Choď na obsah Choď na menu
 


RECENZIA: Dvanásť poviedok a Ján Med

dvanast.jpg
Prečítala som si pár riadkov a vedela som, že túto knihu si prečítam znovu. Potom ju niekomu požičiam a budeme sa o nej hodiny rozprávať. Pretože to sa pri takto výnimočných knihách stáva – rovnako ako to, že vychádzajú vo viacerých vydaniach.
Toto druhé vydanie je z vydavateľstva KK Bagalu a je neprehliadnuteľné svojou obálkou v zvýrazňovačkovo oranžovej farbe.

Za textom knihy nasleduje strana, ktorá je úplne prázdna okrem nápisu Obsah. Skutočný obsah sa však nachádza až na nasledujúcej strane a je vytvorený efektným fontom písma, ktorý je použitý, samozrejme, aj pri názvoch uvádzajúcich všetky kapitoly. Spomínaná biela strana vás možno prekvapí, ak ju objavíte hneď, ako knihu vezmete do rúk, ak ju však nájdete až po jej prečítaní, neprekvapí vás už vôbec nič, pretože v Beňovej svete je v mešite konzervatórium a pes má gombík, po stlačení ktorého sa mení na koňa. Takéto bizarnosti zažívajú postavy, ktoré vedia, že „vrúcnosť je vlastne len najvyššou formou inteligencie“ a podľa toho aj konajú. Inteligentne a vecne, ale zároveň aj vrúcne a vášnivo – vedia miestami až prekvapivo všetok chaos života spojiť do dokonalej rovnováhy.

Beňová vie zase majstrovsky vyvážiť pomer slov a ticha – keď treba, vie napísať dokonale detailný opis, inokedy zas nechá vyniknúť postavu tým, že ju charakterizuje len jediným slovom („Rebeka je krásna.“) a vy máte aj tak zrazu pocit, akoby ste o nej vedeli úplne všetko.

Keď sa veci dejú príliš rýchlo a postavám už nestačí symfonický orchester, založia si rockovú kapelu – ohláša sa v tom rýchlosť postmoderného života niektorých z nás, ale zároveň je v tom stále obsiahnutá aj vznešenosť toho orchestra, ktorú postrehneme len, ak na chvíľku  spomalíme. Beňová dobre vie, že to ešte vždy vieme – presne tak ako jej postavy. S postavami knihy

Dvanásť poviedok a Ján Med tak môžeme pocítiť netradičný pocit stotožnenia sa, či už vystupujú v úlohe povrazolezca alebo cválajú nocou ako Bulgakovova Margaréta, ktorá je v knihe intertextuálne spomenutá.

Autorka opisuje viaceré (aj netypické) podoby lásky a takáto rozmanitosť je na mieste, veď čo ak platí jej tvrdenie, že „láska, to je milión ľudí“? Ak niekoho milujete, môžu sa podľa nej napríklad pretnúť vaše životné trasy, ale to ešte neznamená, že sa vám na nich podarí námornícky uzol. Aj táto myšlienka dokazuje, že Beňová je v prozaickom texte miestami až poeticky obrazná, čo mu dodáva neobvyklú jemnosť.

Navyše u Beňovej veci spolu vždy nejakým spôsobom súvisia – aj tie, ktoré sú na prvý pohľad neprepojiteľné – obzvlášť tie! V knihe je tak ukrytých veľa tajomstiev a odkazov, ktoré môžeme buď rozlúštiť, alebo sa len fascinovane pozastaviť nad ich krásou.
Je totiž úplne v poriadku nechať sa touto knihou pri prvom čítaní len očarovať a až neskôr ju naplno pochopiť. Privítajte teda Beňovej dvanásť poviedok, Jána Meda aj iné bizarnosti, ktoré nám kniha ponúka, nechajte ich stať sa súčasťou vašich životov a svetov a vezmite si z nich len to najlepšie. Toho je tam totiž na výber veľmi veľa.

Recenzovala Jaroslava Šaková, Knižná revue číslo 18 (9.9.2015)

kr18.jpg