Choď na obsah Choď na menu
 


Stromy rastú do neba (Ivona Gallová)

stromy-rastu-do-neba.jpg
Už ten názov je nádherný. A má v sebe symboliku.
Stromy rastú do neba.
Je to vyjadrenie lásky. Lásky hlavného hrdinu Milana Kasanického k svojim starým rodičom. Ak by stromy rástli do neba, mohol by sa po ich smrti vyšplhať za nimi...  

Tento príbeh si nesmiete nechať ujsť. Dojímavý príbeh plný drám, nešťastia, zúfalstva, nenávisti, ale aj lásky a radosti. Príbeh hlboko ľudský, akoby ho napísal sám život.
Prostredníctvom pohnutých osudov hlavného hrdinu autorka zachytáva sto rokov života na Slovensku od roku 1912 až po súčasnosť.

 

Milan Kasanický prežil chudobné, no krásne detstvo na Liptove u starých rodičov. Napriek tomu, že v mladosti zažil veľa príkoria a duševných i telesných útrap, ostal dobrým, láskavým človekom, vždy ochotným pomáhať druhým.
Keď po tridsiatich rokoch strávených v cudzine prichádza na Slovensko, návratom na známe miesta sa snaží vyrovnať s ťaživou minulosťou.

Autorka priznáva, že celý dej a jednotlivé scény sa jej doslova premietali v hlave ako film. Postavy mali svoj vlastný vývoj, často akoby nezávisle od nej, respektíve v rozpore s tým, čo ona pôvodne zamýšľala. „Námet na knihu som nosila v hlave už dlhšie, ale skutočný podnet prišiel z ničoho nič. Len čo ma pochytil, vedela som, že sa ho nezbavím, až pokiaľ knihu nenapíšem.“

 

Z príbehu cítiť, že Ivona Gallová si naštudovala mnohé historické fakty a reálie. Hlavne tie, ktoré sama nezažila, či už ide o život na dedine v predvojnovom alebo medzivojnovom období alebo o situáciu počas tzv. slovenského štátu. „Myslím si, že to bolo potrebné aj preto, aby som „nasiakla“ dobou, o ktorej som písala,“ dodáva autorka.
Nielen knihy, ale napríklad aj dedinské kroniky jej pomohli pochopiť atmosféru v spoločnosti a priblížiť niektoré dnes už málo známe skutočnosti.
Napríklad život slúžok v majetných domoch, alebo akým spôsobom získavali naši predkovia šifkarty, či ako prebiehalo zásobovanie počas slovenského štátu.

„Raz mi Ladislav Ballek povedal, že celá kniha, jej dynamika a stavba, sa odvíja od prvej vety. Toto poznanie bolo inšpirujúce aj pre mňa, dlho som sa zamýšľala nad tým, ako to myslel a čo to znamená pre autora,“ rozpráva I.Gallová. „Viete, ja som sa svoju prvú vetu, ktorá by rozbehla príbeh, pokúšala napísať viackrát, ale až s knihou Stromy rastú do neba som ju naozaj dotiahla do konca.“

 

Príbeh Stromy rastú do neba má neuveriteľne silného hrdinu – hlavná postava akoby ani nebola vymyslená, ale mala reálny základ... Myslím si, že autor by mal knihu písať so zámerom, aby opisy, dialógy, atmosféra i príbeh samotný vyzneli reálne. Jednoducho, mal by ju písať tak, aby mu čitatelia uverili. I keď je hlavná dejová línia môjho románu fikciou, skrýva v sebe niektoré príbehy, ktoré sa skutočne stali a ktoré som si vypočula v čase svojho detstva keď som trávila prázdniny na Liptove,“ vysvetľuje Ivona Gallová.

