Choď na obsah Choď na menu
 


Vykupiteľ duší

Iveta Pačutová

Vykupiteľ duší

Slovenský spisovateľ 2013

vykupitel-dusi.jpgVynikajúci román novej slovenskej autorky. V deň, keď po mimoriadne silnej búrke nájde Matej Halaj pred domom neznámu polomŕtvu ženu s novonarodeným dieťaťom, navždy sa zmení život jeho samého i celej jeho rodiny. Krásna mladá neznáma v noci umiera a jej dcérka, dievčatko so zvláštnymi fialkovými očami a nezvyčajnými vlastnosťami, ostáva na svete sama. Takto sa začína odvíjať nezabudnuteľný príbeh o hriešnej láske a vášni, o ľudskosti a neľudskej zlobe, o neprekonateľnej nenávisti a odpúšťaní.

xxx

Priznám sa, raz za čas siahnem po knihe, ktorá vybočuje z mojej zvyčajnej dávky romantiky a prináša niečo nové, niečo čo ma zaujme, osloví, pýta sa do rúk. A Vykupiteľ duší taká je. 

Slovenský spisovateľ prináša na trh novinku a zároveň debutový román slovenskej autorky, ktorý u nás nemá obdobu. Môžem s kľudným svedomím tvrdiť, že o ňom, aj autorke, ešte budeme počuť, pretože sa prišla s niečim novým, neokukaným, originálnym a to je v neprebernom množstve kníh na pultoch kníhkupectiev rozhodne veľké plus. 

Čo sa týka príbehu samotného, číta sa veľmi dobre, štýl autorky je prepracovaný, emotívny a zároveň vás nenásilne vtiahne do príbehu tak, že jednoducho musíte obracať strany, jednu za druhou, aby ste sa čo najskôr dozvedeli ako to skončí. Mám prečítaných dosť kníh, naozaj môžem tvrdiť, že sa to ráta na stovky, no napísať taký príbeh ako debut - klobúk dolu!

Nie, žiadnu romantiku, na akú sme zvyknutí nečakajte, žiadne veľké city, žiadna nehynúca láska, žiadne srdcobôlne výlevy hrdinov... a predsa sa vám ten príbeh - tipujem s predvojnového obdobia, možno začiatku minulého storočia, dostane pod kožu a miestami zamrazí. Neobyčajne podaný osud jednej rodiny na slovenskej dedine s nezvyčajne pridanými prvkami mystery, ktorá je však decentne zakomponovaná do deja, ozvláštňuje ho. Priznám sa, očakávala som niečo iné, no vôbec nie som sklamaná.

Kdesi som čítala recenziu na túto knihu a uvedomila som si, prečo ma ten príbeh tak uchvátil.

Tisícročná včela - áno, presne k tomu románu môžem prirovnať Pačutovej debut. Pohnuté osudy rodiny Halajovcov -- matky a synov, ich manželky a deti, dedina so všetkými starosťami bežného života - hospodárstvo, kostol, prajní i neprajní susedia, cigánočka ... a ON - Boh, anjel, niekto... kto riadi osudy ľudí, kto vyprevádza duše, kto dáva i berie život... 

Príbeh začína za strašnej búrky, ktorá takmer zmietla dedinu, mladá cigánka sa snaží újsť pred NÍM, stvoriteľom a ničiteľom, aby ochránila pred jeho nebezpečnou láskou seba i svoju dcéru - jeho dcéru. Zomiera, zatiaľ čo dieťa so zvláštnymi fialkovými očami  a schopnosťami prežije, narodené v rovnaký deň deň ako vytúžená dcéra Mateja Halaja a jeho ženy Julky. Bez predsudkov si ho osvojí Zuna, druhá nevesta starej Halajky, pretože sa jej nedarí otehotnieť. 

Od toho momentu sa začína odvíjať osudy celej rodiny, popretkávaný spomienkami matky Halajky, jej dvoch synov a neviest a malej Rozy. Na dedine sa nič neodpúšťa, zvlášť, keď žena porodí dieťa bez manžela, zvlášť, keď si žena osvojí cigánča, nad ktorým bdie ON...

Vravím, čítajte, ak sa Vám páčila Tisícročná včela, bude sa aj táto kniha. Prevedie vás osudmi obyčajných ľudí, ukáže vám ich radosti i bôle bez zbytočného zveličovania, jednoducho a pritom pútavo. Táto kniha má všetky atribúty zaujať, presadiť sa, pretože je to nadčasový príbeh.    

Úryvok:

