Choď na obsah Choď na menu
 


Marta Fartelová a jej Spomienky na budúcnosť

spomienky-na-buducnost.jpg
Spomienky na budúcnosť je psychologická dráma o mužovi, ktorý stratil samého seba.
Marta Fartelová vyskladala pútavý príbeh, ktorému nechýbajú emócie a akurátna dávka humoru. Je to príbeh muža, ktorý takmer príde o život pri brutálnom útoku.
Keď sa Patrik po štyroch týždňoch preberie z bezvedomia, zistí, že jeho posledná spomienka je stará päť rokov. Je to, akoby mu niekto z pamäti vymazal kus života. Nespoznáva svoje deti, jeho manželka zostarla, ledva spoznáva vlastný domov, cíti sa dezorientovaný a zmätený.

 

„Čím sa človek odlišuje od zvieraťa, čím sa odlišuje od iného človeka? Výškou, váhou, farbou vlasov, pleti, očí, povahou? Možno. Ale najviac sa odlišuje svojím vlastným príbehom. A ten sa skladá zo spomienok. Prišiel som o kus vlastného príbehu, stratil časť samého seba.“

 

Strata pamäti však nepostihne len Patrika, ale aj celú jeho rodinu. Všetko, čo spolu prežili za dlhých päť rokov, zrazu zmizne v nenávratne a domov sa vracia úplne iný človek. Otec, ktorého si nepamätajú. Manžel, akého nepoznajú.

 

„Ľúbila si ma. Ľúbila si toho muža, ktorým som bol pred nehodou, ale ja som teraz niekto iný. A musím zistiť kto. Spolu s pamäťou som stratil aj samého seba, svoju identitu. Musím ju opäť nájsť alebo si ju vytvoriť.“

 

Vrátia sa Patrikovi spomienky?
Nájde opäť samého seba alebo si bude musieť zostaviť svoj nový príbeh?

 

Príbeh Spomienky na budúcnosť dokazuje, že pamäť je tajomstvo hlbšie ako temnota oceánov, ako povedal spisovateľ Rafi k Schami. Občas sa stáva, že človek si nejaké obdobie svojho života jednoducho vymaže. Niekedy to môže byť deň, inokedy týždeň, ale môžu to byť aj roky. A niekedy prídeme o spomienky nie vlastnou vinou...
„Aj ja patrím medzi ľudí, ktorí si pamätajú málo, spomienky selektujú a niekedy aj upravujú, trpia spomienkovým optimizmom,“ tvrdí autorka. „Patrím medzi ľudí, pre ktorých je pamäť niekedy zákerný nepriateľ a občas zase výborný spojenec. Sama neviem, či je to výhoda, alebo nevýhoda, či je to hendikep, alebo spôsob obrany organizmu.“

 

 

Marta Fartelová už napísala knihu Chlapec bez mena, ktorá získala skvelé ohlasy. Písanie je pre ňu tak trochu otázka psychohygieny. Spôsob, ako prejaviť nahromadené emócie a podeliť sa s okolím o vlastný vnútorný svet, čo jej práca plná strohých čísiel a technických údajov príliš nedovoľuje.
Písanie jej však prináša potešenie a je to možnosť, ako sa prihovoriť čitateľom prostredníctvom postáv zo svojich románov. „Každou knihou sa snažím čitateľom dať niečo zo seba – kus svojej duše, pocitov, názorov. Uvedomujem si, že idem s kožou na trh, no robím to rada. Hoci sú moje príbehy fiktívne, usilujem sa vymodelovať svoje postavy a vykresliť prostredie tak, aby čitatelia uverili, že môj príbeh sa mohol naozaj stať – či už im, alebo ich blízkym,“ tvrdí Marta.

 

Začítajte sa do knihy Spomienky na budúcnosť:

Schúlená v skrini sa snažila zastaviť triašku, ktorá otriasala jej telíčkom. Bolo tam teplo a tma. Zadržiavala dych, bojac sa zvuku vlastného nádychu, no aj tak mala pocit, že v tom dusnom teplom priestore nezostal už žiaden kyslík. Začula pomalé a tiché kroky. Nohy skoro nečujne našľapovali na mäkký koberec, pomaly, rozvážne a ticho, pripomínajúc veľkú zakrádajúcu sa mačku. Cez škáru vo dverách skrine zahliadla tieň. Stiahla sa ešte viac dovnútra, pritiahla si nohy tesne k brade a dúfala, že sila myšlienky ju spraví neviditeľnou. Nenazrela cez škáru von. Tušila, kto sa blíži. Vždy sa zakrádal ako šelma, dravec, predátor.

