Choď na obsah Choď na menu
 


Nahí strážcovia raja

 

Jara H. Bertolasi

Nahí strážcovia raja

Motýľ 2010

Obrázok Dobrodružný príbeh Kristíny, hľadajúcej po strate manžela nový zmysel života za hranicami Slovenska až v ďalekej Namíbii. Podľa príslovia Keď je žiak pripravený, vesmír mu zošle učiteľa stretáva duševne spriazneného Filipa a tajomného Adama, ktorý po nehode stratil pamäť. Osud ich spojil, aby spoznali jednoduchý, a zároveň magický život kmeňa Himbov. Kristína v pomoci domorodcom napokon nachádza samu seba, no práve teraz ju čakajú najťažšie životné skúšky, keď si musí poradiť v africkom väzení a na dosah má životnú lásku.

Rozpozná Kristína šancu získať skutočné priateľstvo, prijať osudovú lásku a prežiť dobrodružstvo nepoznaného života?

 
O autorke:

Autorka žije na Slovensku, je matkou syna a dcéry. Manželstvom jej pribudol druhý domov, Taliansko. Na UMB v Banskej Bystrici vyštudovala taliansky jazyk v odbore tlmočníctvo a prekladateľstvo, čomu sa aktuálne venuje.

zdroj: vydavateľstvo motýľ

Identifikovať pocity, ktoré vás pohltia po zatvorení poslednej stránky tejto nádhernej knihy je ťažké. Priznám sa, po prečítaní anotácie mi najskôr napadol celosvetový román Biela Masajka a nejako podvedome som očakávala niečo podobné. Chyba!

Nie je to podobný príbeh, nepodobá sa na nič, čo som doteraz čítala. Príbeh Slovenky Kristíny, ktorá odišla po rodinnej a osobnej tragédii až do ďalekej Namíbie, nie je žiadna kópia, je originálny, pohlcujúci, dobrodružný a zároveň je neuveriteľnou sondou do duše zranenej ženy, hľadajúcej samu seba a napokon aj dôvod, prečo treba žiť ďalej, prečo treba uzavrieť jednu kapitolu života, aby sa dalo vojsť do druhej. 

Kristína na letisku stretáva Filipa, kňaza, ktorý žije medzi domorodcami  kmeňa Himbov, jednoduchými ľuďmi, ktorí veria, že náhody nejestvujú, ktorých rituály sú vzdialené nášmu chápaniu, a predsa skrývajú múdrosť predkov.

Filip je spriaznená duša, priateľ, akého by si každý z nás želal a ďakoval, za to, že ho také šťastie postretlo. Táto postava vo mne zanechala azda najhlbšie sympatie, v knihe bol vynikajúco spracovaný, rovnako ako jeho vzťah ku Kristíne. 

Úžasným spestrením knihy sú citáty, myšlienky, úryvky z textu na začiatku každej kapitoly. Niektoré z nich sú také úžasné hlboké myšlienky, že vo vás zostanú ešte dlho vibrovať.

Dúfam, že sa autorka nebude hnevať, keď si dovolím zopár citovať, lebo skutočne stoja za to. 

"Som vďačný za každý jeden deň života, ktorý ma naučil spriateliť sa so všetkým, čo nedokážem zmeniť."

Kto chce biť, palicu si nájde, odrazu neplatilo. Alebo sa možno len načas minuli palice.

Prázdno je voľné miesto pre niečo, čo môže prísť a zaplniť ho.

"Budem sa kúpať vo vlastnej bolesti, vymydlím sa ňou celá, aby som raz mohla spomínať, aké úžasné to bolo, keď mi bolo zle"

Každá kapitola je presiaknutá skrz na skrz nádhernými vetami, ktoré vás prinútia na chvíľu sa zastaviť a porozmýšľať. Snáď už ani nemusím písať, že som bola touto knihou nadšená, prečítala som ju veľmi rýchlo a koniec, tak ten som už len hltala, napriek tomu, že to vôbec nie je žiadny romantický príbeh, na aký sme privykli. :)) Aj tak som však spokojná, že napokon skončí podľa môjho gusta :). Nuž ale, dovolím si aj jednu poznámku, skutočne by som privítala o pár stránok viac z prostredia väznice, a nielen tam, mala som pocit, že mi miestami niečo chýbalo. Natíska sa otázka, čo nám uchmatla redaktorka? 

To však nemení nič na atraktívnosti príbehu a ja ďakujem, Jarka, za krásny čitateľský zážitok. Ako som už niekoľko ráz povedala, ak si mám vybrať historickú alebo upírsku romantiku, vyberiem si ju, ale vďaka pár takýmto knihám si rada prečítam aj príbeh zo súčasnosti.   

