Choď na obsah Choď na menu
 


Vône života (Táňa Keleová-Vasilková)

vone-zivota.jpg
Fanúšičky Táni Keleovej-Vasilkovej sa stále pýtali, kedy vyjde nová knižka. Veď zvykla napísať dve knihy ročne a tá posledná vyšla v októbri 2010... Ako však viete, Táni zomrel milovaný otec, známy horolezec František Kele a ona nebola schopná niekoľko mesiacov písať. Dostala blok, stratila chuť, inšpiráciu...

Ale nová knižka je tu. A mimoriadne vydarená. Dojímavá, láskavá...

Vône života.
 

Sú premenlivé ako dni striedajúce sa s nocou. Zároveň majú v sebe čosi krásne nemenné. Vôňu domova... a lásky. Takmer všetky po nej túžime. Po istote, ktorá nás zahrieva a poskytuje pocit bezpečia. Ktorá nám dovoľuje dýchať a plniť si sny, menšie či väčšie životné plány.

"Každý deň sú s nami, bez toho, že by sme si to uvedomovali... cítili ich. Vône. Vône života...“ tvrdí zasnene najobľúbenejšia a najpredávanejšia slovenská autorka Táňa Keleová-Vasilková, ktorej vyšla novinka Vône života.

„Mojej milej a smutnej mame.“
Venovanie v knihe

Magda a Lenka, hrdinky príbehu, nie sú výnimkou. Túžia po istote a láske ako milióny iných žien na celom svete.
Inak je to s Alicou. Sníva o práci v zahraničí, o slobode a manžela ani deti k svojmu šťastiu nepotrebuje. No možno je to celkom inak...

t.-k.-vasilkova4.jpg„Áno, vône života sú ako vrecúško plné bylín: niektoré nás príjemne pošteklia v nose, iné zasa nemusíme. Vôňa smútku a bolesti, smiechu a radosti, detského zásypu, vôňa lesku na pery našich dospievajúcich dcér, vôňa vypratej bielizne či koláča, ktorý práve vyberáme z rúry.
Plné dlane vôní... plné dlane nášho života. Je premenlivý ako počasie... ako vône... ale je náš,"
napísala na svojom oficiálnom webe Táňa Keleová-Vasilková.

Najobľúbenejšia a najpredávanejšia slovenská spisovateľka vydala už dvadsaťosem kníh a ich predaj presiahol neuveriteľných milión kusov. Záujem o jej príbehy neutícha ani po rokoch. Jej prvotina vyšla v náklade päťsto kusov, dnes sa z každej jej knihy predajú desaťtisíce výtlačkov.
Okrem iných ocenení dostala aj dve ceny Panta Rhei Awards – ako najpredávanejšia autorka a za najpredávanejšiu knihu roka 2012 a tento úspech zopakovala, keď sa stala slovenskou Top autorkou a jej kniha Čo to bude Top titulom roka 2014.

Viac sa dozviete na adrese www.tanavasilkova.sk.

 

Začítajte sa do novinky Táni Keleovej-Vasilkovej Vône života:

Kapitola 1
„Láska, podáš mi uterák?“ ozve sa z kúpeľne, Magda si povzdychne a vstane. Prejde do spálne, zo skrine vyberie čistý uterák – mala by som v nej konečne upratať, preblesne jej hlavou – a vchádza do kúpeľne.

„Si poklad,“ usmeje sa Aleš a nahé telo skryje do uteráka. „Píšeš?“ spýta sa len tak mimochodom, akoby si neuvedomoval, že ju práve vyrušil, natrhol krehkú pavučinu myšlienok. Magda však vie, že to tak naozaj je – neuvedomuje si to. Jej písanie je ešte príliš čerstvé, ani jeden z nich si naň nezvykol. Horšie však je, že ani ona sama. Vôbec si nie je istá, či urobila správne, keď ponuku prijala.

„Hej,“ prikývne a pozrie na hodinky. „Ešte mám hodinku čas, potom musím začať chystať večeru.“

„Mohli sme ísť do reštaurácie,“ prehodí Aleš.

„Viem, ale chcela som čosi pripraviť doma. A pochváliť sa tými novými skrinkami v kúpeľni,“ doloží s úškrnom, Aleš s pochopením prikývne.

„Je mi to jasné.“

„Fajn. Tak... ja idem.“

„Potrebuješ hodinku len pre seba,“ povie Aleš, akoby si to potreboval pripomenúť, Magda prikývne.

„Presne tak.“

„A... čo keby sme tú hodinku využili inak?“ navrhne s nevinným výrazom a zvodne pokrúti bokmi.

Magda sa rozosmeje. „Si hrozný! Vážne som chcela písať...“

„Nič som nepovedal!“ Aleš dáva ruky nahor... v tom okamihu mu uterák skĺzne k nohám.

Magda váha. Chcela som to dopísať... Ďalej to už nedomyslí. Podíde k manželovi a objíme ho.

„Si ešte vlhký!“

„Hneď sa doutieram.“

„Ja to urobím,“ povie Magda, Aleš sa zasmeje.

„Zdá sa, že si práve dopísala.“

„Zdá sa, že ťa to teší!“ mračí sa Magda.

„Jasné, že áno! Strašne totiž po tebe túžim.“

„Všimla som si,“ prehodí s dievčenským úškrnom a uvedomí si, ako sa svojím nedávnym rozhodnutím oslobodili. Do istej miery, ale... nie celkom. Pretože to jednoducho nejde. Zostala v nej nenaplnená túžba, ktorá bolí. Denne. No aj tak, ich život je naozaj trocha slobodnejší. Už nijaké sledovanie ovulácie, ktoré im určovalo, kedy sa majú milovať, už žiadne „vhodné“ polohy, pri ktorých jej tŕpla šija a cítila sa všelijako, len nie zvodne. Vášeň ju vždy prešla. Aj Aleša. Milovali sa, pretože museli... pretože mali rovnaký cieľ. Ale prešli roky a cieľ nedosiahli. A cesta k nemu sa stávala čoraz bolestivejšou... už nevládali. Preto sa rozhodli nesledovať plodné a neplodné dni. Oslobodilo ich to. A do ich milovania sa vrátila vášeň. To však neznamená, že už nemá v hlave myšlienku na dieťa, že si nepomyslí, že možno teraz, práve teraz, konečne...

 

Magda pripravuje večeru. Kuchyňa sa naplnila úžasnými vôňami, Aleš sa tmolí pri nej, popíja biele víno a ustavične sa usmieva.

„Toto je sen každého muža,“ prehodí a podíde k nej, aby ju pobozkal. „Nádherná žena, ktorá vie nielen skvele variť, ale je úžasná aj v posteli. No povedz, nemám sa ja fantasticky?“

„Verím, že áno,“ pritaká Magda a skontroluje prestretý stôl. Všetko je tak, ako má byť... váza s čerstvými kvetmi, sviečky, obrúsok pri každom tanieri. Rada varí a rada pekne stoluje. A najradšej doma s priateľmi. Lenka s Martinom to vyslovene zbožňujú. Magdino kulinárske umenie obdivujú a Martin tak trocha Alešovi aj závidí... nie raz sa k tomu priznal. Pozrie do rúry, zapekané kokteilové rajčiny sú už hotové, a znepokojene zažmúri na hodinky. Už by tu mali byť. Neznáša, keď hostia meškajú, jedlo začne obschýnať a už to nie je to pravé orechové. Lenka s Martinom však nikdy neprichádzajú načas. Akoby aj mohli? Dievčatá, jedenásťročná Milena, deväťročná Sára, šesťročná Lívia a najmenšia Viktória, svojich rodičov vždy niečím prekvapia a zásadne niečo potrebujú v tých najmenej vhodných chvíľach. Samozrejme, dnes k nim príde študentka, ktorú raz za čas večer zavolajú na stráženie, ale kým vyjdú z domu, vždy to trvá dlhšie, než by malo. Štyri deti, pomyslí si Magda. Ako to, že niekto má štyri a niekto ani jedno? Rýchlo pokrúti hlavou, až sa jej medené kučery skĺznu do čela, a odháňa od seba dotieravé myšlienky. Nájdu si k nej cestu zakaždým, ale teraz im nedovolí preniknúť hlbšie a ničiť ju. „Keď neprídu do piatich minút, všetko bude v háji,“ hlesne, keď vypína ohrev pod hrncom s dubákovou omáčkou.

„Už sú tu,“ oznámi Aleš od okna, vzápätí sa ozve zvonenie. „No, nepovedal som?“

Obaja sa hrnú k dverám, hneď nato zaplní vstupný priestor Lenkin hlas. „Meškáme, prepáčte, ale viete, ako to chodí. Viktória mi ešte musela niečo veľmi, veľmi dôležité povedať a Sáru ako naschvál rozbolelo bruško.“

„Niečo vážne?“ spýta sa so záujmom Magda. Lenkine deti zbožňuje, sú naozaj úžasné. Milé, úprimné a trocha akoby z inej doby. Počítač a televíziu k šťastiu nepotrebujú, voľný čas zapĺňajú hrami alebo čítaním. Vie, že je to Lenkina zásluha, pretože im venuje nesmierne veľa času a energie.