 

Začítajte sa do novinky Stromy rastú do neba:

Manhattan 2012

Od pohrebu starého otca ubehlo už dvanásť rokov.
Na smrť si vybral jedinečný deň, zomrel na prelome tisícročí. Kým sa ľudia radovali a oslavovali tento zlom, on tíško skonal v hlbokom kresle s rukami položenými na opierkach.
Keď sme ho našli, skrúteného v ušiaku ako paragraf, jemne sa usmieval, akoby sa stále díval cez okno na rieku, most, panorámu mesta alebo videl v diaľke jedinečné a neopakovateľné vesmírne divadlo.
Na stolíku mal položené okuliare, rozčítanú detektívku so záložkou niekde uprostred a New York Times otočené na rubrike prinášajúcej správy zo sveta. Dennodenne hltal informácie, nepoľavil ani na sklonku života.
Poslednýkrát sme boli spolu cez vianočné sviatky. Aj vtedy sedel vo svojom obľúbenom kresle, sršala z neho nevyčerpateľná energia, ktorou oplýval, odkedy si ho pamätám. Ponúkol ma horúcou čokoládou a obľúbenými šiškami z Dunkinʼ Donuts.
Sedeli sme v obývacej izbe, iba ja a on, atmosféru podfarbovali jemné bluesové melódie, blikajúce svetielka na mohutnej vianočnej jedli v rohu miestnosti, vôňa čokolády s vanilkou.
Mlčali sme, mlčali sme aj ďalej, keď melódie z cédeprehrávača dozneli, a sústredení do ticha sme sa neodvážili narušiť intimitu chvíle.
„Srdiečko, zapáľ sviečky, prosím. Vieš, že mám rád hrejivé teplo sviec,“ prerušil ticho.
Zapálila som päť vysokých bielych sviečok na mosadznom svietniku. Bol ešte deň, ale nebo zatiahnuté mrakmi neprepúšťalo veľa svetla.
Sviece sa rozžiarili, blikotajúce plamienky sa odrážali v sklenej vitríne plnej krištáľových čiaš a pohárov na víno.
Dva poháre som vybrala a naliala do nich suché biele víno, ktoré som priniesla. Nevedela som, že si štrngáme naposledy. Keby som to bola vedela, bola by som ostala dlhšie, cestovala posledným metrom, neponáhľala sa domov. Alebo by som k nemu prišla aj s rodinou na druhý deň. Ale nevedela som…
Vypila som pohár vína, pobozkala starého otca na obe líca a zavrela za sebou dvere. Stihla som už len zakričať, že prídem zasa na Nový rok.
Podľa starých legiend, keď sa narodí človek, pri jeho kolíske stoja tri sudičky a spriadajú nite ľudského osudu. Prvá sudička začína, druhá ho rozvíja a tretia prestrihuje vlákno života. Čo predpovedali sudičky jemu, to som už poznala.
Pri nespočetných návštevách mi rozpovedal zo svojho životného príbehu všetko, čo chcel, ba dokonca aj to, čo pôvodne neplánoval. Ako som sa mohla neraz presvedčiť, nemal v úmysle nič predo mnou skrývať, na to bol príliš čestný a otvorený. Skôr nepovažoval niektoré veci za podstatné a neuvedomil si, že môžu byť dôležité pri odhaľovaní ľudského osudu.
Myslím naňho veľmi často, v myšlienkach ma sprevádza životom aj ďalej. Ak sa mi darí, viem, že by bol na mňa hrdý. Ak musím prekonávať prekážky, šepká mi do ucha: Nevzdávaj to.
Keď odišiel, preplakala som celé dni a noci. Nedokázala som dodržať to, čo odo mňa žiadal, „jednoducho sa preniesť cez jeho smrť“ a „tešiť sa zo života“. Vravel, že prežil mnoho pekných chvíľ a že na to by som mala myslieť po jeho skone. „Sústreď sa na svoj báječný život, srdiečko, a neplač za starým človekom.“ Dokázala som to, ale až oveľa neskôr.
Jeho ďalšie želanie som splnila po niekoľkých týždňoch. Na Slovensku som rozptýlila jeho popol na miestach, ktoré mi označil na mape.
Máloktorý človek, ktorého som poznala, mal v sebe toľko pokory ako on. Sám vravel, že pokora je najdôležitejšia cnosť.
„Ľudia považujú pokoru za slabosť, myslia si, že do dnešného moderného sveta nepatrí. Som presvedčený, že len vďaka pokore môžem byť slobodný. Nikto mi nemôže ublížiť, veď mám rovnakú hodnotu ako každý iný človek. V živote prijímam všetko s pokorou, to dobré aj to zlé, a rád pomáham druhým, nezištne a nesebecky,“ vysvetľoval mi. „Pokora má v sebe dynamický náboj: ak si pokorná, považuješ za potrebné zlepšovať svoje vlastnosti, aby si bola láskavejším a ušľachtilejším človekom. Pokora poľudšťuje.“
Viem, že mal pravdu.