Konečne boli pod strechou. Julka sa triasla od zimy, tvár mala bledú a v očiach sa jej zračil neskrývaný strach. Chvíľu stáli obaja uprostred bezpečia domu a snažili sa spamätať. Na dlážku z nich kvapkala voda a vytvárala špinavú kaluž. Julka sa zúfalo snažila zachytiť akýkoľvek signál, že dieťa je aj po tom všetkom nažive. Nijaký pohyb však necítila.
Matej jej pomohol vyzliecť mokré, zablatené veci. Osušil jej nahé telo a uložil ju do postele. Vedel, že tam dlho nevydrží, lebo už sa ozývali bolesti. Kým sa dá, nech sa aspoň trochu zohreje.
„Matej, krava je stále vonku,“ pripomenula.
„Zabudol som, ale už idem.“
Otočil sa a opatrne otvoril dvere na dome. Musel vynaložiť všetku silu, aby ich udržal, keď sa do nich oprel vetrisko. Blesky, vietor, dunenie a príval vody. Len keby im strechu nezobralo. Dom bol nový a mal by vydržať. Lenže ktorý dom je stavaný na takéto besnenie?
Obišiel stajňu. Povyše na lúke bola priviazaná krava, aby sa mohla celý deň pokojne pásť. Teraz stála vyplašená, bučala od strachu a gúlila veľké oči. Hlavu mala neprirodzene sklonenú až kamsi ku kolenám, už bohvie ako dlho. Prudký vietor vyvrátil starú jabloň a padla na povraz, ktorým bola krava prichytená. Ocitla sa tak v pasci, z ktorej sa bez gazdovej pomoci tak ľahko nedostane. Keď prišiel bližšie, uvidel, že jej konáre poriadne doškriabali kožu pod očami.
„No poď, moja. Mala si šťastie, že to nepadlo na teba,“ upokojoval ju Matej, no naokolo bol taký hurhaj, že nepočul vlastný hlas.
Opadané drobné jabĺčka boli všade naokolo. Len s námahou odviazal kravu, lebo mokrý povraz sa mu šmýkal v prstoch a nie a nie sa podvoliť. Domov ju ani nemusel ťahať, sama sa ponáhľala z toho pekla. Poklusom zbehla dolu kopcom a zastavili ju až zatvorené dvere stajne. Matej za ňou nestačil. Kĺzal sa po mokrej tráve, padal a do tváre ho šľahal nezvyčajne prudký studený dážď. Keď otvoril dvere, obaja sa snažili dostať čo najrýchlejšie dnu. V stajni sa krava postavila na svoje miesto a dala sa priviazať.
Oprel sa o stenu aby si aspoň na chvíľu vydýchol. Čo sa to stalo? Teraz, keď po toľkom čakaní mohlo konečne prísť bez problémov na svet dieťa. Deväť mesiacov plynul jeden pokojný deň za druhým, a keď potrebujú, aby im Boh dožičil ešte jeden jediný, strhne sa toto. Ako si teraz poradia?
Nestrácal čas a ponáhľal sa k Julke. Bál sa, čo ho tam čaká. Až sa hanbil priznať si to sám pred sebou.
Bol v koncoch. Čo má robiť? On jej predsa nevie pomôcť. Keby mama bývala bližšie, možno by vedela, čo a ako. Alebo by sa zišiel Imro. Poslal by ho po starú Jolanu, babicu, čo sa rozumela do byliniek. Ju potrebujú zo všetkého najväčšmi. Sám by ostal s Julkou, aby jej bol oporou. Ale čo teraz, keď tu nikto iný nie je?
Vstúpil do izby mokrý, špinavý a načisto bezradný. Julkou práve lomcovala bolesť, ktorá ju vyhnala z postele. Zo zaťatých zubov a potu, ktorý sa jej perlil na tvári, videl, ako veľmi trpí. Zovrelo mu žalúdok. Ako jej pomôcť? Chytil ju za ruku a to bolo všetko, čo mu napadlo. Cítil sa ako neschopný idiot.
Do horúcich pekiel, prečo je taký slabý práve vo chvíli, keď ho najväčšmi potrebuje? Prečo je to takto hlúpo zariadené? Prečo sa nemôžu podeliť o dobré aj zlé? Bál sa o ňu a preklínal chvíľu, keď jej urobil dieťa. Veď im už nebesá dali dostatočne jasne najavo, že im živé dieťa nepatrí. On mal mať rozum, keď ho nemala ona. Vedel veľmi dobre, že Julka je v tejto veci zaslepená. Dá aj vlastný život, len aby priviedla na svet dieťa. A čo z toho, keď zaň dá vlastný život? Ostane s ním on a do smrti sa bude mučiť výčitkami, že po tom, čo si pochoval tri deti, poslal za nimi aj ženu a sám sa nevie postarať o sirotu.
„Julka, ako ti mám pomôcť?“ opýtal sa bezradne.
Zodvihla ruku, aby ho zastavila, lebo aj tak mu pre bolesť nevládala odpovedať. Čelo mala orosené a pery bledé. Nemohla ležať. Stála pri posteli, jednou rukou sa pridŕžala dosky a druhou šmátrala po bruchu, akoby do nej chcela zachytiť bolesť. Ťažko dýchala. Zahryzla si do pier, až sa zľakol, že jej potečie krv.
Aj zabudol na vyčíňanie búrky tam vonku. Len nech pôrod dopadne dobre. Zadržiavaný dych, škaredá grimasa na jej tvári...
Konečne sa Julke uľavilo. Dýchala pravidelne. Zotrela si pot z čela a zvalila sa do postele, aby si na chvíľu oddýchla, kým sa jej bolesti vrátia.
„Čo mám robiť, Julka? Sami to nezvládneme. Ešte nikdy si nerodila sama a ja som ti nanič.“
„Neviem, Matej. Nechcem, aby si niekam chodil v tomto nečase. Veď sme sa ledva vládali vrátiť.“
„O to sa nestaraj. Privediem, koho treba. Nič sa mi nestane.“
„Neviem si predstaviť, že by som sa tu zvíjala v bolestiach a ešte aj myslela na to, kde si a či sa mi vôbec vrátiš. Sama neporodím.“
„Ale ani so mnou.“
„Matej, budeš to musieť nejako zvládnuť. Ja ti poviem, čo máš robiť. To hlavné bude aj tak na mne.“
„Čo ak je dieťa zle otočené? Také veci sa stávajú.“
„Pozri, ak mi je súdené žiť, prežijem...“