„Ako vždy,“ mávne rukou Lenka a Magda vníma jej krehkú krásu. Je štíhla ako prútik, či skôr chudá, a v tvári vyslovene éterická. Má svetlú pokožku, neopáli sa ani v lete, na rozdiel od Magdy, ktorá sa opáli dočervena a prvé hodiny vyzerá ako rak, výrazné zelenkavé oči a malý noštek ako dieťa. Dlhé blond vlasy zväčša nosí prakticky zopnuté do spony. Vyzerá čarovnea vôbec nie ako matka štyroch detí. Akoby sa jej tehotenstvá nedotkli, nemá žiadne strie, popraskanú pokožku či kŕčové žily.Bude mať štyridsať a vyzerá presne ako v deň, keď sa zoznámili. Mlado a krásne. Magda si pri nej pripadá staro, hoci je o tri roky mladšia. „Už dva dni nekakala, tak sa jej to tam všetko búri. A nie,“ odvetí jedným dychom, keď vidí, že Magda chce niečo povedať, „vývar z ovsených vločiek ani pohár vody nalačno jej nepomáhajú. Jednoducho jej organizmus nepotrebuje... veď viete čo,“ doloží a odzbrojujúco sa usmeje. „Úžasná téma, však?“

„Najúžasnejšia,“ rozosmeje sa Magda a objíme ju. Potom Martina. „Som rada, že ste tu, pretože už je všetko hotové...“

„A obschlo by to,“ dokončí za ňu Lenka a hrnie sa do kuchyne, akoby bola doma. „Páni, to je vôňa! Čo to bude?“

„Nič zložité. Zapiekla som kokteilové rajčiny...“

„So syrom?“ vyzvedá Martin, akoby sa chcel od Magdy všetko naučiť, hoci doma sa do kuchyne nikdy nehrnie.

„Nie,“ pokrúti hlavou Magda, keď sa hostia a Aleš usádzajú, „len tak. Rajčiny som nakrájala na polovice, pokvapkala olivovým olejom, pridala štipku soli a štipku cukru a čerstvú bazalku. Celý zázrak. Dôležité však je piecť ich celú hodinu len pri sto dvadsiatich stupňoch, inak by obschli. Je to taliansky recept a je to naozaj skvelé predjedlo... Ako hlavné jedlo som pripravila bravčové panenky s hríbovou omáčku a so zeleným šalátom, k tomu bagetu.“

„Fantázia! Neviem, čím to je, ale dostal som obrovský hlad.“

„Aj ja,“ prikývne Aleš a všetkým nalieva biele víno. „Aká bola sobota?“

„Dnes je sobota?“ zatvári sa Martin zmätene. „Nevšimol som si.“

„Netáraj!“ drgne doňho zo žartu Lenka. „A nepreháňaj. Nebolo to také zlé.“

„To je tvoj názor,“ pokrčí plecami Martin a pozrie na Magdu. „O pol siedmej ma zobudila Viky, chcela, aby som jej čítal. O pol siedmej ráno! V sobotu! Vieš si to predstaviť?“

„No... teoreticky.“

„O pol ôsmej už boli v našej posteli všetky, samozrejme, okrem Mileny, tá už je na také veci príliš veľká...“

„Samozrejme,“ prikývne s úsmevom Magda. Milena, hoci je nastrašia a každý by očakával, že je vodcom dievčenskej tlupy, je utiahnutá a tichá, večne stratená v svojom svete milovaných kníh.

„Ohadzovali sa vankúšmi, pišťali a...“ Martin mávne rukou. „Škoda hovoriť. Tak by som sa chcel aspoň niekedy, aspoň raz za pol roka, zobudiť do prázdneho a tichého bytu, až to bolí.“

„Ver mi, nie je to bohviečo,“ namietne Magda a v hlase má náhle trpkosť. No ako má vysvetliť chronicky unaveným rodičom štyroch detí, že by dala hocičo na svete, aby to zažila? Že zo všetkého najväčšmi túži práve po tom? Chce byť unavená a nevyspatá... všetko by rada podstúpila, len aby sa ich dom konečne naplnil smiechom a plačom... aby ožil. „No, je čas na predjedlo, vážení!“

„Sem s tým!“ zvolá Martin, ktorý si evidentne nič nevšimol, a odpije si vína. „Nebudete mi veriť, ale veľmi som sa k vám tešil. Je tu vždy taký ozdravujúci pokoj, nehovoriac o tom, že to tu máte úžasné...“ Rozhliadne sa okolo seba. Magda s Alešom stavili pri zariaďovaní domu na bielu. Biela je kuchynská linka aj stôl v jedálni s ôsmimi bielymi stoličkami z kože, na bielych stenách dominujú obrazy. Hneď z jedálne sa vychádza veľkým francúzskym oknom, ktoré nahrádza celú jednu stenu, na terasu, ktorá v letne ožije farbami kvetov, no teraz, v tomto ročnom období pôsobí trocha smutno. „Tie priestory...“

„... a ten poriadok,“ doplní Lenka a posmutnie. „Náš byt začína praskať vo švíkoch, a keď dievčatá podrastú, bude to ešte horšie.“ Lenka s Martinom žijú v peknom štvorizbovom byte... ideálny by bol pre rodinu s dvoma deťmi, im je pritesný.

Magda Lenke radšej nepriznala, že posledný rok k nim raz do týždňa chodieva pani, ktorá poupratuje celý dom... a nie preto, že by chcela čosi zatajovať, skôr nechcela priateľku zbytočne trápiť. Nemajú peňazí nazvyš... Lenka je už jedenásť rokov na materskej dovolenke a žijú len z jedného platu a príspevkov na deti.

Magda dáva veľký pekáč so zapečenými rajčinami na stôl. Martin preglgne.

„Fantázia!“ Štedro si naberá na svoj tanierik, potom sa zamračí. „A kde je nejaká tá slanina alebo klobáska?“

„Tú si mal včera,“ pripomína mu Lenka a púšťa sa do jedla.

Jedia v tichosti, predjedlo je skvelé a všetci už boli aj hladní, je preč osem, Luknárovci museli uložiť najmenšiu dcérku, pri nikom inom by totiž nezaspala.

Keď dojedia, Magda servíruje hlavné jedlo. Vydarilo sa jej. Dubáková omáčka so smotanou je lahodná a bravčová panenka mäkká, priam sa rozplýva na jazyku. Zelený šalát zo špenátových listov a rukoly zaliala olivovým olejom a jemne dochutila balzamovýmoctom.

„Nakladajte si, kým je to teplé,“ posúri priateľov aj Aleša a z kuchyne prináša bagetu nakrájanú na kolieska.

„Čo máte nové?“ spýta sa po chvíľke Martin. Magda zaváha, potom sa rozhodne im to povedať.

„Začala som písať knihu.“

„To akože román?“ zhíkne zarazene Lenka, Magda sa rozosmeje.

„Román? No to by dopadlo! Kuchársku knihu.“

„Ale veď to je úžasné!“ vydýchne Lenka.

„Bude to tá najlepšia kuchárska kniha, čo kedy vyšla,“ ubezpečí ju Martin s povzbudzujúcim úsmevom, Magda pokrúti hlavou.

„Fandíš mi, vďaka, ale na trhu je široká ponuka kuchárskych kníh. A mnohé sú úžasné a... práve preto sa toho bojím.“

„Budeš vymýšľať recepty a potom si ich zapisovať?“ vyzvedá Lenka, zdá sa, že ju to fascinuje.

„Zapisovať a znova a znova variť, kým neprídem na najchutnejšiu verziu. Prípravu konečnej verzie bude krok za krokom fotiť profesionálny fotograf. Musí to byť na tanieri pekne naaranžované, nesmie chýbať príloha, nejaká ozdoba...“

„A potom to vždy pôsobí zložito,“ zamrmle Lenka, Magda sa pousmeje. Lenka je typická maminovská kuchárka. Varí polievky, cestoviny, kuracie mäsko... nijaké špeciality. A ak sa aj náhodou do nejakej pustí, inšpirovaná Magdiným kulinárskym umením, vždy to dopadne katastrofálne.

„Možno, ale tak sa to robí,“ odvetí Magda. Nemá význam rozoberať, že má z tej ponuky v hlave chaos a cíti ustavičný vnútorný stres. Majiteľa reštaurácie oslovilo známe a prosperujúce vydavateľstvo s tým, že ich zámer je osloviť päť najlepších reštaurácií v meste a v kuchárskej knihe napísať recepty najskvelejších jedál, ktoré každá z nich môže svojim hosťom ponúknuť. Majiteľa ponuka, samozrejme, nadchla, veď skutočnosť, že boli oslovení, je jednak uznanie ich kvalít, jednak výborná reklama, a tak ju prijal. Lenže on nevarí... všetko hodil na Magdine plecia. A jedna vec je dobre variť, druhá vec je napísať kuchársku knihu. Iste, nebude na to celkom sama, pomôžu jej kolegovia, no gro práce leží na nej. V pondelok má stretnutie s fotografom, aby si dohodli postup práce. Akosi si to nevie celé predstaviť.

„Nechávam si miesto na dezert,“ vníma Aleša, všimne si, ako Martin pookreje.

„Budeme mať aj dezert?“

„Jasné. Ešte doobeda som pripravila tiramisu, takže...“

„Tiramisu!“ vydýchne Lenka blažene, Magda sa rozosmeje.