 

 

Prvá časť
Jar 1912

Drevený voz ťahaný dvoma koňmi sa pomaly vlečie blatistou cestou. Po oboch stranách cesty sa zelená mladá ďatelina a pozadie tvoria zelené smreky, jedle a štíty hôr.
Hory sa rozkladajú všade naokolo, s vrcholcami stromov ťahajúcimi sa do nebies. Sú posypané bielym snehom sťa cukrom, niektoré sú zahalené bielymi mračnami. Vysoko hore, v tíšine, kam prenikajú len ostré lúče slnka, je ešte stále zima. V dolinách je už jar, listnaté stromy sa začínajú zľahka obaľovať zelenými lístkami a púčikmi kvetov.
Voz poskakuje po zemi plnej výmoľov, jám a kameňov, mliaždi hrudy blata. Občas, ak je jama priveľká, sa zosunie kolesom na jednu stranu, naruší rovnováhu a vyvolá nepohodlie cestujúcich, ktorí sa naklonia nabok a zaprú nohami do voza.
Pohonič v tmavých šatách s klobúkom na hlave mlčky sedí vpredu, len občas slabo zapraská bičíkom a súčasne mľandravo mľaskne jazykom.
Do neďalekého mesta ostáva necelá polhodina. Dedinské domy so strechami pokrytými šindľom široko-ďaleko nevidieť, z dohľadu zmizli i stodoly a senníky spola naplnené senom.
Muž sediaci napredku dúfa, že sa mu bude na trhu v meste dariť a podarí sa mu predať viac tovaru ako po minulý raz, keď z voza ubudlo len niekoľko varešiek, misa a malý džbán.
Vyrába z dreva kuchynské nádoby, ale aj hračky pre chlapcov i dievčatá, sošky do betlehemov a na oltáre, jednoramenné kríže, náramky a malé reliéfne obrázky. Tá robota, stružlikanie, hobľovanie, vyrezávanie, sa mu zapáčila, ešte keď bol malý chlapčisko. Má rád vôňu dreva, bukového, dubového, jaseňového, ale najviac zo všetkého lipového.
Keď sa ho dotýka a hltá ho očami, do nosa mu preniká príjemná vôňa, cíti, akoby sa lipový kvet prevŕtal až do dreva a zanechal v ňom nezmazateľnú stopu, trvalú spomienku. Muž sa s drevom mazná ako s milovanou dievčinou, jeho pričinením sa klátik pod jeho rukami poddáva a získava oku lahodiaci tvar.
U nich v dedine, v Medveďove, je jediný, kto vyrába varešky a drevený riad. Robí to pre celú dedinu, ale nestačí to, aby uživil rodinu, ženu a pätoro detí. Niekoľkokrát do týždňa zájde na niektorý blízky trh či jarmok, najradšej na ten dole v meste pri Váhu. Tam ide aj dnes.
Zväčša berie staršieho chlapca so sebou, ale začali sa jarné práce na poli, treba im obrobiť malé políčko zeme za domom. Chlapec, statný ako hora, hoc by rád šiel na trh, musel ostať doma sadiť zemiaky a siať hrach.

