Choď na obsah Choď na menu
 


Začína sa romantická Biela séria

navzdy.png
Maya Sinay prichádza z romantickou Bielou sériou, v ktorej nájdete lásku, aj priateľstvo, vášeň aj zradu, zúfalstvo aj nádej. Prvá kniha zo 6-dielnej série sa volá Navždy. Každá kniha série bude mať iný príbeh, no budú ich spájať postavy, ktoré sa prelínajú dejom od prvého až po šieste pokračovanie. Pri niektorých postavách sa autorka inšpirovala skutočným životom.

Funny má svoj život pevne v rukách. Má basketbal, ktorý ju neskutočne baví, svoju rodinu, ktorá ju vo všetkom podporuje, priateľa Denisa, ktorý jej je taký blízky, akoby bol jej brat. Vyzerá ako boh Thor a vždy vie, ako ju príjemne prekvapiť. Napríklad lístkami na tenisový zápas jej obľúbeného šampióna.

Môže jedna návšteva tenisového zápasu spôsobiť v živote zmenu? Zdanlivo nevinná príhoda spustí lavínu udalostí a Funny sa zrazu cíti nešťastná, opustená a bezradná. Jediné, čo ju môže dostať z beznádeje, je basketbal. A ešte láska...
Na lásku nikdy nesmieme prestať veriť, pretože len ona všetko prekoná. Aj kilometre, tréningy, turnaje a bulvár. Pretože najlepšie na skutočných snoch je to, že ich nemusíte len snívať, ale môžete ich aj žiť.

 

„Prvá časť série Navždy je pre mňa istým spôsobom najbližšia. Jej hlavnou postavou je basketbalistka a ja som hrala basketbal od šiestich rokov. V osemnástich som sa nešťastne zranila a s basketbalom som musela skončiť. Rada som si pri písaní zaspomínala na staré časy. Ale samozrejme, kniha nie je prioritne o basketbale. Je hlavne o láske, silnom priateľstve a... viac neprezradím,“ hovorí autorka Maya Sinay.
Príbeh Navždy sa jej takpovediac prisnil. Mala veľmi živý sen a po zobudení sa cítila, akoby sa opäť prvý raz zamilovala. Musela dať ten sen na papier...

Prvá kniha Bielej série Navždy vychádza koncom marca tohto roku.
Ďalšia s názvom Jedného dňa v druhej polovici roka.
Potom nasledujú knihy Veriť, Zázrak, Nádej a Vôľa žiť.

 

 

 

Literárna koučka Soňa Adamčík Borušovičová o Bielej sérii:

Romány pre ženy majú tak trochu zlú povesť. Sú ako alnagon na bolesti každodennosti, rýchlym a lacným uspokojením, ako čipsy. Nedajú vášmu telu nič dobré, ale na chvíľu zaplátajú nejakú dieru vo vašej duši. Biela séria Maye Sinay je dôkazom, že literatúra pre ženy nemusí mať pachuť fastfoodu. Knihy Maye Sinay sa nemusíte hanbiť čítať ani vo vlaku alebo v električke, pretože to nie sú lacné záplaty. Autorka ráta s tým, že jej čitateľka je inteligentná žena, ktorá si chce pri knihe oddýchnuť, ale to neznamená, že nutne musí vypnúť mozog. Môžete prežívať osudy jej hrdiniek a prečítať knihu na jeden dúšok. Zažiť prostredie vrcholových športovcov takmer ako v ich koži. V Bielej sérii nájdete lásku, aj priateľstvo, vášeň aj zradu, zúfalstvo aj nádej. A viete, čo je naozaj skvelé? Že na ďalšiu knihu nemusíte čakať rok alebo viac, ale príde najneskôr do pol roka. A v tomto je Maya Sinay jedinečná. Všetkých šesť kníh Bielej série je totiž už napísaných.

 

Kto je Maya Sinay?

maya.jpgChcela byť dobrou basketbalistkou, snívala, že bude kuchárkou a bude mať vlastnú reštauráciu. A chcela písať. Niečo sa jej splnilo, niečo nie. Basketbalu sa musela po zranení vzdať, kuchárči len doma a reštauráciu nemá. Zato však riadi hotel, píše a má aj vlastné vydavateľstvo.
Mária Cabanová v týchto dňoch uvádza do života romantický príbeh Navždy, ktorý je prvou knihou jej Bielej série. Všetkých šesť kníh tejto série napísala pod pseudonymom Maya Sinay. No nie preto, že by chcela zostať v anonymite.
„Sinay je meno mojej babičky. Vždy sa mi veľmi páčilo. Keď som bola malá, predstavovala som si, že som umelkyňa a používam práve toto meno. Určitým spôsobom mi dáva voľnosť v písaní. Aj keď sa k nemu, samozrejme, priznávam, predsa len mám pocit, že mi dáva krídla na mojej novej ceste života, ktorou je písanie,“ hovorí.