„Vám je radosť variť. A to je úžasné!“

„Pre mňa nie?“ mračí sa Aleš urazene, Magda pokrúti hlavou. Je ako malý chlapec. Neznáša akýkoľvek, čo len malý náznak kritiky.

„Ako si uhádol?“

„To nemyslíš vážne!“ Aleša sa to evidentne dotklo.

„Nemáš rád špenát ani brokolicu, a práve tieto dve zeleniny sú základom mnohých fantastických jedál, nemáš rád ani tekvicu, baklažán a kôpor...“ Hodí rukou. „Je toho dosť, čo nemáš rád, a to mi varenie doma, ver či never, komplikuje.“

Vtom zazvoní mobilný telefón položený na stole. Martin pozrie na displej a podáva telefón manželke. „Petra.“

„Bože, niečo sa prihodilo deťom,“ zanarieka Lenka a ozve sa. Chvíľku zamračene počúva, potom s povzdychom povie: „Daj mi ju k telefónu. Liv? Srdiečko, musíš ísť spinkať, už je veľa hodín. Áno, naozaj musíš. Nie, my sa ešte nevrátime. Ale keď prídeme, dám ti bozk na dobrú noc. Sľubujem. Naozaj,“ doloží a vypýta si späť opatrovateľku. „Dohovorila som jej, azda to pomôže. Keby nie, zasa zavolaj. Nie, nekazíš mi večer... Dobre, dohodnuté.“

„Lívia vymýšľa,“ poznamená Martin. Lenka prikývne.

„Nemali by sme ísť radšej domov?“ spýta sa neisto, no vidieť na nej, že sa jej nechce.

„Blázniš? Len teraz sme prišli! Ja osobne teda nikde nejdem...“

„Ale...“ Lenka je zaseknutá, nevie, čo povedať, nechce spôsobiť rozruch a pokaziť náladu pri stole, ale Martinova reakcia sa jej zjavne nepáči. Prišli predsa spolu... a keby bolo potrebné, spolu by aj mali odísť. „Nechajme to tak.“

„Správne rozhodnutie,“ prikývne spokojne Martin a opäť si pridáva.

 

Magda s Alešom raňajkujú pri malom stolíku vo výklenku pri kuchyni. Tento útulný priestorsi Magda pri stavbe vyslovene vymodlila, hoci to znamenaloinvestíciu navyše. Ideálne miesto pre dvoch, no zmestili by sa sem aj štyria, s výhľadom na záhradu. Majú tu okrúhly stolík s tromi prútenými kresielkami a kopu kvetín v prútených košoch. Taká malá zimná záhrada, poskytujúca útočisko v oáze zelene aj uprostred zimy. Keď sa pred rokmi s Alešom zhodli, že predajú svoje byty a pustia sa do stavby rodinného domu, obaja vedeli jedno: chcú prízemný dom. Žiadne poschodie, schodisko, ktoré by im robilo na staré kolená problémy, ani horná a dolná kúpeľňa, veď kto by to všetko upratoval! Nechceli byť otrokmi svojho domu, chceli v ňom žiť. Naplánovali ho pre štvorčlennú rodinu. Nemohli tušiť, že v ňom budú žiť len dvaja. Aj keď Magda to ešte vždy nepovažuje za konečné. Ešte vždy, rovnako ako Aleš, verí, že príde čas a jej lono sa naplní... že budú mať dieťa. „Dnes si nejaká zamĺknutá,“ prehodí Aleš a skúmavo sa na ňu zahľadí. „Trápi ťa niečo?“

„Nič nové,“ odvetí Magda, Aleš v okamihu vie, na čo myslí.

„Neboj, zmení sa to. Raz sa to určite zmení.“

„Vážne?“ Magda za to nemôže, ale jej tón pichá. „Stane sa zázrak? Neotehotnela som päť rokov a zrazusa to podarí?!“

„Verím tomu.“

Magda sa zahanbí. Aleš za to predsa nemôže. Nikto za to nemôže... jednoducho to tak je. Keď pred piatimi rokmi dostavali dom a ona oslávila svoje tridsiate druhé narodeniny, rozhodli sa, že je vhodný čas na dieťa. Prvý rok si ani neuvedomili, že sa nič nedeje, zariaďovali dom a Magda nastúpila do nového zamestnania, druhý rok o tom začali občas hovoriť, tretí sa do ich hlasu začalo vkrádať znepokojenie a Magda zašla ku gynekológovi. Posledné dva roky k nemu chodievala s pravidelnou neochvejnosťou... a stále nič. Vyskúšali všetko. Hormonálnu liečbu aj umelé oplodnenie... výsledok je však stále rovnaký. A čoraz zdrvujúcejší. Zo začiatku to tak nebolelo, no teraz Magdu krája na dve polovice. O týždeň bude mať tridsaťsedem rokov... jej biologické hodiny neúprosne vyťukávajú svoj rytmus a hlásia, že ešte rok, možno dva... a potom už bude neskoro. Najhoršie na tom je, že lekárineprišli na to, prečo sa im nedarí otehotnieť. Samozrejme, vyšetrili aj Aleša, absolvoval odbery krvi a spermií, ultrazvuk... a na nič neprišli. Obaja vyzerajú v poriadku...no dieťa nie a nie prísť. Magda si už tisíckrát sľúbila, že o tom už nebude rozprávať, že je to zbytočné, že tým obidvom len ubližuje, veď aj tak to nevedia vyriešiť, no sú chvíle, keď to nevie prekonať, keď je túžba v nej taká silná, až ju drví na malé kúsky. Tak ako teraz... Keď navrhovala „raňajkový výklenok“, priestor zaliaty slnečnými lúčmi, ktoré cez sklo hladkajú tvár a príjemne hrejú, predstavovala si, ako tu budú raňajkovať so svojimi deťmi... Videla to, normálne to videla. Seba, Aleša a ich staršie dievčatko a mladšieho chlapca. Bola presvedčená, že budú mať dve deti, že najprv sa im narodí Karolínka a potom Jakubko. S ubiehajúcimi rokmi svoje sny zredukovala... už sníva len o dieťati. Je jedno, či by to bol chlapec, alebo dievčatko, len aby bolo zdravé... a bolo s nimi, každučký deň, už navždy. Dnes by sedelo s nimi na detskej stoličke, pochutnávalo by si s nimi na ovsenej kaši a rozprávalo svojím detským jazykom, ktorému by rozumeli len sčasti, no hrial by ich, neskutočne hrial...

„Prepáč,“ zašepká, „nechcela som...“

„Myslíš, že neviem, že to máš ustavične v sebe?“ spýta sa jemne. „Viem, že ťa to zožiera a ničí, aj keď o tom nehovoríš, pretože... som na tom navlas rovnako. A škrie ma, že to neviem zmeniť.“

„Možno včera,“ povie Magda takmer nečujne. „Mám plodné dni...“ Uvedomuje si, že podobné rozhovory medzi nimi prebehli nespočetne ráz... zakaždým v nich prebudia nádej, ktorá onedlho spľasne ako mydlová bublina. Zostane len trpkosť vnútri... Nemenný kolobeh, ktorý vládne ich životu už roky, ktorý ovplyvňuje ich myslenie, náladu... všetko.

„Tak poďme do postieľky,“ ožije Aleš, Magda pokrúti hlavou.

„O hodinu musím byť v robote.“

„Dnes? Veď je nedeľa,“ začuduje sa Aleš, ktorý neustále akosi zabúda, že jeho manželka zväčša pracuje aj cez víkendy, Magda naňho zazrie.

„Hovorila som ti to. Pripravujeme zásnubný obed.“

„Viem, hovorila,“ odvetí Aleš akoby nič, akoby nepostrehol, že ju na zlomok sekundy rozčúlil, či skôr jeho schopnosť zabúdať na všetko, čo sa týka jej pracovného programu, a naleje si zo skleneného čajníka ešte trocha kávy. „Dáš si?“

Magda prikývne. „Čo máš v pláne ty?“

„Asi si pôjdem zaplávať a do sauny.“

„Neblázni! To pôjdeme spolu, keď sa vrátim. Okolo šiestej by som mala byť doma.“

„Tak ťa počkám.“

„Si poklad,“ prikývne Magda, dopije posledný hlt kávy a vstáva. Je čas chystať sa do práce. „Včera večer bolo fajn, nie?“

„Až na to, že si Lívia nakoniec presadila svoje.“

„Neuveriteľné,“ usmeje sa Magda. „Veď je malá... a ešte o desiatej nespala.“

„Vidíš, aké nevýhody so sebou rodičovstvo prináša.“

„Pokojne by som ich prijala.“

Aleš prikývne. „Aj ja.“ V očiach sa mu odrazí taký mučivý smútok, až to zabolí aj Magdu. Podíde k nemu a objíme ho.