Už len to mu chýbalo! Do toho zmätku už potrebuje len jej reči o umieraní. To mu tak pomôže!
„Julka, také reči nechcem počúvať! Aj ja mám k tomu čo povedať! Nebudem tu čakať ako drúk.“ Privinul si ju, aby ju trochu upokojil a sám sebe dodal odvahy. „Vydrž, vrátim sa tak rýchlo, ako sa bude dať, a privediem ti pomoc.“
Otočil sa, a skôr ako otvorila ústa, stratil sa v predsieni. O chvíľu buchli dvere na dome. Opäť ju prehol v páse nový bolestivý kŕč.
Matej vybehol do búrky. Veľmi dobre vedel, kam mieri. Prebehol za dom popri spadnutej jabloni a zamieril hore kopcom do lesa. Tam v osamelom domci bývala bylinkárka Jolana. Je to rovnako ďaleko ako k mame do dediny, no Jolana sa v pôrodoch vyzná oveľa lepšie. Keď bol bezmála na kopci, uvidel cez závoje dažďa v diaľke tú skazu. V dedine horelo niekoľko stromov a aj jedna stodola. Takú pohromu jakživ nezažil. A to sa musí stať práve v deň, keď má jeho žena priviesť na svet dieťa.
Šlo sa mu čím ďalej, tým ťažšie. Topánky mal plné vody, rozmočila mu kožu na nohách. Pri každom kroku cítil, ako mu tvrdé švy odierajú členky. Čo je to však proti trápeniu, ktoré teraz prežíva Julka? Za tú bolesť bol dokonca vďačný, lebo sa cítil väčšmi zúčastnený na ich súžení.
Blesk sa s obludným rachotom vnoril do zeme neďaleko neho. Padol na kolená. Mal pocit, že naskutku ohluchol, chvíľu nič nevidel a v hlave mu poriadne hučalo. Chytil si ju do rúk a v tom okamihu ho prepadol príšerný strach. Strach, že nikdy neuvidí svojich blízkych, bude sa motať svetom hluchý alebo slepý. Ovinul si hlavu ramenami a s napätím čakal... a dúfal. Postupne sa mu vracali zmysly. Ten z nebies mu uštedril poriadnu lekciu. Matej si s pokorou uvedomil hranice vlastných síl.
Beh hore kopcom v topánkach plných vody a s nohami samý pľuzgier mu dával zabrať. Nemal by ísť vystretý. Priveľmi vyčnieva na lúke. Krčil sa, ako sa dalo, a taký pokrivený sa ponáhľal ďalej. Chvíľami si pomáhal rukami, občas šiel po štyroch. Zachytával sa ostrých kameňov aj trsov tráv. Cesta sa mu zdala nekonečne dlhá.
Konečne bol Jolanin dom na dohľad. Pod širokou strechou bol len jediný malý oblok a dvere. Neveľká drevenica sa krčila pod horou, ktorá sa vlnila ako rozbúrené more. Nikdy predtým sa mu nevidela taká krehká. Ak by na ňu spadol niektorý z nebezpečne nakláňajúcich sa stromov, celú by ju zboril.
Vrazil dnu a uvidel Jolanu kľačať pri posteli a modliť sa. Pri nečakanom otvorení dverí sa Jolana tak preľakla, akoby nastal súdny deň. Hoci už bola stará, hneď sa obrátila a zodvihla ruky, akoby si chcela chrániť tvár. Meravo hľadela, kým si uvedomila, že ešte nenastala jej posledná hodina, ktorú tak úzkostlivo očakávala.
Aj Matej zostal na chvíľu stáť v odchýlených dverách. V izbe bola taká tma, že musel chvíľu počkať, kým si oči privykli.
Miestnosť nebola veľká. Jolana si ju zariadila tak, ako to mali vo všetkých chudobných domoch. Posteľ, stôl a pri ňom dve lavice, hlinená pec. Všade naokolo viseli z trámov veľké zväzky všakovakých bylín. Ich vône sa miešali a v Jolaninom dome sa vznášala neopakovateľná aróma. Niektorí ľudia vraveli, že tu smrdí ako v medveďom brlohu, ale Matejovi sa to nezdalo. Možno preto, lebo od detstva sa u nich doma o Jolane hovorilo len pekne. Mama ju mala rada a Jolana si obľúbila celú ich rodinu. Veď, napokon, obe ženy obyvatelia dediny pokladali za vyvrheľov. Jolany sa ľudia stránili, lebo bola iná ako ostatní.
„Fuj, čertisko jeden! Kde sa tu berieš v tomto nečase?“ vydýchla si konečne.
Matej zatvoril dvere, ťažkým, pomalým krokom prešiel k lavici a sadol si. Voda z neho kvapkala, topánky mal samé blato, ale po tom, čo prežil, sa tým netrápil.
„Nevidíš, akú špinu si mi sem priniesol?“ zahundrala.
„Julka rodí. Musíš jej ísť pomôcť,“ povedal.
„Ani za všetko bohatstvo tohto sveta ma odtiaľto nikto nedostane!“
„Ty nejdeš? Nepočúvaš, že to na ňu prišlo? Vieš, ako to dopadlo zakaždým!“
„Bezbožník jeden, nechápeš, čo sa vonku deje?“
„Čo by sa dialo? Je búrka. Silnejšia ako inokedy, ale je to len obyčajná búrka.“
„Toto nie je obyčajná búrka, chlapče. Je to trest!“
„Jolana, netáraj, prosím ťa. Zbaľ si, čo potrebuješ, a poď, nech sme čím skôr pri nej.“
Postavil sa, prešiel k peci, kde stálo vedro s vodou. Vzal plechový hrnček, nabral doň vodu a s chuťou ju vypil.
„Nejdem! Nikto na svete ma neprinúti vyjsť von v tento súdny deň!“
Pozrel na ňu. Nesiahala mu ani po plece. Tvárila sa nahnevane, ale v skutočnosti sa bála. Bola najpoverčivejšia zo všetkých ľudí, čo poznal. Niekedy jej to bolo aj na prospech. Napríklad, keď chorému dávala bylinky alebo tinktúry. Pritom tajomne zariekavala, ľudia tomu uverili a účinky sa dostavili rýchlejšie. Na Jána zberané... Jánska noc mu dala silu... za splnu z cintorína som to priniesla... celý deň nesmieš pozrieť zvieraťu do očí a potom o polnoci uži... spáľ mu vlasy, popol sem primiešaj a vypi...
