Choď na obsah Choď na menu
 


Skrytý dar (Zuzka Slaninka)

skryty-dar.jpg
Príbeh slobodnej matky s postihnutým dieťaťom. Možno na pohľad „bežná“ knižná téma, no v spracovaní Zuzky Slaninky to sľubuje inšpiratívne čítanie. Zuzkin román Na počiatku bolo koleso 1 a 2 presvedčil neošúchanou témou bajkerskej komunity, sviežim moderným jazykom tínedžerov a novým svojským uchopením života tých osemnásťročných.

Teraz Zuzka znova prekvapila a prichádza s novinkou Skrytý dar.

 

Adam, mladý úspešný muž, s bytom v centre mesta a dobrým postavením, sa na nič nemôže sťažovať. A predsa je nespokojný.
Bezprostrednosť a povrchnosť Adamovej mladosti vystriedala únavná práca za počítačom a víkendy venované relaxu. A čoraz mladšie frajerky, ktoré vzbudzujú závisť kolegov a pripomínajú bezstarostné časy. Ako Ema. Nápadne krásna, náladová, hašterivá a nevyzretá. Adam si uvedomuje, že túži po inom vzťahu, po citlivej žene, ktorá by ho chápala a s ktorou by viedol „normálny“ život.

Vzťah s atraktívnou Emou ho nenapĺňa, túži aj po rodinnom živote...

Cez bývalú lásku sa zoznámi s krehkou a zaujímavou Soňou, rozvedenou mamičkou. Konzervatívny Adam by si pred časom ani nepripustil myšlienku na staršiu, rozvedenú ženu, a keď sa mu Soňa navyše zverí, že dcérka je postihnutá, cíti sa podvedený.

Nevie novú situáciu spracovať, ani sa s tým zmieriť a odchádza s kamarátmi na offroad do Rumunska. Až tam si naplno uvedomí, že má dve možnosti.
Buď sa vráti k záhaľčivému a nudnému predošlému životu, alebo skúsi niečo nové aj s vedomým rizikom.
 

V tomto zložitom a zaujímavom príbehu sa Zuzka Slaninka prejavila ako vyzretá autorka. Hoci si vybrala háklivú tému, neskĺzla do banálnosti úspešného happy-endu, ale zamerala sa na psychické rozpoloženie všetkých zainteresovaných postáv, postoje okolia aj najbližšej rodiny. Až samotný život nás presvedčí, či sme urobili dobré rozhodnutie a zvolili správnu cestu.
 

Začítajte sa do novinky Skrytý dar:

Ema

Džínsové ruže… Načo by boli niekomu práve džínsové ruže? V ďalšom stánku ponúkali medovníky s venovaniami – podkovičky pre šťastie aj srdcia z lásky. Spomenul som si na babku. Väčšina ľudí odsudzuje detské sny. Lepšie povedané – ignorujú ich, ako keby išlo o niečo, čo prebolí. Ale babka bola vždy iná. Vedela tak ako všetci, že kovboj zo mňa nebude. Napriek tomu ma podporovala a bola ochotná rozvíjať moje predstavy, vypočuť si všetky príbehy, ktoré sa mi odohrávali v mysli a o ktorých som jej až pričasto rozprával. A tak mi raz na jarmoku kúpila takýto zbytočný medovník v tvare koňa. Nezjedol som ho. Nikdy. Bol pre mňa veľmi vzácny, kým som nevyrástol a sám som nezačal vnímať detské sny ako niečo, čo prebolí. A prebolelo. Jedného dňa som stvrdnutý a trošku rozmrvený medovník bez mihnutia oka hodil do koša. Babka ešte žila.

Emy stále nikde. Takmer vždy mešká. Ponúkol som sa, že po ňu prídem, no odmietla. Chcela, aby sme sa stretli priamo na trhoch. Strácal som trpezlivosť, pretože to, čo sme mali vidieť spolu, som si už stihol prezrieť sám. Nebavilo ma to tam. A Emy stále nikde.

Benefičné akcie sú fajn. Iste majú svoje opodstatnenie. Cítim to vďaka akémusi kolektívnemu zmyslu pre dobročinnosť, zrejme ako väčšina. Mám obrovskú chuť si niečo kúpiť, aby som prispel. Keď príde Ema, určite kúpim, čo sa jej zapáči. A možno by sme mali popremýšľať aj nad nejakým darčekom pre rodičov. Jej aj mojich. Nejaká drobnosť. Rodičov vždy potešia takéto hlúposti, možno to raz pochopím, lenže teraz v tých veciach nedokážem vidieť nič iné, iba dôvod, iba prostriedok, ako tým ľuďom naoko nenútene prispieť. Rôzne rámčeky, vázičky, šperky tvarov aj farieb od výmyslu sveta. Pohľadnice s kresbami, gombíkmi aj výšivkami. Na niektoré tie veci sa dá pozerať, na iné ani veľmi nie…

„Ahoj!“

Zvrtol som sa. Ako ma len našla bez hysterického telefonátu? Zvítali sme sa. Keď cítim v náručí jej telo, zabudnem na všetko, v čom si nerozumieme.