„Neboj, dočkáme sa toho. Verím tomu rovnako ako ty.“ Prehltne. „Pretože keby som neverila, neviem, ako by som žila...“

 

„Tak som tu!“ vletí Magda do priestrannej kuchyne, ktorá disponuje veľkými pracovnými plochami a neskutočným množstvom robotov, mixérov, šľahačov, a cestou si zapína vlasy do spony. Prepáše si veľkú bielu zásteru, umýva si ruky a pozrie na kolegov. „Ako ste na tom?“

Magda je šéfkuchárkou luxusnej reštaurácie v srdci Starého Mesta. Pracuje tu už päť rokov a so svojou prácou je maximálne spokojná. Miluje proces prípravy jedál, ich vôňu, pohľad na hotové dielo... a teší ju, keď sú návštevníci spokojní. Jej kuchári, mladší Jakub a starší Boris, sú šikovní, no trocha málo kreatívni. Špeciality a vymýšľanie noviniek stojí na nej... vlastne na ňu vždy čakajú. Rovnako ako na prípravu zložitejších jedál. Varí sa jej s nimi však veľmi dobre, uznávajú ju a berú ako autoritu. Horšie je to s Evou, mladou ženou, ktorá je skôr dievčaťom pre všetko než kuchárkou, pre tehotenstvo školu nedokončila, a tak len čistí zemiaky a zeleninu, a nakladá umývačky... Je drzá, papuľnatá a nevyspytateľná. Keď nemá náladu, neprehovorí ani slovo, no keď má dobrý deň, rapoce v jednom kuse, až z nej treští hlava. Je však zručná a učenlivá a jej prítomnosť v kuchyni je vyslovene nevyhnutná. Cez víkendy majú plno od obeda, cez týždeň býva hektický najmä večer. Nehovoriac o akciách, vtedy musia byť v robote všetci a pracovať na plné obrátky, často bez možnosti odskočiť si čo len na záchod. No Magde tempo a náročnosť jej práce neprekáža, práve naopak, tvorí jej pevnú súčasť. Vie, že je dobrá, a to ju napĺňa spokojnosťou a zároveň motivuje byť ešte lepšou.

„No konečne!“ utrúsi Eva. Magda vyvalí oči.

„Stalo sa niečo?“ Otázku okato adresuje svojim dvom kolegom, lebo ak by sa pustila do Evy, nedopadlo by to dobre. Eva je potom dourážaná a nemožná, naposledy pokazila, čo mohla, a Magda sa neubránila myšlienke, že to urobila naschvál. Dnes to nemieni riskovať. Na zásnubný obed príde tridsať ľudí, navyše sú to známi majiteľa. Musia fičať na sto percent, nemôžu si dovoliť najmenšiu chybičku.

„Všetko máme pod kontrolou,“ uistí ju Boris s úsmevom. „Kozí syr je nachystaný, stačí ho doaranžovať, prepeličia polievka sa už varí...“

„Cítim,“ usmeje sa Magda. „Nádherná vôňa.“

„Treba sa pustiť do kuracích závitkov a to sme pre istotu nechali na teba. A piškóta je už upečená, náplň sa práve Jakub chystá šľahať. Zmrzlina je zarobená v mrazničke.“ Vyrábajú si ju sami, Magda si na to vyslovene potrpí.

„Okej.“ Magda nahliadne do objednávky. Kuracie závitky plnené šampiňónmi a šunkou, zaliate syrovou omáčkou. Nič zložité, pripravovala ich miliónkrát. O chvíľu už tancuje po kuchyni, zaujatá prípravou jedla... Občas nakukne cez plece Jurajovi, občas usmerní Evu... celý výjav vytvára zvláštny obraz, obraz presýtený vôňami, ktoré by však štetec nedokázal zachytiť. Ani Borisove vtipy, ktoré vháňajú Magde do očí slzy smiechu. Netuší, kam na ne chodí, ale akoby so sebou stále nosil mešec plný vtipov.

Hostia majú rezervovaný priestor na pol jednu, o dvanástej prichádzajú čašníci, Tomáš a Janko. Zvítajú sa s kolegami, zalejú si kávu, a kým im trocha vychladne, odchádzajú sa prezliecť.

Magda cíti, ako sa v nej hromadí napätie prepletené s očakávaním, ako vždy pri väčších akciách. Nikdy nevie, ako slávnostný obed či večera pre viacerých hostí prebehne. Môže mať všetko premyslené do posledného detailu, naplánované a bezchybne prichystané... a aj tak sa môže niečo pokaziť. Niekedy to zapríčiní neočakávaná chyba v kuchyni... inokedy zasa konfliktný hosť. To prvé môže ovplyvniť, to druhé ide celkom mimo nej... o to väčšmi sa toho obáva.

Všetci sa bez zbytočných rečí pustili do svojich povinností, kuchyňa sa plní vôňami. Magda po chvíľke nazrie do salónika, presvedčiť sa, čo je naozaj všetko v poriadku. Miestnosť je zaliata červenkastým svetlom z kozuba, na stole žiaria jemné plamienky sviečok. Vonku, za oknami, vládne mrazivý februárový deň, vnútri je krásne teplučko, idylicky. Ako keby dobrá víla vykúzlila uprostred chaosu mesta kútik, v ktorom sa zastavil čas. V ktorom vládne pokoj a krása. Zvyšok je už na hosťoch. Či ocenia snaženie ich tímu... alebo ho ani nebudú vnímať. Magda ešte raz prezrie hodnotiacim pohľadom celú miestnosť, spokojne prikývne a vracia sa späť do kuchyne. Zásnubný obed sa môže začať.

 

Domov sa vracia až podvečer... unavená, ale spokojná. Všetko prebehlo nad očakávanie hladko, hostia boli uveličení aj prostredím, aj kuchyňou. Dohodnutý čas poriadne pretiahli, Magda nemohla odísť a nechať všetko na Jakubovi a Borisovi, nie keď išlo o takúto veľkú akciu. Tuší, že Aleš bude zúriť, cestou jej aj dva razy volal, no keď šoféruje, nikdy nedvíha telefóny, zásada, ktorú dodržiava s precíznou dôkladnosťou.

„Som doma!“ zakričí hneď vo dverách a zhadzuje zo seba zimný kabát a čižmy. Oblieka sa podľa módy, no zároveň tak, aby sa cítila pohodlne. Keďže je štíhla, pristane jej takmer všetko, no najradšej nosí rifle a svetríky, v lete blúzky, v skrini jej však visí aj zopár extravagantných kúskov, najmä spoločenské a letné šaty. V duchu sa uškrnie. Tie spoločenské by som ani nemusela mať... Neodolala im však. S Alešom žijú pomerne uzavreto, stretávajú sa len s blízkymi priateľmi a pravidelne chodievajú do športovo- relaxačného centra, kde trápia svoje telá a liečia dušu. Celoročný vstup si po prvý raz zaplatili pred tromi rokmi a Magda dodnes vyhlasuje, že to bol jeden z ich najlepších nápadov. Pohyb tvorí dôležitú súčasť jej života, bez neho by sa jej žilo oveľa ťažšie. A keďže s Alešom športujú spoločne, hodiny strávené v areáli ich zbližujú. Len... posledné dva týždne, odkedy začala pracovať na kuchárskej knihe, jej akosi nevychádza čas. Škrie ju to. O Alešovi ani nehovoriac, ten vyslovene prská.

„Naozaj super!“ zamrmle Aleš zamračene. „Meškáš dve hodiny.“

„Viem, ale...“

„Vyvolával som ti ako blázon,“ pokračuje Aleš, Magda si povzdychne.

„Viem,“ začne odznova, „ale mala som frmol. A obed sa predĺžil, nemohla som odísť skôr.“

„Dohodli sme sa,“ trvá si na svojom Aleš, Magda podíde k nemu a pohladí ho po tvári.

„Všetko viem, ale nedalo sa nič robiť... Tak ideme?“

„A čo keby som ti povedal, že ja som už v saune bol?“

„Neuverila by som ti,“ zasmeje sa Magda, Aleš na ňu zazrie, no jej je jasné, že hnev z neho opadáva.

„Si si mnou príliš istá.“

„A to je dobre alebo zle?“ uškrnie sa Magda, Aleš sa zatvári zamyslene.

„A viem ja?“

„Fajn, toto sme vyriešili, takže môžeme ísť.“

„Nevyriešili,“ namietne Aleš a pritiahne ju k sebe späť. „Naozaj o mne nemáš pochybnosti?“ Uprene sa jej zahľadí do očí, akoby si v nich chcel prečítať odpoveď. „Ani tie najmenšie?“

„A mala by som?“

„Nie,“ odvetí Aleš s úsmevom a pobozká ju na konček nosa. „Nezniesol by som život v napätí a hádkach. Som šťastný, pretože žijem s tebou... a ty si taká, aká si...“

Možno neplodná, preblesne Magde hlavou a cíti, ako tuhne. Táto myšlienka s ňou ide všade a na povrch vypláva zväčša v tých najšťastnejších chvíľach. Ako teraz... alebo pri milovaní. Zrazu je vonku a pokazí, čo môže. Nenávidí to, nevie s tým však nič urobiť. Vždy sa stáva slabou a bezbrannou, vždy má v srdci plač.

„Aká som?“ usiluje sa, aby jej hlas znel ľahko a bezstarostne, hoci vnútri už cíti slzy.

„Moja,“ odvetí Aleš a ťapne jej po zadku. „Tak ideme, alebo tu budeme rečniť?“

„To isté som povedala pred piatimi minútami,“ pripomína mu Magda.

„No, to je možné, lenže šéf som tu ja.“

„Prečo ty?“ Miluje, keď sa takto prekárajú. Akoby ich nič neťažilo, akoby stále mali dvadsať a život im ležal pri nohách. Už dávno však vie, že je to trocha inak...