Muž sa obzrie a fľochne na mladú ženu s batoliatkom v náručí, ktorá sedí vzadu na voze. Zobral ju po ceste hneď za dedinou, tam za zákrutou poniže včelína, kde sa minulú jeseň prevrátil aj s nákladom. Odvtedy vždy spomalí, keď tadiaľ prechádza. Dažde a pľušte tam vytvorili hlbokú brázdu, príroda dokaličila nerovnú cestu, vytvorenú človekom.
Mimovoľne si siahne na pravé koleno, ktoré mu po páde napuchlo, obalilo sa vodou. Odvtedy sa pri každej zmene počasia ozýva ostrou bolesťou alebo vrtošivým pichaním. Ach, čo tam po kolene. Voľáko bolo a voľáko bude.
Opäť sa upriami na ženu. Sama išla. Videl ju už zďaleka, ako sa v čiernych háboch potĺka v jarku: čierna šatka pevne uviazaná okolo krku, zakrývajúca celé čelo takmer až po koreň nosa. Až keď prišiel bližšie k nej, videl, že je to Alžbeta, mladá vdova s peknou tvárou, ale od trápenia bledou a pochudnutou.
Muža pochovala pred pár mesiacmi, ešte predtým, ako sa dieťa narodilo. Bola to tragédia, aké sa drevorubačom stávajú často. Pamätá sa: muža zniesli z hory, ešte žil, keď k nemu zavolali farára. Alžbeta horekovala a prosila Boha, aby ho uchránil. Muža jej však na druhý deň pochovali na malom cintoríne pri smrekovom háji. Mladý chlap to bol, ani dvadsiatich piatich rokov sa nedožil.
Dieťa sa narodilo po Novom roku; pohonič zabudol, či zočilo svetlo sveta dievča, alebo chlapec. Mohol by sa spýtať, no ani jemu, ani žene nie je veľmi do reči.
Predtým vravela, že ide do mesta, do Ružomberka ako on. Pešo by jej to trvalo viac ako tri hodiny a to by ešte musela rezko kráčať. Nepýtal sa jej, načo tam ide. Len čo vyskočila na voz, sňala si z chrbta batôžtek a opatrne ho uložila vedľa seba. Teraz sedí mlčky s dieťaťom v náručí, hompáľa nohami v zafúľaných kostolných topánkach, plecia spustené, obklopená aureolou smútku. Nevie, ako by ju utešil, ako by jej pomohol. Povzdychne si; každý si nesie svoj kríž.
Zvrtne hlavu späť, uprie pohľad na kone pred sebou, na dva hnedáky, čo kúpil pred pár rokmi na trhu v Radvani. Ďaleko mu je do Radvane chodiť, odkedy kone kúpil, viac tam nezašiel, veď trhov je dosť aj tu po okolí. Ale koníky lacno kúpil, slúžia mu dobre, zapriahnuté ťahajú voz alebo pluh. Za proviant ich požičiava susedom, niekedy dokonca utŕži pár grajciarov za výpomoc na fare.
Šibne bičíkom, cíti, že slnko začína pripekať. Z čižiem mu opadáva zaschnuté blato. Zloží si kabátec, položí ho pod zadok a klobúk opatrne do lona. Spakruky si utrie spotené čelo. Za zákrutou zbadá prvé kontúry budov.
Mesto je na dosah.

