičovmu hradu, prorocky natŕčali prsty, zalamovali rukami, neveriacky krútili hlavami, keď sa napokon rozhodli skrátiť si cestu popod Čierny hrad. Cestovatelia neverili proroctvám ani povedačkám o prekliatom mieste, považovali ich za výplod bujnej mysle a prirodzeného strachu sedliakov z hradného pána. No len do chvíle, keď ich do svojho stredu strhla ničivá smršť.

     Verena z Orlay v ruke žmolila ruženec a potichu odriekala modlitby takisto ako jej dve sestry a vychovávateľka, ktorá vyzerala, že každú chvíľu od strachu vypustí dušu. Jediný, kto nedával najavo obavy, bol gróf Rudolf z Orlay, otec dcér, starší muž, ktorý toho veľa nenahovoril. Svojím pokojom sa snažil vplývať na dcéry, aby nepodľahli hystérii. Keď sa koč zastavil, gróf vykukol z oblôčika.

     „Čo sa deje?“ zakričal na veliteľa sprievodu, nevšímajúc si bodajúce ihličky dažďa.

     „Budeme sa musieť otočiť a vrátiť, môj pane!“ zahulákal pohonič.

     „Nedá sa tadeto prejsť! Cesta je strmá a valí sa po nej hotová riava!“ Veliteľ sprievodu a grófov prvý rytier Cyprián Vagan priklusal k oblôčiku koča a rukou ukazoval do tmy pred sebou. Fakľa mu v ruke sotva tlela, hrozilo, že už dlho nevydrží silnejúci nápor dažďových kvapiek.

     „Otočte záprah!“ prikázal gróf po malom zaváhaní. Nepáčilo sa mu to, no proti besniacim živlom bol celkom bezmocný.

     Čo čert nechcel, pri neobratnom pokuse otočiť koč sa zadné koleso zaseklo medzi vyčnievajúce balvany na neudržiavanej ceste a zlomilo sa. Povoz sa nebezpečne naklonil, váha batožiny ho strhla nabok a cestujúci sa razom ocitli na jednej hromade. Vychovávateľka pišťala, až zaliehalo v ušiach, Tereza s Milenou kričali a nevyberane nadávali na nešikovného pohoniča i Bohom zabudnutý kraj, len Verena zaťala zuby a snažila sa dostať von. Vystrčila hlavu a pichľavé dažďové kvapky jej okamžite premočili čepiec i vlasy. Veliteľ jej ihneď podal pomocnú ruku a starostlivo sa opýtal: „Ste v poriadku, pani moja?“

     „Čože?!“

     „Pýtam sa, či ste v poriadku,“ zopakoval trpezlivo.

     Verena bola celkom zmätená, vystrašená, no aspoň nekvílila ako jej sestry. Prikývla a vyskočila z prevráteného koča. Ujala sa mladších sestier a napriek tomu, že sa celá triasla od zimy a strachu, snažila sa ich utíšiť.

     Strážam sa napokon podarilo vytiahnuť aj grófa. Na hlave mal škaredú krvavú ranu a z boka mu cícerkom vytekala krv.

     „Ach, božemôj!“ skríkla Verena a vrhla sa k otcovi. Nehýbal sa, bol v bezvedomí, dážď mu zmýval krvavé šrámy, tvár mu bledla, kým z neho po kvapkách unikal život. „Otče, no tak, preberte sa!“ kričala, kľačiac v blativej mláke vedľa neho. Sestry s vychovávateľkou meravo stáli obďaleč, no aspoň prestali kvíliť.

     Verena rýchlo prezrela otcovu ranu. Pri prudkom náraze sa rozlomila doska na stene koča a nešťastne mu prebodla bok. Ak okamžite niečo neurobí, zomrie. Vedela to, cítila, ako jej telom prebehla triaška, a nebolo to od chladu.

     Verena sa zúfalo pozrela na rytiera Vagana, ktorý sa nad ňou skláňal a bezradne krčil plecami, potom na vydesené sestry a vychovávateľku, ktorá stála ani socha vytesaná z mramoru a stuhnutú tvár mala takú bledú,že by jej sa krvi nebol dorezal, potom na kočiša, ktorý sa snažil upokojiť divo fŕkajúce kone. Nikto sa jej nechystal pomôcť.

     Bez ďalších úvah roztrhala spodnicu a snažila sa obviazať krvácajúcu ranu. Nedokázala však otcom pohnúť.