„Pretože som chlap, to je jasné!“

 

Ležia zakuklení v deke v odpočivárni a tíško sa zhovárajú. Sú tu sami, je nedeľa podvečer, voľný čas zväčša ľudia využívajú inak. Buď sú so svojimi rodinami, alebo niekde na večeri s priateľmi... prípadne dobiehajú domáce povinnosti, ktoré cez týždeň nestíhajú.

„Fantázia!“ preruší ticho Aleš a obráti sa k Magde.

„Tiež si myslím,“ usmeje sa naňho a načiahne sa k nemu, chytia sa za ruku. „Vieš, na čo som dnes myslela?“

„Na mňa?“

„Presne,“ prikývne s úsmevom Magda. „Konkrétne na to, ako sme sa zoznámili.“

„Pripomeň mi to,“ uškrnie sa Aleš pobavene, Magda naňho zazrie.

„Náhodou, už som to nespomínala aspoň pol roka... No dnes, keďže sme robili ten zásnubný obed, som si na to spomenula a...“ Pozrie na manžela. „Vieš si predstaviť, že by to bolo inak? Že by sme sa nestretli?“

„Stále by som ťa hľadal.“

„Nemyslím si. Predsa by si nevedel, že existujem... ako by si ma potom mohol hľadať?“

„Hľadal by som,“ trvá si na svojom Aleš. „A kým by som ťa nenašiel, bol by som neúplný a smutný.“

Magda má v okamihu slzy v očiach. „Cítim to rovnako,“ zašepká a pevne mu stisne dlaň. „Vieš, veľmi ťa ľúbim.“

„Aj ja teba, láska.“

„Zamilovala som sa do teba, hneď ako som ťa uvidela.“

„Aj ja do teba. Lenže...“

„Viem, chodil si s Janou.“

„Tušil som, že nie je tá pravá už dlhší čas, ale nemal som to srdce ukončiť to.“

„Bola som do teba blázon,“ prikyvuje Magda. Stretli sa na Lenkinej narodeninovej oslave. Náhodou, ako to zvyčajne býva. A zrazu jej mal plnú hlavu... a cítil, že ona jeho tiež. Bol o tom presvedčený, hoci sa v ten večer, keď ich predstavili, vôbec osamote nerozprávali. Ich pohľady sa však stretli hádam tisíckrát... a hovorili za nich. „A preklínala osud, pretože ty si...“

„... bol zadaný,“ dopovie Aleš. „Ešte v ten večer som sa s ňou rozišiel.“

„Dodnes to nechápem. Predsa si nemohol vedieť, že my dvaja...“

„Nie. Ale vedel som, že s ňou už nechcem, nemôžem byť. Otvorila si mi oči. Vďaka tebe som pochopil, že keby som s ňou zostal, navždy mi bude niečo chýbať. Vlastne, nie niečo,“ doloží s nehou, „ale niekto. Ty. Hneď na druhý deň som od Lenky vyžobronil tvoje telefónne číslo...“

„... a zavolal mi. Myslela som, že sa mi sníva,“ spomína Magda, neha jej zjemní tvár.“

„Sníva sa ti už sedem rokov,“ povie Aleš, Magda prikývne.

„Krásny sen. Len...“ čelom jej prejde tieň, Aleš jej dáva prst na pery. Presne vie, čo chce povedať. Stále im niečo chýba. Iste, cíti to rovnako, túži po dieťati... no nie tak ako Magda. Ona svoju túžbu nosí v sebe deň čo deň, každučkú sekundu. Uňho sa zobudí len občas a nikdy tak nebolí. Pre neho je dôležitá Magda.

„Ideme sa ešte raz zapotiť?“

„Prečo sa o tom nechceš rozprávať?“ vzbĺkne Magda, v hlase má trpkosť.

„Pretože sme si už všetko povedali. A aj všetko urobili... Nehovoriac o tom, že sme si sľúbili, že to necháme tak.“

„Raz ma necháš,“ zašepká Magda. „Pre inú, s ktorou budeš môcť mať dieťa.“

„Nič som nepočul,“ vyhlási Aleš. „Našťastie. Inak by som pokazil celý podvečer tebe aj sebe.“

„Tak potom naozaj našťastie,“ prikývne Magda a v duchu si sľubuje, že už nikdy nebude o tom hovoriť... nebude na to myslieť. Vie však, že si sľubuje nemožné.

 

„Mami, Liv mi niekde schovala čižmy!“ ozve sa z predsiene rozhorčený Milenin hlas. Lenka, ktorá chystá v kuchyni desiaty, pokrúti hlavou. Už sa aj trocha čudovala, že dnešné pondelňajšie ráno prebieha celkom pokojne.

„Ako vieš, že som to bola ja?“ V Líviinom hlásku sú v okamihu stopy plaču. Pred chvíľkou sa zobudila, v očkách má zvyšky snov, v pyžamku vyzerá rozkošne. Je z ich detí najdrobnejšia, Lenka sa tomu teší, sama je drobná, aspoň jedno z dievčat je po nej.       „Pretože si to urobila ty,“ vyletí Milena. „Vždy niečo niekam zapatrošíš.“

„To nie je pravda!“ bráni sa Lívia.

„Mami, prídem neskoro!“

„Tak si vezmi druhé!“

„Včera mi premokli, zabudla si?“

Zabudla, pomyslí si Lenka a rýchlo balí desiatu. O dve minúty majú odísť z domu, teda, ak chcú prísť do školy načas.

„Martin, vylez z toho záchoda!“

„Veď už idem,“ ozve sa spoza dverí otrávene, Lenka v duchu ráta do desať. Jediná jeho povinnosť je odviezť ráno dievčatá do školy a ani to si nevie načasovať tak, aby sa to stíhalo bez nervov.

„Tak!“ vletí do predsiene. „Kde máš tie čižmy?“

„Niekto mi ich musel zobrať. Nikde nie sú!“

Lenka otvorí dvere na vstavanej skrini, v časti, kde sú uložené topánky, a podáva Milene čižmy.

„Boli na mieste,“ povie celkom zbytočne a dáva dcéram desiatu. „Martin!“

„Čo kričíš? Som tu!“

„Najvyšší čas!“

„Nemrač sa a radšej mi daj pusu!“

Lenka sa na manžela naozaj mračí, neznáša, keď takto všetko zľahčuje, no bozk mu dáva. Rituál pred odchodom do práce ani jeden z nich nevynecháva ani za nič. Veď človek nikdy nevie... Potom pobozká Milenu a Sáru, zaželá všetkým trom pekný deň a zatvorí za nimi dvere.

„Naozaj som to neurobila,“ ozve sa Líviin ukrivdený hlások, Lenka si dcérkuprivinie k sebe.

„Viem, mačiatko. Boli na svojom mieste. Neuveriteľné, však?“

Lívia na ňu pozrie s nepochopením, Lenka jej postrapatí vlásky.

„No, myslím, že je čas na raňajky, čo povieš?“

„A Viky?“

„Idem sa na toho nášho spachtoša pozrieť.“

Vojde do detskej izby, ktorú má najmladšia dcéra spoločnú s Líviou, Sára s Milenou majú druhú izbu. S Martinom vyčlenili dievčatám väčšie izby, aby sa im tam zmestili dve postele a písací stôlzhotovený na mieru takmer po celej dĺžke okna. Pohodlne sa dá pri ňom obidvom učiť. Po obidvoch stranách stola je policový systém na knihy a zošity. Izby sú akoby zrkadlovým odrazom, jediný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo u starších dcér prevládajú učebnice, školské potreby a knihy, u mladších hračky. Ako Lenka predpokladala, Viky ešte spí, ranný ruch ju, napočudovanie, nezobudil. Vníma jej detskú bucľatosť, jemné črty tváričky a na chvíľu sa čosi v nej zastaví... Naša najmenšia. Nepotrvá to dlho a vyrastie.Budem mať štyri veľké dcéry. Občas si to nevie ani len predstaviť... inokedy sa zasa na to teší. Bude mať štyri priateľky, s ktorými sa bude môcť rozprávať o živote, láske... o všetkom, o čom teraz ešte zväčša mlčí. Ich rozhovory sú jednoduché, krásne jednoduché, opraví ju hlas v jej vnútri, a ona tíško vycúva z izby a opatrne zavrie dvere. Jasné, že o pol ôsmej ráno ešte spí, keď v noci buntošila do jedenástej. Všetky dievčatá už dávno spali, len ona, najmladšia, nie... Keď prechádza cez obývačku, pokrúti hlavou. Ako to, že je v nej taký neporiadok? Ako je to možné, keď som včera upratovala? Keď upratujem každý, každučký deň?Neporiadok je pre ňu nočná mora, nedovoľuje jej naplno sa tešiť z dní, z toho, čo by mala... chcela. Uvedomuje si, že pri štyroch malých deťoch ťažko dosiahne svoj cieľ, že ich byt je malý a žije ich v ňom veľa, to však neznamená, že po poriadku a systéme túži menej. Sú dni, keď vyslovene cíti, ako ju to ničí, ako sa túžba po poriadku obracia proti nej, narúša jej pohodu, no nevie s tým nič urobiť. Stačí zavrieť oči a vidí svoj sen. Priestranný byt, v ktorom je dostatočné množstvo úložného priestoru, systém a vždy poriadok...