Úryvok z knihy:

 Predierali sme sa pomedzi prázdne chatrče, ktorých obyvatelia už netrpezlivo prešľapovali a čakali na pokyn k začiatku oslavy. Filip sedel vedľa náčelníka a sústredene mu niečo rozprával. Zastala som im za chrbtom a pozdravila. Náčelník mi odpovedal na pozdrav nepatrným kývnutím hlavy. Rukou pokynul, aby som si sadla medzi nich. Bola som rada, že mi je priateľ nablízku.

Ženy stojace oproti si ma starostlivo obzerali a uznanlivo prikyvovali. Moje oblečenie sa im páčilo, aj keď ich nahota kontrastovala s mojím dokonale zahaleným telom.
Filip sa ku mne naklonil:
„Pozorne sleduj všetko, čo sa bude diať.“
„Fajn.“
„Niektoré veci ti neskôr vysvetlím.“
Znova sa narovnal a elegantne uvoľnený sledoval šumenie v zástupe. Pozorovala som jedným okom priateľa a znova som nevychádzala z úžasu. Akoby sme sa dohodli, boli sme oblečení podobne, vo farebnej kombinácii s bielou košeľou.
Zo zástupu sa oddelila jedna postava. Spoznala som šamanku. Zdalo sa, že jej stav sa zlepšil natoľko, aby mohla byť prítomná pri obrade.
Aj dobytok bol dnes všetok doma a bučal v ohrade za dedinou.
Stará žena obišla oheň zo západnej strany, pristúpila ku mne, pokľakla a na krk mi zavesila šnúrku s vrecúškom z jemnej kože. Filip na mňa žmurkol a temer nečujne vyslovil: „Potom...“
Vrátila som mu žmurknutie a sústredila som sa na dianie okolo.
Náčelník vstal a zodvihol pravú ruku dlaňou nahor. Bol to pokyn pre mužov stojacich pri kole. To, čo mi Filip predtým opatrne vysvetľoval vyberajúc šetrne slová, sa predo mnou odohrávalo naživo. Osem mužov obstúpilo mladého býka, namáhavo ho prevrátili na bok a kým ho šiesti pritláčali celou svojou váhou k zemi, aby ho znehybnili, dvaja ho chopili za rohy a vytočili mu hlavu tak, aby sa udusil. Neborák sa natriasal a bránil, ale život sa z neho postupne vytrácal. Našťastie to nebolo veľké, silné zviera, a tak nad ním človek zvíťazil v krátkom čase. Netrápil sa dlho. Jeho strnulý pohľad akoby smeroval k náčelníkovi. Keď sa prestal hýbať, oddelili mu hlavu od tela, napichli na kôl, pri ktorom bol ešte donedávna priviazaný, a zvyšok tela odtiahli preč. Tvrdosť celej scény ma prikovala k zemi a paralyzovala celé telo. Himbovia majú síce veľké stáda zvierat, ale zabíjajú ich len zriedkavo. Znamenajú pre nich niečo ako kapitál.
Ani som nezaregistrovala, kedy náčelník pristúpil k ohňu, kľakol si a neprestajne mrmlajúc vzal si od šamanky podobné vrecúško, ako to moje. Snáď o niečo väčšie. Vybral z neho nádobku, hrabol do nej tenkou, dlhou, na konci zašpicatenou paličkou, a vložil si ju hlboko do nosnej dutiny. Zhlboka sa nadýchol a opakoval postup s druhou nosnou dierkou. Zavrel oči, položil ruky na kolená a čakal.
Ženy aj muži stáli v radoch za sebou. V ruke mali vetvičky a mávali nimi. Pri tomto pohybe vydávali vetvičky do rytmu hlasný šuchotavý zvuk ako hudobný nástroj. Pohli sa smerom k ohňu a niekoľko metrov pred ním sa rozdelili. Muži sa posúvali na jednu a ženy na druhú stranu tak, že ho v istej vzdialenosti obkolesili. K šuchotavému zvuku sa pridávalo viachlasné mrmlanie. Bolo to naozaj pôsobivé.
Náčelník sa postavil, vystrel ruky k ohňu a hlasno odriekaval nezrozumiteľné vety. Bol v tranze. Každé oko ho uprene sledovalo. K monotónnemu zvuku hlasiviek sa pomaly pridávalo z pozadia rytmické klopkanie. Celá tá choreografia bola dokonalá. Filip po mne poškuľoval jedným okom a pokojne, s rukami na kolenách sa sústredil na dianie pred sebou.
Rytmus sa zrýchľoval a hlas náčelníka zanikal v rovnomernom hluku. Ten kulminujúci zvuk pripomínal približujúcu sa napínavú scénu vo filme. Medzitým sa úplne zotmelo. Stále som si nezvykla na rýchly prechod medzi dňom a nocou.
