Choď na obsah Choď na menu
 


Riskantná hra. Šteklivý príbeh Martiny Jakubovej

riskantna-hra.jpg
Dotyky vášne, P.S.: Hľadám chlapa a Líštička. 3 knihy Martiny Jakubovej, ktorá si už našla množstvo fanúšikov. Tí si teraz môžu vychutnať ďalšiu jej knihu. Šteklivý príbeh o osudovej jazde Sáry s názvom Riskantná hra.

 

Hlavná hrdinka Sára má pocit, že jej život pod nohy hádže iba poškodené exempláre a ona vždy skončí so zlomeným srdcom. Z posledného vzťahu vyviazne ešte horšie. Oklamaná, bez práce, strechy nad hlavou a s pár eurami na účte. To ju prinúti prijať pracovnú ponuku od muža, ktorý Sáre pripadá ako všetky jej problémy pretavené do ľudskej podoby. Lenže tá je prekliato sexi.

„...žiaľ, s mužmi to nebýva ľahké. Občas stretneš niekoho, o kom si s určitosťou presvedčená, že je to ten princ na bielom koni, na ktorého celý život čakáš. A potom zistíš, že nie je. Dokonca ani ten kôň. Iba obyčajný osol.“

Do jej už beztak dosť zložitého života sa navyše vracia stará láska a Sára rozohráva riskantnú hru, v ktorej niekomu na konci zostane v ruke Čierny Peter.

 

Riskantná hra je oddychovka, ktorej nechýba vášeň, láska v rôznych podobách, túžba. Je to príbeh o nás, obyčajných ľuďoch, ktorí žijeme niekedy neobyčajné životy. Príbeh o ubližovaní, odpustení, nenávisti, sklamaní i nádeji, že raz konečne nájdeme to pravé...

 

 

 

Začítajte sa do novinky Riskantná hra:

Nemala som z toho dobrý pocit. Chlapík v telefóne chcel asi pôsobiť tajuplne, ale vyznelo to skôr, akoby na niečom fičal. No keďže som bola už druhý mesiac bez práce, nemala som na výber.
Hoci som u Maje bývala prakticky zadarmo, nemienila som využívať jej pohostinnosť príliš dlho. Spolu s tým čurákom sa vyparilo všetko, na čom som celý čas pracovala. Okrem osobných vecí a nejakého zariadenia bytu som nemala nič. Tá tisícka, ktorú mi poslal na účet, bola čistý výsmech.
Keby som našla niekoho, kto mu za tú sumu oddrapí gule, rada by som ju obetovala, aj keby som sa preto mala stravovať v nejakom misijnom dome.
Vraj malá výpomoc na rozbehnutie. Chuj zasratý! Firmu sme vybudovali spolu, dva roky som v nej drela ako kôň a on sa tvári, že mi veľkodušne niečo dáva. Ale ako povedala Maja… Ako som mohla byť taká blbá?!
Nepočúva sa to dobre, ale, dopekla, má pravdu. Keď sa nad tým spätne zamyslím, nemohla som byť kompletná.
Pred hotelom sa už hemžilo pár ľudí, no ja som sa nezastavovala a išla som za šípkami s názvom firmy, ktorá to organizovala.
Pri dverách som podstúpila akúsi prezenčku a našla som si miesto v zadných radoch. Keby som náhodou chcela zdrhnúť. Človek nikdy nevie… Tvárila som sa, že ťukám do mobilu, ale v skutočnosti som si nenápadne obzerala sálu.
Bolo tam naozaj zastúpenie všetkého druhu. Vyhorení muži v oblekoch, akčné dôchodkyne, nervózne mamičky, ale aj mladí, ktorí zjavne dostali na výber: úrad práce alebo toto. Stále sa mi však nepodarilo identifikovať, čo presne to toto znamená.
Všimla som si, že je tam ešte pár skeptikov ako ja, s niektorými z nich sa nám skrížili pohľady nasledované úsmevnou grimasou naznačujúcou: Ani vám sa to nezdá? Päť minút po plánovanom začiatku sa na pódium postavil kráľ kravaťákov a už po pár úvodných slovách som nadobudla dojem, že nie som v správnej krajine.

■ ■ ■

Neznášam, keď osoba na druhej strane linky napriek mojim jednoznačným náznakom nevie pochopiť, kedy je načase hovor ukončiť.
„V poriadku. Dajte to dokopy a potom zavolajte mojej sekretárke, aby nám dohodla stretnutie.“
„Mám ďalší hovor, takže ako som povedal, potom sa ozvite,“ zopakoval som dôraznejšie, keď moja predchádzajúca veta zanikla v pokračujúcom monológu.
„Dopočutia,“ zahlásil som a zrušil hovor bez toho, aby som počkal na odpoveď. Chýbali mi časy, keď boli tarify hovorov ešte astronomicky vysoké. Ľudia vtedy viac vážili slová. Neobmedzené paušály dali mnohým pocit, že každý telefonát má byť nekonečný. Pozrel som na hodinky. Do stretnutia zostávalo ešte dvadsať minút. Čas na kávu.
„Vrátiť sa tam? Jedine preto, aby som si tie bludy nahrala na mobil ako dôkazový materiál.“
„Toto nie je holubník, aby ste si behali sem-tam. Tieto prezentácie sú dôkladne naplánované, rovnako ako počet účastníkov.“
„Tá sála je poloprázdna, ak ste si to náhodou nevšimli. Okrem toho, čudujem sa, že tam ostatní ešte zostali sedieť. Je to čisté oblbovanie ľudí. Mali by vás zavrieť už za to, že niečo také robíte, nieto vám ešte povoliť takéto…“ zašermovala vo vzduchu rukami, naznačujúc úvodzovky, „školenia.“
„Za takéto urážky vás môžeme zažalovať,“ zvyšoval hlas chlapík v obleku a jeho tvár začínala naberať purpurový odtieň. Mal som ísť svojou cestou, ale nedokázal som odolať a pobavene som zobďaleč pozoroval, ako neúspešne bojuje s tou drobnou nazúrenou tmavovláskou.
„Vyhrážate sa mi? Ešte slovo a priebeh celého toto kvázi školenia, ako aj nášho rozhovoru zajtra nájdete na internete. A nedotýkajte sa ma, lebo k tomu pridám obťažovanie.“
Chlapík neochotne odtiahol ruku z jej ramena, a hoci som videl, že by to pokojne zvládla aj sama, zakročil som a ostro som sa spýtal, či majú nejaký problém.
„Ak patríte k nim, ani to neskúšajte, lebo začnem kričať na celý hotel,“ vyštekla na mňa a zazrela tak hrozivo, že som musel nevdojak obdivovať chlapíka za odvahu stáť s ňou osamote na jednej strane dverí.

Milan Buno, knižný publicista