Choď na obsah Choď na menu
 


Vyvolený a Eva (Ivana Adamcová)

vyvoleny-a-eva.jpg
„Vždy, keď svet vlezie do slepej uličky, potrebuje hviezdu a jej žiaru, ktorá ho povedie k poznaniu. K poznaniu, ktoré svet nechce vidieť alebo na ktoré zabudol. Tvoji ľudia prestali snívať. Nepoznajú sny svojej duše. Ani vedomé, ani nevedomé. Snívajú o nezmysloch, lebo dali priestor iba jednej časti svojej osobnosti, ktorá narástla do takých rozmerov, že uverili, že existuje iba rozum. Ľudia potrebujú nájsť aj ďalší rozmer. Premýšľaj o tom na svojej ceste.“

 

Vyvolený a Eva je mystický román o ceste za láskou, ktorá sa postupne zmení na hľadanie zmyslu života. Tento príbeh vás prenesie na nepoznané územia, kde nič nie je také, ako sa zdá, a kde sa všetko mení, dokonca ani váš život nebude taký, ako keď ste otvorili túto knihu.

 

Oleg žije nudným životom. Je to starý mládenec, skeptik v strednom veku sklamaný zo života i z ľudí. Nič úžasné už od života neočakáva. Jedného dňa sa však objaví Eva, záhadná žena, ktorá tvrdí, že je vyvolený, aby zmenil svet.
Nabúra jeho stereotypný život. Zrazu sa Oleg ocitá na dobrodružnej ceste, ktorú predtým netušil a vy sledujete jeho putovanie  za zmyslom života, za láskou i nádejou, že život predsa len stojí za to...

Zdanlivo nevinný vzťah sa stane osudovým, zázračným, plným zvratov a nečakaných udalostí. Kroky hrdinov vedú rovnako k svetlu, ako aj k temnote, až sa nedá určiť, čo je dôležitejšie, kto je vyvolený a koho to vlastne milujeme...
A predsa je nakoniec všetko jasné.

 

Vyvolený a Eva je príbeh mystický a predsa reálny. Zo života. Lebo taký môžeme zažiť všetci, iba treba mať otvorené nielen oči, ale aj srdce a dušu.
Niekedy si myslíme, že už len prešľapujeme na mieste, ideme vpred, ale bez nejakého zmyslu a otupene. Myslíme si, že sa nám čudné, výnimočné či nezvyčajné nemôže stať...a práve vtedy to príde.
Život je neuveriteľný režisér, ktorý dokáže svojimi hercami posúvať rôznymi smermi, kladie im pod nohy prekážky, aby im vzápätí pohladil dušu a doprial čistú lásku.

 

 

adamcova.jpgIvana Adamcová vyštudovala teológiu. Farárkou sa nikdy nestala, po skončení prešla na doktorandské štúdium na katedre filozofie, ktoré nedokončila a vystriedala niekoľko zamestnaní v štátnej správe. Popritom písala svoj blog, recenzie kníh do rôznych periodík a snívala o dráhe spisovateľky. Nakoniec sa ocitla v ženskom týždenníku ako editorka, popritom sa venovala ženským kruhom a seminárom či dámskym čitateľským klubom. A hoci je dnes zástupkyňou šéfredaktorky, sebapoznanie, ženská spiritualita a duchovno sú stále súčasťou jej života. 

 

Začítajte sa do novinky Vyvolený a Eva:

Jóbov boj alebo je život spravodlivý?

Keď som si uvedomil, že som sám, začal som kričať: „Sára, Sára…“ Všade bolo ticho a ani náznak po živej duši. Netušil som, čo sa deje, bol som v takom šoku, že by som mohol skutočne zostať sám, že som si túto možnosť nepripustil. Presne ako kedysi, keď ma opustila Eva. Prečo tie ženy stále miznú a nechávajú ma samého? O čo im ide? Možno sa skrýva hneď na najbližšej zákrute, bude sa smiať, ako ma vydesila a že ma tým chcela niečo naučiť.
Stál som dlhú chvíľu na jednom mieste a snažil sa zachytiť akýkoľvek zvuk či pohyb. Čo budem robiť, ak sa Sára neobjaví?
Aké mám šance, že niekam sám dorazím? Ale kam vlastne chcem doraziť? Moje vyhliadky boli mizivé. Neviem nič o tejto krajine. Neviem, kde sa nachádzam. Neviem hovoriť ich jazykom ani žiadnym iným. Neviem, kde je Eva ani či som na ceste za ňou… Nemám nič okrem peňazí, voza, jedla, ktoré si neviem pripraviť, a dokladov. Sára zmizla ktovie kam… Možno sa jej niečo stalo a neodišla dobrovoľne.
Vlastne je viac pravdepodobné, že neodišla dobrovoľne, veď nie je blázon, aby ma nechala samého. Musela vedieť, kto som a aký som nemožný… Ale predstava, že neodišla dobrovoľne, ma desila oveľa viac, ako myslieť si o nej, že je bláznivá. Radšej nech je šialenou čudáčkou, od ktorej nikdy nevieš, čo čakať… To by si s Evou boli oveľa viac podobné, ako som si myslel.
Konečne som sa odhodlal aspoň si sadnúť na zem. Cítil som sa paralyzovaný. Povedal som si, že dnešný deň sa nepohnem, pre prípad, že by sa Sára vrátila… ale kdesi hlboko v sebe som vedel, že sa nevráti. Po dlhom sedení v nehybnej pozícii som pocítil hlad. Rozhodol som sa preskúmať voz a nájsť niečo na jedenie, môžem sa tiež prejsť po okolí a kričať jej meno a večer si urobiť oheň a potom spať. Mám dve možnosti: vydať sa späť po ceste, ktorou sme prišli. Ak by sa nič nečakané nestalo, dostal by som sa až k skupine ľudí, u ktorých sme nocovali naposledy… Druhá možnosť je ísť ďalej, dopredu. Možnosť, ktorá nedávala zmysel, ale bola tu.
Ráno sa rozhodnem. Nebudem predbiehať udalosti. Stačia malé kroky. Ak je budúcnosť absolútne desivá, treba myslieť v minútach a hodinách a nie viac, aby sme zostali pri zmysloch – povedala mi raz Eva. A teraz mi to zachránilo život. Nepanikáril som, ale šiel k vozu a objavil všakovaké jedlé dobroty. Boli tam deky, spacáky, plachty a nejaké náradie.
Niečo som zjedol a zrazu mi docvaklo, prečo ma Sára všetko učila a že vlastne o tomto kraji viem dosť na to, aby som prežil aj sám. Ovládal som aj skromnú slovnú zásobu.
Vedel som všetko, čo som potreboval. Takže Sáru nenájdem, musela to dopredu plánovať, že ma nechá, lebo tu mám byť sám. Napriek tomu som sa rozhodol kričať jej meno tak hlasno, ako som len vedel. Zo zúfalstva, samoty, smútku, pekelných hier týchto ľudí, ktorým nerozumiem. Keď som raz začal kričať, nevedel som prestať. Bolo to také uvoľňujúce!

Milan Buno, knižný publicista