Nevedel si predstaviť, že sa vráti domov bez Jolany a zas tam bude stáť ako poleno. Julku nájde v bolestiach a nebude jej vedieť pomôcť. Znova ho prepadnú zničujúce pocity bezmocnosti. Oňho tu predsa nejde. Jeho žena a dieťa potrebujú pomoc a Jolana im ju vie poskytnúť.
„Hm, ak by bolo vonku krajšie a šla by si, čo by si si potrebovala vziať so sebou?“
„V kapse tam na klinci je prichystané všetko. Ak chceš, ber si to a daj mi už pokoj.“
Matej prešiel k stene a zvesil vrecko, ktoré mu ukázala.
Jolana ho ostražito sledovala, lebo pri ňom si nikdy nemohla byť načistom, čo vyparatí. Zdalo sa však, že sa uspokojil s tými vecami a odíde.
Konečne jej dá pokoj a vypadne. Kto to kedy videl teraz chodiť po vonku? Veď je to rúhanie. Ako už ona jeho žene pomôže? Je to jej štvrtý pôrod, aj sama by už mohla vedieť, čo a ako. Ak jej je súdené priviesť na svet zdravé dieťa, privedie ho. A napokon, všetko je márne. Deti sa už nebudú rodiť a ženy netreba zachraňovať. Každý bohabojný človek musel pochopiť, že nastal súdny deň. Dnes v noci, najneskôr zajtra ráno sa všetci stretnú v kráľovstve nebeskom. Len dúfa, že toho hnusného smrada starého Titka tam nepustia...
Zabratá do myšlienok, nevšimla si, že sa Matejovi zablysli ohníky v očiach. Prehodil si kapsu krížom cez hrudník, aby si ju po ceste nemusel napravovať. Pristúpil k Jolane a zohol sa, akoby ju chcel objať. Trochu ju to prekvapilo, lebo ju nikdy nikto neobjímal. On ju však chytil o čosi nižšie, za stehná, a razom si ju prehodil cez plece.
„Ideme!“ povedal rázne a vykročil k dverám.
„Pusť ma, bezbožník!“ jačala, kopala nohami a buchnátovala ho do chrbta.
Nebola ľahká, ale či sa to dá porovnať s Julkiným utrpením? Toto bolo aj preňho jednoduchšie riešenie, ako sa vrátiť k nej sám a zas tam len bezradne stáť.
„Naničhodník, mala som ťa utopiť, keď si sa narodil!“
Otvoril dvere a do tváre ho šľahol ostrý vietor. Za ten čas, čo bol v Jolaninom dome, búrka ani o chlp neustala. Nevedel, ako to dnes dopadne, no snažil sa urobiť všetko, aby si nemusel nič vyčítať. Zaťal zuby a napriek príšernej bolesti v nohách vykročil do búrkovej pohromy s jačiacim bremenom na pleci.
„Oplan hnusný, len počkaj, veď sa ty budeš v pekle škvariť!“
Ledva kráčal na doráňaných nohách. Zvýšilo sa riziko, že oboch zasiahne blesk, lebo už sa nemohol krčiť. Kráčal čo najrýchlejšie, aby boli čím skôr pod strechou. Besný vetrisko sa opieral do stromov takou silou, že kvílili ako ľudia. Práve prešiel okolo veľkého starého smreku, ktorý vzdal boj so živlami a s hrôzostrašným praskotom padol na zem len niekoľko metrov za nimi.
Ostatné stromy akoby stenali v smútku za ním a vzápätí sa sklátilo zopár ďalších. Blesky tomuto hrôzostrašnému divadlu dodávali ohnivý pátos.
„Nech ťa parom skára, podliak!“
„To radšej nehovor, kým ťa mám na chrbte,“ uškrnul sa.
Na všetko sa dá zvyknúť. Už sa nepozastavoval nad každým hrmotom, čo ako bol silný. Rezkým krokom, nakoľko mu to boľavé nohy dovoľovali, ukrajoval z cesty, ktorá ho ešte čakala. Aj Jolana konečne prestala nadávať.
„Blíííž k tebe, Bože môôj, lééén k tebe blíííž...“
Vtom sa z čiernej oblohy spustil ľadovec. Najprv len kde-tu, no o chvíľu už všade dookola bubnovali tvrdé krúpy, niektoré veľké aj ako holubie vajce. Matejovi sa uľútostilo Jolany, ale už sa nedalo nič robiť. Strachoval sa o ňu. Bál sa, že jej ľadové kamene doráňajú beztak slabé telo. Boli za polovicou cesty a teraz im neostávalo nič iné, len dostať sa čo najskôr pod jeho strechu.
„... býýý ma tak... jaj! každý kríííž... jój! Lééén k tebe viedol... ách! blíííž...“
Chúďa Jolana. Bola od strachu celá bez seba. Rád by jej ukázal nielen hrubú silu, ale aj to, že s ňou v tejto chvíli cíti a rozumie jej strachu. Nepatrilo sa pohladkať ju, lebo tie časti tela, ktoré mal na dosah, na to neboli vhodné, tak ju aspoň potľapkal po zadku.
Konečne bol jeho dom na dohľad. Už iba zbehnúť dolu kopcom. Len nech sa na mokrej tráve nepošmykne. Nerád by Jolane zhoršil túto strastiplnú cestu.
Ach, ako to zvláda chúďa Julka? Veď nebol dlho preč. Robil všetko, aby sa k nej vrátil čo najskôr.
Bol už len pár metrov od spadnutej jablone, keď sa mu zazdalo, že počuje detský plač. To predsa nie je možné! Žeby tak kvílili stromy? Alebo má vidiny? Zo strachu? Z vyčerpania? Julka predsa ešte nemohla porodiť. A ak aj porodila, prečo počuje plač dieťaťa tu vonku aj cez ten hrozný lomoz? Panebože, čo ak bežala za ním a porodila niekde po ceste?
Zastal, zložil na zem Jolanu a chcel zistiť, odkiaľ prichádza plač. V tej chvíli mu zdanlivo krehká babka takú vyťala, až mu v hlave zazvonilo.
„Jolana, počuješ?“ povedal, držiac sa za líce.
Počula. Tu kdesi, uprostred nebeského besnenia narieka malé dieťa. Akýsi osamelý drobec vzdoruje živlom aj osudu. Je dosť možné, že to robí z posledných síl.
Pobrala sa za hlasom. Matej na chvíľu stál a potom ju s obavami nasledoval. Aj keď sa to snažil skryť, veľmi sa bál toho, čomu bude musieť o chvíľu čeliť.