Keď sa otvorili dvere, nahlas vzlykla a prudko zatvorila oči. Keď ju niekto chytil za plecia, vykríkla. Vtom si však uvedomila, že držiace prsty ju nestískajú a nespôsobujú jej bolesť a modriny. Naopak, pocítila, že sú jemné, nežné a priťahujú ju k sebe. Otvorila oči.
„Mami,“ zaševelila skoro nečujne a z očí jej začali od úľavy tiecť slzy.
„Zlatíčko moje,“ objala ju mama a silno stisla. „Už je dobre, všetko je v poriadku.“
„Kde… kde je?“ nedokázala vysloviť jeho meno.
„Je preč,“ smutne sa na ňu usmiala mama.
Snažila sa jej úsmev opätovať, no na tvári sa jej zjavil len smutný úškľabok. „Vráti sa,“ skonštatovala potichu. Jej hlas neznel ako hlas osemročného dievčatka, ale ako hlas dospelej ženy, ktorá skúsila už mnohé protivenstvá osudu.
Mama pokrútila hlavou. „Už sa nevráti,“ odvetila s istotou. „Už nikdy sa nevráti.“
Pozorne som si prečítala po sebe posledné vety, pomaly som sa oprela na stoličke, založila si ruky za hlavu a spokojne sa ponaťahovala. Moja myseľ ešte niekoľko okamihov zostávala v príbehu a posledný obraz matky s dcérou v náručí mi zostával pred očami v trojrozmernom zobrazení. Videla som ich, akoby boli so mnou v miestnosti, cítila som ich strach, napätie i úľavu. Bola som s dievčatkom v kúte tmavej skrine, zadúšala som sa nedostatkom kyslíka, cítila som teplo i slanosť jej sĺz, srdce nám búšilo v rovnakom rytme a dych sa zatajoval v hrudi. Keď sa vrhla matke do náručia, na vlastnom tele som vnímala jej úľavu a nekonečnú lásku, ktorá ju obklopila.
Keď sa obraz postupne rozplynul, pocítila som, ako mi tvár roztiahol spokojný úsmev. Fikcia ustúpila realite a ja som bola opäť len autorka, matka, manželka a obyčajná žena. Pozrela som na hodiny zavesené nad dverami.
„Preboha!“ zhíkla som zhrozene. Vzala som mobil a rýchlo ho zapla. Dvakrát som sa pomýlila pri zadávaní kódu, tak sa mi triasli ruky.
„Len pokoj,“ prikázala som sama sebe. Na chvíľu som musela položiť telefón z rúk a zopárkrát sa zhlboka nadýchnuť.
Keď som sa ponáhľala, vždy mi všetko padalo z rúk a namiesto toho, aby som veci urýchlila, musela som ich spraviť niekoľkokrát, čo mi zabralo oveľa viac času. Na tretí pokus som vyťukala správny prístupový kód a môj telefón zahral. Inokedy sa mi to zdalo ako milá prívetivá melódia na uvítanie, no dnes ma podráždila.
„Poďme, poďme!“ nervózne som sa mu prihovárala, kým som pozerala na displej. „No tak, už sa konečne zapni!“ zvrieskla som.
Keď displej ožil, namrzene som si sama pre seba zamumlala: „Daj si pozor na želania.“ Na obrazovke svietilo dvanásť neprijatých hovorov a desať správ. Väčšina bola od môjho manžela Patrika a dva od Matúška, môjho syna.
Otvorila som správy a pohľad mi padol hneď na poslednú: Dopekla, kde si! Ďalšie som nečítala. Aj bez toho som poznala približný obsah predchádzajúcich.
Prvá prišla od Patrika približne pred hodinou a pol a určite mi v nej humorne pripomínal, že dnes má náš syn klavírny koncert v umeleckej škole. Láska, začni si už pomaly vyberať slávnostnú róbu, aby sa mohol Matúško pochváliť okrem talentu aj najkrajšou mamou v škole. (Hoci ty by si bola krásna aj v teplákoch.) A za tým ma čakal smajlík so žmurkajúcim okom.

Milan Buno, knižný publicista