„Mami, som hladná!“

„Už som tu,“ usmeje sa na dcérku a prejde k špajze. Vyberá chlieb, z chladničky maslo, džem a mlieko. Zväčša raňajkujú hrianku s džemom alebo medom a vie, že Lívia zo svojich zvyklostí nevybočí, v tomto je po nej. Ak by sa tak raz stalo, signalizovalo by to, že sa s ňou niečo deje. Naopak, Sára je večne plná prekvapení, a nielen čo sa týka jedla, ale všetkého, je nevyspytateľná a ustavične srší nápadmi, Lenke sa z nich niekedy až točí hlava, Martin sa smeje a dievčatá sa pripoja. Vodca už odmalička. Zatiaľ čo Milena je tichá a takmer neviditeľná. Večne s nosom v knihe alebo zasnívaná... Lenka pokrúti hlavou. Teraz naozaj nie je čas rozoberať povahy detí, prípadne sa zamýšľať nad tým, aké budú, keď dospejú, teraz musí urobiť Lívii hrianky, potom nastaviť práčku a pustiť sa do upratovania.

 

Lenka nakukne do jednej a potom do druhej detskej izby, zhasne svetlo na chodbe a vojde do spálne. Martin má zapnuté Spektrum, a keď ju zbadá, usmeje sa.

„Som taká unavená, že netrafím do postele,“ zamrmle Lenka, Martinovi sa úsmev z tváre v okamihu vytráca.

„Chceš mi tým niečo naznačiť?“

„Naznačiť?“ opakuje zarazene Lenka a vkĺzne pod perinu.

„No, akože na akýkoľvek kontakt si už vyčerpaná,“ spresňuje Martin, Lenka zazíva.

„Vyčerpaná je slabé slovo.“

„Mala by si niekde ubrať,“ poznamená Martin a vypína televíziu. Lenka proti televízoru v spálni bojovala, prehrala však na celej čiare. Martin jej vysvetlil, že sú programy, ktoré chce sledovať nerušene a v tichu, čo v obývačke, plne obsadenej do neskorých večerných hodín, nie je možné. Lenka vedela, že má pravdu, ale aj tak sa jej tá predstava nepáčila. No Martin jej sľúbil, že keď bude chcieť spať, hneď televíziu vypne a program si dopozerá v obývačke. To sa už Lenke nepáčilo vôbec. Chcela zaspávať pri ňom. Stúlená k jeho teplu, s hlavou na jeho pleci... Časom pochopila, že ďalší televízor je pre pokoj v rodine naozaj nevyhnutný. Dievčatá si totiž nikdy nič nemohli dopozerať, Martin ich jednoducho zrušil. Prepol program, náhle hluchý k ich námietkam a prosbám, aby to prepol späť. Vznikali nekonečné rozbroje, ktoré sa občas skončili aj plačom, a tak cúvla.

„Ubrať? A povieš mi aj kde? Mám menej variť alebo prať a žehliť alebo...“

„Viem,“ prikývne Martin, „je to nereálne.“

Lenka je chvíľku ticho, potom si hlavu usalaší na manželovom pleci a poznamená: „Vieš, niekedy mi pripadá až neskutočné, že som pracovala. Že som pekne oblečená a upravená sedávala v kancelárii, dvíhala telefóny, vybavovala tisíce vecí...“

Lenka prednarodením Mileny pracovala ako sekretárka. Práca ju tešila a napĺňala, mala dobrého šéfa a fajn kolegyne. Takmer zabudnutý čas... no občas sa v nej ozve nejaký hlások, ktorý jejpripomenie, ako odlišne vtedy žila. Dôležitá bola ona a úlohy, ktoré spĺňala s precíznou dochvíľnosťou a zodpovednosťou. Pekné oblečenie, pekný účes, nalakované nechty a lodičky, ktorých mala plnú policu. Teraz sa oblieka predovšetkým účelne, v jej skrini prevládajú rifle, svetríky a tričká, pohodlné topánky a šľapky.Vlasy si nechala podrásť a zopína si ich sponou. No to je len vonkajšia premena. Tá vnútorná ju zasiahla oveľa viac. Stala sa matkou a manželkou... bez poradia. Dôležitý je aký-taký systém v domácnosti, ktorá musí fungovať, nie ona... už dávno nie ona. Občas jej to príde ľúto... zatúži natiahnuť ruku a vrátiť čas späť. Potom si uvedomí, že by nemala Milenu, Sáru, Líviu ani Viktóriu, štvorlístok dievčat, a prestane s nezmyselnými úvahami. Deti ju naučili láske, prebudili v nej pocit zodpovednosti, potrebu chrániť ich... a tiež nekonečný strach. Večne má v hlave zoznam neliečiteľných chorôb, nástrahy drog, partií, ktoré ovplyvnia najprv ich myslenie, potom správanie... Tieto možnosti ju tak desia, že jej niekedy nedovoľujú spávať. Márne to chce zmeniť, obavy a strach sa šíria všetkými zákutiami duše aj srdca. Iste, ešte sú malé, chránené jej rozprestretými krídlami, no nepotrvá to dlho a rozbehnú sa do sveta, zvedavé, plné očakávania a... Čo bude potom? Odpoveď nepozná, o to väčší je jej strach. Nemá rada zmeny... a svojím spôsobom ani prekvapenia. Práve jej povaha ju núti stále myslieť dopredu, usiluje sa pripraviť na zmeny, ktoré prídu, keď dievčatá trochu vyrastú. Obáva sa najmä o Milenu a Sáru. Najstaršia dcéra je príliš tichá, príliš poddajná a pokorná, málokedy povie svoj názor a vždy berie ohľady na druhých, čo sa môže v konečnom dôsledku obrátiť proti nej. Sára je zasa príliš energická, už teraz chce všetko a zároveň nič nedotiahne do konca, je ako motýľ, ktorý lieta z kvetinky na kvetinku s presvedčením, že tá ďalšia bude ešte krajšia... Bude sklamaná a zúfalá, ak sanezmení. Do istej miery to môžem ovplyvniť ja, ale naozaj len po určité hranice. Najmä ak ide o Sáru...

„Rozmýšľaš, že sa vrátiš?“ vníma Martinovu otázku, no nechápe jej význam, pohltili ju vlastné myšlienky, vzdialili od pôvodného rozhovoru. Martin túto jej schopnosť pozná, a tak sa ani nečuduje.

„Kam?“

„Do práce predsa.“

„Čo?! To myslíš vážne?“

„Viky bude mať o dva týždne tri roky, končí sa ti materská dovolenka a...“

„Nevystačíme?“ spýta sa Lenka a cíti, ako sa jej rozbúšilo srdce. Zatiaľ sa o tom nerozprávali... no možno mali. Možno je čas na zmenu. V okamihu ju v úvahách zastaví hlas, ktorý vraví, že je to nemožné. Dievčatá sú ešte malé, bez jej dohľadu a usmerňovania by boli stratené, nehovoriac o domácnosti.

„O to nejde,“ pokrúti hlavou Martin. „Ide o teba.“

„Nie, nejde. Už dávno nejde o mňa.“ Možno to ju najviac ničí. Myšlienka, že je najmenej podstatná. Neuvedomuje si, že je to hlúposť. Ešte nikdy jej nedošlo, aká by bola bez nej jej rodina opustená, že práve ona vytvára ich domov. „Vieš si predstaviť, ako by to tu fungovalo?“

„No, vznikol by chaos,“ odvetí Martin.

„Totálny chaos,“ prikývne Lenka. „Museli by sme rozvážať deti do škôlky a školy, po práci ich vyzdvihovať... vracali by sme sa do bytu, kde by vládol neporiadok, chladnička by bola večne prázdna a skrine tiež, pretože by som nestíhala prať a žehliť...“

„Strašná predstava.“

„A potom, Liv pôjde v septembri do školy, bude treba sa jej venovať a učiť sa s ňou... Nehovoriac o tom, že mi ešte ani len nenapadlo dať Viky do škôlky. I bez toho býva často chorá a... “

„Viem. Chcel som len... nájsť nejaké riešenie.“

„Si zlatý,“ Lenka zazíva.

„A ty unavená.“

„Presne,“ zamrmle Lenka a pomkne sa ešte bližšie k nemu. Vníma hebkosť jeho tela... jeho prebúdzajúcu sa túžbu... a svoju únavu, ktorá jej zatvára oči. „Tak dobrú,“ zašepká ešte a vzápätí sa mu stráca, spánok ju privítal v svojej ríši.

 

Viktória s Líviou sa hrajú v detskej izbe, Lenka pobehuje po byte s prachovkou a vysávačom a systematicky upratuje miestnosť za miestnosťou. Je utorok, v utorok robí vždy veľké upratovanie. A v piatok, aby mali na víkend v byte pekne a čisto. Pondelky vo veľkom perie, v stredu žehlí, vo štvrtok chodieva na veľký nákup... Povinnosti v domácnosti má presne rozdelené a dodržiava ich s neochvejnou pravidelnosťou. Ak má ich šesťčlenná domácnosť optimálne fungovať, je to nevyhnutné. Martin jej pomáha len zriedka, nedovoľuje mu to pracovný čas a ona zasa nechce, aby po príchode domov čokoľvek robil. Jeho jedinou pravidelnou úlohou je odviezť Milenu a Sáru do školy, a v utorok a vo štvrtok vyzdvihnúť Sáru z tanečnej. Inak je všetko na nej, vrátane pravidelných kontrol u lekárov a rodičovských združení v škole. No nikdy jej ani len nenapadlo, že by to malobyť inak. Je a zostáva domapráve preto, aby zabezpečila chod domácnosti. Aby boli všetci spokojní a šťastní. Vie, že Martin si jej prácu váži, že nič z toho, čo robí, nepovažuje za samozrejmé... o to ľahšie jej ide práca od ruky. Aj teraz... Pobehuje po byte s prachovkou, pospevuje si, zjavne dobre naladená. Z detskej izby sa ozýva smiech, zahreje ju pri srdci, nenápadne nazrie dovnútra. Viktória s Líviou sedia na zemi, pred sebou majú rozložené belwill lego a hrajú sa.