3.

Prišiel za Jolanou až pred dom, odkiaľ prichádzal plač. Naklonená dopredu, obracala hlavu na všetky strany, aby vedela, kade ďalej. Chvíľu bezradne stáli, lebo hlas stíchol.
„Tak poď dnu. Asi sa nám to len zdalo,“ nástojil.
„Ale čuš! Nič sa mi nezdalo.“
„Jolana, sme tu kvôli Julke.“
„Tam!“ ukázala prstom kamsi naľavo, odkiaľ opäť zaznel plačlivý hlások.
Bokom od domu, len zopár metrov od cesty vedúcej popred ich dom niekto ležal. Tmavá postava bola čiastočne zakrytá kvetinovým záhonom a kríkom orgovánu. Biele hlávky margarét, ľadovcom ubité do blata, boj s búrkou už dávno prehrali. Ostali len polámané stonky, kvety ponorené do bahna a kalná voda, ktorá odnášala opadané lupienky.
Jolana rezkým krokom obišla túto spúšť, aby si obzrela bezmocného pocestného. Alebo žeby tam ležal niekto známy? Kto by sem teraz chodil s malým dieťaťom? Kývla na Mateja, aby ju nasledoval.
V tráve ako bez života ležala na boku žena, zabalená v tmavej šatke. Oči mala zavreté a ústa slabo otvorené ako po poslednom výdychu. Zablatený prameň vlasov jej visel cez tvár. Keď Jolana pridvihla šatku, obaja uvideli, že je tam schované malé dieťa. Práve ono privolalo pomoc matke aj sebe. Šatka ho zachránila pred údermi krupobitia, celé sa však triaslo zimou, lebo na ňom nebolo ani suchej nitky.
„Zodvihni ju a odnes dnu,“ prikázala Jolana. Sama vzala dieťa a pobrala sa k domu, nepýtajúc sa na Matejov názor.
„Ale čo Julka...“
„Čo Julka...? Zdvíhaj, vravím ti,“ prevrátila oči, „neviem, prečo ste vy chlapi takí poondiati z každého pôrodu. Už aj ju ber do sucha!“
Matej ňou najskôr trochu zatriasol, či nepríde k sebe. Bolo by ju ľahšie podopierať ako niesť. Ďalej tam však ležala ako bez života. Dažďové kvapky jej stekali do nosa a úst, no ani na to nereagovala.
Pokúsil sa vziať ju do náručia. Spočiatku nevedel, ako ju má chytiť, lebo sa mu šmýkala a veľká mokrá šatka sa mu plietla pod nohy. Bola ťažšia ako Julka, keď ju dnes niesol. Julka sa ho aspoň chytila, ale táto mu visela cez ruky ako mŕtva. Navyše bola na toto ročné obdobie dosť naobliekaná a šaty mala nasiaknuté vodou. Do tváre jej nevidel, lebo ju mala vyvrátenú dozadu. Šatka sa jej zošuchla a dlhé mokré vlasy mu siahali až ku kolenám. Vedel, že v dome nie je miesto, tak sa s ňou vybral rovno do stajne. Včera tam naznášal čistú slamu a na ňu ju uloží. Jolana naňho pod strechou počkala a potom ho nasledovala dnu. Uložili ženu aj dieťa na podstielku. Nebol čas venovať sa im viac.
„Jolana, preboha ťa prosím, poď už k Julke,“ nástojil Matej.
Zatvorili dvere v stajni a pobrali sa za ňou do izby.
Keď vstúpili, práve predýchavala poslednú vlnu bolestí. Stála, opretá o stôl, plecia čudne vystrčené dopredu. Spotené vlasy sa jej prilepili na spánky aj čelo. Keď vošli, uvideli jej v očiach úľavu. Už sa bála, že sa Matejovi cestou niečo stalo. Veď ani nepovedal, kam ide. Teraz bola rada, keď videla, koho jej priviedol. Konečne si mohla byť istá, že odteraz to už pôjde dobrým smerom.
„Ach, tetuška, vy ste boli ochotná kvôli mne sem merať cestu v tomto nečase?“ zaradovala sa, keď jej bolesti konečne ustúpili.
„Ochotná, neochotná, teraz je to už jedno. Ľahni si na posteľ, pozriem ťa. A ty,“ obrátila sa na Mateja, „prilož do pece a daj hriať vodu do hrnca.“
Postavil na pec najväčší hrniec, aký mali, ako pierko zodvihol plné vedro vody a vlial ho celé doň. Zopár klátikov bolo ešte v debni pri peci, no o chvíľu bude musieť zájsť po nové.
„Hm... aha... nó...“ mudrovala Jolana, krčiac sa medzi Julkinými roztiahnutými nohami.
„Tak, čoskoro to už bude. Neboj sa, nič sme nezmeškali,“ povedala a vystrela sa.
Založila si ruky v bok ako generál a začala rozdeľovať robotu.
„Matej, choď do stajne a prines sem dieťa.“