     „No tak, pomôžte mi predsa!“ zvolala a okamžite prebrala velenie. Musí otca zachrániť. Musí!

     Keď sa jej s pomocou veliteľa podarilo ranu ako-tak obviazať, potrebovala otca čo najskôr dostať do sucha. Dážď neustával, ba zdalo sa, že každou minútou silnie. Blesky, čo sa im nebezpečne križovali nad hlavami, osvetľovali temnotu navôkol. Videli, ako sa zo skál valia potoky vody a s hukotom so sebou strhávajú všetko, čo im príde do cesty.  Zavýjajúci vlci sa spustili do doliny, cítili krv.

     Očami mimovoľne zablúdila k siluete hradu. Vyzeral strašidelne, a predsa ju akýmsi zázrakom priťahoval. Akoby ju volal.

     Vstala. Zo šiat jej tiekla voda, čepiec sa váľal v blate pri jej nohách, dlhé vrkoče nasiaknuté vodou ju ťahali k zemi, no aj tak sa vystrela. Pevným hlasom zakričala na svojich ľudí: „Vysaďte sestry na kone, otcovi urobte nosidlá, požiadame o prístrešie na hrade! Hneď!“

     Poniektorí na ňu udivene pozreli, no protestovať sa neodvážil nik. Panna Verena bola síce mladá, ale veľmi rozumná žena, aj otec si jej rady vážil, hoci nie vždy sa nimi riadil. Aj to len preto, že nemal žiadneho dediča, iba dcéry. 

     A Verena bola najstaršia.

     O chvíľu už kráčali po úzkom chodníku hore príkrym svahom, jeden za druhým, pretože neudržiavaná cesta im inak nedovolila. S ťažko raneným mužom a ufňukanými ženami to bol náročný výstup aj pre skúsených vojakov, a na dôvažok nemali ani poňatia, či ich do hradu vôbec vpustia.

     Konečne sa vydriapali až nahor a zastali pred masívnou bránou upevnenou na hrubizných reťaziach padacieho mosta. Pod nimi zívala hlboká priepasť, nad nimi sa týčili dve vysoké veže vystupujúce zo strmého brala. Mohutné vysoké opevnenie s cimburím robilo z temného hradu nedobytnú pevnosť. Kovaná mreža bola upevnená v skalnom priechode, ktorý viedol až na nádvorie. Nad ním sa vypínala bašta z čierneho kameňa. Všade navôkol vládlo strašidelné, mŕtvolné ticho, akoby bol hrad celkom prázdny.

     Verena vzala do ruky fakľu a vykročila po úzkej lávke k bráne, no rytier Vagan ju zastavil.

     „Počkajte, pani moja, pôjdem prvý,“ ponúkol sa a jemne ju odstrčil, aby mohol prejsť. Zabúchal klopadlom, raz, dva razy, a čakal. Až po hodnej chvíli sa v bráne otvoril malý oblôčik a v ňom sa ukázala hlava.

     „Čo tu chcete? Berte sa preč!“ zrúkol nevrlo strážca a chystal sa oblôčik pribuchnúť, no Verena bola rýchlejšia. Pohotovo strčila do škáry otcovu striebrom tepanú palicu. Zhlboka sa nadýchla a hneď naňho vychrlila: „Som Verena z Orlay a žiadam o prístrešie! Chcem hovoriť s tvojím pánom!“ zavelila a muž za oblokom na chvíľu zaváhal.

     Verena to využila. „Počul si, človeče? Chcem hovoriť s tvojím pánom! Gróf z Orlay žiada o pomoc v núdzi!“

     Pomoc v núdzi, sväté právo pútnikov, ktoré by nemal porušiť žiaden šľachtic.

     „Môj pán neprijíma návštevy...“ skúsil ich odbiť chlap za bránou, no Verena nebola z tých, čo pokorne sklonia hlavu a poberú sa kadeľahšie.

     „Ja nežiadam o návštevu, nepotrebujeme žiadne honosné prijatie. Postačí nám aj suchá stajňa. Máme so sebou raneného a vonku je Božie dopustenie. No tak, človeče, pohni sa a otvor bránu!“

     Muž zaváhal, pozrel na nebo, ktoré neprestávali križovať blesky, potom za seba na prázdne nádvorie a opäť na premoknutú, uzimenú skupinu pred bránou. Tá žena, ktorá s ním hovorila, vyzerá odvážne. Ktovie, možno ju pán neroztrhá na kusy...

