Choď na obsah Choď na menu
 


Šťastná žena (Jana Benková)


Takto to vie napísať len ona. Príbehy postavené predovšetkým na dialógoch, ktoré iskria, sú šťavnaté, dynamické a často veľmi vtipné. Presne taká je aj Jana Benková v realite – bezprostredná, komunikatívna, nabitá energiou a pozitívne naladená. Je skvelé, že dokáže tento svoj životný postoj majstrovsky vkladať do svojich príbehov a prenášať tak optimistickú atmosféru na čitateľky.

 

 

Podobne je to aj v novinke Šťastná žena, v ktorej odkrýva aj niektoré praktiky slovenského politického zákulisia, no opäť s noblesou a vtipom.
„Ja sama som šťastná žena,“ prezrádza usmievavá autorka. Mám šťastnú ruku na ľudí, obklopuje ma skvelý tím a navyše ma podporujú moje kamarátky, kamaráti – veľmi veľa to pre mňa znamená, neviem si predstaviť krajšiu motiváciu!

Aj preto sa dokáže naplno venovať písaniu, ktoré jej ide ľahko, baví ju a napokon aj prináša stále nové čitateľky – úspešne už vydala knihy na Slovensku, v susednom Česku a najbližšie aj v Nemecku. Frankfurtské vydavateľstvo Amdora Verlag jej vydá nemeckú verziu hitu ,,Dievčaťa s mačacím menom” – ako e-knihu i knihu papierovú. „Veľmi sa teším, je pre mňa veľká výzva predstaviť svoju tvorbu čitateľom v Nemecku, Rakúsku i Švajčiarsku a som za ňu nesmierne vďačná,“ pochvaľuje si jana Benková.

stastna-zena.pngŠťastná žena je príbeh Veroniky, ktorej život po boku úspešného bohatého muža vyzerá zvonka trblietavo a lákavo, no vnútri môže skrývať príbeh ženy, ktorá sa cíti najosamelejšia na svete.

Veronika je manželkou Daniela, kandidáta na prezidenta, ktorý svojim veľkolepým plánom podriaďuje všetko bez výnimky. Aj rodinný život.
Lenže čoskoro zistí, že stačí nájsť v sebe malú iskru energie a sily, použiť tú našu typickú ženskú rafinovanosť – a všetko môže byť napokon inak…

Celkové vyznenie knihy je veľmi svieže a pozitívne – sama autorka tvrdí, že v dnešnom uponáhľanom svete nemáme čas na dobré správy, všetci máme veľa starostí, problémov a táto kniha vychádza z jej podstaty naozaj šťastnej osoby.

Politické zákulisie pozná Jana Benková dôverne – bola hovorkyňou a je mediálnou poradkyňou, takže tieto „zradné“ vody sú jej dobre známe. Napriek tomu ju stále prekvapuje, čo sa na Slovensku dnes deje a že sa ešte nájdu takí, ktorí skutočne dôverujú súčasným politikom. „Chcela by som im teda trochu otvoriť oči,“ dodáva autorka.

Ak máte chuť stretnúť sa s Janou Benkovou, v piatok 6.novembra ju určite nájdete na knižnom veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe – o 14:00 tam slávnostne pokrstí novinku Šťastná žena.

stastna-foto.jpg

Prečítajte si úryvok z novinky Jany Benkovej Šťastná žena:

Len čo za sebou Peter zavrel dvere, otočila sa ku mne: „Hľadáme novú mamu, mali by ste záujem?“ Zdúpnela som a ona pokračovala. „Čo je? Len sa pýtam,“ predniesla dôrazne s nevinnou tváričkou.

Tá malá je teda herečka! „Tinka... Asi ťa sklamem, ja som skôr vaša kamarátka, nie nová mama.“

„Ale aj kamoška môže byť mama, nie?“ skúšala moju reakciu.

„Môže. Ak by ste to obaja s ockom veľmi chceli. Obaja, vieš? Nielen ocko.“

„Aha,“ prikývla Leontínka a tvárička sa jej zachmúrila. „Ocko býva často smutný.“

„Možno je iba unavený, keď má toľko práce...“

„Nie, nie,“ tvrdila so zvlneným čelom. „Keď je unavený, zaspí pri čítaní večernej rozprávky. Ale smutný býva vždy ráno, keď sa zobudí. Alebo keď sa tvári, že pozerá telku...“

„Má veľa starostí.“

„Lebo nemáme mamu. Mama by všetko vyriešila.“

 „A ty by si mamu chcela?“

„Neviem. Chcela. Ľúbim ocka, tak ak by mu to pomohlo...“

„Lenže aj ocko ľúbi teba a novú mamu by si si musela asi vybrať sama.“

„Mamy si vyberajú otcovia, nie?“

„Nuž, ak majú otcovia dcérku, vtedy vyberá ona.“

Spozornela a usmiala sa. Toto sa jej zapáčilo: „To fakticky?“

„Fakticky,“ pritakala som.

„Aj keď je malá?“

„Jasné.“

„Záväzne?“

„Záväzne.“

„To je dosť dobré,“ usúdila spokojne a pomrvila sa.

„Dáme si niečo najedenie?“

„Vieš variť?“ narovnala zvesené pliecka.

„No viem.“

Začala sa usmievať. „A vieš palacinky, Veronika? Ale jahodové.“

„Jahodové mi idú najlepšie,“ odvetila som a dúfala som, že v nejakej skrinke nájdem jahodový džem alebo kompót.

„Milujem palacinkyyyy!“ zajasala.

Našla som kompót i džem a pustili sme sa spoločne do práce. Tinka presne vedela, kde majú čo v kuchyni uložené, zrejme asistuje pri varení aj Petrovi alebo pani Pastorekovej. Bavilo ju miešanie cesta, prilievanie mlieka a vyhadzovanie palaciniek na panvici. Chichotala sa, keď sa nám tá prvá prilepila zboku skrinky kuchynskej linky. Vytreštila som oči a rýchlo sme ju začali zoškrabávať. Leontínka mi so smiechom pomáhala.

Ani sme si nevšimli, kedy sa vrátil Peter. „Čo vy dve tu, baby?“ oprel sa o rám kuchynských dverí, keď sme na panvici vyhadzovali už piatu palacinku. Dopadla celá a Tinka zvýskla.

„Nič, ženské debaty,“ zagúľala očami Tinka.

„...a do toho ťa nič nie je,“ dodala som a žmurkla na neho. V duchu som hádala, ako dlho tam vlastne stál a pozoroval nás.

Usmieval sa a mne sa po bruchu rozlieval doteraz nepoznaný pocit... Veľmi príjemný. Až mi  zostalo horúco. Bolo to o bezpečí? O tom, že sa mi podarilo prelomiť Tinkinu bariéru? Alebo to bolo predovšetkým o mojej novej emócii – o teple domova, čo tvoria aj takéto spoločné zážitky, a ktoré som vlastne takto naplno pocítila po prvý raz? Neviem... A možno som si uvedomila, že by som do tejto rodiny, nádhernej, hoci neúplnej, veľmi rada raz patrila.

„No prezraďte mi, o čom ste si tu klebetili, baby, kým som bol preč?“

„Chcel by si vedieť, čoooo?“ škerila sa Tinka.

„To bol iba náš ženský rozhovor, takže ostane medzi nami,“ smiala som sa s plnými ústami zaváraných jahôd.

„Veru tak. Nič ti do toho nie je,“ prízvukovala jeho malá dcéra v rozkošnom predklone a veselo poskakovala okolo mňa. Jednu jahodu si z misky uchmatla aj ona.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Jana Benková