Choď na obsah Choď na menu
 


Vyhorená dúha (Mária Mikitová Janošková)

vyhorena-duha.jpg
Presne to bolo vlákenko, ktoré Kaju s manželom ešte ako-tak držalo pri sebe. Silná túžba po dieťati, na ktoré márne čakajú už desať rokov. Bábätko, ktoré by trochu vyrovnalo úbytky energie u Kaji.

V príbehu Vyhorená dúha sú však ešte traja ďalší muži, ktorí ovplyvňujú Kajin život.
Jej otec v starobe prichádzajúci o rozum;.
Nevlastný syn, ktorého vychovávala pritvrdo a teraz sa jej to vracia aj s úrokmi.
A Róbert, o sedem rokov mladší kolega. Ten by mohol a zároveň nemohol byť aj niečím viac než len (spolu)pracovníkom. 
Kaja je časovaná bomba s jediným rozdielom – ona vybuchne niekoľkokrát.

Príbeh Vyhorená dúha je dynamické rozprávanie o rodine, ktorej možno závidieť, kým sa neodchýli opona vnútorného sveta jej členov. A kým nenazriete do ich životov, ktoré vlastne nie sú také, za aké sme ich považovali.
 

Prečítajte si úryvok z novinky Vyhorená dúha:
Kaja vystúpila z vyblýskaného auta, z kufra vytiahla obrovské papierové tašky s logom Tesca plné potravín a pobrala sa k ošarpanému činžiaku, v ktorom kedysi žila so svojou matkou, otcom a bratom. Neskôr tam prestala bývať najprv jej mama, ktorá sa odporúčala na druhý svet, keď mala Kaja čosi vyše päť rokov, a potom zmizol aj jej podarený braček. Ten pre neprestajné konflikty s otcom zobral nohy na plecia a odcestoval rovno na druhý koniec zemegule, kdesi k Vladivostoku. Jedného dňa akoby uťal, prestal zo dňa na deň odpisovať na jej srdcervúce listy a ostali s otcom sami. Odvtedy je brat vlastne nezvestný a vytratil sa aj z rozhovorov medzi ňou a otcom, ktorý sa stal posledným majiteľom toho bezútešného, vyžitého bytu. Má sedemdesiat a prichádza o rozum. Napriek tomu, že sú jeho mentálne schopnosti z týždňa na týždeň horšie, a možno práve preto, nie je schopná prinútiť ho ísť k lekárovi. Nemá odvahu zobrať ho z toho brloha proti jeho vôli, a možno ani nechce. Tak trocha, určite iba trošíčka si užíva otcovu nemohúcnosť. Vždy bol tyran a teraz je Kaji vydaný napospas. Niekedy až tak, že z toho stráca pevnú pôdu pod nohami a najradšej by od neho utiekla aj ona. Nie je mu nič dlžná. Kde sa v nej, dočerta, berie ten pocit zodpovednosti, ktorý jej foter isto nevštepil?

Kajine návštevy bývajú čoraz častejšie sprevádzané prekvapením, buď pobaveným, alebo vydeseným. Raz sa smeje, raz zalamuje rukami, inokedy nad ním stojí celá zhrozená a so slzami v očiach, vždy je to však nečakané a nikdy nevie, keď vloží kľúč do zámky a opatrne nazrie dnu, čo ju za dverami bytu čaká a neminie. 

„Ahoj, otec!“ zakričí, len čo vstúpi, aby sa na ňu pripravil a mal na sebe aspoň trenírky. Štipka cudnosti v ňom musela ostať, lebo v jej prítomnosti sa síce neochotne, ale bez toho, aby musela naliehať ako pri iných jej prosbách, zakaždým priodeje.

Už smeruje cez obývačku do kuchyne, no ani na opakované tati, kde si, si tu, otééc... si v poriadku, odpoveď neprichádza.

Tak toto vôbec nie je vtipné, myslí si a obozretne nazerá do každého priestoru, kde by mohol ten neznesiteľný starec stáť, sedieť či ležať, prípadne všetko dovedna. Zodvihla aj deku pohodenú cez  rozostlanú posteľ a nakukla pod ňu, dokonca otvorila i chladničku a napriek tomu, že zívala prázdnotou, nepovykladala plné tašky, ale pokračovala v hľadaní.

Zasvietila v kúpeľni; zistila, že umývadlo od jej poslednej návštevy otec zase zasvinil, ba...

„Bože, vyzerá to tu príšerne,“ zavzdychala.

Uprela na seba pohľad v zababranom zrkadle a upravila si obočie, jeho línia nezodpovedala Kajinej perfekcionistickej predstave. Upravovala si ho pri každej možnej príležitosti - takmer obsesívne, podvedome, a hoci ho uhladila aj desaťkrát za sebou, nebola schopná ulahodiť tomu despotickému estétovi v sebe. Tentoraz urobila posledný pokus, iba štvrtý, sklamane si odfrkla a vedome sa prinútila vrátiť sa do skutočnosti. Očami zamierila von z tej zatuchlinou a plesňou páchnucej kobky, mechanicky za sebou vypla svetlo a vybrala sa do kuchyne, kde ešte nebola.

Nenašla ho ani tam, ale dvere na balkón boli otvorené dokorán a dnu vnikal chladný novembrový vzduch. Oblial ju studený pot, v duchu videla otca s každým údom pohodeným na inú stranu, rozbitého na betóne pod balkónmi. Pád z piateho poschodia by určite neprežil.

Kristepane, čo ak skočil? Chcem vidieť jeho mŕtvolu? Budem musieť vybaviť pohreb, postarať sa o tento hnusný byt, bože, to nie! Ale možno by to tak bolo lepšie, konečne by som mala pokoj. Nie, čo to táram! Nech žije aj do stovky. A utýra ťa svojou senilitou, to isto, doparoma, veď sa radšej presvedčím, nie? 

Mária Mikitová Janošková je Bratislavčanka a presvedčená Petržalčanka. Pracuje ako vyšetrovateľka policajného zboru, hoci nie vždy s možnosťou vstúpiť na miesto činu. Bodovala vo viacerých literárnych súťažiach a publikovala v niekoľkých literárnych časopisoch (Rak, Vlna).

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.