Mária Cabanová žije s rodinou v Slovenskej Ľupči neďaleko Banskej Bystrice a pracuje v rodinnej firme. Doma je tiež v Ľubietovej, kde prevádzkuje rekreačné zariadenie Lubetha a zároveň tam vytvára Krajinu Lubetha – je to rozprávková krajina, ale tiež projekt a názov knihy. Jednou z autoriek knihy pre deti Krajina Lubetha (Agromepa, 2017) je práve Mária Cabanová. Kniha, projekt a samotné miesto v Ľubietovskej doline spája rodiny, vracia ich do prírody, podporuje detskú fantáziu a spoločné čítanie v rodinách.

„Píšem, odkedy sa pamätám. Najskôr to boli básne a neskôr príbehy. Mojím fanúšikom asi jediným, čo sa týka básní, bola moja babka. Keď odišla do nebeského hľadiska, moje písanie odišlo s ňou. Príbehy som písala sem tam pre svoju romantickú dušu a pre svoju sestru. K písaniu som sa napokon vrátila vďaka stretnutiu s kamarátkou, spoluhráčkou z basketbalu. Dali sme sa dokopy a vznikla kniha Krajina Lubetha.“

 

Prečítajte si úryvok z novinky Navždy:

Nemohla som sa spamätať zo situácie, ktorá sa práve odohrala. Každá sekunda sa mi vryla do mozgu ako do dreva. To sa stalo mne? To bol ten Marián, s ktorým už roky chodím? Uvedomila som si bolesť hlavy a stále som cítila, ako sa mi Mariánove ruky zarývajú až do mäsa. Akoby mi zúrivosťou vypaľoval otlačky svojich prstov. Mala som pocit, že si ma označkoval.
Striaslo ma pri spomienke na jeho nepríčetný pohľad. Na druhej strane som sa chválila za to, že som nezostala po celý čas len nemo hľadieť a stáť. Chvíľu som sa rozhodovala, či ostanem troskou, akou som sa pri Mariánovi cítila, alebo budem bojovnicou. Bojovnicou? Pri tom slove som sa stratila, nie, skryla v myšlienkach. To je lepšie pomenovanie. Napadla mi bojovnica, čo pláva v centimetrovej vode v malom tégliku v akvaristike. Najradšej by som ich všetky vykúpila. Ale nemôžu byť v jednom akváriu, lebo by sa navzájom požrali. Hmm. Všetky namyslené ženy by som mohla volať bojovnice. Presné pomenovanie. Dve namyslené ženy v malom priestore plnom chlapov. Zožrali by sa.
Takže čím budem? Stačilo by mi byť sama sebou. Bolo by už na čase.
Myšlienka mi preskočila zase na trénera. V mysli som ho videla, ako stojí a s pokojom zvláda tú šialenú situáciu. Pocítila som vďačnosť. V priebehu pár minút sa mi zmenil pohľad na dvoch ľudí. Na človeka, o ktorom som si nemyslela nič dobré a dnes mi podal pomocnú ruku a na človeka, o ktorom som si v poslednom čase myslela kadečo, ale nikdy by mi nenapadlo, že by mi bol schopný fyzicky ublížiť.
Denis sa ma snažil ešte viac pritisnúť k svojmu telu, stále ma chcel chrániť. Zacítila som na tvári jeho teplý dych. Ten ma vrátil z môjho myšlienkového úniku.
„Ďakujem,“ pošepkala som.
„Za čo?“
„Že si prišiel.“
„Kiežby som prišiel skôr,“ povedal Denis, akoby sa ospravedlňoval.
„Hlavne, že si tu.“
Oprela som si hlavu o jeho rameno. Bol odo mňa o hlavu vyšší. Z jeho objatia som cítila obrovskú silu, ktorá postupne prechádzala aj do môjho tela a moje kroky sa stávali istejšími.
Denis dospel v dokonalého chlapa. Moje prirovnanie k Thorovi bolo presné. Blond vlasy, síce kratšie ako Thor, ale to by tak nevadilo, tie môžu dorásť. Prekrásne modré oči. Ako letná obloha. Dnešný výraz zúrivého Denisa bol pre mňa novinkou. Presne taký by bol Thor v bojových scénach.
Stačilo, aby sa nejakú babu usmial s tými jeho neuveriteľnými bielymi zubami, a už bola z neho hotová. Bodaj by nie, keď jeho mama bola zubárka a Deniskove zúbky boli chodiacou reklamou na jej prácu. Sem-tam jej poslúžil v triedach ako figurína s dokonalým chrupom. Na moje počudovanie to Denisa neštvalo a hral sa na trénované zviera. Mama mu povedala „vycer zuby“ a on bol v tom momente tigrom, inokedy medveďom a vydával k tomu patričné zvuky. Ja som sa na neho nemohla pozerať. Celý čas som mala hlavu zabarikádovanú medzi rukami. Denis si tú pozornosť užíval. Keď som sa ho opýtala, prečo to vlastne robí, povedal mi:
„Mám pekné zuby?“
„Máš.“
„Tak čo! Nedrhol som si ich od malička preto, aby mi ich nebolo ani vidno.“