„Aké dieťa?“ začudovane sa spýtala Julka.
„Keď sme sa prichádzali, našli sme kúsok od domu polomŕtvu ženu s malým dieťaťom,“ snažil sa vysvetliť Matej.
„Netárajte, teraz na to nie je čas. Julka, ty mi ukáž, kde máš nejaké suché veci. To dieťa musíme preobliecť a aj ja si musím na seba hodiť niečo iné, kým mi tuto nad pecou vyschnú šaty.“ zavelila Jolana.
„... ešte ukáž, kde máš mlieko a med...“ začul Matej, keď odchádzal z miestnosti.
Búrka konečne slabla. Mračná sa trhali a sem tam už v diaľke presvitalo slnečné svetlo. Ak by mal čas poobzerať sa, mohol by vidieť spúšť, čo spôsobila. No na to nebolo času.
Otvoril dvere a potichu vstúpil. V stajni bolo šero a ticho. Len krava občas zafučala a zvedavo sa obzerala. Dieťa už neplakalo. Nevládalo, od vyčerpania zaspalo. Akoby vedelo, že už nemusí protestovať proti nepriazni osudu. Že je konečne v bezpečí.
Matej pozrel na ženu ležiacu na slame. Plytko dýchala, ale ešte nebola pri vedomí. Sklonil sa a opatrne zodvihol dieťa zamotané do mokrého plátna. Nedalo sa rušiť v spánku. Nesmelo vrátil pohľad na ženu, akoby sa chcel uistiť, či jej neprekáža, že berie preč dieťa.
„O chvíľu ho vrátim. Jolana ho opatrí. Tak... neboj sa. Prinesiem ho späť,“ povedal potichu a kývol hlavou. Ani nevedel prečo. Možno súhlasil namiesto nej.
Ešteže tu má Jolanu. Aj bez týchto dvoch prišelcov by sa tu dnes zbláznil. Otočil sa a pobral sa s dieťaťom v náručí do domu. Keď otvoril dvere a uvidel, že má Julka zasa bolesti, vytlačila ho Jolana nazad do predsiene. Vzala mu dieťa a strčila mu do rúk čistú posteľnú plachtu.
„Vráť sa do stajne a vyzleč tú ženu.“
„Čože? Úplne?“
„Donaha.“
„Čo jej poviem, ak sa preberie? Veď si bude myslieť, že som úchylný blázon. Nie! Mám tu predsa ženu!“ rozhorčene zvolal a dal jej plachtu naspäť. „Radšej to urob ty.“
„Výborne! Ty sa teda postaraj o tohto drobca a odroď si ženu,“ odvrkla a vopchala mu do náručia mokrý batôžtek s dieťaťom.
Matej si vzdychol, vrátil jej ho a vzal si plachtu.
„Vyhrala si. Čo mám ďalej urobiť?“
„Keď ju vyzlečieš, vezmi slamu a šúchaj jej ňou telo, kým trochu nesčervenie. Možno sa preberie. Potom ju prikry plachtou.“
„Čo jej mám povedať?“
„Komu?“
„No tej tam... V stajni.“
„Pre mňa za mňa jej povedz, že je v raji a ty si Svätý Peter. Keď si ma sem ťahal, nepýtal si sa na nič. Tak sa teraz sám vynájdi.“
Otočila sa a chcela sa pobrať za Julkou, no v poslednej chvíli zastala. Premerala si Mateja zhora nadol.
„A nezabudni sa dať aj ty do poriadku. Pozri sa, ako vyzeráš.“
Nemusel si venovať ani jediný pohľad, aby vedel, že je špinavý, mokrý, a to, ako mu vyzerajú nohy, si nechcel ani predstaviť. Zohol sa a rozviazal si šnúrky na topánkach. Keď si konečne oslobodil nohy, bol na ne žalostný pohľad. Na členkoch, pätách a prstoch samý krvavý pľuzgier.
Ani trochu sa mu nechcelo ísť do stajne a vyzliekať cudziu ženu. Prestupoval v predsieni z nohy na nohu a nevedel sa odhodlať. Vtom ticho preťal Julkin bolestivý výkrik. Radšej sa pobral, lebo tu to bude o chvíľu na nevydržanie.
V stajni sa nič nezmenilo. Šero, krava, ženine odchýlené ústa a oči zavreté ako navždy. Pravdupovediac, dúfal, že keď sa sem vráti, pomaly sa bude preberať k životu. Nič také ho však nečakalo. Ležala presne tak, ako ju nechal.
Odkašlal si. Potom ešte raz, len trochu hlasnejšie. Nič. Ani len viečkom nepohla.
„Mám ti pomôcť vyzliecť sa, lebo šaty ťa chladia,“ zašepkal nesmelo.
Pre istotu, keby ho náhodou počula. Ak nedajbože o chvíľu otvorí oči, nech ho nepokladá za zvrhlíka. Nahol sa nad ňu, či nezachytí aspoň slabý náznak, že vníma. Až teraz si všimol, že je Cigánka. Mladá, a ak by nemala neživú tvár, bola by veľmi pekná. Teraz, keď ležala na chrbte, jej výrazné lícne kosti ešte väčšmi vystupovali. Mala hladkú, počernú pleť bez jedinej vrásky, dokonalé oblúky hustého obočia... Keby otvorila oči, istotne by boli čierne ako uhoľ.