„Postavili sme nádhelný zámok,“ zaregistruje ju Viky, Lenka pokrúti hlavou.

„Ty si ma zbadala?“ Čuduje sa len naoko, pretože je to tak. Akoby malá mala na ňu špeciálny senzor... akoby ju zacítila ešte skôr, než vojde do dverí. Takisto je neuveriteľne vnímavá na jej nálady, presne vie, kedy je nahnevaná, kedy smutná, kedy veselá... vie to rozlíšiť, hoci Lenka nepovie ani slovo. Ak chcú dievčatá niečo s mamou vyjednávať, najprv sa poradia s Viktóriou, či je na to vhodný čas.

„Vždy ťa zbadám,“ usmeje sa Viky odzbrojujúco.

„Viem,“ prikývne Lenka a podíde k dcérkam, obidve pohladká po vláskoch. „Načistím vám jabĺčka, áno? A o takú hodinku sa pôjdeme prejsť.“ Chodieva s deťmi von denne, bez ohľadu na počasie, presvedčená, že im to prospeje zo všetkých stránok. V zime sa prechádzajú, v lete šantia na detskom ihrisku.

„Dobre, mami,“ ozve sa Liv, v jej hlase zaznie netrpezlivosť. Lenka sa vytráca, dcérka jej jasne dala najavo, že vyrušuje.

Prejde do kuchyne, rozkrojí a očistí tri jablká, zanesie ich dievčatám a vracia sa k rozrobenej práci. Byt sa pod jej rukami rozjasňuje, nikde nezostáva zrnko prachu, veci sú odložené na svojom mieste. Vie, že večer to už nebude vidieť... po celom byte budú rozhádzané hračky, knižky, časopisy, oblečenie... Všetci po sebe zanechávajú stopy, len ich deväťročná dcérka Sára si po sebe vždy všetko svedomito odloží. Vytvára to prekvapivý kontrast s jej povahou... Hm, chcela by som vidieť, ako by to tu vyzeralo, keby som nastúpila do práce. Martin si myslí,že by to bolo riešenie, no ja viem, že by u nás vypuklo peklo. Večne by sme boli všetci v pokluse, večne by sme čosi hľadali, ponáhľali sa... a málo by sme boli spolu, len zopár hodín pred spaním. Nie, pokrúti rozhodne hlavou. Preto som rodinu nechcela. Chcela som, aby sme mali domov... miesto, ktoré hreje a vonia... A to už akože nikdy? ozve sa v nej vnútorný hlas, zamyslí sa. Nie, to nehovorím, ale ešte mám čas. Možno, keď Viky skončí prvú triedu... Milena v tom čase už bude mať pätnásť a s mnohým mi pomôže... Všetko má svoj čas. Nemôžem preskočiť nejaký schod len preto, že mi chýba... čosi. A vlastne mi to ani nechýba, len občas... Chýba mi tá žena, ktorou som kedysi bola. Upravená, sebaistá, usmievavá... Usmievavá som, háda sa v okamihu sama so sebou, len... často unavená. Nesmierne unavená... To som kedysi nebývala. Bola som plná energie... bola som ako Sára, preblesne jej hlavou a prekvapí ju to. A vlastne som energická doteraz, až na to, že počas dňa sa mi postupne vybíjajú baterky a večer už ledva blikajú. Práve večer... Uvedomuje si, že Martinovi chýba milovanie. Vlastne aj jej. No nevie to riešiť. Byt je večne plný detí... nemôžu sa z ničoho nič zavrieť do spálne a... To sa naozaj nedá. A v noci už nevládze. Prvoradý je pre ňu spánok, nič iné... Trvá to už od narodenia Viky. Martin je z toho nešťastný a občas až podráždený... vtedy sa prekoná, ukrojí si hodinu zo spánku, no ak nespí sedem hodín, je nemožná a pomalá. Vstáva o pol siedmej, aby stihla dievčatá v pokoji vychystať do školy. Výdatné raňajky a rannú pohodu považuje za dôležitý štart do dňa, chce to dievčatám dopriať. Milá moja, to všetko je pravda, ale ak niečo neurobíš s vaším milostným životom, Martina to prestane baviť. Lenka sa okolo seba poobzerá, akoby hľadala toho, kto to vyslovil... no vyslovilo to niečo v jej vnútri... a ona mu musí dať za pravdu. Ten hlas neklame...

„Mami!“ vtrhne do kuchyne Lívia, oči má od rozrušenia dva razy také veľké. „Práve sme sa s Viky dohodli, že budeme mať psa!“

„Vážne?“ Lenka je ešte vždy myšlienkami inde. „A aké mu dáte meno?“

„Vidíš! Vravela som ti to!“ otočí sa Lívia k sestre. „Vravela som ti, že bude súhlasiť.“

„Mami,“ objíma ju Viktória okolo nôh, „ty si tá najlepšia mama na svete!“

V Lenke sa zapne poplašný alarm. „Počkať! O čom to tu hovoríte?“

„No predsa o tom, že budeme mať havina! Pred chvíľkou si súhlasila.“

„Nie, to nie...“ Lenke príde nevoľno. Vie, že to vyslovila, ale myslela si, že ide o hračkárskeho psa. Myšlienkami bola inde a... „Myslela som, že sa hráte na to, že máte psa.“

„Mami, nevykrúcaj sa!“ Líviin pohľad sa mení, zrazu je dospelý. „Sama si nás učila, že keď raz človek niečo povie, tak to platí.“

„Áno,“ pritakáva Viktória a v očkách má nedočkavosť, akoby rátala, že hneď pôjdu do obchodu a vyberú si nejakého malého psíka.

„Nie, tak to nebolo. Myslela som na niečo iné a vy ste sem vleteli s tým, že budete mať psa. Nepýtali ste sa ma, či ho môžete mať. A v tom je veľký rozdiel.“

„Mami, mi by sme chceli psíka. Veľmi!“

„Čo vám to zrazu napadlo?“

„To nie je zrazu,“ odvetí vážne Lívia. „Chceme mať psa už dávno. Aj Sára. Lenže Mimi povedala, že to máme márne, pretože si posadnutá čistotou a neznesieš doma jediný chlp.“

„To že povedala?“

„Plesne to,“ prikyvuje malá Viktória a ďalej na mamu hľadí s očakávaním.

To nemôže byť pravda, pomyslí si Lena... no vie, že je. Dievčatá milujú zvieratká, a keby to záviselo od nich, tak už dávno majú doma zverinec. Mačku, psa, myš, korytnačku... najlepšie všetko, čo môže byť doma. Možno aj hada. Lenku až strasie.

„Mami?“ ozve sa Lívia. „Sľúbiš nám niečo?“

„Čo moja?“

„Sľúb nám, že o tom budeš aspoň rozmýšľať.“

„Tak to vám sľúbiť môžem,“ vydýchne si Lenka, konfliktná situácia je zažehnaná. No dobre si uvedomuje, že len dočasne... deti sa k tomu isto vrátia, presvedčili ju o tom ich očká. A ešte čosi ju metie. Ich nenápadný nátlak, ktorý spôsobil, že sa cítila neisto, ako malá. Akoby boli silnejšie než ona... Namýšľam si nezmysly! napomína sa ostro. Už mi po toľkých rokoch doma kvapká na karbid. No tuší, že je za tým čosi iné. Spomienka. Úlomok z jej detstva, jeden z mnohých... zarezáva sa jej do srdca a spôsobuje bolesť. Zrazu pred očami vidí malé dievčatko, ktoré vyrastalo v rodine, kde chýbal smiech, radosť, spontánnosť. Obaja rodiča boli učitelia, mama na základnej škole, otec na vysokej vyučoval logiku, a obaja mali niečo spoločné – chýbal im zmysel pre humor. K svojmu jedinému dieťaťu sa odmalička správali ako k dospelému človeku. Lenka tým neskutočne trpela. A tiež skutočnosťou, že nemá súrodenca. Túžila aspoň po psíkovi... tak veľmi! Chcela sa oňho starať, túliť sa k nemu, pri zaspávaní počuť jeho dych. Jej najlepšia kamarátka mala psa a ona jej ho nesmierne závidela. No jej rodičia boli zásadne proti, nemienili sa s ňou o tom ani len baviť. Preplakala vtedy zopár večerov... a v duchu si sľubovala, že ona bude iná. Že keď raz bude mamou, jej deti sa budú spolu s ňou smiať, tešiť zo života a... že im bude plniť drobné priania. Je pes drobné pranie? preblesne jej hlavou, odpoveď však neprichádza. Jedno je však isté. Zostane jej to v hlave a nedá pokoj, pozná sa.