     „Vyčkajte!“ prikázal strážca a stratil sa.

     Každá minúta, ktorú strávili pred bránou pod holým nebom, moknúc na prudkom daždi, akoby trvala celé veky. Hoci sa Verena zo všetkých síl snažila držať hlavu hrdo vztýčenú, pohľad na nemohúceho otca, vydesené sestry a hrozivé blesky nad ich hlavami ňou otriasol. Strach sa jej vkrádal do duše ako jed.

     Keď konečne začula rinčanie reťazí a padací most sa začal spúšťať, uľahčene si vydýchla. Postupne, jeden po druhom vstupovali do úzkeho suchého priechodu pod baštou. Došli až k druhej mreži, no tá sa pred nimi nezdvihla. Namiesto toho sa otvorili dvierka na pravej strane. Vyšiel z nich zhrbený starec, ktorého strážca akiste zavolal na Verenino naliehanie, a hlboko sa uklonil.

     „Tak poďte, pani. Chceli ste hovoriť s mojím pánom, alebo sa mýlim?“ zaškeril sa a ustúpil. Potom šibol očami na veliteľa i ostatných vojakov a vyštekol: „Váš sprievod počká tu!“

     Verena sa zachvela.

     Rytier  Vagan jej ihneď zastúpil cestu. „To teda nie! Pôjdem s vami, pani moja!“

     Starec sa zamračil. „Povedal som, len pani. Ak sa vám nepáči, berte sa, kadiaľ ste prišli! Ja sa nedám zdrať z kože len preto, že som vás vpustil dnu. Čo ak ste hrdlorezi, zbojníci či iná háveď?“

     Verena rukou zastavila veliteľa, ktorý okamžite tasil meč.

     „Nevravel som?“ zapišťal sluha a napriek pokročilému veku i chatrnej stavbe tela sa rezko zvrtol a vzápätí bol nazad za dverami.

     „Pôjdem!“ zakričala naňho Verena a pohľadom žiadala rytiera o súhlas. Nemala na výber. Otec sa neprebral, bol mŕtvolne bledý, sotva dýchal, vychovávateľka zamdlela a sestry hystericky vzlykali.  

     Zabúchala na dvere, aby privolala mužíčka nazad.

     „Nemali by ste ísť sama. Je to nebezpečné. Počuli ste toho muža, čo ak sa vám niečo stane? Váš otec by mi to neodpustil!“ presviedčal ju veliteľ.

     Verena to vnímala inak. Cítila zodpovednosť za svojich ľudí. Vždy mala dostatok guráže, nebála sa čeliť problémom. Sú predsa v núdzi, nikto, ani ten najhorší odroň nemôže odmietnuť pomoc bezbranným ženám či zranenému šľachticovi. Tam, odkiaľ pochádzala, by sa takéto správanie považovalo za hriech. No keď vkročila do útrob Čierneho hradu, hriech bol to posledné, čo ju trápilo. V ruke pevne zvierala otcovu palicu, pripravená brániť sa.

     Horiace fakle lemovali steny dlhých chodieb, ktorými ju zhrbený mužíček viedol do komnát hradného pána. Napriek tomu, že cestou nestretli živej duše, miestnosti boli čisté a priestranné. Na stenách, všade, kam sa len pozrela, viseli všetky možné druhy zbraní. Podlaha hlavnej siene paláca bola vykladaná sivým mramorom, steny zdobili  obrazy predkov, erby a cifrované svietniky so stovkami sviec. Obrovský mramorový kozub zaberal polovicu steny, horeli v ňom dlhé polená. Žiara z blkotajúcich plameňov osvetľovala ponurú miestnosť. Nad kozubovou rímsou visel obrovský strieborný erb, dva oproti sebe stojace vlky, ktoré v papuliach držali starý keltský kríž. Presne v jeho strede bola zabodnutá dýka. 

     Za oblokmi sa blýskalo, hromy bili a otriasali zemou. Verena mala čo robiť, aby pri každom zadunení nepodskočila od ľaku.

     Pred kozubom stál stolík z jeleních parohov a obrovské kreslo vystlané kožušinami. Odo dverí vôbec nebolo vidieť, či v ňom niekto sedí. Až keď sa spoza operadla natiahla ruka a naslepo nahmatala strieborný kalich s vínom, Verena pochopila, že o chvíľu bude prosiť o pomoc pána tohto domu.