Aj keď bolo Matejovi všelijako, začal ju vyzliekať. Uvoľňoval, rozväzoval a sťahoval jej jeden kus oblečenia za druhým. Všetko hádzal bokom na jednu kopu. Celý čas sledoval, či sa nepreberie. Predovšetkým preto, aby jej mohol hneď vysvetliť, čo s ňou robí. Zdvíhal a ohýbal jej ruky aj nohy, keď ju zbavoval mokrých šiat. Prevracal ju z boka na bok, ale zvrat v jej žalostnom stave nepozoroval.
Napokon ležala celkom nahá. S mokrými vlasmi vyzerala ako morská panna, s ktorou sa kruto zahral osud. Mala plné prsia, pravdepodobne naliate mliekom. Aj Julka také mávala po pôrodoch. Spočiatku sa bál, čo to s jeho mužskými pudmi urobí, ale nestalo sa nič. Telo bez života ho nechávalo chladným. Na ľavom ramene mala škaredú jazvu. Bola veľká ako slepačie vajce a vyzerala ako pamiatka po starom popálení. Z toho bývajú takéto mrzké znaky.
Chytil plnú hrsť slamy a začal jej trieť pravú ruku. Vzal jej prsty pevne do dlane. Mala ich dlhé, tenké, s mandľovými ružovými nechtami. Dával pozor, aby ju steblá nepoškriabali. Jedna ruka, potom druhá, pravá noha a napokon ľavá. Nič sa nezmenilo. Mal by jej šúchať aj prsia, ale ako? Veď ktorékoľvek steblo jej môže prepichnúť jemnú pokožku. Skúsiť to bez slamy? To už by aj sám sebe pripadal ako zvrhlík, ktorý sa ukája na bezvládnom tele.
Otočil ju teda na bok a začal jej trieť chrbát. To mu šlo dobre. Plecia, chrbát, kríže, bedrá... do toho sa mohol pustiť aj s väčšou silou. Nad ľavou lopatkou jej na šnúročke visela malá krvavočervená ruža, ktorá sa jej pravdepodobne spredu zosunula, keď ju niesol do stajne. Vyzerala zvláštne, akoby bola z... To je jedno, z čoho. Teraz nie je čas špekulovať nad tým. Keď ho už začínala bolieť ruka od tejto čudnej roboty, mal chuť sa zodvihnúť a ísť povedať Jolane, že to vôbec nefunguje.
Vtom... slabo vzdychla.
Otočil ju na chrbát a pozrel jej do tváre. Nič sa nezmenilo. Len sa zdalo, že trochu pohýbala ústami.
„Je ti lepšie?“
Nedočkal sa však odpovede. Prikryl jej nahé telo plachtou. Možno by sa zišla deka, aby jej nebola v noci zima.
Dvere za ním sa so škripotom otvorili a vstúpila Jolana.
„Čo nevidíš, že nevidíš?“
Zodvihol hlavu a uvedomil si, že už dávno mal zapáliť petrolejku. Rozoznával veci len preto, lebo si mu oči postupne privykali na tmavnúce šero.
„Máš pravdu, ani som si nevšimol.“
„Zapáľ lampku a bež za Julkou. Máš dcéru.“
Všetko sa razom zmenilo. Ustaraná tvár sa mu rozjasnila, oči zažiarili šťastím. Vyskočil a chcel hneď vybehnúť zo stajne, ale Jolana ho pohotovo zastavila.
„Vravím ti, najprv zažni!“
Zápalka za zápalkou sa lámala, vyhasínala a Matej nie a nie zapáliť lampu. Bol však šťastný, vôbec mu neprekážalo, že vyzerá ako nemehlo. Veľkolepý pocit! Srdce mu bilo v novom, radostnom rytme, ktorý sa sem vôbec nehodil. V stajni, kde len meter od neho ležala polomŕtva Cigánka.
Tak predsa sa to podarilo! Je otcom... Pane na nebi...
„Jaj!“ horiaca zápalka mu spálila prsty, čo sa od samej radosti pozabudol.
Konečne lampa svietila, Jolana sa skláňala nad Cigánkou a jeho tu nepotrebovali. Potichu zavrel dvere a utekal do domu.
Julka ležala v posteli a dieťatko držala v náručí. Žiarila šťastím. Celá miestnosť bola presiaknutá nezvyčajnou milosťou. Pomaly k nim vykročil. Takmer po špičkách, akoby sa bál, že rýchlym pohybom zničí posvätný pokoj, ktorý sa tu vznášal.
„Matej, pozri, aká je krásna. Veľmi sa ti podobá.“
Dieťa malo modrastú fľakatú tvár, križovanú čudnými vráskami, opuchnuté oči a fialové pery, z ktorých mu vychádzali bublinky bielej peny. Hlavu malo neprimerane veľkú v porovnaní s telom, schovaným do zavinovačky.
„Hej...“ povedal veľmi neisto. „A prečo je taká modrá?“