„Všimol som si tu niekoľko zaujímavých vecí. Myslím, že by sa ti mohli páčiť.“

Sršal som dobrou náladou, aspoň som sa o to pokúšal. Jej pohľad ma schladil. Upierala na mňa obrovské hnedé oči a začal som si spytovať svedomie.

„Ty si už prezrel stánky?“

Neznášam ten tichý, mŕtvolný tón.

„Miláčik, čakal som ťa tu aspoň hodinu…“

„Takže prezrel.“

Mozog chcel fungovať na plné obrátky. Ale o čo

viac sa pod Eminým dozorom snaží, o to viac sa mu nedarí.

„Prezrel, ale…“

„Mohol si ma čakať v aute,“ pokračovala rozvážne ako sfinga.

„Ale miláčik, nie som autom…“

Dva šťavnaté, rúžom natreté polmesiačiky sa rozlepili a objavila sa medzi nimi medzierka výčitky. Zasa som niečo pokazil.

„A ako pôjdeme domov?“ prižmúrila oči.

Asi tak, ako sme prišli, no nie? To som si nedovolil povedať. Najrozumnejšie bolo nepovedať nič.

Nádych, výdych. Čo najhlasnejší. Aby som počul, aby som cítil, ako veľmi som ju sklamal. Radšej som to ignoroval.

Zvrtla sa a začala kráčať popri stánkoch. Ťažko povedať, či si niečo prezerala, alebo nie. Skôr by som povedal, že čakala, kým pribehnem, kedy sa opäť prispôsobím. Čomu? To pravdepodobne nevedela ani ona sama. Myslím si, že už poznám ženy dosť dobre, aby som začal chápať, že im nedokážem vyhovieť.

„Páči sa ti niečo?“ docupital som za ňou. Tak predsa ma zasa mala v moci. Cítil som sa príšerne.

Len stisla pery.

„Vieš, premýšľal som…“

„Ty si premýšľal?“

Ignoroval som jej ironický tón: „… ak sa nič nepozdáva tebe, mohli by sme pozrieť aspoň nejaké drobnosti pre rodičov. Vieš, im sa takéto veci páčia…“

„Možno tvojim,“ odvrkla.

Som citlivý na rodičov. Odjakživa som si nechal skákať po hlave. Posledného poldruha roka od Emy. Ale po rodičoch som si zatiaľ skákať nenechal. Dúfal som, že sa mi podarí udržať našu komunikáciu aspoň na nejakej úrovni.

„V poriadku. Ak vieš, že by tvojich nič nepotešilo, pomôž mi niečo vybrať aspoň pre mojich.“

„Nepoznám ich.“

„Ale máš vkus.“

Prepočula to.

Iste, že ich nepozná! Nikdy nemala chuť ich spoznať. Nespomínam si, že by niekedy počúvala, keď som o nich hovoril. Ona o svojich veľa nenarozprávala.

„Je tvoja sestra doma?“

Otázka ma prekvapila. Ale len v prvom momente, ináč som veľmi dobre vedel, o čo jej šlo.

Moja mladšia sestra Betty býva u mňa. Dohodli sme sa, že zostane tak dlho, kým si po škole nenájde prácu. Maličká Betty je už dávno dospelá, ale každý, kto má oveľa mladšieho súrodenca, predsa vie, že ten nikdy nevyrastie. Môže sa osamostatniť, riešiť problémy dospelých či založiť si rodinu, ale vždy ostane v našich očiach malým a budeme ho chcieť chrániť. Betty si našla prácu veľmi rýchlo, vždy ju všetci zbožňovali a ospevovali jej šikovnosť. Vychytená spoločnosť ju po pohovore stiahla všetkými dvadsiatimi. Ale ešte rýchlejšie, ako si sestra zvykla na prácu, sme si obaja zvykli na spoločné bývanie. Spomenuli sme si na roky, keď sme ako malí vyrastali spolu a robili si zle. Zrazu sme starší a o sladkosti sa delíme dobrovoľne, aj o povinnosti, z detských zvykov nám ostalo iba to najmilšie. Bolo nám spolu dobre.