Alžbeta so smútkom pozerá na dieťa, vsunie mu svoj malíček do ružových ústočiek. Milanko ho okamžite drapne a spokojne cmúľa, so zavretými očkami podriemkava. Nevinný uzlíček, šťastný vo svojom svete. Alžbete pripomína jej predošlý život, ten, ktorý sa pre ňu nenávratne skončil pred štyrmi rokmi.
Aká iná len vtedy bola: panenská, čistá, nepoškvrnená.
Bola jar ako teraz. Tešila sa, ako jarné lúče slnka vyženú dievčatá aj mládencov z chalúp, ovce na pastvu a ako jej budú vtáčatá veselo štebotať pri otvorenom okne.
Stála v kuchyni, miesila cesto na chlieb a na kapustné koláče, keď vošla mama. Zadívala sa na ňu zvláštnym pohľadom, aký u nej predtým nevidela. Ani inokedy na ňu nehľadela prívetivo, ale tento pohľad ju priam zamrazil. Priala si, aby sa mama prestala na ňu uprene pozerať, túžila oddialiť moment poznania. Cítila, že sa jej ide zmeniť život, že nič nebude také, ako bývalo, hravé, detské, plné svetla.
Hľadala očami otca, aby to zastavil, potvrdil, že sa jej to zdá, že ju inštinkt klame, že detstvo nie je nenávratne preč. Pohľady sa im stretli, ale to, po čom túžila, v otcových očiach nenašla.
Jej rodičia nemali iné dieťa, len ju, Alžbetu. Neraz dumala, či to bola ozaj vôľa Božia, ktorá im nedopriala ďalšie dieťa. Veď na miestne pomery to bolo dosť nezvyčajné. V iných rodinách vychovávali najmenej päť detí, v niektorých aj desať, ba našli sa i také, kde vychovávali pätnásť drobcov, pätnásť hladných krkov.
Tým, že bola jedináčik, jej nič nechýbalo. Detí bolo v dedine dosť, hrať sa mala s kým. Doma sa nemusela s nikým o nič deliť, ani o pec, ktorá vždy vyžarovala dosť tepla. V ich kuchyni často voňala chlebová kôrka a občas sa vznášala sladká mámivá vôňa cukru. Napriek tomu, že vyrastala v chudobných pomeroch, prežívala radostné detské roky.
Jej mama s otcom tvrdo pracovali, dreli na vlastnom poli, tak ako všetky rodiny v Medveďove. Žili len z toho, čo dochovali a vypestovali. Nebolo to veľmi pestré, z oviec mlieko a mäso, a ak bol dobrý rok, tak z poľa ovos, jačmeň, zemiaky a kapusta. Popri plote zasiali fazuľu, trocha hrachu a na najlepšej pôde mrkvu, kaleráb a petržlen.
Pri dome rástli jablone a slivky. Každý rok sa tešila, až dozrejú jabĺčka. Niekedy sa ešte len zelenali a ona už sedela v korune stromu a pochutnávala si na prvých kyslasto-trpkých, nezrelých plodoch. Milovala tú nedokonalú chuť, ktorá bola odvtedy pevne spätá s jej detstvom a dospievaním.
„Netrhaj tie jabĺčka, počkaj, až budú sladké, šťavnaté,“ kričal zo zeme otec. Neraz sa vyšplhal na strom za ňou, ochutnal zelené jablko, zvraštil ústa a ťahal ju za nohu dole. Inokedy sa posadil k nej, hlava pri hlave, obaja vysmiati a šťastní. Keď sa unavili, zliezli dole, sedeli na tráve pod stromom a spievali. Vydržali až do tmy. Skôr ako ich mama zahnala domov do perín, otec zaspieval zo päťkrát svoju obľúbenú Už dozreli zelené jahody.
Otec bol dobrý spevák, spieval v zmiešanom kostolnom zbore. Keďže mal najlepší hlas z celej dediny, zverili mu každé sólo. Keď sa rozozvučal jeho hlboký hlas, cítila vždy hrdosť, srdiečko jej jemne búšilo a sem-tam jej zaihrali v očiach slzičky.
Ľudia ho počúvali bez dychu, preciťovali každú notu, ktorú vylúdil zo svojho vnútra, priamo zo srdca. Ona mala najradšej, keď sa z oblohy za oblokmi sypal sneh priehrštím, v chalupe praskali polená v peci a voňala smreková čečina zavesená nad stolom, ozdobená šiškami, slamienkami, sušenými jabĺčkami. Vtedy jej otec potichučky, s citom zaspieval jej milovanú koledu.