Šamanka zodvihla ruku a do ohňa hodila za hrsť prášku. Oheň zabublal a kýchol, nad okraje plamenných jazykov vyfučal dym.
Pretrela som si oči. Akoby sa na nás dívala veľká hlava. Zastonala a rozplynula sa v tme. Všetko sa to dialo naozaj veľmi rýchlo.
Náčelník na mňa pozrel a oslovil ma priamo, zatiaľ čo Filip prekladal: „Si na rade.“
Prekvapenie ma pripravilo o akékoľvek zvyšky reakcií, čo vo mne ostali po obetnom rituáli. Filipovi neprestával na perách preskakovať úsmev, pritom sa však tváril nezaujato.
Náčelník pokračoval v rozhovore.
„To, čo ťa sem priviedlo, nie je náhoda. Nastal čas, aby si členovia rodiny podali ruku.“
Nerozumela som ani slovo. Zízala som a čakala, čo bude nasledovať.
„Duch Veľkého Náčelníka mi vyjavil, že náš oheň je križovatkou príbuzných duší. K ich dokonalému stretnutiu príde o krátky čas.“
Rozprával pokojne, presvedčený o dôležitosti svojich slov, a kým Filip prekladal, díval sa uprene do mojich očí. V tej chvíli som bola jediná, ktorá netušila, čo sa to vlastne deje.
„Teraz vykročíme na cestu.“
Fľochla som pohľadom na priateľovu kamennú tvár. Vôbec nič sa z nej nedalo vyčítať, a tak som sa sústredila na všetko, s čím ma starý muž oboznamoval.
„Na cestu?“ rozrušený hlas ma začal zrádzať.
„Áno, je načase dozvedieť sa súvislosti.“
Podal mi ruku.
„Spoznáš zákony stvorenia a nazrieš do kolísky života.“
Čo je to, nejaké divadelné predstavenie? Lenže nikto sa nesmial, ani netlieskal. Plamene ohňa osvetľovali postavy krútiace sa nevšímavo v rytme naberajúcom na intenzite.
Náčelník ma posadil po svojej ľavici. Dotkol sa vrecúška, ktoré sa mi hompáľalo na krku, vybral z neho guličku veľkosti holubieho vajíčka a hodil ju do ohňa. Pristúpila šamanka a vetvičkou nasmerovala vychádzajúci dym do mojej tváre. Z diaľky som začula náčelníkov hlas v zmesi ostatných zvukov.
„Dozriem na tvoje kroky...“ hlasy sa vzďaľovali a všetko naokolo zmizlo. Stála som sama uprostred vesmíru. Jediná a dôležitá. Ľahučká ako pierko, striebornou niťou som bola spojená so zemou. Všetko bolo také samozrejmé, neexistovali otázky, iba odpovede. Čudovala som sa, že som si vôbec kedy lámala hlavu nad niečím, keď je všetko také prirodzené a jasné. Nebolo to ako snívanie, bol to stav vedomia a poznania, a mne sa to páčilo. Vedela som, že sa môžem pohnúť kamkoľvek, stačí si to len uvedomiť. Moja myseľ na tom začala pracovať. Niekto potiahol za niť a ťahal ma preč. Necítila som hnev, iba ľútosť a pocit straty. Oveľa intenzívnejší, ako to bolo po smrti manžela. A to som si myslela, že väčšia bezmocnosť neexistuje. A vôbec, všetko tu nadobúdalo akési neohraničené, nekonečné rozmery. Nechcelo sa mi ani klipkať viečkami v obave, že o niečo prídem. Cítila som prítomnosť niekoho, ale nevidela som nič. Bolo to akoby sa časť mňa vrátila do tela a vytvorila dokonalú jednotu. Nadýchla som sa a uvedomila si, že znova sedím na svojom mieste pri ohni, po náčelníkovej ľavici, ktorý sa neprestáva usmievať.

Neviem, ako dlho to trvalo, možno hodiny a možno jediný nádych, keď čas splynul s priestorom. Vedela som iba, že odteraz nebude nič ako predtým.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

KOMERCIA...

(ESTES, 9. 4. 2013 23:31)

ALE CHAPEM : AJ MENEJ NAROCNYCH CITATELOV TREBA USPOKOJIT... A NAKONIEC : V TOHTO SA ASPON DA ZBOHATNUT. Z UMENIA NIE.

Ďakujem

(Jara H. Bertolasi, 11. 11. 2010 18:46)

za dojímavú recenziu. Mám na sebe zimomriavky. Dúfam, že rovnako ako tebe, bude sa príbeh páčiť mnohým čitateľom a odnesú si z neho príjemný pocit.

Ďakujem

(Jara H. Bertolasi, 8. 11. 2010 12:06)

(s oneskorením:-)
za uvedenie na tejto stránke. Veľmi si to vážim. Môžte pripojiť úryvok z knihy, ak by bol záujem osobne vyberiem a pošlem.
Ste úžasní! Želám veľkú čítanosť a všetko ostatné, čo sa dá takýmto stránkam priať.