Aj preto sme sa už niekoľko mesiacov s Emou hádali. Viem, že by sme mali žiť spolu. Ako partneri. Takisto viem, že nemôžem bývať navždy so svojou maličkou sestrou. Ani to nemám v pláne. Aj ona si nájde partnera. Vlastne si už našla, no po prvých týždňoch známosti zatiaľ spoločnú budúcnosť neplánujú. Áno, uznávam – ak to myslíme vážne, s Emou by sme mali žiť spolu. Mali by sme sa azda niekedy vziať. Ale ona sama nevie, čo chce, a tých zopár vízií, ktoré mi predostrela, jej splniť nedokážem. Hoci neznáša Betty, zdá sa mi, že jej vlastne aj vyhovuje, keď má vďaka nej dôvod bývať si naďalej doma, a nie krčiť sa so mnou v nejakom malom byte. Mám síce tri priestranné izby, ale to je oproti ich obrovskému domu nič. Ema potrebuje jednu miestnosť na oblečenie a topánky, v ďalšej je ochotná spať, keby bola o čosi väčšia, a posledná je podľa nej nevhodná okrem úbohej rozlohy ešte aj preto, že je vraj tmavá. Hádku zvyčajne ukončíme vtedy, keď mi dôrazne pripomenie, že sú nám jej rodičia ochotní prispieť dokonca polovicou, ale zvyšok si musíme zabezpečiť sami. Čiže ja. Žiaľ, najskôr v druhom živote, drahá…

Toto všetko mi opäť preletelo hlavou, keď som sa už asi ôsmy raz otrávene pozeral na džínsové ruže.

„Je Alžbeta doma?“ zopakovala energickejšie.

„Je.“

„A čo tu máme robiť? Ty si všetko prezrel, kým som tu ešte nebola. Auto nemáme. Vonku je zima. K tebe nemôžeme ísť…“

„Miláčik,“ zdôraznil som, pokúšajúc sa presvedčiť aj sám seba, „mne vôbec neprekáža, keď si všetko prezriem znovu s tebou. Ale pochop, čo som mal zatiaľ robiť? Prípadne mi môžeš vysvetliť, prečo si prišla opäť neskoro?“

„Akože opäť?“

„Akože opäť zase!“

„Nebudem ti vysvetľovať hlúpych niekoľko minút, ty tiež nikde nechodíš načas. Nechápem, prečo to zrazu riešiš.“

Tak to ma už naozaj vytočilo. Už od strednej som známy tým, že ak nechodím načas, prídem skôr, a ona si zrazu zmyslí, že zvyknem chronicky meškať?!

„Želáte si?“ ozvalo sa zo stánku, pri ktorom sme už dlhšie stáli. Ema sa otočila a odkráčala preč. Neznášam, keď je taká. Nechápem, prečo musíme mať stále nejaký konflikt. Akýsi muž sa po nej obzrel. Uvedomujem si, že je krásna, aj bez toho, aby na ňu ustavične civeli cudzí chlapi. Neznášam to! Je moja.

„Pane? Želáte si?“

Keby sa otočila, iste by som zasa pribehol. No neotočila sa. Usmial som sa na dieťa v stánku.

„Čo sa ti páči najviac?“

Dievča sa začervenalo a mlčalo.

„Určite máš prehľad. Rád by som si vybral niečo, čo sa ti najviac páči.“

Dievčatko stislo pery a ukázalo na najdrahšie predmety. Vôbec ma to neprekvapilo. Lampičky na nočný stolík, ktoré mali clonu oblepenú lisovanými kvetmi. Vraj vrhajú zaujímavé svetlo, hotová hra tieňov. Rozžiarené kvietky navyše vyzerajú rozprávkovo. Dospelá žena počínanie malej predavačky pozorovala. Dozor. Milé deti prilákajú viac zákazníkov a otvoria im srdcia. Deti majú radosť, bezprostredne vidia, že je o ich výrobky záujem, a dokonca zarábajú peniaze. Dospelí ich chránia.

„Tak si prosím dve,“ usmial som sa a ukázal na naj­bližšie lampy.

Dievčatko natiahlo roztrasené ruky, aby ich zabalilo, aby ich nepoškodilo… Z drobných prstov kmitala zodpovednosť. Dozor, našťastie, prišiel na pomoc. Zaplatil som, dostal svoje lampy a nevedel som čo s nimi. Ema zúrila.

„Nezaujíma ma to! Načo sú mi lampy? Pokazil si mi celý deň!“