     „Čo chceš, Boris? Povedal som ti, že ma nemáš rušiť!“ Pevný hlboký hlas zadunel v miestnosti, odrazil sa od stien ako ozvena a rozochvel mladú ženu od korienkov vlasov až po prsty na nohách. Na mieste zmeravela. Keby sa jej teraz niekto na niečo opýtal, sotva by sa vládala nadýchnuť, nieto odpovedať.

     „Odpusťte, môj pane, ale dolu na nádvorí stoja pútnici a žiadajú o pomoc v núdzi.“

     Hradný pán neodpovedal a v miestnosti na dlhú chvíľu zavládlo ticho.

     „Ty si ešte stále tu? Vari som ti neprikázal, aby si do domu nevpustil nikoho?“ ozval sa napokon podráždene.

     „Odpusťte, môj pane...“ zaškriekal mužíček a významne pozrel na Verenu.

     Pomyslela na raneného otca, na vydesené sestry a prehltla strach, čo ju dusil na prsiach.

     „Som Verena z Orlay, môj pane, a pokorne prosím o prístrešie pre zraneného otca, sestry a sprievod.“

     Jej hlas sa niesol veľkou sieňou, pripomínal cvengot zvoncov, bol ľúbezný, zamatovo jemný, jasný. Vtom ho prehlušil rachot kalicha, ktorý Markusovi vypadol z ruky a skackal po mramorovej podlahe. Víno sa rozprsklo na všetky strany a pripomínalo preliatu krv.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Jana Pronská

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kliatba

(mary82, 8. 11. 2013 19:01)

práve som ju dočítala a podotknem že jedným dychom :-) úžasná ako doteraz všetky knihy čo som od Vás čítala odporúčam :-) a už sa strašne teším na nejakú dalšiu držím palce :-)

Re: kliatba

(Jana Pronská, 10. 11. 2013 14:06)

Ďakujem veľmi pekne, Mary! :))) potešilo... Ďalšia s názvom Krvavý erb sa pripravuje :)

Re: Re: kliatba

(zuzana, 18. 12. 2013 13:50)

Zdravím Janka,

Uprimne tlieskam Vášmu spisovatelskemu talentu.Mám od Vás vo svojej zbierke všetky romány ktoré ste doposial napísali,a na Kliatbu čakam,podla recenzii velmi dobrá,už sa na nu teším,neviem sa dočkat,príde mi v Piatok.Som rada že sa našiel niekto kto začal písat aj romány zo Slovenskej historie.Skutočne si pri vaších knihach oddychnem a zabudnem na chvílu na realitu.
Zelám Vám vela uspechov pri dalšj tvorbe.

Re: Re: Re: kliatba

(Jana Pronská, 28. 12. 2013 13:46)

ďakujem veľmi pekne, Zuzanka a dúfam, že ani Kliatba nesklame. :) Srdečne pozdravujem.

Perfektné!

(Lucka, 11. 12. 2013 18:53)

Drahá Janka,
s nadšením opäť tlieskam vašej vynikajúcej práci. Vaše knihy sú vždy prekvapujúce, vynikajúco spracované, s precíteným a originálnym dejom, ktorý vždy naplno pohltí moju fantáziu a odnesie ma do čias dávno minulých. A práve to je to, čo ma najväčšmi fascinuje na historických románoch. A s veľkým potešením vyhlasujem, že vaše knihy dokonale vyplnia predstavu o príjemne strávenom čase nad knihou. :-) Som mimoriadne rada, že Slovensku poskytujete výnimočné príbehy zo stredoveku, a prajem mám veľa inšpirácie a šťastia do ďalšej tvorby. Pretože preniesť sa do minulosti, prítomnosť a budúcnosť nechať za sebou, je niečo neuveriteľné a úžasné. Ďakujem za tento ohromný zážitok. :-)

Re: Perfektné!

(Jana Pronská, 17. 12. 2013 21:50)

ja ďakujem Vám za takýto nádherný komentár pod mojou knihou :)) Pre takéto slová sa oplatí písať, že moja práca má zmysel, lebo niekoho poeší. Ja to aj ako čitateľka aj ako spisovateľka cítim rovnako - milujem, keď ma kniha pohltí, prenesie niekam inam, pohrá sa s mojimi emóciami, prežijem pár chvíľ v minulosti... oddychujem...
ďakujem Vám.
Jana