Mama, oveľa prísnejšia než milovaný otec, ju od mala drezírovala a zaúčala ženským prácam v kuchyni, v domácnosti, na poli, v lese. To Alžbete neprekážalo, veď otec jej vravel – a ona s tým súhlasila –, že Boh za prácu a za utrpenie predáva múdrosť. Mama ju naučila všetkému, čo sama vedela, šiť aj vyšívať, štopkať aj látať, priasť vlnu aj ľan na kolovrátku. Ale minúty a hodiny prežité s mamou neboli také radostné, poznačené spevom, smiechom a dobrou náladou. Sotva sa na ňu usmiala, sotva ju pohladila alebo nejako inak prejavila náklonnosť. Nepamätá si, že by na ňu matka niekedy hľadela s láskou, ani keď bola ešte malé bucľaté dievčatko.
Veru, matka ju naučila mnohému, no láske nie.
Raz, bolo to na Vianoce, dostala od Ježiška sánky. Vedela, že ich nepriniesol Ježiško, že ich otec po večeroch vyrábal v kôlni. Pre ňu, pre jej potechu, aby sa mohla s deťmi spúšťať z kopca, keď budú doliny plné snehu, ktorý zatarasí závejmi aj bráničky a okná. Mama sa hnevala, že otec trávi čas podaromnici vyrábaním sánok miesto toho, aby robil niečo užitočné a prospešné. Preto sa Alžbete sánky sprotivili ešte skôr, než ich boli s otcom na prvý sviatok vianočný vyskúšať.
Spustili sa úplne zhora, z Kohútieho vrchu, a plnou rýchlosťou sa valili údolím. Ktovie, čo by sa im bolo stalo, keby otec tesne pred vysokou jedľou z posledných síl nezabrzdil. Takto sa len šuchli okolo stromu a prevrátili sa.
Otec sa najskôr preľakol, či sa jej niečo nestalo, keď ostala ešte dlho ležať v hlbokom snehu. Ona si však založila ruky pod hlavu a usmiala sa. Jej úsmev vyhladil vrásky na otcovom čele. Alžbetka sa tešila z nádherného dňa stráveného s otcom. Čo tam po sánkach, vychutnávala si šťastie umocnené pohľadom na modrú oblohu. Túžila si navždy zapamätať presne tú chvíľu, to bezhraničné spojenie s otcom, so svetom, s Bohom či vesmírom. Privrela oči, aby si uchovala ten jedinečný okamih.
Na druhý deň sa im pri sánkovaní skrížila cesta s inými saňami a tie ich skončili spola zlomené, keď spolu s ňou narazili do dreveného plota. Keď sa Alžbeta vracala z neúspešnej sánkovačky domov s trieskou zapichnutou v zakrvavenej spodnej pere, pomyslela si, že sánky sú od maminho hnevu prekliate.
Až keď sane skončili v peci, nastal pokoj. Mama konečne prestala šomrať na otca, ktorý sa v duchu rozhodol, že ďalšie sane zostrojí Alžbetke len bez ženinho vedomia.
Alžbetke sa nikdy nepodarilo dostať cez tvrdú škrupinu, ktorú mala mama okolo seba, to dokázal len jej muž. S ním vedela vo výnimočných chvíľach ožiť, chichotať sa, šťastne sa usmievať. Alžbetka sa neraz pristihla, keď videla svojich rodičov stále zaľúbených, že im závidí, a priala si, aby aj ona raz zažila takú bezhraničnú lásku ako oni. Bolo jej veľmi ľúto, že ona nedokáže svojou prítomnosťou, jednoduchým bytím vyčariť jasavý moment, ktorý by vyvolal úsmev na maminej tvári. Spočiatku ju to mrzelo, obviňovala sa z neschopnosti odovzdať mame dostatok lásky, ale napokon rezignovala v dôsledku času, nezáujmu i poznania, že s jej narodením pre komplikovaný pôrod zhasla akákoľvek možnosť, aby mama opäť otehotnela a dočkala sa vytúženého syna.

Milan Buno, literárny publicista