Julka sa rozosmiala.
„Veď bola stlačená. Uvidíš o týždeň, aká bude bledá.“
Čosi zamrnčalo. Nebolo to jeho dieťa. Matej si až teraz uvedomil prítomnosť kohosi ďalšieho v miestnosti. Na stole ležalo Cigánča a nepokojne hýbalo rúčkami. Jolana ho prezliekla a možno aj nachovala. Bolo zabalené do čohosi, čo mu pripomínalo ich sviatočný obrus. Pozrel na Julku.
„Čo s ním bude?“ opýtal sa.
„Pomôžeme im, kým sa jeho matka postaví na nohy. Potom pôjdu, kam sa vybrali.“
„Julka, ty si ju nevidela. Vyzerá ako mŕtva.“
Usmiala sa naňho. Dnes nebol vo svojej koži. Ani sa mu nečuduje. Na všetkých toho bolo dnes dosť. Každý chlap je vyplašený z pôrodu. Do toho sa pritrafili ešte dvaja nešťastní pútnici. A to všetko počas takej strašnej búrky, akú nikdy nezažili.
„Neboj sa, Jolana si poradí. Keby si videl, ako šikovne sa postarala o to nebožiatko.“
Zohol sa a pobozkal Julku na vlasy, ktoré boli ešte vždy zlepené od potu. Potom sa opatrne dotkol dcérkinho modrého líca. Spala. Aj ona mala za sebou namáhavý deň.
„Ako ju pomenujeme?“ opýtal sa.
„Mne by sa páčilo Ida.“
Dvere sa otvorili a Jolana vstúpila do miestnosti. S potešením na nich pozrela. Julka bola rozžiarená a Matej... aj keď sa zdal pokojnejší, stále na ňom videla neistotu.
Nepoznala ho takého. Odmala bol rozhodný a vždy dosiahol, čo chcel. Vedel okolo seba urobiť poriadok, niekedy aj päsťami. Nikdy si nedal brnkať po nose. A teraz tu sedí ako vyoraná myš.
Tak ti treba, papľuh akýsi, za to, čo si mi dnes vyviedol, pomyslela si. V skutočnosti sa nehnevala. Mala na tohto chlapca slabosť. Aj keď povyvádzal veci, ktoré by ostatným neodpustila, k nemu bola v hĺbke duše zhovievavá.
„Tetuška, ako je s ňou?“ opýtala sa Julka.
„Neprebrala sa. Vyzerá to dosť zle, ale stále má nádej. Je mladá a silná. Myslím, že sa môže vystrábiť. Lenže je veľmi vyčerpaná. Dokonca sa mi vidí, akoby prekonala nejakú chorobu, lebo sa už pridlho nevie zohriať. Tá búrka bola strašná, ale to ju tak nevysililo. Potrebuje ešte jednu prikrývku.“
„Matej, prines tú, čo je v skrini pod šatami,“ požiadala ho Julka.
„Tak čo? Páči sa mu malá?“ opýtala sa Jolana a urobila grimasu na Mateja, ktorý sa stratil za dverami.
„Myslím, že zatiaľ veľmi nie,“ zasmiala sa Julka. „Je zo všetkého ešte poriadne vyplašený.“
Jolana súhlasne pokývala hlavou. Každému želala zdravé dieťa, no týmto dvom mimoriadne. Tí, čo robia nebeskú evidenciu, by sa mali spamätať. Tri pohreby novorodencov v jednej rodine stačili. Hádam si už mladí Halajovci dopili svoj kalich žiaľu.
S prikrývkou pod pazuchou sa pobrala Jolana do stodoly. Nemala veľa skúseností s ľuďmi v takom stave, ako dnes našli mladú Cigánku. Nechcela do nej liať čaj alebo pálenku, aby jej neuškodila ešte väčšmi. Brala to tak ako vždy. Ak je jej súdené žiť, prežije. Jednu vec pre ňu ešte predsa len mohla urobiť. Položiť k nej jej dieťa. Jeho prítomnosť na ňu môže zapôsobiť povzbudzujúco.
Vo svetle petrolejky videla, že sa v stajni nič nezmenilo. Zohla sa k Cigánkinej tvári, priložila jej dlaň na čelo a potom nespokojne zvraštila obočie. Ako je možné, že aj po takom dlhom čase telo nenašlo silu zohriať sa?
Rozprestrela prikrývku na bielu plachtu a pobrala sa do izby po Cigánča. Buď ju spasí, alebo prežije poslednú noc so svojou matkou.
„Lampu som zavesila na stĺp. Nech pri nej horí celú noc. Odnesiem jej dieťa, aby sa nezľakla, ak sa preberie,“ povedala tým dvom, keď na ňu nechápavo hľadeli, kam ide do tmy so spiacim drobcom.
V tú noc spali obe deti pri svojich matkách. Matej prepustil svoje miesto v posteli Jolane. Sám si zašiel do stodoly po poriadnu nošu slamy. Zhodil ju k stene, unavený sa na ňu zvalil a v sekunde zaspal.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.