 

Po večeri sa dievčatá usadia pred televízorom, okrem Mileny, samozrejme, tá sa vrátila k rozčítanej knihe, s Martinom zostávajú v kuchyni sami. Lenka nakladá riad do umývačky a spratáva zo stola, Martin sedí za stolom a číta si z iPhonusprávy.

„Ozaj,“ zdvihne zrazu hlavu. „Volala mi mama. Na víkend sa chystá k nám.“

„Chystá k nám?“ zopakuje prekvapene Lenka, hoci by ju to nemalo prekvapiť. Martinova mama je jednoducho taká. Pre niečo sa rozhodne... a je to. Nikdy sa nepýta, jednoducho veci oznamuje.

„Nejaký problém?“ spýta sa Martin a pozorne si ju premeriava. Jeho oči zmenili farbu. Keby mu to povedala, neveril by jej. Obvinil by ju, že si vymýšľa, že preháňa... nezasmial by sa, neodľahčil, tak ako pri iných veciach. Keď ide o jeho mamu, je schopný pobiť sa do krvi s celým svetom. Neuvedomuje si to, čo Lenka. A možno aj uvedomuje, no nepriznal by to za nič na svete. Nepriznal by, že jeho vzťah s mamou je tak trocha... zvláštny. Akoby im pôrodník zabudol prestrihnúť pupočnú šnúru. Ako keby boli k sebe pripútaní... a viac, než je zdravé. Pre nich, aj pre ich blízke okolie. Svokra syna vychovávala sama. Keď mal Martin päť rokov, otec od nich odišiel. Martina to veľmi poznačiloa primklo k mame. Cíti sa za ňu zodpovedný... a chce jej vrátiť roky, keď sa o neho starala. Trápi ho, že žije sama, čo Lenka chápe, ale nasťahovať si svokru do bytu by bola samovražda. A potom, mama má šesťdesiatsedem rokov a teší sa dobrému zdraviu. Je sebestačná, vie si navariť, upratať... a tiež si zbaliť tašku, nasadnúť na autobus a kedykoľvek sa zjaviť. Vždy aspoň na tri dni.

„Mohla sa aspoň spýtať, či mi to vyhovuje,“ povie Lenka, rozhodnutá dať najavo, že sa jej to nepáči. Konečne. Vzápätí si však uvedomí, že už je neskoro. Martin to nepochopí. Doteraz vždy mlčala a hrala podľa svokriných pravidiel. Všetko jej prispôsobila, len aby bol pokoj v rodine.

Presne ako očakávala, Martin na ňu s nepochopením pozrie. „Veď si doma, nie?“

„Som,“ zamrmle Lena. „Ale to hádam neznamená, že nemám čo robiť.“

„Láska, ale veď nič také som nepovedal!“

„Viem. Nechaj to tak.“ Premkne ju pocit prehry, rýchlo ho od seba odtláča. Vie, že je to zbytočné.Ak ide o jeho mamu, je celkom bezmocná... Vždy ju upokojuje jedno. Je to Martinova jediná chyba. Inak je to pohodový muž so zmyslom pre rodinu, a to je pre ňu najdôležitejšie. Vzápätí jej napadne čosi, čo doteraz ešte nikdy. Možno je to svokrina zásluha. Tým, že zostali sami, vštepovala mu myšlienku o dôležitosti rodiny, hoci malej, ako boli oni dvaja. „Kedy chce prísť?“ spýta sa už celkom iným tónom.

„Vo štvrtok. Do nedele,“ doloží celkom zbytočne, Lenka to vedela.

„Dobre,“ vydýchne. „Mohli by sme pozvať na obed aj môjho otca, potešil by sa.“

„Ako myslíš,“ povie Martin, no v jeho tóne čosi zaškrípe a znova sa začíta.

Lenka v duchu ráta do desať. Môj otec sa mu zjavne za nedeľným stolom nepáči! No jeho mama je v pohode! Ja si myslím pravý opak! Môj otec je v pohode a jeho mama je... konfliktná a nepríjemná. Dá sa to s ňou vydržať maximálne dve hodiny... ale štyri dni! Rozbolí ju hlava, presne vie prečo.

„Ozaj, dievčatá dnes drankalipsa.“ Chce zmeniť tému, chce, aby medzi nimi zavládla opäť pohoda. Uvedomuje si, že je to tak trocha zbabelé, no nevie inak. Nerada sa háda.

„Psa?“ Martin vytreští oči, Lenka sa usmeje.

„No, psa. Také to chlpaté stvorenie s čiernym ňufáčikom, ušami a chvostíkom...“

Martin na ňu hľadí, akoby spadla z neba. „Ty si za,“ vyhlási ohromene.

„Nie... Nič také som nepovedala.“

„Len si to myslíš,“ uškrnie sa Martin, napätie medzi nimi sa vytráca. Chvalabohu.            „Nie, nemyslím, len... som o tom uvažovala. Zatiaľ neviem, ale keď si postavia hlavu všetky štyri, budeme to mať ťažké.“

„Ktoré prosíkali?“

„Viky s Liv.“

„Myslel som si.“ Vstáva od stola a rozhliadne sa po kuchyni. „Mám ti s niečím pomôcť?“

„To sa ma pýtaš naozaj?“

„No, naozaj,“ zneistie Martin.

„Neskoro. Keby si sa spýtal pred pätnástimi minútami...“

„Som nemožný, prepáč. Čo máš v pláne?“

„Čo by som mala mať?“ Lenka pozrie na hodiny, bude pol ôsmej. „O chvíľu treba osprchovať dievčatá...“

„Urobím to.“

Lenka sa uškrnie. Je to jasné... Martin by urobil čokoľvek, len aby nebola v posteli taká unavená.

„Fajn. Beriem. Ja zatiaľ zavolám otcovi.“

„Pozdrav ho odo mňa,“ prehodí Martin, a hoci vie, že to povedal len zo zdvorilosti, kvituje to.

Lenka prejde k telefónu a vytáča známe číslo. Otec to dvíha hneď po prvom zazvonení, akoby čakal... Lenku popichajú výčitky svedomia. Je s ním málo. Občas ho pozvú na nedeľný obed, okrem toho za ním chodieva každú sobotu doobeda. Ten čas má vyhradený pre otca a jeho domácnosť. Cestou mu nakúpi, potom poupratuje, čosi uvarí... Otec má sedemdesiatpäť rokov a už ôsmy rok, odkedy pochovali mamu, žije sám. Nesťažuje si, no Lenka vie, že mu mama chýba... Možno boli trocha čudní, možno nedokázali dať svojmu jedinému dieťaťu to, po čom túžilo, no jedno bolo isté. Ľúbili sa. Hľadeli na seba a bez slov si vraveli o láske. Ako malá nechápala, o čo ide... Odrazu akoby stuhli, priťahovaní k sebe pohľadom... hľadeli si do očí a prestali aj dýchať, bola o tom presvedčená... Keď bola väčšia, pochopila. Mama vyhlásila, že ju bolí hlava a musí si ísť ľahnúť, chvíľu nato došli na otca driemoty... Zavreli sa v spálni a svet naokolo prestal existovať. Aj ich dcéra. Trpela tým, dodnes si pamätá, ako ju to ničilo. Boli časy, keď si predstavovala, čo za tými zavretými dverami robia... a neskôr jej vlastné predstavy vháňali červeň do líc. No im to akosi uniklo.

„Ahoj, oci!“

„Ahoj, moja! Ako sa všetci máte?“

„Dobre. A ty?“

„Chvalabohu, som zdravý. Uvidíme sa v sobotu?“ Otec nikdy nebol na dlhé rozhovory, a už vôbec nie po telefóne.

Lenka na chvíľku zaváha. Bude tu svokra... A čo? Martin je predsa doma. Svojej soboty sa nevzdá. „Samozrejme. No volám ti preto, lebo ťa pozývame na nedeľný obed. Bude tu aj Martinova mama a...“

„Podľa toho, čo bude na obed,“ preruší ju otec. „Vieš, že ju nemusím.“

Lenka sa uškrnie. Celý ocko. Vždy hovoril na rovinu. A zrazu, nečakane, si uvedomí, ako veľmi ho ľúbi. Nech je, aký chce, nech jej v detstve čímsi ubližoval, nechtiac, samozrejme, ľúbi ho, a keď raz odíde za mamou, bude jej nesmierne smutno. Už nebude ničie dieťa... a všetko bude iné. Rýchlo prehltne slzy.

„A čo by si chcel?“

„Sviečkovú na smotane.“

„Okej, bude sviečková,“ zasmeje sa Lenka, po chvíľke sa rozlúčia.

 

„Neviem, čím to je,“ vyhlási svokra usadená v kresle v obývačke, Lenke už aj napadlo, či doň za tie dni večného sedenia neurobí dieru, „ale mám taký pocit, že si zle organizuješ čas.“

„Ako to myslíš?“ Lenka na ňu pre istotu ani nepozrie, vie, ako sa teraz svokra tvári, a ďalej žehlí. Nejde jej to od ruky ako zvyčajne, spôsobuje to svokrina prítomnosť a jej röntgenové oči. Proti svojej vôli žehlí oveľa dôkladnejšie... jasné, že jej to trvá dlho, ak teda naráža svokra na to. U nej človek nikdy nevie... isté je, že večne na čosi naráža.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Táňa Keleová - Vasilková